SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 14/2019-36
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2019 v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho o ústavnej sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 1515/2008 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 1515/2008 p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Vranov nad Topľou p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 1515/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Vranov nad Topľou p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Vranov nad Topľou j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 598,26 € (slovom päťstodeväťdesiatosem eur a dvadsaťšesť centov) na účet právnej zástupkyne JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 14/2018-15 z 9. januára 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 1515/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Následne ústavný súd 13. februára 2019 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
3. Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 12. marca 2019, ktorého súčasťou bola aj chronológia úkonov okresného súdu i účastníkov v napadnutom konaní. Z predloženého súdneho spisu vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:
„- 05. 12. 2008 žiadosť oprávneného na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností adresovaná súdnemu exekútorovi - čl. 2
- 11. 12. 2008 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie - čl. 1
- 15. 12. 2008 žiadosť súdu o zaslanie rozhodnutia v dedičskej veci po, ⬛⬛⬛⬛ - čl. 31 b
- 22. 12. 2008 zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia - čl. 32
- 18. 03. 2009 odvolanie oprávneného - čl. 35
- 23. 03. 2009 predkladacia správa KS PO - čl. 37
- 16. 06. 2009 uznesenie KS PO 5 CoE/23/2009-41 - zrušil uznesenie a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie - čl. 41
- 11. 11. 2009 vyjadrenie oprávneného - čl. 44
- 04. 12. 2009 žiadosť súdu o zapožičanie dedičského spisu 40 D/17/2003 OS KE II. čl. 49
- 12. 01. 2010 urgencia na OS KE II - čl. 49a
- 04. 05. 2010 vydanie poverenia čl. 65
- 18. 05. 2010 námietky proti trovám exekúcie - povinný - čl. 68
- 24. 05. 2010 vyjadrenie súdneho exekútora k námietkam trov exekúcie - čl. 70
- 28. 05. 2010 námietky povinnej proti exekúcie - čl. 75
- 28. 06. 2010 vyjadrenie oprávneného k námietkam povinného - čl. 85
- 10. 09. 2010 uznesenie 12 Er/1515/2008-90 rozhodnutie o námietkach povinnej - čl. 90
- 06. 10. 2010 odvolanie oprávneného voči rozhodnutiu na čl. 90, čl. 95
- 08. 03. 2011 rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavenie exekúcie
- čl. 99
- 28. 03. 2011 žiadosť povinného o oslobodenie od súdnych poplatkov a odvolanie proti uzneseniu zo dňa 10. 03. 2011 o vyrubení súdneho poplatku - čl. 107
- 31. 03. 2011 odvolanie oprávneného proti uzneseniu na čl. 99 o zast. exekúcie, čl. 111
- 26. 05. 2011 vyjadrenie povinnej k odvolaniu oprávneného a vyjadrenie povinnej k priebehu konania, čl. 118
- 06. 03. 2012 rozhodnutie KS PO - uznesenie 19 CoE/36/2011-122 - zrušil uznesenie a vrátil vec súdu I. stupňa na ďalšie konanie, čl. 122
- 10. 01. 2013 urgencia súdneho exekútora o rozhodnutie proti námietkam exekúcie - čl. 126
- 10. 04. 2014 rozhodnutie KS PO uznesenie 19 CoE/105/2013-131 ktorým zrušil uznesenie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o vyhovení námietkam proti exekúcii v časti týkajúcej sa vymoženia časti istiny v sume 7.7.34,18 eur a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu I. stupňa na ďalšie konanie, čl. 131
- 22. 03. 2017 urgencia súdneho exekútora o rozhodnutie o námietkach, čl. 137
- 14. 06. 2018 urgencia II. súdneho exekútora o rozhodnutia o námietkach, čl. 138
- 15. 02. 2019 výzva Ústavného súdu Slovenskej republiky, čl. 141
- 22. 02. 2019 uznesenie o zamietnutí zvyšku námietok povinnej voči exekúcii.“
4. Okresný súd vo svojom vyjadrení k skutkovej a právnej zložitosti uviedol, že „podľa obsahu spisu a vydaných rozhodnutí vo veci ide o skutkovo a právne zložitú vec“. Predsedníčka okresného súdu tento názor odôvodňuje najmä potrebou aplikácie ustanovenia § 151a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), rozhodovaním o námietkach proti trovám exekúcie, ako aj personálnou poddimenzovanosťou okresného súdu. V závere svojho stanoviska vyjadrila súhlas s upustením od verejného prerokovania veci.
5. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení doručenom 2. mája 2019 vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň vyjadrila nesúhlas so stanoviskom okresného súdu, že ide o právne a skutkovo zložitú vec. Upriamila pozornosť na to, že k neprimeranej dĺžke napadnutého konania došlo na základe rozhodnutí okresného súdu, ktoré boli zrušené pre nezákonnosť. K právnej zložitosti veci uviedla, že inštitút odporovateľnosti právnych úkonov bol do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedený v roku 1997, t. j. 10 rokov pred podaním návrhu, preto nemal spôsobovať väčšie problémy. V tejto súvislosti tiež poukázala na skutočnosť, že okresný súd nerozhodoval s princípom inštančnej záväznosti a nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu.
