znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 14/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Š. V. – V., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súkromie podľa čl. 16, na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   č.   k. ll Cb/262/2008-155 z 20. januára 2010, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 14 Cob/183/2010-201 zo 14. októbra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo/19/2012 z 31. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. V. – V.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2012 doručená sťažnosť Š. V. – V., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súkromie podľa čl. 16, na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. ll Cb/262/2008-155 z 20. januára 2010, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Cob/183/2010-201 zo 14. októbra   2010   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo/19/2012 z 31. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ návrhom podaným na okresnom súde   4.   júna   2008   žiadal   zaviazať   odporcu   na   zaplatenie   požadovanej   sumy s príslušenstvom, ktorú si nárokoval voči žalovanému ako neuhradenú fakturovanú čiastku vyplývajúcu z uzavretej zmluvy o dielo. Odporca nárok sťažovateľa neuznal, keďže podľa neho fakturované práce neboli vôbec realizované. Po vykonaní dokazovania okresný súd konštatoval, že uvedené práce mali byť vykonané nad rámec pôvodnej zmluvy o dielo, a keďže nedošlo k zmene pôvodnej zmluvy, nemôže navrhovateľ požadovať zaplatenie ním tvrdených prác nad rámec zmluvy, a tiež konštatoval, že navrhovateľ ani neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa ním tvrdeného vykonania prác navyše, a preto návrh ako nedôvodný zamietol.

Rozhodnutie   prvostupňového   súdu   napadol   sťažovateľ   včas podaným odvolaním. V odvolaní   argumentoval   nesprávnym   skutkovým   zistením   okresného   súdu,   poukázal na nesprávne právne posúdenie veci, na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu a na odňatie možnosti konať pred súdom.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu a jeho rozhodnutie v odvolacom konaní uznesením sp. zn. 14 Cob/183/2010 zo 14. októbra 2010 potvrdil podľa §   219   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   ako   vo   výroku   vecne správne rozhodnutie a pri   zdôraznení relevantných   skutočností   odkázal na odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu.

Proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   sťažovateľ   podal   dovolanie.   Najvyšší   súd nezistil splnenie   podmienok   prípustnosti   dovolacieho   konania,   a   preto   uznesením sp. zn. 5 Obdo 19/2012 z 31. mája 2012 jeho dovolanie odmietol. Podľa názoru dovolacieho súdu rozhodnutie prvostupňového ani odvolacieho súdu nevykazujú vadu konania podľa ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP,   t.   j.   že   sťažovateľovi   bola   odňatá   možnosť   konať pred súdom.

Podľa   sťažovateľa   všeobecné   súdy   dospeli   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam, neposkytli právnu ochranu jeho oprávneným nárokom, a tým porušili jeho už namietané práva.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza jednotlivé dôkazy, ktoré mali svedčiť v jeho prospech.   Vyjadruje   tiež   svoju   nespokojnosť   so   spôsobom   vykonávania   dôkazov všeobecnými   súdmi,   ako   aj   s   nevykonaním   niektorých   iných   dôkazov,   najmä   ohliadky na mieste   samom,   a   znaleckého   dokazovania.   K   spôsobu   vykonania   dôkazov a ku skutočnosti, že okresný súd z vlastnej iniciatívy nenariadil vykonanie aj iných dôkazov, sťažovateľ dodáva:

„Sťažovateľ je toho názoru, že sťažnosťou dotknutý Krajsky súd v Žiline nesprávne interpretoval   a   v   rozpore   s   Ústavou   aplikoval   na   daný   prípad   príslušné   zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku § 120 ods. 1, OSP, pričom následkom vyššie uvedenej interpretácie zákona boli porušené čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy a základné práva sťažovateľa v čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti po vykonaní potrebného dokazovania vydal tento nález:

«Základné právo Š. V. – V., K., podľa článkov čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Ústava“)   a   porušenie   jeho   základných   práv v čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2 č. čl. 47 ods. 1, 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“) bolo porušené postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 14 Cob/183/2010-201 zo dňa 14. 10. 2010, rozsudkom Okresného súdu v Žiline č. k. 11 Cb/262/2008-155 zo dňa 20. 1. 2010, taktiež   toto   právo   Š.   V.   –   V.,   K.,   bolo   porušené   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR č. k. 5 Obdo/19/2012 zo dňa 31. 5. 2012.

