znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 14/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Vladimírom Kotusom, Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného porušeniajeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky,   práva   na   rozhodnutie   o zákonnosti   pozbavenia   slobody   podľa   čl.   5   ods. 4Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   spravodlivé   súdnekonanie   podľa   čl.   6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základnýchslobôd postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   4   Tpo   33/2014-48zo 14. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola30. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, práva na rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesenímKrajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   4   Tpo   33/2014-48zo 14. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   za   prečin   nebezpečnéhovyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona a prečin ublíženia na zdravípodľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, pričom uznesením krajského súdusp. zn. 4 Tpo 22/2014 zo 7. júla 2014 bol podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkuvzatý do tzv. preventívnej väzby. Následne sťažovateľ podaním zo 17. júla 2014 požiadalo prepustenie   z väzby   na   slobodu,   na   základe   čoho   Okresný   súd   Košice   II   (ďalej   len„okresný súd“) uznesením sp. zn. 0 Tp 26/2014 z 31. júla 2014 rozhodol o prepustenísťažovateľa   na   slobodu.   Krajský   súd   však   na   základe   sťažnosti   prokurátora   označenéuznesenie okresného súdu napadnutým uznesením zrušil, žiadosť sťažovateľa o prepusteniez väzby na slobodu zamietol a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dôvody väzbyobvineného dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil.

Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne,v dôsledku   čoho   má   byť   nepresvedčivé,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné. To má mať za následok porušenie označených práv a slobôd. Sťažovateľuvádza,   že   napadnuté   uznesenie   nijako   nereaguje   na   ním   prednesenú   argumentáciu,   žehospitalizácia   poškodenej   na   anesteziologicko-resuscitačnom   oddelení   priamo   vylučujemateriálnu podmienku väzby, t. j. naplnenie obavy z pokračovania v trestnej činnosti, resp.dokonania   trestného   činu.   Podľa   názoru   sťažovateľa   tak   krajský   súd „argumentuje   len akousi abstraktnou hrozbou, bez jej objektívnej možnosti reálnej hrozby, resp. vôbec nijako nereagoval   na   tak   podstatný   argument   sťažovateľa   o absentujúcich   materiálnych podmienkach   preventívnej   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   čím zároveň porušil právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 Dohovoru“.

Rovnako namieta záver krajského súdu, že pre krátkosť času obvineného vo väzbenedošlo   ani   k porušeniu   zdržanlivosti   a primeranosti   pri   rozhodovaní,   pretože   väzbu   jenutné   kvalifikovať   ako „veľmi   vážny zásah   do osobnej slobody“. Poukazuje   pritom napotrebu starostlivosti o syna vo veku 12 rokov, ktorý má byť v náhradnej starostlivostiu sestry poškodenej, ako aj na výkon funkcie konateľa a spoločníka obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ Nadväzne na to uvádza, že vykonaním výsluchu poškodenej mimozákonom ustanoveného času na vykonanie procesných úkonov orgánov činných v trestnomkonaní   malo   dôjsť   k porušeniu   §   55   ods.   2   Trestného   zákona,   od   čoho   odvíja   závero nezákonnosti tohto dôkazu. Poukazom na emočnú stránku prípadu sťažovateľ spochybňujehodnovernosť vyšetrovacích úkonov, osobitne už uvedeného dôkazu (výsluchu poškodenej),pri ktorom namieta aj prítomnosť ich spoločného syna. V konečnom dôsledku sťažovateľpoukazuje   na   rozpory   v lekárskych   správach   o následkoch   útoku   na   poškodenú   a naorgánmi činnými v trestnom konaní zabezpečený dôkazný materiál v čase rozhodovaniasúdu,   ktorý   nemá   obsahovať „žiadne   ďalšie   čo   i len   nepriame   dôkazy,   ktoré   by odôvodňovali jednotlivo a zároveň vo vzájomnom súhrne, že sa sťažovateľ ako obvinený skutku tak, ako mu je kladený za vinu v uznesení o vznesení obvinenia skutočne dopustil. V danom prípade absolútne absentuje akýkoľvek iný dôkaz, ako napríklad zdokumentovanie miesta činu a podobne.“.