6. Pokiaľ ide o chronológiu úkonov okresného súdu v napadnutom konaní, ktorá je uvedená v bode 3 tohto nálezu, možno konštatovať, že tieto skutkové okolnosti sa spornými nestali, keďže ani právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení nemala námietky proti takto opísanému skutkovému stavu.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) účinného od 1. marca 2019, ktorý sa pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, použije aj na konania začaté do 28. februára 2019 (§ 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde), upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
8. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že vec bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu uplynulo 16. februára 2019. Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola meritórne prejednaná v druhom senáte ústavného súdu v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.
II.
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom exekučnom konaní.
12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
13. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
14. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
15. V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04, III. ÚS 229/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03 a III. ÚS 125/07).
16. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
17. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 200 Exekučného poriadku v spojení s čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý súdom prikazuje, aby postupovali v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádzali zbytočným prieťahom, konali hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
18. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
19. Pokiaľ ide o zložitosť veci (právnu a skutkovú), ústavný súd konštatuje, že predmetná exekučná vec sťažovateľa je bežnou občianskoprávnou vecou. Nemožno sa stotožniť ani so stanoviskom okresného súdu, že ide o skutkovo a právne zložitú vec, keďže aplikácia označeného ustanovenia Občianskeho zákonníka nie je ani novotou a je relatívne bežným nástrojom na dosiahnutie účelu exekúcie.
20. Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka exekučného konania ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené v jeho neprospech, a teda nemožno mu pričítať žiadny podiel na zodpovednosti za dĺžku napadnutého konania.
21. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.
22. Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v napadnutom konaní konštatuje, že okresný súd od počiatku napadnutého konania konal nesústredene a nepostupoval v súlade zo zásadou iura novit curia, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Následne v rozpore s platným právom dospel k záveru o nutnosti vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a konanie zastavil. Takisto v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci rozhodol o námietkach proti trovám exekúcie tak, že im vyhovel. Na uvedené nezákonné rozhodnutia okresného súdu sťažovateľ reagoval opravnými prostriedkami, ktorým Krajský súd v Prešove vyhovel práve z uvedeného dôvodu nezákonnosti. Z predloženej chronológie úkonov okresného súdu (bod 3 tohto rozhodnutia, pozn.) je zrejmé, že Krajský súd v Prešove svojím uznesením sp. zn. 19 CoE 36/2011 z 10. apríla 2014 zrušil rozhodnutie o námietkach vo výroku o vyhovení námietkam proti exekúcii v časti istiny v sume 7 734,18 € a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd po vrátení veci 17. apríla 2014 o týchto námietkach rozhodol až 22. februára 2019. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd bol bezprecedentne nečinný necelých 5 rokov. Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej konštatuje, že ide o rozhodovanie o otázke, ktorá znemožňuje ďalší postup súdneho exekútora pri vymáhaní časti pohľadávky priznanej exekučným titulom.
23. Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu vychádzal aj zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
24. Vychádzajúc z uvedených zistení, neefektívneho postupu, ako aj zistených prieťahov v trvaní takmer 5 rokov ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté konanie je ako celok poznačené nesústredenou činnosťou, ako aj prieťahmi, preto konštatuje, že doterajším postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
25. Keďže postupom okresného súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, ústavný súd mu prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 12 Er 1515/2008 konal bez zbytočných prieťahov, pretože označená vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa právoplatne skončená (bod 2 výroku rozhodnutia).
III.
26. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde, ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal.
27. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva alebo slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v tejto lehote priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.
28. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ktoré odôvodnil pretrvávajúcim stavom právnej neistoty, nepriaznivým zdravotným stavom vo forme invalidity a s tým spojenou nepriaznivou finančnou situáciou, psychickými problémami a významom samotného konania pre sťažovateľa v danej situácii.
29. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
30. Vzhľadom na nesústredený postup okresného súdu a neprimeranú dĺžku rozhodovania okresného súdu o námietkach proti exekúcii v napadnutom konaní, berúc do úvahy predmet konania na okresnom súde, správanie sťažovateľa a všetky okolnosti daného prípadu, ústavný súd, majúc na pamäti to, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie (bod 3 výroku rozhodnutia).
IV.
31. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právna zástupkyňa sťažovateľa si nárok na náhradu trov konania uplatnila a trovy konania vyčíslila v sume 598,26 €.
32. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho spisu. Za prvé dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie ústavnej sťažnosti, vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá bola 921 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 153,50 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 162,71 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2018, t. j. za dva úkony 325,42 €. Pokiaľ išlo o ďalší úkon právnej služby uskutočnený už v roku 2019 – vyjadrenie k stanovisku okresného súdu zo 7. marca 2019, ústavný súd vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €. Odmena za tento právny úkon v zmysle už popísaných pravidiel predstavuje sumu vo výške 173,13 € (t. j. 163,33 € + 9,80 € režijný paušál). Trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak predstavujú sumu 498,55 €, ktorá sa vzhľadom na skutočnosť, že advokátka je aj platcom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje o 20 %. Ústavný súd preto úspešnému sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v celej uplatnenej výške, t. j. v sume 598,26 € (bod 4 výroku nálezu).
33. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2019