znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 140/05-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť Ing.   F. L., B.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   M. H., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 20 C 71/92, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. F. L., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 20 C 71/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 20 C 71/92 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. F. L., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   nahradiť trovy právneho zastúpenia Ing.   F.   L.,   vo   výške   5   302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   právnej zástupkyni JUDr. M. H. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti Ing. F. L., vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 1. apríla 2005 doručená   sťažnosť   Ing.   F.   L.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. M. H., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „ústava“)   Krajským   súdom   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   sp.   zn. 20 C 71/92.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   140/05-7   z   11.   mája   2005   prijal   sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predsedníčka krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu, ktorá jej bola doručená 30. júna 2005, vyjadrila, že krajský súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 13. júla 2005 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 2. apríla 1992 podal na Okresnom súde Bratislava – vidiek (ďalej len „okresný súd“) žalobu o vydanie veci voči odporcovi V., š. p., R. Okresný súd žalobu z dôvodu svojej nepríslušnosti postúpil 17. augusta 1992 krajskému súdu.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   20   C   71/92-89   zo   14.   júna   1994   (správne   č.   k. 20 C 71/92-79   zo   14.   apríla   1994,   pozn.)   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   1 Co   80/94 zo 16. februára 1995 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. 20 C 71/92-143 zo 7. októbra 1996 žalobu sťažovateľa zamietol. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Co 40/97, 1 Co 61/97 zo 16. októbra 1997 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ uvádza, že od 19. októbra 1997 krajský súd nariadil len dve pojednávania, z toho jedno v roku 2003 bolo stanovené „márne“.

Sťažovateľ   podal   predsedovi   krajského   súdu   3.   mája   2004   sťažnosť   na   prieťahy v konaní. Predseda krajského súdu na uvedenú sťažnosť reagoval 3. júla 2004 oznámením o predĺžení lehoty na jej vybavenie. Sťažovateľovi bola odpoveď na jeho sťažnosť doručená 29. marca 2005.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní sp. zn. 20 C 71/92 a prikázal krajskému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň   sťažovateľ   požaduje   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 1 950 000 Sk s ročným úrokom 19 % od 2. apríla 1992 až do zaplatenia.

Ústavný súd výzvou z 21. júna 2005 požiadal predsedníčku krajského súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadrila k sťažnosti sťažovateľa. Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení z 11. júla 2005 uviedla, že nahliadnutím do predmetného spisu zistila, že súd konal vo veci plynulo až do 13. júna 2003, keď sa konalo posledné pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom výsluchu svedka.

Predsedníčka   krajského   súdu   sa   ďalej   vyjadrila,   že   v tomto   prípade   ide   o vec mimoriadne   skutkovo   a právne   náročnú   (nároky   vyplývajúce   z duševného   vlastníctva) najmä s ohľadom na zložitosť jej dokazovania. Uvedené skutočnosti potvrdzuje aj okolnosť, že   v danej   veci   bolo   už   dvakrát   meritórne   rozhodnuté,   pričom   v oboch   prípadoch   boli rozhodnutia odvolacím súdom zrušené. V súlade s právnym názorom odvolacieho súdu je neustále potrebné vykonávať vo veci ďalšie dokazovanie, ktoré je mimoriadne obťažné vzhľadom na dlhý časový odstup od obdobia, v ktorom sa skutkový dej odohral (rok 1991), ako aj z dôvodu zániku pôvodného odporcu.

Zákonná   sudkyňa   v uvedenej   veci   sa   musí   vysporiadať   s nadmerným   počtom pridelených vecí, ale s prihliadnutím na to, že neprimerané pracovné zaťaženie zákonného sudcu   nemôže   byť   dôvodom   porušovania   základného   práva   účastníka   na   konanie   bez zbytočných   prieťahov,   predsedníčka   krajského   súdu   skonštatovala   objektívny   prieťah v predmetnom konaní v období od 13. júna 2003 do 15. marca 2005, ktorý vznikol z dôvodu veľkého počtu nápadu vecí do oddelenia zákonného sudcu, ako aj z dôvodu jeho preradenia do ďalších súdnych oddelení, v ktorých prevzal spisy po predchádzajúcich sudcoch.

