znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 140/06-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z   predsedu   senátu   Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti A. K., Č., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 18 C 952/96 na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18 C 952/96 p o r u š i l základné právo A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 952/96 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. A.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských   korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania A. K. pred Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   v   sume   6 252,50 Sk   (slovom šesťtisícdvestopäťdesiatdva slovenských korún a päťdesiat halierov) na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. M. S., Č., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením z 10. mája 2006 č. k. III. ÚS 140/06-12 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   A.   K.,   Č.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 952/96.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedol, že sa žalobou z 22. augusta 1996 podanou okresnému súdu domáhal zaplatenia 220 000 Sk s príslušenstvom na základe zmluvy o pôžičke. Okresný súd pojednával vo veci 21. októbra 1996,   11. novembra 1996,   6. decembra 1996,   9. januára 1997,   17. februára 1997, 27. mája 1997, 17. júna 1997 a 1. júla 1997, keď bol vo veci vyhlásený rozsudok. Toto rozhodnutie okresného súdu bolo však uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 1370/97 z 12. marca 1998 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný   súd   vo   veci   pojednával   2. decembra 1999   a   10. marca 2000.   Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva v označenom konaní v dôsledku zbytočných prieťahov spôsobených okresným súdom, ku ktorým podľa jeho názoru dochádzalo najmä v období od posledného pojednávania vo veci 10. marca 2000 až do 18. novembra 2005, keď   okresný   súd   rozhodol   o   procesnom   návrhu   podanom   ešte   30. novembra 1999. V uvedenom období (viac ako piatich rokov) bol podľa sťažovateľa okresný súd vo veci neodôvodnene nečinný.

Predmet konania pritom podľa sťažovateľa nemožno považovať za skutkovo alebo právne zložitý.

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 952/96, aby   prikázal   okresnému   súdu   konať   v predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov a aby priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 6 252,50 Sk.

V podaní   zo   6. júna 2006   doručenom   ústavnému   súdu   8. júna 2006   sťažovateľ prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   oznámil,   že   súhlasí   s   upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci samej.

Na základe výzvy ústavného súdu z 1. júna 2006 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd v prílohe listu sp. zn. 1 SprS 252/06 z 27. júna 2006, predložiac zároveň ústavnému súdu spis týkajúci sa sťažovateľovej veci vedenej pod sp. zn. 18 C 952/96 a uvedúc, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci samej. Vo vyjadrení k sťažnosti zo strany zákonnej sudkyne konajúcej v súčasnosti v označenej právnej veci sťažovateľa, na obsah ktorého poukázal predseda okresného súdu v liste sp. zn. 1 SprS 252/06 z 27. júna 2006,   sa   uvádza: „K   ústavnej   sťažnosti   navrhovateľov   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy SR postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 952/96 podávam nasledovné vyjadrenie:

Na OS v Žiline pôsobím vo funkcii sudkyne od 17. 9. 2004. Dňa 16. 11. 2004 som dala pokyn doručiť navrhovateľovi výzvu (č. l. 137), aby súdu oznámil, či na návrhu na začatie konania a na podaní zo dňa 30. 11. 1999, ktorým žiadal o pripustenie zmeny návrhu, trvá.

Navrhovateľ   podaním   doručeným   súdu   dňa   25. 2. 2005   oznámil,   že   na   návrhu na začatie konania trvá.

Dňa 30. 3. 2005 bolo navrhovateľovi a odporcom podľa ust. § 372k ods. 1 O. s. p. oznámené, že predpokladaný termín pojednávania bude určený tak, aby sa pojednávanie uskutočnilo v IV. štvrťroku roku 2005. Spis mi bol predložený dňa 29. 4. 2005.

Dňa   3. 10. 2005   som   dala   VSÚ   pokyn   na   vyhotovenie   uznesenia   o   návrhu na pripustenie   zmeny   návrhu   na   začatie   konania   navrhovateľa   zo   dňa   30. 11. 1999 (č. 1. 130).

Uznesenie   sp.   zn.   18 C 952/96-143   zo   dňa   18. 11. 2005   bolo   doručené navrhovateľovi 2. 12. 2005,   ktorý podal proti uvedenému uzneseniu odvolanie doručené súdu dňa 19. 12. 2005. Krajský súd v Žiline rozhodol o odvolaní navrhovateľa uznesením sp. zn. 23 Co/21/06 zo dňa 28. 2. 2006 tak, že odvolanie odmietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 12. 4. 2006.

