znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 14/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., R., zastúpeného spoločnosťou Q.., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. L. V., vo veci namietaného porušenia jeho nešpecifikovaného   práva   uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. II. ÚS 261/2010 z 19. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. M. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2010   doručená   sťažnosť   Ing.   P.   M.,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho nešpecifikovaného práva uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.   zn.   II.   ÚS   261/2010 z 19.   mája 2010,   ktorým   ústavný súd odmietol   jeho sťažnosť zo 6. mája 2010, ktorou namietal   porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   úradu   justičnej polície Policajného zboru v Žiline (ďalej len „KUJP PZ“) v konaní vedenom pod ČVS: KUJP-95/OVEK-2002,   postupom   Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti organizovanej   kriminalite,   odboru   boja   proti   organizovanej   kriminalite   Stred,   Banská Bystrica   (ďalej   len   „UBOK   PPZ“)   v   konaní   vedenom   pod   ČVS:   PPZ-36/BOK-S-2009 (pôvodne   vedenom   pod   ČVS:   PPZ-11/BOK-S-I-2004),   postupom   Krajskej   prokuratúry v Trnave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Kv 22/03 a postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky v jeho trestnej veci.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 261/2010 z 19. mája 2010 bola odmietnutá jeho sťažnosť doručená ústavnému súdu 6. mája 2010 (ďalej   len   „sťažnosť   zo   6.   mája   2010“),   ktorá   obsahovala   námietku   porušenia   jeho základného   práva   zaručeného   čl.   17   ods.   2   ústavy   v   označených   konaniach.   Z   obsahu sťažnosti   zo   6.   mája   2010   (a   jej   príloh),   na   ktorú   sťažovateľ   odkazuje,   vyplýva,   že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa KUJP PZ v konaní vedenom pod ČVS: KUJP-95/OVEK-2002 vznesené 29. apríla 2003 obvinenie pre trestné činy založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), nepriamej korupcie podľa § 162 ods. 1 Trestného zákona, zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 a 3 Trestného zákona. Sťažnosť podanú proti predmetnému uzneseniu krajská prokuratúra uznesením č. k. 2 Kv 22/03-243 zo 14. mája 2003 ako nedôvodnú zamietla. Na základe opatrenia riaditeľa UBOK PPZ ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 z 1. marca 2004 začal vyšetrovanie, dovtedy   vykonávané KUJP PZ, vykonávať UBOK PPZ. Uznesením vyšetrovateľa UBOK PPZ z 3. septembra 2009 bola trestná vec sťažovateľa ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 vylúčená na samostatné konanie vedené pod ČVS: PPZ-36/BOK-S-2009. V sťažnosti zo 6. mája 2010 sťažovateľ prezentoval názor, že v jeho trestnej veci postupom orgánov   činných   v   trestnom   konaní   dochádza   k   porušovaniu   jeho   základného   práva zaručeného   čl.   17   ods.   2   ústavy,   v   zmysle   ktorého   nikoho   nemožno   stíhať   inak   ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   čo   sťažovateľ   odôvodňuje   tým,   že   ani u jedného zo skutkov, pre ktoré je trestne stíhaný, nedošlo k naplneniu všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu v zmysle príslušných ustanovení Trestného zákona. Podanie „novej   sťažnosti“ odôvodňuje   sťažovateľ   podrobnou   argumentáciou smerujúcou   k   vyvráteniu   záverov   uznesenia   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   261/2010 z 19. mája 2010, ktorým bola pôvodná sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a pre jej oneskorenosť.

Vo   vzťahu   k   odmietnutiu   jeho   predchádzajúcej   sťažnosti   z   dôvodu   nedostatku právomoci na jej prerokovanie prezentuje sťažovateľ tieto argumenty:

«1.   Ústavy   súd   Slovenskej   republiky   ako   základný   dôvod   odmietnutia   sťažnosti uviedol nedostatok právomoci konať a rozhodnúť v uvedenej veci. Tento dôvod ústavný súd odôvodnil   tak,   že   trestné   konanie   od   svojho   začiatku   až   po   jeho   koniec   je   procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancie na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu.

