SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 14/2015-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Vladimírom Kotusom, Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného porušeniajeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva na rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Tpo 33/2014-48zo 14. augusta 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola30. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, práva na rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesenímKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Tpo 33/2014-48zo 14. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za prečin nebezpečnéhovyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona a prečin ublíženia na zdravípodľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, pričom uznesením krajského súdusp. zn. 4 Tpo 22/2014 zo 7. júla 2014 bol podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkuvzatý do tzv. preventívnej väzby. Následne sťažovateľ podaním zo 17. júla 2014 požiadalo prepustenie z väzby na slobodu, na základe čoho Okresný súd Košice II (ďalej len„okresný súd“) uznesením sp. zn. 0 Tp 26/2014 z 31. júla 2014 rozhodol o prepustenísťažovateľa na slobodu. Krajský súd však na základe sťažnosti prokurátora označenéuznesenie okresného súdu napadnutým uznesením zrušil, žiadosť sťažovateľa o prepusteniez väzby na slobodu zamietol a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dôvody väzbyobvineného dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil.
Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne,v dôsledku čoho má byť nepresvedčivé, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné. To má mať za následok porušenie označených práv a slobôd. Sťažovateľuvádza, že napadnuté uznesenie nijako nereaguje na ním prednesenú argumentáciu, žehospitalizácia poškodenej na anesteziologicko-resuscitačnom oddelení priamo vylučujemateriálnu podmienku väzby, t. j. naplnenie obavy z pokračovania v trestnej činnosti, resp.dokonania trestného činu. Podľa názoru sťažovateľa tak krajský súd „argumentuje len akousi abstraktnou hrozbou, bez jej objektívnej možnosti reálnej hrozby, resp. vôbec nijako nereagoval na tak podstatný argument sťažovateľa o absentujúcich materiálnych podmienkach preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, čím zároveň porušil právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 Dohovoru“.
Rovnako namieta záver krajského súdu, že pre krátkosť času obvineného vo väzbenedošlo ani k porušeniu zdržanlivosti a primeranosti pri rozhodovaní, pretože väzbu jenutné kvalifikovať ako „veľmi vážny zásah do osobnej slobody“. Poukazuje pritom napotrebu starostlivosti o syna vo veku 12 rokov, ktorý má byť v náhradnej starostlivostiu sestry poškodenej, ako aj na výkon funkcie konateľa a spoločníka obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ Nadväzne na to uvádza, že vykonaním výsluchu poškodenej mimozákonom ustanoveného času na vykonanie procesných úkonov orgánov činných v trestnomkonaní malo dôjsť k porušeniu § 55 ods. 2 Trestného zákona, od čoho odvíja závero nezákonnosti tohto dôkazu. Poukazom na emočnú stránku prípadu sťažovateľ spochybňujehodnovernosť vyšetrovacích úkonov, osobitne už uvedeného dôkazu (výsluchu poškodenej),pri ktorom namieta aj prítomnosť ich spoločného syna. V konečnom dôsledku sťažovateľpoukazuje na rozpory v lekárskych správach o následkoch útoku na poškodenú a naorgánmi činnými v trestnom konaní zabezpečený dôkazný materiál v čase rozhodovaniasúdu, ktorý nemá obsahovať „žiadne ďalšie čo i len nepriame dôkazy, ktoré by odôvodňovali jednotlivo a zároveň vo vzájomnom súhrne, že sa sťažovateľ ako obvinený skutku tak, ako mu je kladený za vinu v uznesení o vznesení obvinenia skutočne dopustil. V danom prípade absolútne absentuje akýkoľvek iný dôkaz, ako napríklad zdokumentovanie miesta činu a podobne.“.
Pri svojej argumentácii sťažovateľ poukazuje na podľa jeho názoru relevantnújudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súduvo väzobných veciach.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho vecivydal takéto rozhodnutie:
„1 Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 33/2014 porušilčl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy... čl. 5 ods. 4 Dohovoru v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom.
2. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 33/2014 porušil čl.17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy... čl. 5 ods. 4 Dohovoru... ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1Dohovoru... v súvislosti s právom ⬛⬛⬛⬛ na zákonné a preskúmateľné väzobnérozhodnutie.
3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Tpo 33/2014-44 z 14. augusta 2014zrušuje.
4. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie ⬛⬛⬛⬛ vo výške 5.000 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
5. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátomv sume 340,90 €..., ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu JUDr. Vladimíra Kotusa... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry ústavnéhosúdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.
Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry zdôrazňuje, že väzba jenajzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ideo najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu ústavnosti a zákonnosti (mutatismutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súduskúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejnéhozáujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidlarešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúskoz 12. decembra 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, žejeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho,či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takéhoobmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03,IV. ÚS 171/03).
Vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy ústavný súd uviedol, že vo vzťahu k väzbeobsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodua na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súdneodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je tátonezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byťprepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00,I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobnýmdôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielenpri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzbyje zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali daťratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S toutokonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktoréhovyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a protiväzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
Vychádzajúc z judikatúry ESĽP ústavný súd pripomína, že súdy majú povinnosťpreskúmať dôvody väzby obvineného v priebehu konania a prepustiť ho na slobodu, akokolnosti ďalej neodôvodňujú pokračovanie pozbavenia jeho osobnej slobody. Dôvodnépodozrenie zo spáchania trestného činu môže odôvodňovať väzbu v počiatočnom štádiukonania, avšak v určitom štádiu konania to už nepostačuje. Posúdenie dôvodnosti trvaniaväzby nemôže byť abstraktné, ale musí zohľadňovať konkrétne okolnosti každého prípadu(McKay v. Veľká Británia, rozsudok z 3. októbra 2006, bod 45; Kudla v. Poľsko, rozsudok z26. októbra 2000, bod 110). Právo obvineného podať žiadosť o preskúmanie zákonnosti jehoväzby zaručuje čl. 5 ods. 4 dohovoru (Rakevich v. Rusko, rozsudok z 28. októbra 2003, bod43). Prieskumné súdne konanie musí byť v súlade s hmotnoprávnymi a procesnýmivnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochranajedinca proti svojvôli (Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok z 25. 10. 1990, bod 27).Argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opieraťo konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko,rozsudok z 11. 6. 2006, bod 142).
Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súddo úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnousúčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konanímustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátneprávo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov(Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Obdobne aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru jepredmetom súdneho prieskumu „zákonnosť“ pozbavenia osobnej slobody.
Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby lenvtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začatétrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tentoskutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sapokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadaťo prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi preprípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musíbez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie inédôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jehopredchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanieponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobuobvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadomprobačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nadobvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.
Krajský súd v relevantnej časti svojho uznesenia č. k. 4 Tpo 33/2014-48zo 14. augusta 2014, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 26/2014z 31. júla 2014 a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, uviedol: „Po preskúmaní veci odvolací sud zistil, že obvinený ⬛⬛⬛⬛ si podal dňa 17.7.2014 prostredníctvom obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. V žiadosti poukázal na absenciu materiálnych podmienok preventívnej väzby, ktorú vidí hlavne v tom, že poškodená je umiestnená v nemocnici na oddelení ARO, bez vyhliadol na zlepšenie zdravotného stavu, čo svedčí tomu, že sa k nej nemôže ani dostať. Je názoru, že v danom prípade nie je daná odôvodnená obava na preventívnu väzbu. Obvinený má taktiež vážne pochybnosti aj o tvrdení poškodenej ⬛⬛⬛⬛ vo vzťahu k skutku, z ktorého je obvinený. Podľa neho sa jedná iba o súhru viacerých okolností. Účelom väzby je podľa obvineného zabezpečiť riadny priebeh trestného konania, nakoľko predstavuje veľmi vážny zásah do osobnej slobody, a prelo je potrebné dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti. Obhajoba je presvedčená, že väzba v danom prípade je príliš prísnym až neprimeraným zaisťovacím opatrením, keďže má s poškodenou spoločného syna, preto navrhol, aby bol z väzby prepustený, resp. aby bola väzba nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Procesná sudkyňa Okresného súdu Košice II postupovala správne, keď na základe negatívneho stanoviska okresného prokurátora k žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu, obvineného vypočula. Obvinený vo svojej výpovedi okrem iného poukázal na to. že v prípade, ak by bola poškodená prepustená z hospitalizácie, odišiel by bývať k svojej matke do ⬛⬛⬛⬛, ktorá má 3-izbový byt a v ktorom býva spolu s jeho bratom ⬛⬛⬛⬛. ⬛⬛⬛⬛. v ktorom obvinený býva s poškodenou, je vo vlastníctve jeho matky. Ďalej vo svojej výpovedi poukázal na spôsob spolužitia s obvinenou.
Procesná sudkyňa uznesením sp. zn. 0Tp 26/2014 zo dňa 30.6.2014 podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. rozhodla tak, že ponechala na slobode obvineného a väzbu nahradila dohľadom probačného a mediačného úradníka. Zároveň podľa § 80 ods. 2 Tr. por, uložila obvinenému povinnosť oznámiť každú zmenu miesta pobytu. Krajský súd uznesením sp. zn. 4Tpo 22/2014 zo dňa 7.7.2014 podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie a podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zobral obvineného do väzby.