Dňa 22. 6. 2006 som určila termín pojednávania na deň 27. 10. 2006.“

K vyjadreniu   zákonnej   sudkyne   okresný   súd   pripojil   prehľad   úkonov   týkajúcich sa celého priebehu označeného konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami,   ako   aj   s obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   týkajúceho sa posudzovaného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe predložených listín a obsahu dotknutého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Žalobou   z   22. augusta 1996   doručenou   okresnému   súdu   26. augusta 1996 sa sťažovateľ   domáhal   proti   žalovanému   D.   S.,   Ž.   (ďalej   aj   „žalovaný“),   zaplatenia 220 000 Sk s príslušenstvom z dôvodu omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi sťažovateľom a žalovaným 5. mája 1995.

Okresný súd vyzval 4. septembra 1996 sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a žalovanému zaslal rovnopis návrhu, aby sa k nemu vyjadril v lehote 15 dní.

Po   zaplatení   súdneho   poplatku   bolo   25. septembra 1996   nariadené   pojednávanie na 21. október 1996.

Okresný súd pojednával vo veci 21. októbra 1996. Po vypočutí účastníkov konania bolo   pojednávanie   odročené   na   11. november 1996   za   účelom   doplnenia   dokazovania. Okresný   súd   pojednával   vo   veci   11. novembra 1996.   Po   vypočutí   svedka   a   účastníkov konania bolo pojednávanie odročené na 6. december 1996. Pojednávanie sa uskutočnilo. Po vypočutí viacerých svedkov bolo pojednávanie odročené na 9. január 1997.

Okresnému   súdu   bolo   11. decembra 1996   doručené   podanie   sťažovateľa z 10. decembra 1996, ktorým zmenil (rozšíril) petit žaloby.

Okresný   súd   pojednával   vo   veci   9. januára 1997.   Na   pojednávaní   uznesením rozhodol o pripustení zmeny žaloby. Po vypočutí svedkov okresný súd pojednávanie odročil na   17. február 1997.   V   uvedený   deň   bolo   pojednávanie   odročené   na   13. marec 1997 bez toho, aby okresný súd pokračoval v dokazovaní, kvôli neúčasti predvolaných svedkov. Pojednávanie nariadené na 13. marec 1997 okresný súd odročil na neurčito bez doplnenia dokazovania kvôli neúčasti žalovaného a predvolaného svedka.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 27. mája 1997. Po vypočutí účastníkov konania   (svedkovia   sa   na   pojednávanie   nedostavili)   okresný   súd   odročil   pojednávanie na 17. jún 1997. V uvedený deň bolo pojednávanie odročené na 1. júl 1997 bez doplnenia dokazovania pre neúčasť predvolaných   svedkov.   Na pojednávaní konanom 1. júla 1997, po doplnení   dokazovania   vyhlásil   okresný   súd   vo   veci   rozsudok,   v   ktorom   uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi 70 000 Sk so 17,4 % úrokom z omeškania od 31. mája 1995   do   zaplatenia.   Písomné   vyhotovenie   rozhodnutia   zaslal   okresný   súd právnym zástupcom účastníkov konania 28. júla 1997.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 952/96-81 z 1. júla 1997 podal sťažovateľ 8. augusta 1997 odvolanie. Okresný súd uznesením z 11. augusta 1997 uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie a zároveň zaslal jeho kópiu žalovanému na vyjadrenie v lehote 7 dní.

Dňa 22. augusta 1997 bolo okresnému   súdu   doručené odvolanie žalovaného proti rozsudku   okresného   súdu   č. k.   18 C 952/96-81   z   1. júla 1997.   Okresný   súd   uznesením z 25. augusta 1997 uložil žalovanému zaplatiť súdny poplatok za odvolanie a zároveň zaslal jeho kópiu sťažovateľovi na vyjadrenie v lehote 5 dní.

Spis   bol   predložený   odvolaciemu   súdu   -   krajskému   súdu   12. septembra 1997. Krajský súd uznesením č. k. 5 Co 1370/97-99 z 12. marca 1998 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 952/96-81 z 1. júla 1997 a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie dospejúc k záveru, že napadnuté rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa „... je   nezrozumiteľné s nedostatkom   dôvodov,   a   preto   nepreskúmateľné...“.   Spis   bol   okresnému   súdu   vrátený 18. mája 1998.

Podaním zo 4. júna 1998 doručeným okresnému súdu v ten istý deň oznámila právna zástupkyňa žalovaného, že ten 22. mája 1998 zomrel. Okresný súd listom zo 16. júna 1998 oznámil   uvedenú   skutočnosť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   žiadajúc   o   vyjadrenie, či sťažovateľ „... trvá na svojom žalobnom návrhu...“. Podaním z 29. júna 1998 doručeným okresnému súdu 1. júla 1998 sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhol prerušenie   konania   podľa   § 109   ods. 2   písm. c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej len „OSP“) s tým, že pohľadávku uplatní ako veriteľ poručiteľa v dedičskom konaní a podľa toho, či bude dedičmi uznaná vykoná ďalší procesný úkon.

