znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 140/07-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. októbra 2007 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť K. V., K., zastúpeného JUDr. Ľ. V., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní sp. zn. 7 C 8/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/94 v období od vydania nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 146/05 z 12. októbra 2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. K.   V. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   70 000 Sk   (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bardejov   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bardejov j e   p o v i n n ý   uhradiť K. V. trovy konania v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ľ. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 140/07-13 z 15. mája 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   K.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/94 v období od vydania nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 146/05 z 12. októbra 2005.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 657/07 doručeným 8. augusta 2007, v ktorom okrem iného uviedol:

«Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   15.   mája   2007   č.   k. III. ÚS 140/07-13   bola   na   ďalšie   konanie   prijatá   sťažnosť   K.   V.   (v   ďalšom   texte   iba „sťažovateľ“), ktorou namietate porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov,   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/94 v období od vydania nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 146/05 z 12. októbra 2005. Na výzvu súdu predkladám vyjadrenie k obsahu sťažnosti podľa tam uvedených otázok. „Spor je zložitý najmä skutkovo, dôkazom čoho je skutočnosť, že napriek pomerne rozsiahlemu   doterajšiemu   dokazovaniu,   včítane   dokazovaniu   znaleckému   -   doposiaľ sa nepodarilo žalobcovi presne vymedziť predmet sporu z pohľadu rozsahu nehnuteľností za ktoré   mu   má   patriť   nájomné,   v   dôsledku   čoho   bolo   rozhodnuté   o   doplnení   doteraz vykonaného   dokazovania   dokazovaním   znaleckým   so   zameraním,   ako   to   vyplýva z písomného podania sťažovateľa zo dňa 22. 3. 2006 (čl. 325 spisu), práve na identifikáciu nehnuteľností   a   z   tohto   pohľadu   aj   ustálenia   okruhu   účastníkom   konania   na   strane žalovaného. Skutkovú zložitosť sporu tak vidím napriek tomu, že Ústavný súd Slovenskej republiky   vo   svojom   náleze   sp.   zn.   III. ÚS 146/05   z   12.   októbra   2005   spor   z   hľadiska náročnosti zaradil k štandardnej agende všeobecného súdnictva tak po stránke právnej, ako aj skutkovej.

Procesné úkony vo veci   v období   od vydaniu nálezu   Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 146/05 z 12. októbra 2005 až dosiaľ:

23. 11. 2005 - výzva adresovaná sťažovateľovi a jeho právnej zástupkyni doručiť súdu úpravu petitu žaloby

5. 12. 2005 (správne 9. 12. 2005, pozn.) - nariadenie termínu pojednávania na deň 11. 1. 2006

11. 1. 2006 - pojednávanie odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania znaleckým posudkom

15. 3. 2006   -   výzva   adresovaná   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   predložiť   okruh otázok, ktoré majú byť predmetom znaleckého dokazovania

22. 3. 2006 - podanie právnej zástupkyne sťažovateľa, ktorým oznamuje okruh otázok podľa výzvy súdu

13. 2. 2007   -   žiadosť   súdu   adresovaná   obchodnému   registru   o   zaslanie   výpisu z obchodného registra týkajúceho sa žalovaného (...)

Prekážky postupu súdu v zmysle citovaných zákonných ustanovení zistené neboli (...). Aj   keď   sťažovateľ   priamo   prieťahy   v   konaní   nespôsobil,   doposiaľ   nereagoval na skutočnosť, že konkurz na žalovaného bol uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14. 11. 2005 sp. zn. 1 K 351/98 zrušený a žalovaný JUDr. J. K. bol zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu (...).

Súd v konaní bol nečinný v období od 15. 3. 2006 až doposiaľ, čo je treba považovať za prieťahy spôsobené súdom (...).

Ide o zbytočné prieťahy, aj keď ich základom boli objektívne príčiny (...).

