znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 14/2016-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Trnave č. k. 6 Tpo 71/2015-23 z 29. októbra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Tpo 71/2015-23z 29. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie pre prečinusmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 4 Trestného zákona, prečin ublíženiana zdraví podľa § 158 Trestného zákona a prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178Trestného zákona. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Galanta(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 47/2015 z 23. októbra 2015 (ďalej aj „uznesenieokresného súdu“) z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pričomkrajský súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 Trestnéhoporiadku zamietol.

Sťažovateľ uvádza, že uznesenie krajského súdu„neobsahuje odôvodnenie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., rozoberá sa v ňom dôvodnosť obvinenia, z čoho sa vyvodzuje nesprávne dôvodnosť väzby“. Namieta, že popis„skutku a ani možnosť uloženia vyššej výmery trestu nie sú dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.“a že krajský súd„vo vzťahu k dôvodom väzby nevyhodnocoval vôbec tak významnú okolnosť, ktorou je to, že obvinený prišiel na políciu sám, čo celkom vyvracia dôvodnosť väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., opačný záver je celkom nelogický a v rozpore s rozhodnutiami súdnej praxe“.Pritom tvrdí, že zo súdnej praxe vyplýva, žedôvod útekovej väzby je daný len v prípadoch, kde sú tieto dôvody založené na výraznýchskutočnostiach zakladajúcich obavu z úteku alebo skrývania sa obvineného. V danomprípade však podľa sťažovateľa jeho väzba plní úlohu trestu. Sťažovateľ tiež uvádza, ževäzba je výnimočným prostriedkom zaistenia obvineného pre účely trestného konaniav prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom odôvodňujúcim nevyhnutnosť jehopoužitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihupáchateľov.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho vecivydal takéto rozhodnutie:

„Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 6Tpo/71/2015-23 zo dňa 29.10.2015 porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 6Tpo/71/2015-23 zo dňa 29.10.2015 sa zrušuj a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry ústavnéhosúdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry zdôrazňuje, že väzba jenajzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ideo najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu ústavnosti a zákonnosti (mutatismutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súduskúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejnéhozáujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidlarešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúskoz 12. decembra 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, žejeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho,či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takéhoobmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03,IV. ÚS 171/03).

Vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy ďalej ústavný súd uviedol, že vo vzťahuk väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonnéhodôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, vktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadilprepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp.primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byťpodmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplývaneodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutímsudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšiehotrvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodnéhozákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľačl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanieokolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť nazáklade konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS271/07).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súddo úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnousúčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konanímustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátneprávo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvnýchštátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, § 43). Obdobne aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoruje predmetom súdneho prieskumu „zákonnosť“ pozbavenia osobnej slobody.

Podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku môže byť obvinený vzatý do väzbylen vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začatétrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tentoskutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebotrestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak muhrozí vysoký trest.

Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanieponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobuobvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadomprobačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nadobvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktorýmzamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, uviedol, že«sudkyňa pre prípravné konanie rozhodujúc o návrhu na vzatie obvineného do väzby postupovala zákonne súladným spôsobom, keď jednak v prípade tohto ( ⬛⬛⬛⬛ ) ustálila existenciu dôvodov väzby „útekových“ uvedených v § 71 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku. Tieto („útekové“ dôvody väzby) sú objektivizované skutočnosťami materiálnymi, ako aj formálno- procesnými. Materiálnymi skutočnosťami sú jednak okolnosti viažuce sa k samotnej šetrenej trestnej činnosti majúcej sa spáchať samotným obvineným. Dôkazy doposiaľ nazhromaždené k tejto (šetrenej trestnej činnosti) jednoznačne indikujú závery, že sa trestné konanie vedie zjavne nie na nedôvodnom základe. Rovnako z doposiaľ nazhromaždených dôkazov sa javí byť nespochybniteľnou skutočnosťou, že páchateľom šetrenej trestnej činnosti má byť obvinený ⬛⬛⬛⬛. Zodpovedá doposiaľ zistenému skutkovému stavu, že tento (obvinený) sa mal dopustiť šetrenej trestnej činnosti hrubým spôsobom narušujúc pravidlá cestnej premávky jednak jazdiac rýchlosťou ďaleko presahujúcou povolenú rýchlosť na úseku cesty, kde došlo ním samotným k zavineniu kolíznej situácie s následkom v podobe smrti účastníka cestnej premávky nachádzajúcej sa v ďalšom motorovom vozidle a v podobe ďalšieho závažného zranenia u spolujazdca tohto usmrteného účastníka cestnej premávky. Rovnako doposiaľ nazhromaždené dôkazy indikujú záver, že v čase dopravnej nehody mal mať obvinený požitý alkoholický nápoj. Zisťovanie tejto skutočnosti bude úlohou ďalšieho šetrenia veci, keďže samotný obvinený bezprostredne po vzniku kolíznej situácie z miesta dopravnej nehody odišiel bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom poskytoval prvú pomoc zraneným účastníkom cestnej premávky. V kontexte týchto skutočností okomentovaných aj samou sudkyňou pre prípravné konanie, ani z pohľadu odvolacieho súdu nie je možné vylúčiť konanie obvineného v budúcnosti v tom smere, že sa bude vyhýbať úkonom trestného konania, aby sa takto vyhol trestu, ktorý môže byť uložený aj vo vyššej výmere vzhľadom na okolností spáchaného skutku ním samotným. Zistené skutočnosti sudkyňou pre prípravné konanie viažuce sa k samotnému skutku, resp. osobe obvineného neumožňovali nahradiť v jeho prípade ustálené („útekové“ dôvody väzby) dohľadom probačného a mediačného úradníka tak, ako napokon konštatuje aj samotná sudkyňa pre prípravné konanie v napadnutom uznesení. Takéto (väzbu nahradzujúce opatrenie) z pohľadu odvolacieho súdu v aktuálnom štádiu trestného konania nezaručuje dosiahnutie účelu trestného konania v prípade jeho prijatia realizovaného práve prostredníctvom obmedzenia osobnej slobody obvineného vo väzbe.