Zákonná   sudkyňa   uložila   3. júla 1998   preveriť   stav   dedičského   konania po žalovanom a 6. júla 1998 ako aj 31. júla 1998 a 6. augusta 1998 žiadala súdnu komisárku v uvedenej   veci   o   oznámenie   okruhu   jeho   dedičov.   Okruh   dedičov   zistil   okresný   súd (z dedičského spisu nachádzajúceho sa v tom čase na okresnom súde) 13. augusta 1998.

Uznesením č. k. 18 C 952/96-118 z 26. augusta 1998 okresný súd prerušil konanie do právoplatného skončenia dedičského konania po žalovanom vedeného okresným súdom pod   sp. zn.   D 1114/98.   Rozhodnutie   o   prerušení   konania   nadobudlo   právoplatnosť 23. septembra 1998.

Stav dedičského konania po žalovanom preverovala zákonná sudkyňa 30. novembra 1998,   28. januára 1999,   9. februára 1999,   15. júna 1999   a   18. augusta 1999.   Pokynom súdnej   kancelárii   zo   6. októbra 1999   nariadila   zákonná   sudkyňa   pripojiť   dedičský   spis po žalovanom a 12. októbra 1999 nariadila pojednávanie vo veci na 2. december 1999.

Dňa   2. decembra 1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa z 30. novembra 1999,   v   ktorom   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu zmenil   petit   žaloby.   Okresný   súd   odvolajúc   sa   na   doručenie   zmeny   žalobného   návrhu pojednávanie   nariadené   na   2. december 1999   odročil   na   20. január 2000   bez   doplnenia dokazovania. Termín pojednávania bol následne (5. januára 2000) zmenený na 10. marec 2000, no 29. februára 2000 bol aj tento termín zrušený.

Dňa   9. októbra 2000   zaslal   okresný   súd   spis   v   predmetnej   veci   Okresnému   súdu Čadca   (na   základe   jeho   žiadosti   z   21. septembra 2000)   ku   konaniu   vedenému   pod sp. zn. 13 C 514/00. O vrátenie spisu požiadal okresný súd listom z 15. mája 2001.

Na základe   pokynu   zákonnej   sudkyne   zo   16. novembra 2004   vyzval   okresný   súd 18. novembra 2004 sťažovateľa, aby oznámil, či trvá na návrhu z 22. augusta 1996 v spojení s podaním z 30. novembra 1999, ktorým navrhol pripustiť jeho zmenu, alebo či berie žalobu späť.   Sťažovateľ   reagoval   podaním   z   21. februára 2005   doručeným   okresnému   súdu 25. februára 2005   uvedúc,   že   na   žalobe   trvá.   Zároveň   upozornil   na   zbytočné   prieťahy v predmetnom konaní a neprimeranosť doby prerokovania predmetnej veci.

Okresný   súd   uznesením   č. k.   18 C 952/96-143   z   18. novembra 2005   rozhodol, že nepripúšťa zmenu návrhu v zmysle podania sťažovateľa z 30. novembra 1999. Písomné vyhotovenie uvedeného rozhodnutia zasielal okresný súd účastníkom konania 28. novembra 2005. Listami z 28. novembra 2005 poučil okresný súd účastníkov konania v zmysle § 114, § 115a, § 120 ods. 4 a § 153b OSP a vyzval ich na vyjadrenie, či súhlasia s prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania. Právnym nástupcom žalovaného zaslal kópiu žaloby s výzvou na vyjadrenie.

Sťažovateľ   podal   19. decembra 2005   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 18 C 952/96-143 z 18. novembra 2005 odvolanie. Spis bol predložený krajskému súdu 12. januára 2006.   Krajský   súd   uznesením   č. k.   23 Co 21/06-155   z   28. februára 2006 odvolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné [podľa § 218 ods. 2 písm. c) OSP v spojení s § 202 ods. 3 písm. f) OSP]. Spis bol okresnému súdu vrátený 3. apríla 2006. Okresný súd zasielal   rozhodnutie   krajského   súdu   účastníkom   konania   obratom   (4. apríla 2006).   Dňa 22. júna 2006 zákonná sudkyňa nariadila pojednávanie vo veci na 27. október 2006.

III.

3.1 Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   neodstráni. K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t. j.   stavu   právnej   istoty,   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. III. ÚS 28/03).