Predsedníčka krajského súdu ďalej zdôraznila aj skutočnosť, že samotná zdĺhavosť daného konania je zapríčinená aj nedostatkami v podaniach sťažovateľa (odstraňovanie vád žalobného návrhu), ale aj neustálym doplňovaním dokazovania potrebného na preukázanie nároku sťažovateľa (opakované výsluchy svedkov, súčinnosť tretích osôb).

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedníčky krajského súdu   a najmä podrobného preštudovania spisu krajského súdu   sp. zn. 20 C 71/92 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 3. apríla 1992 návrh na začatie konania – žalobu o vydanie veci týkajúcej sa duševného vlastníctva s prílohami proti odporcovi. Okresný súd nariadil 22. apríla 1992 termín pojednávania na 4. máj 1992. Na pojednávaní 4. mája 1992 bolo zistené, že sťažovateľ neuhradil súdny poplatok a bolo mu uložené doplniť a upresniť petit svojej žaloby.

Okresnému súdu bolo 11. mája 1992 sťažovateľom doručené doplnenie a upresnenie petitu. Okresný súd vydal 7. júla 1992 pokyn na predloženie spisu zákonnému sudcovi, pričom 16. júla 1992 bol stanovený termín pojednávania na 24. júl 1992. Okresný súd na pojednávaní   24.   júla   1992   uznesením   vyslovil   svoju   vecnú   nepríslušnosť   s tým,   že   po právoplatnosti tohto uznesenia (č. k. 13 C 79/92-12 z 12. augusta 1992) bude vec postúpená krajskému súdu ako súdu prvého stupňa.

Okresný súd vydal 17. augusta 1992 pokyn na doručenie uznesenia č. k. 13 C 79/92-12 z 12. augusta 1992 účastníkom konania. Predmetný spis bol doručený krajskému súdu 8. októbra 1992. Krajský súd pokynom z 9. októbra 1992 vyzval sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku v určenej lehote. Sťažovateľ vo vyjadrení z 21. októbra 1992 oznámil krajskému   súdu   čiastočné   späťvzatie   návrhu   na   začatie   konania   a požiadal   o zníženie súdneho poplatku za podaný návrh.

Krajský súd vydal 26. októbra 1992 pokyn na doručenie žaloby sťažovateľa právnej zástupkyni odporcu na vyjadrenie v určenej lehote a 20. novembra 1992 nariadil termín pojednávania   na   15.   december   1992.   Na   pojednávaní   15.   decembra   1992   vypovedali účastníci konania a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania   a sťažovateľovi   bola   uložená   povinnosť   upresniť   žalobný   návrh   v určenej lehote.

Sťažovateľ doručil krajskému súdu 20. januára 1993 upresnenie žalobného návrhu s prílohami. Krajský súd vydal 25. februára 1993 pokyn na doručenie upresneného návrhu sťažovateľa   na   vyjadrenie   odporcovi.   Krajskému   súdu   bolo   22.   marca   1993   doručené vyjadrenie   odporcu   k upresnenému   návrhu   sťažovateľa.   Krajský   súd   určil   1.   septembra 1993 termín pojednávania na 17. september 1993.

Na pojednávaní 17. septembra 1993 vypovedali účastníci konania a pojednávanie bolo   uznesením   odročené   na   neurčito,   pričom sťažovateľovi   bola   uložená   povinnosť upresniť a doplniť žalobný petit. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 20. a 30. septembra 1993 doplnenie a upresnenie žalobného petitu.

Krajský   súd   stanovil   21.   februára   1994   termín   pojednávania   na   17.   marec   1994 a 22. februára   1994   prípisom   požiadal   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   v S. o zapožičanie spisu sp. zn. ČVS: PZ-620/1991, ktorý mu bol doručený 15. marca 1994. Pojednávanie 17. marca 1994 bolo uznesením odročené z dôvodu neprítomnosti právnej zástupkyne odporcu na 8. apríl 1994 a krajský súd vydal pokyny na doručenie prípisov právnej   zástupkyni   odporcu,   Obvodnému   oddeleniu   Policajného   zboru   v S.   a Okresnej prokuratúre B. [v súčasnosti Okresná prokuratúra B. (ďalej len „okresná prokuratúra“)]. Okresná prokuratúra doručila krajskému súdu 8. apríla 1994 požadovaný spis.