Dňom   30. 6. 2006   sudkyňa   Mgr.   I.   K.,   ktorá   bola   zákonnou   sudkyňou   vo veci odchodom do dôchodku prestala vykonávať funkciu sudkyne. V súlade s ustanovením § 51 ods. 4 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. či Rozvrhom práce Okresného súdu Bardejov pre rok   2006   bola   vec   náhodným   výberom   dňom   4. 7. 2006   pridelená   na   prejednanie a rozhodnutie   sudkyni   Mgr.   Z.   S.   Po   opätovnom   obsadení   súdneho   oddelenia   pôvodne patriaceho   Mgr. K.,   opatrením   predsedu   súdu   a   v   súlade   s   už   citovaným   zákonným ustanovením a Rozvrhom práce Okresného súdu Bardejov pre rok 2007 bola vec dňom 28. 6. 2007 pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. E. W., ktorá je tak novou zákonnou sudkyňou a ktorá prevzala súdne oddelenie po Mgr. I. K. Práve zmena zákonného sudcu bola základom prieťahov v konaní, pričom je treba dodať, že veci po odchode Mgr. K.   boli   rozdelené medzi ostatných   sudcov popri ich   vlastných   veciach,   pričom zároveň od 2. 1. 2007 im boli prerozdelené veci, v ktorých zákonnou sudkyňou bola JUDr. Z. S. a ktorá na základe rozhodnutia Súdnej rady Slovenskej republiky bola dňom 1. 1. 2007 preložená na výkon funkcie sudkyne na Krajský súd v Prešove (celkom medzi 3 sudcov bolo prerozdelených 609 vecí agendy „C“, 250 vecí agendy „D“ 66 vecí agendy „P“ a ďalšie veci iných agend, spolu 6 497 vecí). Na tieto skutočnosti poukazujem napriek tomu. že podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, nadpriemerná pracovná zaťaženosť sudcov a ich nedostatočných počet nezbavuje súd zodpovednosti za prieťahy v konaní, lebo chcem   zdôrazniť,   že   prieťahy   boli   vyvolané   objektívnou   nemožnosťou   vybaviť   veci v primeranej   lehote   pre   ich   nadpriemernú   pracovnú   zaťaženosť   vyplývajúcu z nedostatočného počtu sudcov a nie zlým prístupom sudcov k výkonu ich sudcovských povinností (...).

... navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   síce   vyslovil,   že   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/94   v   období   od   vydania   Nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. III. ÚS 146/05   z   12.   októbra   2005   porušené   bolo,   ale   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu sa mu nepriznáva finančné zadosťučinenie.»

Rovnaké skutočnosti, čo sa týka úkonov okresného súdu, zistil z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z previerky súdneho spisu sp. zn. 7 C 8/94, ktorý mu bol doručený 8. augusta 2007, aj ústavný súd.

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila podaním, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 12. septembra 2007. V ňom sa okrem iného uvádza:„V   zmysle   výzvy   súdu   zo   dňa   9. 8. 07   sťažovateľ   k   vyjadreniu   Okresného   súdu Bardejov nemá výhrady, vo svojom vyjadrení OS len skonštatoval skutkový stav, ktorý je de facto zhodný s obsahom sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal na Ústavný súd.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 157/02,   I. ÚS 76/03).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Sudca   je podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci (1),   správanie   účastníka (2)   a   postup súdu (3).

1. Pri kritériu právna a faktická zložitosť veci ústavný súd už v predchádzajúcom náleze III. ÚS 146/05 z 12. októbra 2005 konštatoval, že predmetom konania sú finančné nároky vyplývajúce z užívania nehnuteľností, teda vec, ktorú možno z hľadiska náročnosti zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, a to ako po právnej, tak aj skutkovej stránke. Preto sa týmto kritériom už podrobnejšie nezaoberal, aj keď okresný súd poukazuje na to, že podľa neho ide o vec skutkovo zložitú.

2. Ďalším kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný   súd   v   správaní   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   vedeného   okresným   súdom vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 8/94 po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 146/05 po   podrobnom   preštudovaní   daného   spisu   nezistil   také   okolnosti,   na   základe   ktorých by bolo možné konštatovať, že sťažovateľ prispel k predĺženiu konania v predmetnej veci. Preto neakceptoval v tejto súvislosti vyjadrenie okresného súdu k správaniu sťažovateľa.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, bol postup okresného súdu.

V období od vydania nálezu ústavného súdu 12. októbra 2005 okresný súd vykonal jednoduchý úkon 23. novembra 2005, keď vyzval sťažovateľa a jeho právnu zástupkyňu na úpravu petitu žaloby. Už 5. decembra 2005 určil termín pojednávania na 11. január 2006, ale toto pojednávanie odročil   na neurčito   za účelom   doplnenia   dokazovania znaleckým posudkom. Namiesto toho, aby sám určil okruh otázok pre znalca, 15. marca 2006 požiadal o to právnu zástupkyňu sťažovateľa, ktorá mu ich oznámila 22. marca 2006.

