znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 140/03-39

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti JUDr. F. M., bytom B., a Ing. M. L., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., pre namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 13/01 na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 13/01   p o r u š i l základné právo JUDr. F. M. a Ing. M. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Krajskému   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   28   Cb   13/01 p r i k a z u j e,   aby vo veci konal bez prieťahov.

3. JUDr. F. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   j   e   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. M. L.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   j   e   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u   k   l   a d   á   uhradiť   trovy právneho   zastúpenia   JUDr.   F.   M.   a Ing.   M.   L.   v sume   8   796   Sk   (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) advokátovi JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Sťažnosti JUDr. F. M. a Ing. M. L. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 140/03 z 3. septembra 2003 prijal podľa ustanovenia § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   JUDr.   F.   M.,   bytom   B., a Ing. M. L., bytom B. (ďalej aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 13/01.

Sťažovatelia uviedli, že 26. februára 2001 podali krajskému súdu žalobu o neplatnosť uznesenia mimoriadneho valného zhromaždenia   zo 14.   decembra 2000 proti UniBanke, UniCredito Italiano Group, Bratislava, ktorú 11. apríla 2002 rozšírili o náhradu škody. Vec je evidovaná pod sp.   zn. 28 Cb   13/01.   Krajský   súd vo veci   dosiaľ nerozhodol,   z čoho vyplýva,   že   boli   porušené   základné   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy. Krajský súd vyše dva a polročného konania neurobil nič, aby odstránil stav právnej neistoty, ktorá sprevádza súdne konanie. Vzhľadom   na stav   právnej   neistoty   navrhovatelia   žiadali priznať aj primerané finančné zadosťučinenie po 10 000 Sk za každý rok nečinnosti krajského súdu, spolu 25 000 Sk každému   z   nich.   Zároveň   žiadali   priznať   trovy   právneho   zastúpenia   ich   právnemu zástupcovi podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) vo výške 8 796 Sk za dva úkony právnej pomoci.

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd rozhodol, že:„Základné   právo   sťažovateľov   JUDr.   F.   M.   a Ing.   M.   L.   na   prerokovanie a rozhodnutie   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upravené   v článku   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 28 Cb 13/01 bolo porušené.

Prikazuje sa, aby Krajský súd v Bratislave vo veci sp. zn. 28 Cb 13/01 konal.Súd priznáva sťažovateľovi JUDr. F. M. podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky finančné zadosťučinenie vo výške 25 000,- Sk.

Súd priznáva sťažovateľovi Ing. M. L. podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky finančné zadosťučinenie vo výške 25 000,- Sk.

Súd   priznáva   odmenu   a náhradu   hotových   výdavkov   právnemu   zástupcovi sťažovateľov advokátovi JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., v zmysle ust. § 13 ods. 8 vyhl. 163/02 Z. z. vo výške 8 796,- Sk...“.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrenia účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Dňa 26. februára 2001 bol krajskému súdu podaný návrh navrhovateľov (v konaní pred   ústavným   súdom   sťažovateľov)   proti   Poľnobanke,   a.   s.,   Bratislava   na určenie neplatnosti uznesenia prijatého na mimoriadnom valnom zhromaždení 14. decembra 2000. Veci   bola   pridelená   sp.   zn.   28   Cb   13/01.   K návrhu   boli   priložené   prílohy,   a to   návrh uznesenia valného zhromaždenia zo 14. decembra 2000 a návrh na odpredaj akcií.Dňa 13.   marca 2001   boli   navrhovatelia   vyzvaní na zaplatenie   súdneho   poplatku. V ten istý deň bola žalovaná strana vyzvaná na vyjadrenie k žalobe.

Dňa 19. marca 2001 poverený zástupca Poľnobanky, a. s., nahliadol do spisu.Dňa 29. marca 2001 sa JUDr. F. M. vyjadril k súdnemu poplatku (č. l. 10).Dňa 30. marca 2001 sa k súdnemu poplatku vyjadril JUDr. D. (č. l. 12).Dňa 12. apríla 2001 sa k návrhu vyjadrila Poľnobanka, a. s., a v prílohe predložila svoj   výpis z obchodného   registra   (č.   l.   17 -   21),   správu   o overení   splatnosti   zvýšeného imania (č. l. 22), notársku zápisnicu z valného zhromaždenia zo 14. decembra 2000 (č. l. 23 - 31) a svoje stanovy (č. l. 32 - 33).