Na   pojednávaní   8.   apríla   1994   boli   účastníci   konania   oboznámení   s obsahom pripojených spisov Obvodného oddelenia Policajného zboru v S. a okresnej prokuratúry, pričom pojednávanie bolo uznesením odročené na 12. apríl 1994. Na pojednávaní 12. apríla 1994 krajský súd oboznámil účastníkov konania so spismi okresnej prokuratúry a Krajskej prokuratúry v B. a rozsudkom č. k. 20 C 71/92-79 zo 14. apríla 1994 návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 14. apríla 1994 návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom krajský súd uznesením č. k. 20 C 71/92-89 zo 14. júna 1994 rozhodol tak, že ho zamietol.

Sťažovateľ   doručil   krajskému   súdu   4.   júla   1994   odvolanie   proti   uzneseniu   č.   k. 20 C 71/92-89 zo 14. júna 1994 a rozsudku č. k. 20 C 71/92-79 zo 14. apríla 1994. Okresná prokuratúra doručila krajskému súdu 13. júla 1994 žiadosť o vrátenie vyžiadaného spisu. Odporca doručil krajskému súdu 25. júla 1994 vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa.

Krajský   súd   vydal   26.   augusta   1994   pokyn   na   doručenie   vyjadrenia   odporcu sťažovateľovi   a   prípisu   okresnej   prokuratúre   a vypracovanie   predkladacej   správy najvyššiemu súdu za účelom predloženia spisu a rozhodnutia o odvolaniach sťažovateľa. Posudzovaný spis bol najvyššiemu súdu doručený 2. septembra 1994.

Najvyšší súd stanovil 22. novembra 1994 termín pojednávania na 13. december 1994. Na pojednávaní 13. decembra 1994 účastníci konania predniesli svoje stanoviská a najvyšší súd   uznesením   vyhovel   návrhu   účastníkov   na   odročenie   odvolacieho   pojednávania do 31. januára 1995 za účelom pokusu o zmier.

Sťažovateľ doručil najvyššiemu súdu 24. januára 1995 správu o výsledku konania o pokuse o zmier, pričom odporca tak urobil vo vyjadrení doručenom najvyššiemu súdu 27. januára 1995. Najvyšší súd určil 7. februára 1995 termín odvolacieho pojednávania na 16. február 1995. Na pojednávaní 16. februára 1995 vypovedali účastníci konania a najvyšší súd uznesením č. k. 1 Co 80/94-111 zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 20 C 71/92-79 zo 14.   apríla   1994   a vec   vrátil   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie,   pričom v predmetnom rozhodnutí zároveň potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 20 C 71/92-89 zo 14. apríla 1994 (správne zo 14. júna 1994, pozn.). Spis bol krajskému súdu vrátený 16. mája 1995.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   doručila   krajskému   súdu   14.   júla   1995 splnomocnenie na jeho zastupovanie v predmetnom konaní. Okresná prokuratúra doručila 17.   októbra   1995   krajskému   súdu   žiadosť   o vrátenie   zapožičaného   spisu.   Krajský   súd stanovil 5. februára 1996 termín pojednávania na 20. február 1996 a 12. februára 1996 vydal pokyn na doručenie prípisu okresnej prokuratúre.

Na   pojednávaní   20.   februára   1996   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   predniesla čiastočné späťvzatie žalobného návrhu a pojednávanie bolo uznesením odročené na 2. apríl 1996. Odporca doručil krajskému súdu 21. februára 1996 písomné ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní 20. februára 1996. Okresná prokuratúra doručila 26. marca 1996 krajskému súdu žiadosť o vrátenie zapožičaného spisu.

Na pojednávaní 2. apríla 1996 krajský súd uznesením pripustil čiastočné späťvzatie žalobného návrhu predneseného na pojednávaní 20. februára 1996, vypovedali účastníci konania a pojednávanie bolo uznesením odročené na 21. máj 1996 za účelom predvolania ďalších svedkov. Krajský súd vydal 13. mája 1996 pokyn na doručenie oznámenia o zmene termínu pojednávania na 4. jún 1996 účastníkom konania.