Povinnosťou súdov, vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej   republiky   garantovať   účastníkom   súdneho   konania   právo   na   prerokovanie ich veci   v   primeranej   dobe   (v   zmysle   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd), je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu,   v primeranej   dobe   (obdobne   napr.   III. ÚS 111/04, III. ÚS 347/04, III. ÚS 11/05).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a tým   aj   porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

3.2 Predmetom   posúdenia   zo   strany   ústavného   súdu   je   konanie o   civilnej   žalobe sťažovateľa, ktorou sa proti žalovanému domáha plnenia peňažného záväzku zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej podľa § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka.

Ústavný   súd,   prihliadajúc   predovšetkým   na   obsahu   súdneho   spisu   týkajúceho sa posudzovaného konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 952/96, nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o právnej zložitosti predmetnej veci.

Z hľadiska skutkovej stránky boli medzi stranami sporné predovšetkým otázka výšky peňažnej sumy požičanej sťažovateľom žalovanému (v rámci uzatvorenia viacerých zmlúv o pôžičke,   niektorých   v   písomnej   forme   a   niektorých   iba   neformálnou   ústnou   dohodou strán) a otázka zaplatenia dlhu žalovaným (k čomu malo dôjsť   vo viacerých   splátkach, aj sprostredkovane   prostredníctvom   tretích   osôb).   Na   preukázanie svojich   tvrdení   strany okrem predloženia listinných dôkazov navrhovali vypočutie viacerých svedkov.

Mierou   zložitosti   a   časovej   náročnosti   dokazovania   vyplývajúcej   z   uvedenej dôkaznej situácie nemožno podľa názoru ústavného súdu rozumne a dostatočne odôvodniť stav posudzovaného konania, ktoré po desiatich rokoch od podania žaloby nie je dosiaľ právoplatne skončené, ak navyše v sporovom konaní znášajú dôkazné bremeno ohľadne vlastných skutkových tvrdení a z neho vyplývajúci dôsledok pre úspech v spore jednotlivé sporové strany.

Dobu predmetného konania nemožno považovať za primeranú ani po zohľadnení skutočnosti,   že   v   súvislosti   s   úmrtím   žalovaného   (22. mája 1998)   a   riešením   otázky právneho   nástupníctva   bolo   posudzované   konanie   (v   súlade   s   návrhom   sťažovateľa z 29. júna 1998)   viac   ako   rok   prerušené   (od   23. septembra 1998,   keď   nadobudlo právoplatnosť   uznesenie   okresného   súdu   z   26. augusta 1998   o   prerušení   konania, do 12. októbra 1999, keď okresný súd pokračoval v konaní).

3.3 Pri   posúdení   správania   sa   sťažovateľa   a   jeho   právneho   zástupcu   prihliadal ústavný súd k ustanoveniu § 101 OSP, z ktorého pre účastníka konania vyplýva procesná povinnosť poskytnúť súdu   náležitú   súčinnosť v záujme zabezpečenia plynulého postupu v konaní.

Pokiaľ   ide   o   túto   povinnosť   sťažovateľa   ako   účastníka   posudzovaného   konania, nezistil ústavný súd žiadnu okolnosť, v dôsledku ktorej by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu okresného súdu v rámci tohto konania, teda žiadnu právne významnú skutočnosť,   ktorú   by   v rámci   posudzovania   namietaného   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo možné pričítať na jeho ťarchu.

K predĺženiu posudzovaného konania v období od 19. decembra 2005 do 3. apríla 2006 však prispel postup sťažovateľa, ktorý podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 18. novembra 2005 o nepripustení zmeny návrhu aj napriek tomu, že vzhľadom na predmet a povahu uvedeného procesného rozhodnutia platná právna úprava občianskeho súdneho konania podanie odvolania v danom prípade nepripúšťala [§ 202 ods. 3 písm. f) OSP].   V dôsledku   sťažovateľovho   postupu   sa   okresný   súd   a   krajský   súd   v označenom období nezaoberali vecou samou, ale museli sa vysporiadať so sťažovateľovým podaním [odvolanie bolo krajským súdom odmietnuté pre neprípustnosť podľa § 218 ods. 2 písm. c) OSP]. Na druhej strane ústavný súd konštatuje, že označené skutočnosti týkajúce sa postupu sťažovateľa ovplyvnili celkovú dĺžku posudzovaného konania iba v obmedzenom rozsahu.

3.4 Ústavný   súd   preto   skúmal   existenciu   namietaných   zbytočných   prieťahov v označenom   konaní   aj   použitím   ďalšieho   kritéria,   ktorým   bol   postup   okresného   súdu konajúceho v predmetnej veci.