K tomu sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že z pojmového hľadiska sa právomoc definuje   ako   spôsobilosť   štátnych   orgánov   na   základe   ústavy   a   zákonov   uskutočňovať príslušné   funkcie   štátu   vydávaním   právnych   aktov.   Aby   bolo   možné   ustáliť   právomoc ústavného súdu, samotná právomoc tak, ako to ústavný súd uvádza nestačí. Na tento účel treba   vziať   do   úvahy   aj   pôsobnosť   štátneho   orgánu,   ktorá   je   definovaná   ako   okruh spoločenských vzťahov, na ktoré sa vzťahuje a v ktorých sa vykonáva príslušná právomoc. Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Z čl. 127 ods. I ústavy expresis verbis nevyplýva, že sťažnosťou možno namietať porušenie základných   práv   a   slobôd   aj   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   preto   podľa   názoru sťažovateľa   všeobecné   súdy   majú   právomoc   len   vo   veciach   občianskoprávnych a trestnoprávnych   a   vo   veciach   preskúmavania   zákonnosti   rozhodnutí   orgánov   verejnej správy. Ak aj všeobecné súdy a orgány činné v trestnom konaní sú v prvostupňovom konaní a v konaní o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch povinné poskytnúť ochranu základných práv a slobôd, tak túto povinnosť majú rovnakú, ako majú povinnosť poskytnúť ochranu   iných   práv   a   oprávnených   záujmov   fyzických   a   právnických   osôb   v   postavení účastníkov konaní v rámci zabezpečovania zákonnosti ich rozhodnutí, nie teda v rámci ochrany ústavnosti. Z tohto dôvodu podľa názoru sťažovateľa možnosť využitia opravných prostriedkov   na   účely   ochrany   základných   práv   a   slobôd   nijako   nezakladá   právomoc a pôsobnosť   všeobecných   súdov   a   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   na   ochranu ústavnosti a taký výklad čl. 127 ods. 1 ústavy, že by ústavný súd bol až druhosledovým (subsidiárnym) orgánom ochrany ústavnosti a v jej rámci druhosledovým orgánom ochrany základných práv a slobôd, že primárny ochrancovia ústavnosti sú všeobecné súdy, prípadne že by ústavný súd mal právomoc konať a rozhodnúť o porušení základných práv a slobôd až po skončení   trestného   konania,   ak   pochybenia   znamenajúce   porušenie   základných   práv a slobôd neboli odstránené v jeho priebehu. Sťažovateľ zastáva názor, že takýto výklad už vôbec   nie   je   možný   s   použitím   slova   „spravidla",   ktorý   vlastne   zakladá   svojvôľu na odmietnutie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ako   aj   z   dôvodu,   že   právomoc ústavného súdu by sa dostala do závislosti na rozhodnutiach všeobecných súdov, čo je v rozpore s výslovným znením čl. 124 ústavy s tým, že výklad právnej normy nie je možné viesť tak, že sa dostane do rozporu so zákonom, dokonca do rozporu s ústavou.

Skutočnosťou je, že ústavný súd nie je jediným orgánom ochrany základných práv a slobôd, pretože v rámci zákonnosti sú povinné poskytnúť túto ochranu aj všeobecné súdy. Z   vecného   hľadiska   platí   téza   vyslovená   ústavným   súdom,   že   „vzťah   ústavnosti a zákonnosti je hierarchický. Zákonnosť sa odvodzuje z princípov ústavnosti a musí byť s nimi v súlade. Ústavnosť takto tvorí jadro zákonnosti (II. ÚS. 58/98)". Keďže táto téza v skutočnosti vyjadruje len jeden z princípov zákonnosti, z hľadiska právomoci ústavného súdu pre expresis verbis ustanovenia čí. 124 v spojení s čl. 17 ods. 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 127 ods.   1   ústavy   (ústavnosť)   vo   vzťahu   k   ustanoveniu   §   2   ods.   1   Trestného   poriadku (zákonnosť), podľa názoru sťažovateľa ústavnosť a zákonnosť nie je možné stotožňovať a teda z hľadiska vzťahu ústavnosti a zákonnosti a tomu zodpovedajúceho vzťahu ústavného súdu   a   všeobecných   súdov   a   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   nezávislým   orgánom na ochranu   ústavnosti   je   len   ústavný   súd,   a   teda   vždy   pri   akomkoľvek   úkone   orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov podľa názoru sťažovateľa platí opačná téza, teda platí „ak sú porušené základné práva a slobody cestou uplatňovania zákonnosti, nastupuje bez ďalšieho ich ochrana cestou ústavnosti“.