Š. V. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.488,20 Eur (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 2 písm. a), b), § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. za dva úkony právnej pomoci, a to prevzatie veci a podanie sťažnosti, hodnota jedného úkonu 612,45 Eur + 2 x RP + 20 % DPH), ktoré je povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne Krajský súd v Žiline a Okresný súd v Žiline na účet advokáta JUDr. J. Ď., Ž., do 3 dní po právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o porušení práva na spravodlivé súdne konanie nesprávnym zistením skutkového stavu a nedostatočnou interpretáciou a aplikáciou noriem procesného práva, v dôsledku čoho došlo k porušeniu ďalších jeho práv uvádzaných v tejto sťažnosti.

Po   posúdení   rozsahu   sťažovateľom   označených   práv   ústavný   súd   uvádza,   že sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie a porušenie ďalších práv nijako nezdôvodňuje, zvlášť nie porušenie práv podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy, čl. 47 ods. 1, 2 a 3, ako aj čl. 48 ods. 2, preto sa ústavný súd obmedzil na posúdenie otázky, či rozhodnutiami všeobecných súdov nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľa uznesením okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu   č.   k.   11   Cb/262/2008-155   z   20.   januára   2010,   ústavný   súd   uvádza,   že   jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05,   IV.   ÚS   243/05,   II.   ÚS   90/06, III. ÚS 42/07). V danom prípade namietané rozhodnutie okresného súdu bolo predmetom opravného konania krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. Sťažovateľ teda využil možnosť   v   ďalšom   štádiu   konania   uplatniť   ochranu   označených   práv.   Na   základe uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľa uznesením krajského súdu