Dňa 18. apríla 2001 Ing. M. L. uhradil súdny poplatok.Dňa   18.   júla   2001   sa   navrhovatelia   vyjadrili   k zápisu   do   obchodného   registra (č. l. 35).

Dňa 10. augusta 2001 zákonná sudkyňa určila termín pojednávania na 22. november 2001 o 11.00 h.

Dňa 7. augusta 2001 boli navrhovateľom doručené vyjadrenia Poľnobanky, a. s.Dňa 5. septembra 2001 sa navrhovatelia pokúsili o mimosúdne vyrovnanie (č. l. 38).Dňa 19. novembra 2001 sa navrhovatelia vyjadrili k stanovisku Poľnobanky, a. s., k žalobe (č. l. 39 - 40). Ako prílohy predložili prihlášku do diskusie zo 14. decembra 2000 (č. l. 41 - 42) a notársku zápisnicu zo 14. decembra 2000 sp. zn. N 341/2000, Nz 348/2000 (č. l. 43 - 50).

Dňa   22.   novembra   2001   sa   podľa   zápisnice   (č.   l.   56   -   58)   konalo   vo   veci pojednávanie za účasti navrhovateľov a zástupcu odporcu, ktoré bolo odročené na neurčito.Dňa 19. decembra 2001 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie Poľnobanky, a. s. (č. l. 59 - 60).

Dňa   21.   marca   2002   navrhovatelia   predložili   krajskému   súdu   vyjadrenia   (č.   l. 61 - 64).

Dňa 11. apríla 2002 navrhovatelia rozšírili žalobu o náhradu škody (č. l. 64 - 65).Dňa   22.   augusta   2002   krajský   súd   vyzval   navrhovateľov   na   zaplatenie   súdneho poplatku za nový návrh (č. l. 66).

Dňa 10. septembra 2002 sa navrhovatelia vyjadrili k výzve a ako prílohu predložili doklady týkajúce sa ich sociálnej situácie (č. l. 67).

Dňa 6. februára 2003 navrhovatelia urgovali konanie vo veci (č. l. 72) a opätovne tak urobili 3. mája 2003.

Dňa   18.   júna   2003   krajský   súd   urgoval   predloženie   dokladov   o majetkových pomeroch.

Dňa 4. júla 2003 Ing. M. L. predložil doklady (čl. l. 76 - 83).Dňa 1. júla 2003 štátna správa súdu prešetrovala sťažnosť na prieťahy.Dňa 10. júla 2003 krajský súd uznesením pripustil rozšírenie návrhu doručeného navrhovateľom (č. l. 85 - 86).

Dňa   17.   júla   2003   krajský   súd   uznesením   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych poplatkov (č. l. 87 - 88).

Dňa   18.   augusta   2003   navrhovateľ   JUDr.   F.   M.   opätovne   požiadal   o odpustenie súdnych poplatkov, čo krajský súd vyhodnotil ako sťažnosť.

Dňa   25.   augusta   2003   bola   sťažnosť   navrhovateľov   proti   uzneseniu   o nepriznaní oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   predložená   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Dňa   25.   septembra   2003   najvyšší   súd   sťažnosť   zamietol   a rozhodnutím   sp.   zn. 7   Obo   199/03   potvrdil   rozhodnutie   krajského   súdu.   Rozhodnutie   bolo   krajskému   súdu doručené 6. novembra 2003.

Spis bol ústavnému súdu doručený 2. februára 2004.

III.

Podľa čl. 48 ods.   2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúmal ústavný súd s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu v súlade so svojou doterajšou judikatúrou podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa   správania   účastníkov   konania   a spôsobu,   akým   v konaní   postupoval   súd   (napr. I. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, III. ÚS 144/03 a iné).

Predmetom   posudzovaného   konania   pred   krajským   súdom   je   návrh   na   určenie neplatnosti uznesenia mimoriadneho valného zhromaždenia akciovej   spoločnosti,   neskôr rozšírený aj o náhradu škody.