Túto výlučnú právomoc ústavného súdu nemožno spochybniť ani dovetkom čl. 127 ods. 1 ústavy „... ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd...“, pretože táto podmienka sa vzťahuje len na prípady, ak titulom aktívnej legitimácie sa sťažovateľ (účastník) domáha na všeobecnom súde v rámci rozhodovania vo veci samej, teda v rámci zákonnosti ochrany svojich ľudských práv a základných slobôd, tak pre prekážku litispendencie by ústavný súd v tejto veci do rozhodnutia všeobecného súdu nemohol konať a rozhodnúť. Že ide o ochranu v rámci zákonnosti a nie v rámci ochrany ústavnosti dokazuje skutočnosť, že ak by išlo o ochranu ľudských práv a základných slobôd v rámci ochrany ústavnosti, tak právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu by vylúčilo právomoc ústavného súdu na ochranu ústavnosti pre prekážku res iudicata. Preto ak na všeobecnom súde nebol podaný návrh a v rámci dispozičného práva bola podaná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ústavnom súde, je daná právomoc ústavného súdu na ochranu ľudských práv a základných slobôd cestou ochrany   ústavnosti   a   ústavný   súd   ju   nemôže   preniesť   na   všeobecné   súdy   výkladom. Právomoc ústavného súdu preniesť na všeobecné súdy nie je možné ani ustanovením čl. 152 ods.   4   ústavy,   pretože   aj   v   tomto   ustanovení   ide   len   o   výklad   zákonov   v   rámci   danej pôsobnosti   a   právomoci,   čo   nijako   ústavný   súd   nestavia   do   postavenia   subsidiárneho ochrancu ústavnosti a ani nezveruje primárnu ochranu ústavnosti všeobecným súdom.

2.   Druhý   dôvod   právomoci   ústavného   súdu   pre   tento   konkrétny   prípad   vyplýva z výslovného znenia čl. 17 ods. 1 ústavy, podľa ktorého základné práva a slobody sú spojené s   trestným   stíhaním   a   nie   s   právoplatným   ukončením   trestnej   veci   sťažovateľa,   ako   to ústavný súd uvádza. Trestné stíhanie podľa ustanovenia § 10 ods. 14 Trestného poriadku je úsek   trestného   konania   od   začatia   trestného   stíhania   až   do   právoplatnosti   rozsudku, prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej. Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu na účely čl. 17 ods. 2 ústavy je daná aj pred právoplatným   ukončením   trestnej   veci,   teda   v   ktoromkoľvek   štádiu   trestného   stíhania od jeho začiatku až po právoplatné rozhodnutie, teda nie až po právoplatnom ukončení trestnej   veci.   Pri zužujúcom   výklade   by   mohlo dôjsť   k sporu,   či vzhľadom na   spojenie ochrany   základných   ľudských   práv   a   slobôd   v   zmysle   čl.   17   ods.   2   ústavy   s   trestným stíhaním je daná právomoc ústavného súdu po rozhodnutí súdu, teda po právoplatnom ukončení   trestnej   veci,   keďže   takýmto   právoplatným   rozhodnutím   bolo   trestné   stíhanie ukončené.

Právomoc ústavného súdu v zmysle uvedených námietok potvrdzuje aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí, v ktorom medzi iným uvádza „Na námietku, že ústavný súd nemôže zasahovať do tzv. živej veci je potrebné uviesť, že čl. 17 ods. 2 ústavy hovorí o „stíhaní“. Ak by   ústavodarca   chápal   funkčné   hľadisko   tohto   článku   redukovane,   iba   v   súvislosti so súdne skončenými vecami, formuloval by jeho text inak, uviedol by, že nikoho nemožno odsúdiť inak ako z dôvodov a spôsobom, ako ustanovuje zákon. Trestné stíhanie je proces, ktorý sa začína vznesením obvinenia a končí právoplatným rozhodnutím všeobecných súdov a ústavný súd má právomoc aj povinnosť preskúmania už prvého úkonu, ku ktorému došlo v rámci   tohto   procesu.   Jurisdikcia   ústavného   súdu   je   daná   i   napriek   celému   systému prostriedkov nápravy. (I. ÚS 48/1999)“.