Na pojednávaní 4. júna 1996 vypovedali predvolaní svedkovia a pojednávanie bolo uznesením odročené na 25. jún 1996. Okresná prokuratúra doručila krajskému súdu 6. júna 1996 žiadosť o oznámenie termínu vrátenia zapožičaného spisu. Odporca doručil krajskému súdu 10. júna 1996 oznámenie týkajúce sa predmetu posudzovaného konania.

Krajský súd prípisom z 11. júna 1996 požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru v S.   o zapožičanie   spisu   sp.   zn.   Vv   620/91.   Na   pojednávaní   25.   júna   1996   vypovedali predvolaní   svedkovia   a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   1.   október   1996   za účelom ďalšieho dokazovania. Termín pojednávania bol 2. júla 1996 zmenený na 7. október 1996. Krajský súd prípisom z 8. júla 1996 urgoval zapožičanie spisu sp. zn. Vv 620/91 od Obvodného oddelenia Policajného zboru v S. Oznámenie Obvodného oddelenia Policajného zboru v S. týkajúce sa predmetného spisu bolo krajskému súdu doručené 24. júla 1996.

Okresná   prokuratúra   doručila   krajskému   súdu   10.   septembra   1996   žiadosť o oznámenie termínu vrátenia zapožičaného spisu. Krajský súd prípisom z 11. septembra 1996   oznámil   okresnej   prokuratúre   predpokladaný   termín   vrátenia   zapožičaného   spisu. Na pojednávaní   7.   októbra   1996   vypovedali   predvolaní   svedkovia   a rozsudkom   č.   k. 20 C 71/92-143 krajský súd návrh sťažovateľa zamietol. Krajský súd vydal 18. februára 1997 pokyn na doručenie predmetného rozsudku účastníkom konania.

Okresná prokuratúra doručila krajskému súdu 27. februára 1997 žiadosť o oznámenie termínu   vrátenia   zapožičaného   spisu.   Krajský   súd   uznesením   č.   k. 20   C   71/92-149 zo 6. marca   1997   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   uhradiť   trovy   štátu   v určenej   lehote a 6. marca 1997 vydal pokyn na doručenie predmetného uznesenia účastníkom konania.

Sťažovateľ doručil 12. marca 1997 krajskému súdu odvolanie proti rozsudku č. k. 20 C   71/92-143   zo   7.   októbra   1996,   26.   marca   1997   odvolanie   proti   uzneseniu   č.   k. 20 C 71/92-149 zo 6. marca 1997 a 19. mája 1997 doplňujúce vyjadrenie. Krajský súd vydal 20. mája 1997 pokyn na doručenie odvolania sťažovateľa odporcovi na vyjadrenie.

Krajský súd vydal 30. mája 1997 pokyn na doručenie prípisu okresnej prokuratúre. Krajskému súdu   bola 6. júna 1997   doručená   žiadosť   okresnej   prokuratúry   o oznámenie termínu   vrátenia   spisu.   Odporca   doručil   krajskému   súdu   10.   júna   1997   vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa. Krajský súd vydal 11. júna 1997 pokyn na doručenie vyjadrenia odporcu právnej zástupkyni sťažovateľa.

Krajskému   súdu   bolo   18.   júna   1997   doručené   vyjadrenie   okresnej   prokuratúry. Krajský   súd   vydal   20.   júna   1997   pokyn   na   doručenie   prípisu   okresnej   prokuratúre a predkladacej   správy   najvyššiemu   súdu   za   účelom   predloženia   spisu   na   rozhodnutie o odvolaní. Najvyšší súd stanovil 5. septembra 1997 termín pojednávania na 16. október 1997.   Na   pojednávaní   16.   októbra   1997   účastníci   konania   predniesli   svoje   stanoviská a najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Co 40/97, 1 Co 61/97 zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 20 C 71/92-143 zo 7. októbra 1996 a uznesenie č. k. 20 C 71/92-149 zo 6. marca 1997 a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol krajskému súdu vrátený 30. októbra 1997.