K námietkam obvineného prezentovaným k nesprávnej právnej kvalifikácii, resp. nadkvalifikovaniu konania samotného obvineného považuje za potrebné tunajší odvolací súd uviesť, že príslušné závery k týmto (námietkam) je oprávnený vyslovovať súd konajúci v merite veci. V prípade, že by počas realizovaného dokazovania vo veci došlo k zásadnej zmene dôkaznej situácie, nie je vylúčené prípadne zaoberať sa opätovne aktuálnosťou rozhodovania o pretrvávaní dôvodov väzby u obvineného. Keďže k takejto situácii v čase rozhodovania tunajšieho odvolacieho súdu nedošlo, bolo potrebné rozhodnúť v zmysle výrokovej časti tohto uznesenia.».

Vzhľadom na zamietnutie sťažnosti obvineného podľa § 193 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku krajským súdom z dôvodu posúdenia tejto sťažnosti ako nedôvodnej,ako aj vzhľadom na záver krajského súdu, že rozhodnutie okresného súdu je zákonné,ústavný súd pre posúdenie ústavnej konformnosti uznesenia krajského súdu prihliadal aj naobsah uznesenia okresného súdu, ktorý podrobne popísal východiskový skutkový stavrelevantný pre rozhodnutie o väzbe sťažovateľa vrátane vyjadrenia sťažovateľa k tejtootázke, zhodnotil dovtedajší priebeh trestného konania, pričom dôvodnosť tzv. útekovejväzby vyvodil z objektivizovaných skutočností, v zmysle ktorých sťažovateľ„vykonával jazdu pod vplyvom alkoholu, jeho rýchlosť bola najmenej 270 km/h a viac a... bezprostredne po dopravnej nehode z miesta nehody ušiel, dokonca sa snažil zahladiť stopy po svojom vozidle tým, že pozbieral plech na ceste, vložil ho do kufra svojho vozidla a chcel, toto vozidlo aj bolo odtiahnuté z miesta nehody, nijakým spôsobom sa nezaujímal, či osádka vozidla, do ktorého narazil, potrebuje pomoc a následne sa pred políciou skrýval a prihlásil sa až dňa 20.10.2015 (keď už jeho osoba bola stotožnená a jeho fotografia bola zverejnená v médiách)“.Nadväzne na to okresný súd uviedol, že„bude otázkou ďalšieho dokazovania v prípravnom konaní aj preverovanie výpovede obvineného v súvislosti so stavom v akom sa podľa vzneseného obvinenia mal nachádzať v čase vedenia motorového vozidla, rovnako ako aj preverenie tvrdenia obhajoby, že sa obvinený nachádzal v šoku a preto konal tak ako to popísali svedkovia prítomní bezprostredne na mieste dopravnej nehody (zbieranie plechov, snaha o odtiahnutie auta, snaha o ukľudňovanie osôb, ktoré ho upozorňovali, že polícia zistí, že bol vodičom a aj, že odišiel z miesta činu...) a kvôli šoku mal aj odísť z miesta dopravnej nehody a prihlásiť sa až ďalší deň na polícii. Dôvodnosť obavy, že sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu však sudca pre prípravné konanie vyhodnotil v tomto štádiu na základe súhrnu viacerých okolností. Pravdepodobnosť toho, že sa o šok nejednalo zatiaľ vychádza z tvrdenia svedkov, ktorí popísali konanie obvineného bezprostredne po dopravnej nehode ako racionálne, obvinený okrem iného doposiaľ ani vyšetrovateľovi ani sudcovi pre prípravné konanie nepredložil ani žiaden lekársky doklad, z ktorého by bolo zrejmé v akom zdravotnom stave sa nachádzal.“.Nahradenie väzbysťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka okresný súd s poukazom nacharakter trestnej činnosti a štádium vyšetrovania zamietol, berúc pritom do úvahy osobusťažovateľa, predovšetkým, či„je predpoklad, že by dodržal obmedzenia, a že by sa ani nedopúšťal žiadneho protiprávneho konania“.V tejto otázke pritom okresný súd dospelk záveru, že„pri osobe, ktorá sa dopustila takého množstvá priestupkov, ako to vyplýva z výpisu z ústrednej evidencie priestupkov, ako aj z karty vodiča“,nie je sú podmienky pretakéto nahradenie väzby.