Z obsahu   predloženého   spisu,   z vyjadrení   sťažovateľov   a predsedníčky   krajského súdu   a   ani   z predložených   na   vec   sa   vzťahujúcich   listín   ústavný   súd   nezistil   žiadnu skutočnosť   svedčiacu   o osobitnej   právnej   alebo   skutkovej   zložitosti   veci.   Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania možno hodnotiť ako aktívne. Predkladali krajskému súdu písomnosti, aktívne reagovali na vyjadrenia protistrany až na snahu o upustenie od zaplatenia súdnych poplatkov, čo je však legitímne k postaveniu strany a nemôže im byť dávané na ťarchu, aj keď vo svojom snažení neboli úspešní.

Ďalším kritériom, ktoré považoval ústavný súd pri posúdení namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za relevantné, bol postup krajského súdu v predmetnej veci. Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 2051/03 z 10. októbra 2003 uviedla, že sťažnosť hodnotí ako čiastočne opodstatnenú a vo veci netrvá na ústnom prejednaní veci.

Na ústnom prejednaní veci netrval ani právny zástupca sťažovateľov, ktorý v liste zo 4. novembra 2003 navrhol upustiť od neho.

Za   nekonanie   krajského   súdu   je   možné   označiť   dobu   od   12.   apríla   2001 (po predložení vyjadrenia žalovanej strany) do 7. augusta 2001, keď bol určený termín pojednávania na 22. november 2001. Krajský súd vec odročil na neurčito a konal až 10. júla 2002.   Od   vrátenia   spisu   z najvyššieho   súdu   do   jeho   predloženia   ústavnému   súdu,   t.   j. od 6. novembra 2003 do 2. februára 2004, krajský súd opäť nekonal. Z uvedeného vyplýva, že prieťahy spolu predstavujú 14 mesiacov.

Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach uviedol, že ojedinelým krátkodobým nekonaním nemôže dôjsť k porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy. V danom prípade nejde o ojedinelé nekonanie a súhrn období nečinnosti predstavuje dobu prevyšujúcu obdobie jedného roka.

Osobitne nebolo hodnotené obdobie, keď bol spis na najvyššom súde, lebo tohto obdobia   sa   sťažnosť   netýkala   a ústavný   súd   je   podľa   ustanovenia   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   už   uvedené   obdobie   neodôvodnenej   nečinnosti krajského súdu je potrebné kvalifikovať ako obdobie, v ktorom dochádzalo k zbytočným prieťahom   v predmetnom   konaní,   v dôsledku   čoho   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov (obdobne III. ÚS 63/03, III. ÚS 193/03 a iné).

Predsedníčka krajského súdu neuviedla žiadne argumenty, ktorými by bolo potrebné osobitne sa zaoberať.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže   k porušeniu   základného   práva   došlo   nekonaním   krajského   súdu   vo   veci vedenej pod sp. zn. 28 Cb 13/01, prikázal mu ústavný súd konať.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk každému z nich. Svoj návrh odôvodnili právnou neistotou a sociálnym postavením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   citovaného   zákona   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľov a vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nariadil krajskému súdu vo veci konať bez prieťahov. Dovŕšením opatrení smerujúcich zo strany ústavného súdu k odstráneniu stavu právnej neistoty bolo i priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10 000 Sk   každému   zo   sťažovateľov   ako   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch. Výšku zadosťučinenia stanovil ústavný súd najmä s ohľadom na zistené obdobia nečinnosti krajského súdu a na vyššie uvedené kritérium riešenia zisteného porušenia základných práv, pričom vychádzal zo spisu krajského súdu.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Právny zástupca sťažovateľov si uplatnil trovy konania podľa ustanovenia § 13 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. za dva úkony právnej pomoci a dva paušály spolu vo výške 8 796 Sk. Keďže ide o dvoch sťažovateľov, mal správne výšku náhrady určiť aj podľa ustanovenia § 17 ods. 2 citovanej vyhlášky. Stanovené náhrady nepredstavujú vyššiu sumu, ako   by   bolo   možné   určiť   podľa   citovanej   vyhlášky,   preto   bolo   rozhodnuté   tak,   ako   je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Keďže   právny   zástupca   bol   sťažovateľom   ustanovený   ústavným   súdom,   bolo prikázané Kancelárii ústavného súdu vyplatiť stanovené súdne trovy.

Krajský súd bol zaviazaný uhradiť túto finančnú čiastku na účet ústavného súdu.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2004