3.   Ďalším   dôvodom   právomoci   ústavného   súdu   v   tomto   konkrétnom   prípade   je skutočnosť, že právomoc štátneho orgánu nemožno určovať oddelene od jeho pôsobnosti, pretože, ako je uvedené, pôsobnosť znamená okruh spoločenských vzťahov, na ktoré sa vzťahuje a v ktorých sa vykonáva právomoc. Je zrejmé, že pôsobnosť všeobecných súdov v zmysle   čl.   142   ods.   1   ústavy   je   daná   okruhom   občianskoprávnych,   trestnoprávnych a z časti   aj   správnoprávnych   spoločenských   vzťahov.   Preto   aj   právomoc,   teda rozhodovanie, všeobecných súdov sa vzťahuje na tieto vzťahy a vykonáva sa len v týchto vzťahoch. Z tohto dôvodu aj ochrana základných práv a slobôd všeobecnými súdmi sa vykonáva len v občianskoprávnych, trestnoprávnych a z časti v správnoprávnych vzťahoch, a   to   zabezpečovaním   dodržiavania   zákonnosti   v   ich   rámci   a   nie   v   ústavnoprávnych vzťahoch, teda nie v rámci ochrany ústavnosti. Tiež v tomto zmysle nemožno stotožňovať zákonnosť   s   ústavnosťou.   V   porovnaní   s   tým   pôsobnosť   ústavného   súdu   je   ústavou a zákonom   daná   ústavnoprávnymi   vzťahmi,   a   preto   aj   právomoc,   teda   rozhodovanie ústavného súdu je dané a ochrana ľudských práv a základných slobôd sa bez ďalšieho vykonáva v týchto vzťahoch ochranou ústavnosti. Pretože pôsobnosť, a teda ani právomoc nie   je   možné   zveriť   dvom   štátnym   orgánom   alebo   preniesť   na   iný   štáty   orgán,   ako ustanovuje zákon, a to ani výkladom, v zmysle čl. 124 ústavy ochrana základných práv a slobôd   ochranou   ústavnosti   je   daná   ústavnému   súdu   a   nie   všeobecným   súdom   ani orgánom činným v trestnom konaní.»

Vo   vzťahu   k   odmietnutiu   predchádzajúcej   sťažnosti   z   dôvodu   oneskorenosti   jej podania formuluje sťažovateľ takéto odôvodnenie:

„Ústavný   súd   poukazuje   na   konanie   vedené   pod   ČVS:   KÚJP-95-OVEK-2002 a na konanie   vedené   pod   sp.   zn.:   Kv22/03   a   vo   svojom   uznesení   uvádza,   že vo   vzťahu k týmto konaniam je sťažnosť podaná oneskorene a že tieto konania boli skončené. K tomu sťažovateľ uvádza, že

a) uznesenie ČVS: KÚJP-95-OVEK-2002 je procesným úkonom, ktorý bol urobený bez účasti sťažovateľa. Treba zdôrazniť, že toto uznesenie bolo doručené dňa 29.04.2003 sťažovateľovi,   po   jeho   doručení   bez   ďalšieho   bol   sťažovateľ   zadržaný   na   pracovisku, v putách bol eskortovaný do cely policajného zaistenia a bola naň uvalená väzba. Ide teda o jednostranný procesný úkon a nie o konanie, ktorým sa len začalo predsúdne konanie začatím trestného stíhania, ktoré pokračuje aj v súčasnosti. Keďže nejde o konanie, tak objektívne   konanie   nemohlo   byť   ukončené,   ako   to   ústavný   súd   uvádza.   Rovnako   dozor prokurátora je len procesnou činnosťou v rámci trestného stíhania s rovnakou platnosťou. Sťažovateľ namieta porušenie jeho ľudských práv a základných slobôd týmto procesným úkonom,   vyšetrovacími   úkonmi   urobenými   pred   a   po   jeho   vydaní,   ako   aj   procesnou činnosťou prokurátora od začiatku trestného stíhania prebiehajúcou doteraz. Existencia týchto úkonov a tejto činnosti je nepochybná a nemožno ich takýmto tvrdením ústavného súdu odmietnuť a to tým viac, že lehota dvoch mesiacov vzhľadom na trvajúcu povahu týchto procesných úkonov a tohto trestného stíhania a dozoru prokurátora neuplynula,