Krajský súd vydal 12. novembra 1997 pokyn na doručenie uznesenia najvyššieho súdu účastníkom konania. Okresná prokuratúra doručila krajskému súdu 26. novembra 1998 žiadosť   o vrátenie   spisu.   Krajský   súd   vydal   1.   decembra   1998   pokyn   na   vrátenie zapožičaného spisu a 22. júna 1999 stanovil termín pojednávania na 22. október 1999.Na pojednávaní 22. októbra 1999 vypovedali účastníci konania a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom zadováženia písomností potrebných pre ďalšie dokazovanie v konaní. Krajský súd vydal 26. októbra 1999 pokyn na doručenie výziev odporcovi,   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   a Š.,   R.   za   účelom   zaslania   písomností týkajúcich sa predmetu konania.

Odporca   doručil   krajskému   súdu   12.   novembra   1999   písomnosti   týkajúce   sa predmetu konania. Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila krajskému súdu 30. novembra 1999 písomnosti týkajúce sa predmetu konania. T., R. doručil krajskému súdu 17. decembra 1999   vyjadrenie   týkajúce   sa   predmetu   posudzovaného   konania.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa   doručila   krajskému   súdu   2.   augusta   2000   oznámenie   o ukončení   právneho zastúpenia dňom 30. apríla 2000.

Krajský súd vydal 16. októbra 2000 pokyn na doručenie uznesenia č. k. 20 C 71/92-200 zo 16. októbra 2000 sťažovateľovi týkajúceho sa úhrady súdneho poplatku v určenej lehote. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 21. novembra 2000 odvolanie proti uzneseniu č. k. 20 C 71/92-200 zo 16. októbra 2000. Krajský súd vydal 22. novembra 2000 pokyn na predloženie   spisu   najvyššiemu   súdu   za   účelom   rozhodnutia   o odvolaní.   Najvyšší   súd uznesením č. k. 1 Co 13/2000-205 zo 14. decembra 2000 rozhodol o zrušení predmetného uznesenia krajského súdu. Spis bol vrátený krajskému súdu 22. januára 2001.

Krajský   súd   vydal   30.   januára   2001   pokyn   na doručenie   predmetného   uznesenia najvyššieho   súdu   účastníkom   konania.   Krajský   súd   nariadil   19.   mája   2003   termín pojednávania   na   13.   jún   2003   a vydal   pokyn   na   vyžiadanie   zoznamu   súdnych   znalcov z odboru počítačovej techniky a odboru autorských práv.

Pojednávanie   13.   júna   2003   bolo   uznesením   odročené   za   účelom   uskutočnenia výsluchu neprítomného svedka, pričom doručenka o predvolaní tohto svedka na uvedené pojednávanie   nebola   krajskému   súdu   ku   dňu   pojednávania   vrátená.   Podľa   úradného záznamu   krajského   súdu   z 18.   júla   2003   predvolaný   svedok   oznámil   možné   termíny vykonania výsluchu týkajúceho sa predmetu posudzovaného konania.

Krajský   súd   stanovil   3.   februára   2005   termín   pojednávania   na   11.   marec   2005. Zákonná sudkyňa sa 3. februára 2005 vyjadrila k sťažnosti pod sp. zn. Spr. 2119/04 a vydala pokyn   na   predloženie   uvedeného   vyjadrenia   s posudzovaným   spisom.   Podľa   úradného záznamu   krajského   súdu   z 15.   marca   2005   bol   posudzovaný   spis   pripojený   k sťažnosti sp. zn. Spr. 2119/04 od 3. februára 2005 a vrátený do kancelárie krajského súdu 21. marca 2005. Uvedeným záznamom (č. l. 218) posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech   účastníka,   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   naplnenie   ústavného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie). Sťažovateľ využil právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podal sťažnosť na prieťahy v konaní 3. mája 2004. Predsedníčka krajského súdu v stanovisku sp. zn. Spr. 2119/04 z 15. marca 2005   uviedla,   že   sťažnosť   považuje   za   dôvodnú   a vec   bude   sledovať   z hľadiska   jej plynulosti   a bezprieťahovosti,   pričom   vyzve   konajúceho   sudcu,   aby   neodkladne   prijal opatrenia na odstránenie vzniknutých prieťahov v konaní.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 813/00, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníkov   súdneho   konania   a postup samotného súdu.