Od uvedeného dňa vo veci nebol vykonaný žiadny iný procesný úkon. to znamená, že trestný spis obsahuje výpoveď obvineného, poškodenej, lekárske správy a odpis registra trestov.
Odvolací súd sa nestotožňuje s uznesením procesnej sudkyne z dôvodu, že rozhodla predčasne bez náležitého zistenia skutkového stavu, je potrebné poukázať, že obvinený bol vzatý do väzby z dôvodu, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu. že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a obvinený je dôvodne podozrivý, že sa skutku dopustiť mohol a sú tu obavy s poukazom na predchádzajúci spôsob života obvineného a požívanie alkoholických nápojov, že by mohol v takejto trestnej činnosti pokračovať.
Už zo samotného obsahu žiadosti a z výpovedí obvineného je zrejmé, že jeho tvrdenia sa javia byť ako účelové. V žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu uviedol, že ak by poškodená ⬛⬛⬛⬛ bola prepustená z ústavnej starostlivosti, mala by kde bývať, lebo previedol na ňu byt vo ⬛⬛⬛⬛, v ktorom býva momentálne sestra poškodenej s ich synom. Vo svojej, výpovedi pred procesnou sudkyňou však tvrdil, že ponechá bývať poškodenú v dome jeho matky na ⬛⬛⬛⬛ a on sa odsťahuje do bytu ku svojej matke, ktorá býva v ⬛⬛⬛⬛ spoločne s jeho bratom.
Odvolací súd poukazuje, že obvinený ⬛⬛⬛⬛ bol vzatý do väzby na základe uznesenia krajského súdu, pričom väzba obvinenému začala plynúť od 29.6.2014 od 01.05 hod. do 30.6.2014 do 15.25 hod. a od 7.7.2014 od 1 1.30 hod. Za krátku dobu, v ktorej je obvinený vo väzbe, nedošlo k žiadnej podstatnej zmene v dôkaznej situácii, pričom naviac existuje obava, že vzhľadom na závažné poškodenie zdravotného stavu poškodenej môže dôjsť aj k zmene právnej kvalifikácie konania obvineného. Rozhodnutie procesnej sudkyne nemá oporu v zabezpečených dôkazoch a z toho dôvodu je predčasné a odporuje zásadám trestného konania vo vzťahu k dôvodnosti trvania väzby. Pre krátkosť času, počas ktorého je obvinený vo väzbe, nedošlo ani k porušeniu zásady zdržanlivosti a primeranosti. Na druhej strane je potrebné poukázať, že úlohou orgánov činných v trestnom konaní je plynule konať vo väzobných veciach a zabezpečovať všetky potrebne dôkazy, ktoré by mali napomôcť k objektívnemu rozhodnutiu o väzbe.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa odvolací súd nestotožnil s dôvodmi napadnutého uznesenia procesnej sudkyne, preto podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie a podľa § 79 ods.3 Tr. por. zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu. S poukazom na predčasnosť a neúplnosť dôkazov nenahradil dôvody väzby obvineného dohľadom probačného a mediačného úradníka.“
Ústavný súd považuje za potrebné najskôr uviesť, že mu neprislúcha, aby v rámcikonania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzbysťažovateľa alebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecnýmsúdom. Rovnako tak pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale preskúmaťzlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebomedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
Ústavný súd po vykonaní jemu prislúchajúcemu prieskumu napadnutého uzneseniakrajského súdu dospel k záveru, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepusteniesťažovateľa z väzby na slobodu bolo odôvodnené dostatočne a ústavne konformne. Ústavnýsúd sa nemôže stotožniť s argumentáciou sťažovateľa o arbitrárnej podstate napadnutéhouznesenia, keďže označené uznesenie vychádza z konkrétnych (skutkových) okolnostízohľadňovaných pri rozhodovaní o sťažovateľovej väzbe, zistených zo svedeckej výpovedepoškodenej, lekárskych správ a ďalších dôkazov. Hodnotenie týchto dôkazov z hľadiska, čiobsahujú dostatočné dôvody na vzatie sťažovateľa do väzby, realizuje vo väzobných veciachprvostupňový všeobecný súd a toto hodnotenie následne skúma opravný súd v riadnominštančnom postupe. Tieto súdy sú funkčne uspôsobené na preskúmanie obsahu trestnéhospisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcichpoužitie takého zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní.Sťažovateľom iniciovaný ústavný prieskum jeho väzobného rozhodnutia teda moholspočívať len posúdení, či k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby došloz dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok. Pri realizovaní svojhoprieskumu však ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd danosť dôvodov väzbyodôvodnil primerane, pričom jeho rozhodnutie nebolo vydané len na základe abstraktnejúvahy.