Pri   svojej   argumentácii   sťažovateľ   poukazuje   na   podľa   jeho   názoru   relevantnújudikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   a ústavného   súduvo väzobných veciach.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho vecivydal takéto rozhodnutie:

„1 Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 33/2014 porušilčl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy... čl. 5 ods. 4 Dohovoru v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

2. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 33/2014 porušil čl.17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy... čl. 5 ods. 4 Dohovoru... ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1Dohovoru... v súvislosti s právom ⬛⬛⬛⬛ na zákonné a preskúmateľné väzobnérozhodnutie.

3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Tpo 33/2014-44 z 14. augusta 2014zrušuje.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie ⬛⬛⬛⬛ vo výške 5.000 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. ⬛⬛⬛⬛ priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátomv sume 340,90 €..., ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu JUDr. Vladimíra Kotusa... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry ústavnéhosúdu   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   (v   posudzovanom   prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mupredchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveňby mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Ústavný   súd   v zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   zdôrazňuje,   že   väzba   jenajzávažnejším   zásahom   do   osobnej   slobody   a   do   práv   obvineného.   Keďže   ideo najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu ústavnosti a zákonnosti (mutatismutandis   III.   ÚS   26/01).   Je   výsostným   právom,   ale   aj   povinnosťou   všeobecného   súduskúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejnéhozáujmu   odôvodňujúceho   so   zreteľom   na prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidlarešpektovania   osobnej   slobody   a   uviesť   ich v rozhodnutiach   o   väzbe   (Toth   c.   Rakúskoz 12. decembra 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, žejeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho,či   sa   v   konaní   pred   väzobnými   súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   takéhoobmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03,IV. ÚS 171/03).

Vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy ústavný súd uviedol, že vo vzťahu k väzbeobsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodua na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súdneodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je tátonezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byťprepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00,I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobnýmdôvodom   uvedeným   v zákone   a rozhodnutím   sudcu   alebo   súdu,   a to   nielenpri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzbyje zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali daťratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S toutokonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktoréhovyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností   svedčiacich pre a protiväzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe   konkrétnych   skutočností,a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Vychádzajúc z judikatúry ESĽP ústavný súd pripomína, že súdy majú povinnosťpreskúmať dôvody väzby obvineného v priebehu konania a prepustiť ho na slobodu, akokolnosti ďalej neodôvodňujú pokračovanie pozbavenia jeho osobnej slobody. Dôvodnépodozrenie zo spáchania trestného činu môže odôvodňovať väzbu v počiatočnom štádiukonania, avšak v určitom štádiu konania to už nepostačuje. Posúdenie dôvodnosti trvaniaväzby nemôže byť abstraktné, ale musí zohľadňovať konkrétne okolnosti každého prípadu(McKay v. Veľká Británia, rozsudok z 3. októbra 2006, bod 45; Kudla v. Poľsko, rozsudok z26. októbra 2000, bod 110). Právo obvineného podať žiadosť o preskúmanie zákonnosti jehoväzby zaručuje čl. 5 ods. 4 dohovoru (Rakevich v. Rusko, rozsudok z 28. októbra 2003, bod43).   Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   v   súlade   s   hmotnoprávnymi   a   procesnýmivnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochranajedinca proti svojvôli (Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok z 25. 10. 1990, bod 27).Argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opieraťo konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko,rozsudok z 11. 6. 2006, bod 142).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súddo úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnousúčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1dohovoru   vyžaduje,   aby   k   pozbaveniu   osobnej   slobody   došlo   „v   súlade   s   konanímustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátneprávo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov(Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Obdobne aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru jepredmetom súdneho prieskumu „zákonnosť“ pozbavenia osobnej slobody.

Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby lenvtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začatétrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tentoskutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sapokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadaťo prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi preprípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musíbez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie inédôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jehopredchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanieponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobuobvineného   a   povahu   prejednávaného   prípadu   možno   účel   väzby   dosiahnuť   dohľadomprobačného   a   mediačného   úradníka   nad   obvineným   alebo   odovzdaním   dohľadu   nadobvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.