Ústavný   súd   zároveň   v okolnostiach   posudzovanej   veci   uvádza,   že   predmetné konanie z hľadiska zbytočných prieťahov neposudzoval v období pred 17. marcom 1993 s prihliadnutím   na   nedostatok   právomoci   a   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu   (napr. rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   26/95,   III.   ÚS   92/01),   pretože   Ústava   Slovenskej   republiky nadobudla   účinnosť   1.   októbra   1992,   Dohovor   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   nadobudol   pre   bývalú   Českú   a   Slovenskú   Federatívnu Republiku platnosť 18. marca 1992, Ústavný súd Slovenskej republiky vznikol 17. marca 1993. Ústavný súd poskytuje ochranu iba pred porušeniami základných práv a slobôd, ku ktorým došlo na území Slovenskej republiky po nadobudnutí účinnosti dokumentov, ktoré tieto práva zakotvujú, a po jeho vzniku pokračujú, pričom nedostatok právomoci ústavného súdu v tejto veci nie je možné odstrániť.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd sa stotožňuje s názorom predsedníčky krajského súdu, že daná vec je náročná z právneho aj skutkového hľadiska, pretože ide o spor v oblasti duševného vlastníctva, navyše v súčasnosti náročný na dokazovanie   najmä   z hľadiska   časového   odstupu   okolností   potrebných   pre   preukázanie rozhodujúcich skutočností. Ústavný súd však zároveň poukazuje na skutočnosť, že dĺžka samotného konania – viac ako trinásť rokov – je aj pri zohľadnení uvedených faktorov ústavne neakceptovateľná.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd z prehľadu posudzovaného spisu zistil, že sťažovateľ využil procesné oprávnenia účastníka konania   podľa   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   úpravami   žalobného   petitu prispel k určitému predĺženiu predmetného konania, pričom uvedené predĺženie konania nie je možné pripísať na ťarchu krajského súdu.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   bol   postup   samotného   krajského   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku postupu krajského súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   z posudzovaného spisu   zistil, že krajský   súd nevykonal žiadne úkony vo veci v obdobiach od 16. mája 1995 do 5. februára 1996 (8,5 mesiacov), od 12. novembra 1997 do   1.   decembra   1998   (12,5   mesiacov),   od   17.   decembra   1999   do   16.   októbra   2000 (10 mesiacov), od 30. januára 2001 do 19. mája 2003 (27,5 mesiacov) a od 13. júna 2003 do 3. februára 2005 (19,5 mesiacov), čím došlo k zbytočným prieťahom v celkovej dĺžke 78 mesiacov.

Predsedníčka   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 15. júla 2005 uviedla, že dĺžka predmetného konania súvisí najmä s právnou a skutkovou náročnosťou   veci,   pričom   v   tomto   konaní   zároveň   došlo   aj   k objektívnym   prieťahom spôsobeným   nadmernou   pracovnou   zaťaženosťou   zákonného   sudcu.   Navyše,   na neprimeranej   dĺžke   konania   sa   podieľali   aj   nedostatky   žalobného   podania   sťažovateľa a nutnosť zabezpečovania ďalšieho dokazovania jeho nárokov týkajúcich sa posudzovanej veci.

Právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej   veci   (napr.   rozhodnutie   sp.   zn.   II.   ÚS   40/97).   Podľa   právneho   názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 14/00 „Otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci   konal.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   prikázal krajskému súdu v danej veci konať, a to bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.“

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy obdobia nečinnosti krajského súdu, ako aj okolnosť, že sťažovateľ svojím správaním neprispel k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní, ale svojimi procesnými úkonmi prispel k určitému predĺženiu posudzovaného konania, ktoré však nemožno pripísať na vrub krajskému súdu.   Ústavný súd považuje sumu   80 000   Sk pre   sťažovateľa   za primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci a celkovú dĺžku konania, a preto žiadosti   sťažovateľa,   ktorý   požadoval   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 1 950 000 Sk s ročným úrokom 19 % od 2. apríla 1992 až do zaplatenia, vo zvyšnej časti nevyhovel.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   ktorý   v odôvodnených   prípadoch   umožňuje   ústavnému   súdu   podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy,   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci   každý   v hodnote 2 501 Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky   č. 655/2004   Z.   z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 5 302 Sk, ktoré ústavný súd zaviazal krajský súd uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005