Ústavný súd považuje pred vyhodnotením ústavnej konformnosti napadnutéhorozhodnutia za potrebné uviesť, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnejsťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľa aleboakéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Rovnako takpripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale preskúmať zlučiteľnosťopatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02). Ústavný súd ďalejpripomína, že na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinenéhoa prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takého zabezpečovacieho prostriedku,akým je väzba v trestnom konaní, sú funkčne uspôsobené všeobecné súdy, a pretosťažovateľom iniciovaný ústavný prieskum jeho väzobného rozhodnutia môže spočívať lenposúdení, či k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby došlo z dôvodova spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok.

Po vykonaní sťažnosťou iniciovaného ústavného prieskumu napadnutého uzneseniakrajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že toto uznesenie bolo dostatočne odôvodnenéa je ústavne udržateľné. Ústavný súd sa nemôže stotožniť s argumentáciou sťažovateľa,podstatou ktorej je spochybnenie naplnenia „útekových“ väzobných dôvodov, pretožekonajúce súdy tento zásah do osobnej slobody sťažovateľa odôvodnili konkrétnymiskutkovými okolnosťami (v danom prípade najmä správaním sťažovateľa po dopravnejnehode, ako aj predchádzajúce priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky)a z nich vyvodenými závermi, do ktorých ústavný súd nemá dôvod zasahovať. Sťažovateľteda nebol vzatý do väzby len na základe abstraktnej úvahy súdu, ale na základekonkrétnych okolností, ako boli rozvedené v napadnutom uznesení. Pri realizovaní svojhoprieskumu tak ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd odôvodnil danosť dôvodovväzby primerane, a len všeobecné tvrdenie sťažovateľa o nedostatočnej „výraznosti“dôvodov, pre ktoré bola osobná sloboda sťažovateľ obmedzená, nemôže odôvodniť závero ústavnej nekonformnosti napadnutého uznesenia. Konajúci krajský súd a pred nímokresný súd zhodnotil dôvody väzby komplexne, keď skutočnosť, že sa sťažovateľ dostavilna políciu sám, vyhodnotil aj v súvislosti s ostatnými okolnosťami prípadu, ktoré väzbusťažovateľa naopak odôvodňovali (napríklad konanie sťažovateľa bezprostredne po nehode,hrozba vysokého trestu a ďalšie).

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že pre vyslovenie namietanéhoporušenia označených práv nestačí subjektívny názor sťažovateľa o ich porušení, alek takémuto porušeniu práv aj reálne musí dôjsť. Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavnýsúd opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecnéhosúdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostitohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojímvlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušeniasťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný súd sa pridŕža názoru, že jeho prípadný zásah spočívajúci v nahradeníprávneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade nezlučiteľnostinapádaného rozhodnutia krajského súdu s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,v zmysle ustálenej judikatúry by mohol napadnutý právny názor krajského súdu nahradiťiba v prípade, ak by bol tento svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by však bolomožné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To sa však v danej veci nestalo, keďžekrajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestnéhoporiadku podstatné pre posúdenie veci [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, a jeho úvahy vychádzajúz konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj právne akceptovateľné.

Po prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadísk, ktoré ústavnýprieskum pripúšťa, teda ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom prípade sanepreukázala neoprávnenosť rozhodnutia obmedzujúceho osobnú slobodu sťažovateľa,resp. preukázala sa jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Zodôvodnenia napadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárnyalebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmivrátane základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva naslobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré mali byť podľa tvrdeniasťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu porušené. Preto považoval ústavný súdsťažnosť za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 25 zákona o ústavnom súdeodmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2016