Podstatou   námietok   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   je,   že   súd nesprávne interpretoval a v rozpore s ústavou aplikoval na daný prípad ustanovenie § 120 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého účastníci konania sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať   aj   iné   dôkazy,   ako   navrhujú   účastníci,   ak   je   ich   vykonanie   nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Ku skutkovej stránke veci krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: «Na   zdôraznenie   vecnej   správnosti   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu a k relevantným odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že z protokolu na č. l. 13 až 16, vyplýva, že žalovaný podpísal dňa 8. 9. 2007 zápis o odovzdaní a prevzatí prác na objekte P., tiež z faktúry č. 3/2008 (č. l. 17) vyplýva, že žalobca vyúčtoval cenu práve za predmet zmluvy o dielo č. 4/2006, čomu nasvedčujú aj ďalšie listiny, krycí list čerpania, (č. l. 18) a súpis   vykonaných   prác   (č.   l.   19).   Je   teda   zrejmé,   že   tam   uvedené   práce   sa   týkajú dohodnutého predmetu zmluvy o dielo, v časti objektu - rekonštrukcia M. V konaní pred okresným   súdom,   tvrdeniami   žalobcu   prostredníctvom   jeho   právneho   zástupcu na pojednávaní dňa 18. 9. 2009 (zápisnica z pojednávania č. l. 63) aj zo zápisu v stavebnom denníku   č.   231255   (č.   l.   74),   vyplynulo,   že   došlo   k   zväčšeniu   rozsahu   diela   a   už realizovaním prvých dvoch etáp bol celkový rozsah diela vyčerpaný. Výslovne uviedol: „Čo sa týka etáp   B a   D,   tieto navrhovateľ   skutočne   nerealizoval   a v tomto   konaní ich   ani nežiada zaplatiť. Práce naviac starosta, prevzal a zaviazal sa ich kompenzovať zápisom v stavebnom denníku, takže bol určitý záväzok, že tieto práce budú zaplatené.“ Aj výsluchom svedka p. Ing. D. D., na pojednávaní dňa 28. 10. 2009 (zápisnica z pojednávania č. l. 107) bolo   tak   prvostupňovému   ako   aj   odvolaciemu   súdu   zrejmé,   že   žalobca   v skutočnosti neuplatňuje   cenu   za   práce,   ako   sú   špecifikované   v   uvedených   dokladoch.   Uviedol,   že fa č. 3/2008 je konečná faktúra a sú v nej doúčtované všetky práce, ktoré. Boli realizované jednak na etape P. a tiež naviac práce, ktoré boli realizované na predchádzajúcich dvoch etapách.   Konečná suma tejto   faktúry,   bola prispôsobená podľa   svedka v celkovej cene podľa   uzatvorenej   zmluvy   o   dielo.   Výslovne   uviedol,   že   dodatok   k zmluve   ohľadne realizovaných naviac prác uzatvorený nebol. Odvolací súd poukazuje, že svedok Ing. D. D. sa zúčastňoval na prácach, podľa zmluvy o dielo č. 4/2006 od počiatku, t. z. že pripravoval súťažné podklady, cenovú ponuku na účasť vo verejnom obstarávaní a na stavbe pôsobil ako stavbyvedúci, t. z. že sa zaoberal stavbou od počiatku až do jej ukončenia. Z uvedeného vyplýva,,   že   mal   prehľad   o   skutočne   realizovaných   prácach,   či   boli   vykonané   práce dohodnuté podľa zmluvy o dielo resp. práce, ktoré boli nad rámec dohodnutého predmetu zmluvy o dielo. Vzhľadom na uvedené nebolo dôvodné a preukázané tvrdenie žalobcu, že mu patrí dohodnutá cena za predmet zmluvy o dielo minimálne v rozsahu 2/3 žalovanej sumy ako cena za časť predmetu zmluvy o dielo za objekt P. za realizáciu vervy A, C. Ako vyplynulo   z   dokazovania   pred   prvostupňovým   súdom   (vyjadrenie   právneho   zástupcu žalobcu, výpoveď svedka), predmetom vyúčtovania vo faktúre č. 03/2008 nie je cena za predmet zmluvy o dielo na objekte P. - vetva A, C a D, v skutočnosti je v tejto faktúre vyúčtovaná cena za práce naviac, nad rámec dohody o predmete zmluvy o dielo podľa čl. II. zmluvy o dielo č. 04/2006, ako správne vyhodnotil výsledky dokazovania aj prvostupňový súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku.   Z uvedeného   napadnuté   rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne rozhodnutie bolo odvolacím súdom potvrdené (§ 219 ods. 1 O. s. p.) a v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Ak   bola   vykonanými   dôkazmi   vyvrátená   v   protokole   prezentovaná   skutočnosť   - odovzdanie prác podľa zmluvy o dielo (výpovednou svedka Ing. D. na pojednávaní dňa 28. 10. 2009, vyjadrením žalobcu a jeho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 18. 9. 2009 - zápisnica z pojednávania č. l. 61 a nasl.), potom nebolo dôvodné vykonať dôkaz výsluchom svedka   Ing.   P.   G.   -   stavebný   dozor   a   z   rovnakých   dôvodov   nebolo   potrebné   vykonať dokazovanie v zmysle § 127 ods. 1 O. s. p., ako aj ohliadkou na mieste samom. Okrem toho, že nebolo potrebné predmetné dôkazy vykonať, neboli zo strany žalobcu v prvostupňovom konaní tieto dôkazy označené (§ 120 ods. 4 O. s. p., § 205a O. s. p.) a odvolacím súdom nebola zistená výnimočnosť pre postup prvostupňového súdu v zmysle § 120 ods. 1 posledná veta O. s. p., aby pristúpil k vykonaniu aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci konania. Odvolací   súd   sa   nestotožňuje   ani   s   odvolacou   námietkou,   že   neboli   naplnené zákonné predpoklady § 157 ods. 2 O. s. p. vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku. Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   je   zrejmé,   čoho   sa   žalobca   domáhal   a   z   akých dôvodov,   prvostupňový   súd   sa   v   odôvodnení   zaoberal   obranou   žalovaného,   vyhodnotil predložené,   listinné   dôkazy,   dôkazy   výsluchom   svedkov   a   na   základe   vykonaného dokazovania zreteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval v konaní za preukázané a ktoré nie (č. l. 162, strana 8 až 11 napadnutého rozsudku). Rovnako z odôvodnenia napadnutého rozsudku bolo zrejmé, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov prvostupňový súd riadil. Odôvodnenie rozsudku plne napĺňa zákonné predpoklady § 157 ods. 2 O. s. p. a odvolací súd, stotožňujúc sa s týmito dôvodmi, za konštatácie ich vecnej správnosti, na odôvodnenie napadnutého rozsudku napokon podľa § 219 ods. 2 O. s. p. odkázal. Ďalšie, v odvolaní uvádzané   dôkazy,   neboli   pred   prvostupňovým   súdom   označené,   preto   sa   nemohol prvostupňový   súd   s   týmito   v   odôvodnení   vysporiadať.   Odvolací   súd   v   tejto   súvislosti poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 209/2004 zo dňa 23. júna 2004, podľa ktorého súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl..6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces. Krajský súd nezistil v konaní okresného súdu postup, ktorým by došlo k odňatiu práva odvolateľa konať pred súdom.»