Podľa   § 100   ods. 1   OSP   len   čo   konanie   začalo,   musí   v ňom   súd   postupovať i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Postup   okresného   súdu   v   posudzovanom   konaní   nesmeroval   efektívne   a   účinne k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania.   Uznesením   krajského   súdu č. k. 5 Co 1370/97-99 z 12. marca 1998 bol pôvodný rozsudok okresného súdu v uvedenej veci   č. k.   18 C 952/96-81   z   1. júla 1997   zrušený   a   vec   bola   vrátená   okresnému súdu na ďalšie   konanie   s   tým,   že   napadnuté   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa „... je nezrozumiteľné s nedostatkom dôvodov, a preto nepreskúmateľné...“.

V   ďalšom   priebehu   konania   sa   v   postupe   okresného   súdu   vyskytli   obdobia nečinnosti, ktoré nemožno odôvodniť relevantnou právnou prípadne faktickou prekážkou ospravedlňujúcou z hľadiska základného práva účastníka súdneho konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nečinnosť okresného súdu, a ktoré podstatným spôsobom prispeli k neprimeranej dobe posudzovaného konania.

Ide o obdobie od 2. decembra 1999, keď bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa   z   30. novembra 1999,   v   ktorom   prostredníctvom   splnomocneného   právneho zástupcu   zmenil   petit   žaloby,   v   dôsledku   čoho   okresný   súd   pojednávanie   nariadené na 2. december 1999 odročil, do 16. novembra 2004, keď zákonná sudkyňa nariadila súdnej kancelárii vyzvať sťažovateľa, aby oznámil, či trvá na návrhu z 22. augusta 1996 v spojení s podaním z 30. novembra 1999 (spolu takmer päť rokov), ako aj o obdobie od 25. februára 2005,   keď   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   sťažovateľa   na   uvedenú   výzvu okresného   súdu   z   novembra   2004,   do   18. novembra 2005,   keď   okresný   súd   o   návrhu na pripustenie zmeny žaloby z 30. novembra 1999 rozhodol (viac ako osem mesiacov).

Vzhľadom na označené obdobia nečinnosti okresného súdu v uvedenej veci (spolu približne päť rokov a osem mesiacov), dospel ústavný súd k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) v danom prípade bolo porušené (bod 1 výroku nálezu).

3.5 Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v ďalšom priebehu posudzovaného konania bez prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (...) Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať   v porušovaní   základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zo strany okresného súdu, podľa čl. 127 ods. 2 ústavy tomuto súdu prikázal, aby v ďalšom priebehu posudzovaného konania konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

3.6 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk z dôvodu dlhodobého stavu právnej neistoty z negatívnym dopadom na jeho súkromnú sféru v oblasti majetkových práv „... ekonomickú situáciu...“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   porušenie   práv   sťažovateľa,   ktoré   ústavný   súd   zistil,   nemožno   napraviť obnovením stavu pred ich porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a   účinnú   nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať celú sumu požadovanú sťažovateľom 50 000 Sk (bod 3 výroku nálezu). Priznaná suma finančného zadosťučinenia zohľadňuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa   v označenom konaní,   v ktorom   sa   domáha   zaplatenia   väčšej   peňažnej   pohľadávky   s prihliadnutím na celkovú   dobu   predmetného   konania   (desať   rokov,   resp.   osem   rokov   pri   zohľadnení období, v ktorých bolo konanie prerušené alebo vo veci   konal krajský súd)   a na dĺžku zistených období poznačených zbytočnými prieťahmi, za ktoré nesie zodpovednosť okresný súd (päť rokov a osem mesiacov).

3.7 Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   žiadal   priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v uvedenom konaní vo výške 6 252,50 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 a 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania   pred   ústavným   súdom   o   sťažnosti   v   zmysle   čl. 127   ústavy   je   v   zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o   ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05).

Podľa   § 11   ods. 2   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   základná   sadzba   tarifnej   odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi (...).

Vychádzajúc   z   tejto   výšky   sadzby   tarifnej   odmeny mohol   sťažovateľ   požadovať náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie – 10. januára 2006) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške 2 730 Sk (za jeden úkon právnej služby - výška priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005 predstavuje 16 381 Sk) a 2 x 164 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). Keďže advokát – právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH, táto suma sa zvyšuje o 19 %.

Ústavný   súd dospel   k   záveru,   že   sťažovateľom   uplatnená   náhrada   trov   konania z hľadiska výšky trov právneho zastúpenia neodporuje platným právnym predpisom, preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej uplatnenej výške (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2006