Krajský   súd   v relevantnej   časti   svojho   uznesenia   č.   k.   4 Tpo   33/2014-48zo 14. augusta   2014,   ktorým   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   26/2014z 31. júla 2014 a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, uviedol: „Po preskúmaní veci odvolací sud zistil, že obvinený ⬛⬛⬛⬛ si podal dňa 17.7.2014 prostredníctvom obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. V žiadosti poukázal na absenciu materiálnych podmienok preventívnej väzby, ktorú vidí hlavne v tom, že poškodená je umiestnená v nemocnici na oddelení ARO, bez vyhliadol na zlepšenie zdravotného stavu, čo svedčí tomu, že sa k nej nemôže ani dostať. Je názoru, že v danom prípade nie je daná odôvodnená obava na preventívnu väzbu. Obvinený má taktiež vážne pochybnosti aj o tvrdení poškodenej ⬛⬛⬛⬛ vo vzťahu k skutku, z ktorého je obvinený. Podľa neho sa jedná iba o súhru viacerých okolností. Účelom väzby je podľa obvineného zabezpečiť riadny priebeh trestného konania, nakoľko predstavuje veľmi vážny zásah do osobnej slobody, a prelo je potrebné dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti. Obhajoba je presvedčená, že väzba v danom prípade je príliš prísnym až neprimeraným zaisťovacím opatrením, keďže má s poškodenou spoločného syna, preto navrhol, aby bol z väzby prepustený, resp. aby bola väzba nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Procesná sudkyňa Okresného súdu Košice II postupovala správne, keď na základe negatívneho   stanoviska   okresného   prokurátora   k   žiadosti   obvineného   o   prepustenie na slobodu, obvineného vypočula. Obvinený vo svojej výpovedi okrem iného poukázal na to. že v prípade, ak by bola poškodená prepustená z hospitalizácie, odišiel by bývať k svojej matke do ⬛⬛⬛⬛, ktorá má 3-izbový byt a v ktorom býva spolu s jeho bratom ⬛⬛⬛⬛. ⬛⬛⬛⬛. v ktorom obvinený býva s poškodenou, je vo vlastníctve jeho matky. Ďalej vo svojej výpovedi poukázal na spôsob spolužitia s obvinenou.

Procesná sudkyňa uznesením sp. zn. 0Tp 26/2014 zo dňa 30.6.2014 podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. rozhodla tak, že ponechala na slobode obvineného a väzbu nahradila dohľadom probačného a mediačného úradníka. Zároveň podľa § 80 ods. 2 Tr. por, uložila obvinenému povinnosť oznámiť každú zmenu miesta pobytu. Krajský súd uznesením sp. zn. 4Tpo 22/2014 zo dňa 7.7.2014 podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie a podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zobral obvineného do väzby.

Od uvedeného dňa vo veci nebol vykonaný žiadny iný procesný úkon. to znamená, že trestný spis obsahuje výpoveď obvineného, poškodenej, lekárske správy a odpis registra trestov.

Odvolací súd sa nestotožňuje s uznesením procesnej sudkyne z dôvodu, že rozhodla predčasne bez náležitého zistenia skutkového stavu, je potrebné poukázať, že obvinený bol vzatý do väzby z dôvodu, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu. že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a obvinený je dôvodne   podozrivý,   že   sa   skutku   dopustiť   mohol   a   sú   tu   obavy   s   poukazom na predchádzajúci   spôsob   života   obvineného   a   požívanie   alkoholických   nápojov,   že   by mohol v takejto trestnej činnosti pokračovať.

Už zo samotného obsahu žiadosti a z výpovedí obvineného je zrejmé, že jeho tvrdenia sa javia byť ako účelové. V žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu uviedol, že ak by poškodená ⬛⬛⬛⬛ bola prepustená z ústavnej starostlivosti, mala by kde bývať, lebo   previedol   na   ňu byt vo ⬛⬛⬛⬛, v   ktorom   býva   momentálne   sestra poškodenej   s   ich   synom.   Vo   svojej,   výpovedi   pred   procesnou   sudkyňou však tvrdil,   že ponechá   bývať   poškodenú   v   dome   jeho   matky   na ⬛⬛⬛⬛ a   on   sa odsťahuje do bytu ku svojej matke, ktorá býva v ⬛⬛⬛⬛ spoločne s jeho bratom.