Odvolaním napadnuté rozhodnutie považoval krajský súd za dostatočne odôvodnené, preto sa vo väčšine zhodol s úvahami okresného súdu prezentovanými v jeho rozsudku. Krajský   súd   však   neopomenul ústavné limity,   ktoré   musí   dodržiavať pri   odôvodňovaní svojich   rozhodnutí   každý   súd   vrátane   odvolacieho   súdu.   Na   zdôraznenie   správnosti prvostupňového   rozhodnutia   preto   doplnil   svoje   odôvodnenie   reflektujúc   na   základné argumentačné východiská odvolania sťažovateľa.

Krajský súd sa zaoberal odvolacími dôvodmi sťažovateľa a vysvetlil, ktoré dôkazy a prečo považoval za relevantné na ozrejmenie skutkovej stránky veci a z akých dôvodov nevykonal dokazovanie aj ďalšími dôkazmi, ktoré účastníci konania nenavrhli.

Z posudzovanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ očakáva, že ústavný súd prehodnotí spôsob ustálenia skutkovej stránky veci všeobecnými súdmi. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov všeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli, a tak zasahovať do ich rozhodovacej činnosti, pretože   nie   je   prieskumným   súdom   ani   nadriadeným   súdom.   Jeho úlohou   je   kontrola zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonov   všeobecnými   súdmi   s ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských   právach a základných slobodách. Skutkové závery v občianskoprávnom konaní prináleží podľa čl. 142 ods. 1 ústavy hodnotiť len všeobecným súdom.

Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa, pričom právne   závery,   na   ktorých   je   rozhodnutie   založené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo   potvrdil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   a   reagoval   aj   na   odvolacie   námietky sťažovateľa.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   rozhodnutím najvyššieho súdu

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 5 Obdo 19/2012 z 31. mája 2012 odmietol. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí do výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.   najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich   z   ústavy   alebo   dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto   právomoc   ústavného   súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   v   prípadoch uvedených   v § 239 OSP. V posudzovanom   prípade najvyšší súd „dospel k názoru,   že rozhodnutie prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a konania im predchádzajúce nevykazujú vadu konania podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p., t. j. že účastníkovi konania - žalobcovi   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom.   Vzhľadom   na   to,   že dovolací súd nezistil splnenie podmienok prípustnosti dovolania podľa ust. § 238 ods. 1, 2 a 3 O. s. p. a ani podľa ust. § 237 O. s. p., dovolanie žalobcu podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p.   v   spojení   s   ust.   §   218   ods.   1   písm.   c)   O.   s.   p.   odmietol,   keďže   smeruje   proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.“.

Sťažovateľ   napriek   tomu,   že   je   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, nezdôvodnil   všetky   namietané porušenia   základných   práv a slobôd uvedené v sťažnosti, okrem námietky porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom (petitom) a podľa § 20 ods. 1 citovaného zákona sťažnosť musí obsahovať odôvodnenie a navrhované dôkazy.   V opačnom   prípade   ústavný   súd   nemá možnosť   preskúmať vznesené   námietky porušenia ústavnosti. Sťažovateľ tiež nepredložil právoplatné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorého neústavnosť namietal. Predložil len prvú a poslednú stranu citovaného rozhodnutia napriek tomu, že podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde takéto rozhodnutie má predložiť.   V tejto   časti   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti žiadne   skutočnosti   nasvedčujúce   priamej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   okresného, krajského   ani   najvyššieho   súdu   a   sťažovateľom   označenými   základnými   právami,   jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013