Toto   obdobie   už   od   11.   januára   2006   dosiaľ   považuje   ústavný   súd   za   obdobie nečinnosti okresného súdu bez akejkoľvek zákonnej prekážky (viac ako 20 mesiacov), ktoré nemožno ospravedlniť. Okresný súd aj napriek nálezu ústavného súdu nezabezpečil plynulý a efektívny priebeh konania vo veci a v tomto období urobil iba dva jednoduché úkony (okrem   spomínanej   výzvy   v   marci   2006,   vo   februári   2007   žiadal   výpis   z   obchodného registra týkajúceho sa žalovaného).

Za takmer dva roky od vydania nálezu ústavného súdu okresný súd nariadil len jedno pojednávanie, ktoré odročil v januári 2006 za účelom vykonania znaleckého dokazovania, pričom znalca do konania v čase predloženia spisu ústavnému súdu nepribral (8. august 2007).   Preto   celé   obdobie   od   doručenia   nálezu   ústavného   súdu   (október   2005) do prerokúvania   sťažnosti   ústavným   súdom   (september   2007)   kvalifikuje   ústavný   súd ako neefektívne konanie okresného súdu so zbytočnými prieťahmi. Prieťahy v tomto období (od marca 2006) priznal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

Ústavný   súd   preto   pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   prihliadol   najmä na skutočnosť,   že   napriek   tomu,   že   ústavný   súd   už   raz   vyslovil,   že   základné   právo sťažovateľa   bolo   v   predmetnom   konaní   porušené,   a   súčasne   prikázal   okresnému   súdu vo veci   konať,   všeobecný   súd   neorganizoval   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   fyzická   osoba   obrátila   o   rozhodnutie (napr. I. ÚS 145/03). Vec je stále na okresnom súde bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Doterajšia dĺžka konania okresného súdu (viac ako 13 rokov) preto nemôže byť v žiadnom   prípade   akceptovaná   a   ospravedlnená.   Všeobecný   súd   mal   venovať   postupu v tejto veci zvýšenú pozornosť.

V danom období trvalo posudzované konanie viac ako 11 rokov, preto bolo nutné postupovať   v   konaní   obzvlášť   efektívne,   aby   bola   právna   neistota   sťažovateľa   vo   veci čo najrýchlejšie odstránená.

Základné právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných   súdov,   ktoré   plynulo smeruje   k   odstráneniu   právnej   neistoty   osoby,   ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Ani   obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   najmä   v   argumentácii   o   odchodoch a zmenách zákonných sudcov   ústavný súd neakceptoval, pretože v súlade s judikatúrou ústavného súdu platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní (III. ÚS 17/02).   Námietka   pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   vecí,   či   námietka   častých zmien zákonných sudcov a neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom   na uvedené okolnosti   ústavný súd konštatuje, že postupom   okresného súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 C 8/94   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Aj napriek tomuto zisteniu však ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal,   pretože   táto   povinnosť   mu   už   bola   uložená   nálezom   ústavného   súdu   sp. zn. III. ÚS 146/05 z 12. októbra 2005.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   100 000 Sk.   Sťažovateľ   svoju   žiadosť   odôvodnil   dôvodmi uvedenými vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého cieľom je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu musí za daných okolností pociťovať určitú beznádej vo svojej veci, ak okresný súd napriek tomu, že o zbytočných prieťahoch v konaní pred ním už rozhodol ústavný súd, vo veci nekonal, resp. konal bez viditeľného pokroku. Podľa názoru ústavného súdu nemožno pripustiť, aby sa takým spôsobom, aký bol zistený v tejto   veci,   nerešpektovali   a   porušovali   základné   práva   účastníka   konania   vedeného všeobecným   súdom.   Takýto   prístup   všeobecných   súdov   k   nálezom   ústavného   súdu a k odstraňovaniu   príčin   vedúcich   k   záverom   o   porušovaní   základných   práv   účastníkov ohrozuje dôveru občanov k princípom právneho štátu. Vzhľadom na to považoval ústavný súd   za   primerané   priznať   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v   sume   70 000 Sk, vo zvyšnej časti jeho žiadosti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Ľ. V.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola   17 822 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada trov konania predstavuje celkovú sumu 6 296 Sk, tak ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2007