Odvolací súd poukazuje, že obvinený ⬛⬛⬛⬛ bol vzatý do väzby na základe uznesenia krajského súdu, pričom väzba obvinenému začala plynúť od 29.6.2014 od 01.05 hod. do 30.6.2014 do 15.25 hod. a od 7.7.2014 od 1 1.30 hod. Za krátku dobu, v ktorej je obvinený vo väzbe, nedošlo k žiadnej podstatnej zmene v dôkaznej situácii, pričom naviac existuje obava, že vzhľadom na závažné poškodenie zdravotného stavu poškodenej môže dôjsť aj k zmene právnej kvalifikácie konania obvineného. Rozhodnutie procesnej sudkyne nemá oporu v zabezpečených dôkazoch a z toho dôvodu je predčasné a odporuje zásadám trestného konania vo vzťahu k dôvodnosti trvania väzby. Pre krátkosť času, počas ktorého je obvinený vo väzbe, nedošlo ani k porušeniu zásady zdržanlivosti a primeranosti. Na druhej strane je potrebné poukázať, že úlohou orgánov činných v trestnom konaní je plynule konať vo väzobných veciach a zabezpečovať všetky potrebne dôkazy, ktoré by mali napomôcť k objektívnemu rozhodnutiu o väzbe.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   sa   odvolací   súd   nestotožnil   s   dôvodmi napadnutého uznesenia procesnej sudkyne, preto podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie a podľa § 79 ods.3 Tr. por. zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu. S poukazom na predčasnosť a neúplnosť dôkazov   nenahradil   dôvody   väzby   obvineného   dohľadom   probačného a mediačného úradníka.“

Ústavný súd považuje za potrebné najskôr uviesť, že mu neprislúcha, aby v rámcikonania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzbysťažovateľa   alebo   akéhokoľvek   iného   obvineného.   To   prislúcha   zásadne   všeobecnýmsúdom. Rovnako tak pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale preskúmaťzlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s   ústavou   alebomedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Ústavný súd po vykonaní jemu prislúchajúcemu prieskumu napadnutého uzneseniakrajského   súdu   dospel   k záveru,   že   rozhodnutie   o zamietnutí   žiadosti   o   prepusteniesťažovateľa z väzby na slobodu bolo odôvodnené dostatočne a ústavne konformne. Ústavnýsúd sa nemôže stotožniť s argumentáciou sťažovateľa o arbitrárnej podstate napadnutéhouznesenia,   keďže   označené   uznesenie   vychádza   z konkrétnych   (skutkových)   okolnostízohľadňovaných pri rozhodovaní o sťažovateľovej väzbe, zistených zo svedeckej výpovedepoškodenej, lekárskych správ a ďalších dôkazov. Hodnotenie týchto dôkazov z hľadiska, čiobsahujú dostatočné dôvody na vzatie sťažovateľa do väzby, realizuje vo väzobných veciachprvostupňový všeobecný súd a toto hodnotenie následne skúma opravný súd v riadnominštančnom postupe. Tieto súdy sú funkčne uspôsobené na preskúmanie obsahu trestnéhospisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcichpoužitie   takého   zabezpečovacieho   prostriedku,   akým   je   väzba   v trestnom   konaní.Sťažovateľom   iniciovaný   ústavný   prieskum   jeho   väzobného   rozhodnutia   teda   moholspočívať len posúdení, či k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby došloz dôvodov   a spôsobom,   ktoré   ustanovuje   Trestný   poriadok.   Pri   realizovaní   svojhoprieskumu   však   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   danosť   dôvodov   väzbyodôvodnil primerane, pričom jeho rozhodnutie nebolo vydané len na základe abstraktnejúvahy.

Aj ústavný súd (podobne ako krajský súd) v tejto súvislosti prízvukuje, že v danomštádiu   trestného   konania   postačuje,   aby   sa   odôvodnenie   uznesenia   o väzbe   opieraloo konkrétne   skutočnosti   zistené   v súlade   s Trestným   poriadkom,   a nie   je   potrebnépreukázanie spáchania trestného činu sťažovateľa v takej kvalite, ako to je nevyhnutné privydaní meritórneho rozhodnutia.