Aj ústavný súd (podobne ako krajský súd) v tejto súvislosti prízvukuje, že v danomštádiu trestného konania postačuje, aby sa odôvodnenie uznesenia o väzbe opieraloo konkrétne skutočnosti zistené v súlade s Trestným poriadkom, a nie je potrebnépreukázanie spáchania trestného činu sťažovateľa v takej kvalite, ako to je nevyhnutné privydaní meritórneho rozhodnutia.
K námietke sťažovateľa, že krajský súd nereagoval na tvrdenie sťažovateľao absentujúcich materiálnych podmienkach preventívnej väzby, ústavný súd uvádza, ževšeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach nevyhnutne nemusia odpovedať na každýargument predložený procesnou stranou, pretože pre ústavnú konformnosť napadnutéhouznesenia postačuje odpoveď na jeho relevantnú argumentáciu. Tou sa však námietkaabsencie materiálnych podmienok preventívnej väzby nejaví, pretože ani skutočnosť, žev čase rozhodovania o väzbe bola poškodená hospitalizovaná v zdravotníckom zariadení,ešte úplne nevyučuje možnosť, aby sa v prípade ponechania sťažovateľa na slobode tentonepokúsil pokračovať v páchaní niektorého z trestných činov, z ktorých spáchania bolobvinený. Tu sa žiada pripomenúť, že krajský súd pri svojom rozhodnutí zdôvodnil obavu,že by sťažovateľ mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti konkrétnymi skutočnosťamio jeho predchádzajúcom správaní (spôsobe života) a používaní alkoholických nápojov.Obdobne možno odmietnuť aj sťažovateľom tvrdené porušenie zásad zdržanlivostia primeranosti pri vzatí sťažovateľa do väzby, keďže krajský súd na tento jeho argumentodpovedal, hoci podľa názoru sťažovateľa tak urobil neuspokojivým spôsobom.
Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že pre vyslovenie namietanéhoporušenia označených práv nestačí subjektívny názor sťažovateľa o ich porušení, alek takémuto porušeniu práv aj reálne musí dôjsť. Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavnýsúd opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecnéhosúdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostitohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojímvlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušeniasťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Ústavný súd sa pridŕža názoru, že jeho prípadný zásah spočívajúci v nahradeníprávneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade nezlučiteľnostinapádaného rozhodnutia krajského súdu s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,v zmysle ustálenej judikatúry by mohol napadnutý právny názor krajského súdu nahradiť ibav prípade, ak by bol tento svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Osvojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by však bolomožné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To sa však v danej veci nestalo, keďžekrajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestnéhoporiadku podstatné pre posúdenie veci [§ 71 ods. 1 písm. c) a § 79 ods. 3 Trestnéhoporiadku] interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, a jeho úvahyvychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj právne akceptovateľné. Námietkysťažovateľa týkajúce sa dôveryhodnosti svedeckých výpovedí zabezpečených orgánmičinnými v trestnom konaní a spochybnenia skutkových okolností, za ktorých mal byť trestnýčin spáchaný, však nemôžu byť predmetom prieskumu realizovaného ústavným súdomo väzbe sťažovateľa.
Po prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadísk, ktoré ústavnýprieskum pripúšťa, teda ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom prípade sanepreukázala neoprávnenosť rozhodnutia obmedzujúceho osobnú slobodu sťažovateľa, resp.preukázala sa jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z odôvodnenianapadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavneneopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátanezákladného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva narozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré mali byťnapadnutým uznesením krajského súdu porušené. Na základe toho ústavný súd považovalsťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 zákona o ústavnomsúde odmietol.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (napr.III. ÚS 135/04 v uznesení o prijatí sťažnosti, IV. ÚS 51/09, II. ÚS 275/2010) poukazujena skutočnosť, že implicitnou súčasťou čl. 17 ústavy sú aj záruky práva na spravodlivé súdnekonanie vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy obsahujúce základné procesné atribúty právana osobnú slobodu, ktoré zahŕňajú aj právo na spravodlivé súdne konanie pri pozbaveníosobnej slobody.
Článok 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiežprocesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konaniea rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode,a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu. V rámci konaniao väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže túto oblasť ochrany právupravuje vo svojich ustanoveniach čl. 17 ústavy. Napokon z obdobných dôvodov potvrdzujeneaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o osobnej slobode aj ESĽP, podľaktorého sa na toto konanie priamo použijú ustanovenia čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok voveci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. Júna 1971, séria A, č. 12, § 76). S prihliadnutím nauvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti považoval za zjavne neopodstatnenú (m. m. III.ÚS 682/2014).
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (najmä návrhom napriznanie finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2015