K   námietke   sťažovateľa,   že   krajský   súd   nereagoval   na   tvrdenie   sťažovateľao absentujúcich   materiálnych   podmienkach   preventívnej   väzby,   ústavný   súd   uvádza,   ževšeobecné   súdy   vo   svojich   rozhodnutiach   nevyhnutne   nemusia   odpovedať   na   každýargument   predložený procesnou   stranou,   pretože   pre   ústavnú konformnosť napadnutéhouznesenia   postačuje   odpoveď   na   jeho   relevantnú   argumentáciu.   Tou   sa   však   námietkaabsencie materiálnych podmienok preventívnej väzby nejaví, pretože ani skutočnosť, žev čase rozhodovania o väzbe bola poškodená hospitalizovaná v zdravotníckom zariadení,ešte úplne nevyučuje možnosť, aby sa v prípade ponechania sťažovateľa na slobode tentonepokúsil   pokračovať   v   páchaní   niektorého   z trestných   činov,   z ktorých   spáchania   bolobvinený. Tu sa žiada pripomenúť, že krajský súd pri svojom rozhodnutí zdôvodnil obavu,že by sťažovateľ mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti konkrétnymi skutočnosťamio jeho   predchádzajúcom   správaní   (spôsobe   života)   a používaní   alkoholických   nápojov.Obdobne   možno   odmietnuť   aj   sťažovateľom   tvrdené   porušenie   zásad   zdržanlivostia primeranosti pri vzatí sťažovateľa do väzby, keďže krajský súd na tento jeho argumentodpovedal, hoci podľa názoru sťažovateľa tak urobil neuspokojivým spôsobom.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   pre   vyslovenie   namietanéhoporušenia   označených   práv   nestačí   subjektívny   názor   sťažovateľa   o ich   porušení,   alek takémuto porušeniu práv aj reálne musí dôjsť. Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavnýsúd opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecnéhosúdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostitohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojímvlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušeniasťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   sa   pridŕža   názoru,   že   jeho   prípadný   zásah   spočívajúci   v   nahradeníprávneho   názoru   krajského   súdu   je   možné   realizovať   len   v   prípade   nezlučiteľnostinapádaného rozhodnutia krajského súdu s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou. Aj   keby   ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných súdov,v zmysle ustálenej judikatúry by mohol napadnutý právny názor krajského súdu nahradiť ibav prípade, ak by bol tento svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Osvojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   by   však   bolomožné uvažovať len   v prípade, ak by   sa   tento natoľko odchýlil   od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To sa však v danej veci nestalo, keďžekrajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   Trestnéhoporiadku podstatné pre posúdenie veci [§ 71 ods. 1 písm. c) a § 79 ods. 3 Trestnéhoporiadku]   interpretoval   a aplikoval   ústavne   konformným   spôsobom,   a   jeho   úvahyvychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj právne akceptovateľné. Námietkysťažovateľa   týkajúce   sa   dôveryhodnosti   svedeckých   výpovedí   zabezpečených   orgánmičinnými v trestnom konaní a spochybnenia skutkových okolností, za ktorých mal byť trestnýčin   spáchaný,   však   nemôžu   byť   predmetom   prieskumu   realizovaného   ústavným   súdomo väzbe sťažovateľa.

Po   prieskume   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   z hľadísk,   ktoré   ústavnýprieskum   pripúšťa,   teda   ústavný   súd   konštatuje,   že   v sťažovateľovom   prípade   sanepreukázala neoprávnenosť rozhodnutia obmedzujúceho osobnú slobodu sťažovateľa, resp.preukázala sa jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z odôvodnenianapadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavneneopodstatnený   výklad   relevantnej   zákonnej   úpravy   vo   veci   konajúcimi   súdmi   vrátanezákladného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   a práva   narozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré mali byťnapadnutým uznesením krajského súdu porušené. Na základe toho ústavný súd považovalsťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 zákona o ústavnomsúde odmietol.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súvislosti   so   sťažovateľom   namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnuochranu   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   ústavný   súd v súlade so svojou judikatúrou (napr.III. ÚS 135/04 v uznesení o prijatí sťažnosti, IV. ÚS 51/09, II. ÚS 275/2010) poukazujena skutočnosť, že implicitnou súčasťou čl. 17 ústavy sú aj záruky práva na spravodlivé súdnekonanie vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy obsahujúce základné procesné atribúty právana osobnú slobodu, ktoré zahŕňajú aj právo na spravodlivé súdne konanie pri pozbaveníosobnej slobody.

Článok 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiežprocesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konaniea rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode,a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu. V rámci konaniao väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže túto oblasť ochrany právupravuje vo svojich ustanoveniach čl. 17 ústavy. Napokon z obdobných dôvodov potvrdzujeneaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o osobnej slobode aj ESĽP, podľaktorého sa na toto konanie priamo použijú ustanovenia čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok voveci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. Júna 1971, séria A, č. 12, § 76). S prihliadnutím nauvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti považoval za zjavne neopodstatnenú (m. m. III.ÚS 682/2014).

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (najmä návrhom napriznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015