b)   z hľadiska   právnoprocesnej   podmienky   dvoch   mesiacov   prístupu   k   ústavnému súdu sťažovateľ poukazuje na to, že ľudské práva a základné slobody všeobecne, a teda aj tie, ktoré sú ustanovené v čl. 17 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných   slobodách,   sú   dané   samotnou   ľudskou   podstatou,   majú   teda   objektívnu povahu a štát ich len potvrdzuje v ústave a pristúpením k Dohovoru. Preto nikdy nemôžu byť obmedzené procesnoprávnymi podmienkami tak, aby ohrozili sťažovateľa na prístup k súdu v takom rozsahu, že by bola ohrozená, alebo zmarená samotná podstata týchto práv a tieto procesnoprávne podmienky nemôžu byť použité na iné účely, na aké boli ustanovené vzhľadom na konkrétne podmienky a vývoj v Slovenskej republike. Je zrejmé, že vzhľadom na nerovnováhu medzi záujmami sťažovateľa, ktoré sú dané vysokým stupňom závažnosti pochybení orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov a verejným záujmom, ktorý je daný úzkym formálnym prístupom ústavného súdu, procesnoprávna lehota dvoch mesiacov na prístup k ústavnému súdu je spôsobilá nielen ohroziť, ale aj zmariť samotnú podstatu ľudských práv a základných slobôd garantovaných v čl. 17 ods. 2 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Rovnako je zrejmé, že táto procesnoprávna podmienka nie je ustanovená na to, aby zabránila prístupu k ústavnému súdu za účelom ochrany ľudských práv a základných slobôd,   najmä   ak   ide o ich porušenie   takým spôsobom,   ako je to v tomto   konkrétnom prípade.   Z   týchto   dôvodov   ak   došlo   (sťažovateľ   tvrdí,   že   nedošlo)   k   uplynutiu procesnoprávnej lehoty dvoch mesiacov, ústavný súd k tomu nemôže prihliadať.,

c) predchádzajúci obhajca sa usiloval zistiť, z akých dôvodov je voči sťažovateľovi vedené trestné stíhanie, aby mohol poskytnúť sťažovateľovi účinnú obhajobu. Vyšetrovateľ však ešte dňa 25.08.2003, teda po uplynutí piatich mesiacov (bez štyroch dní) odo dňa doručenia uznesenia o obvinení sťažovateľovi, obhajcovi odoprel nazretie do spisu, a preto ani do tohto dňa obhajca nemohol zistiť dôvody ani spôsob trestného stíhania, ktoré sú podmienkou podania sťažnosti na účely čl. 17 ods. 2 ústavy. Rovnako bolo nazretie do spisu odopierané sťažovateľovi. Preto nemohla byť podaná sťažnosť v dvojmesačnej procesnej lehote. Z týchto dôvodov nie je možné sťažovateľa brať na zodpovednosť za nesplnenie procesnoprávnej   podmienky,   keď   hrubým   porušovaním   práv   sťažovateľa   orgány   činné v trestnom   konaní   spôsobili,   že   sťažovateľ   nemal   možnosť   z   uvedených   dôvodov procesnoprávnu podmienku dvoch mesiacov, ak došlo k jej uplynutiu, dodržať,

d)   pre   sťažovateľa   je   neprijateľný   právny   názor   ústavného   súdu   o   ukončení uvedených konaní tiež z dôvodu, že trestné stíhanie založené uznesením o obvinení ČVS: KUJP-95-OVEK-2002   pokračuje   len   pod   inou   spisovou   značkou,   u   iného   útvaru policajného   zboru   a   u   iného   dozorujúceho   prokurátora   a   keď   o   opatrení   generálneho prokurátora   sa   sťažovateľ   úradnou   cestou   nedozvedel   a   vôbec   musel   túto   skutočnosť zisťovať,   aby mohol podať   žiadosť   o preskúmanie postupu   vyšetrovateľa.   Podľa   tohoto názoru ústavného súdu by vyšetrovateľ mohol začať trestné stíhanie svojvoľným skutkovým základom,   mohol by nútiť obvineného a svedkov k výpovediam s použitím prostriedkov zastrašovania alebo mučenia tak, aby tento skutkový základ dodatočne podoprel výsledkami výsluchov   svedkov   a   obvineného   a   následne   vyšetrovateľ,   jeho   nadriadené   orgány, prokurátor,   jeho   nadriadené   orgány   a   všeobecné   súdy,   ktoré   sa   stotožnili   s   takýmto postupom vyšetrovateľa a prokurátora by mohli pod zámienkou, že konania vyšetrovateľa a prokurátora boli ukončené, trestné stíhanie ktoré sa začalo na takomto skutkovom základe a pri takomto postupe vyšetrovateľa a dozorujúceho prokurátora presunúť na iný útvar policajného   zboru,   aby   pokračovalo   pod   inou   spisovou   značkou   a   pri   dozore   iného prokurátora za tým účelom, aby sa zbavili zodpovednosti za takéto pochybenia.“

V závere sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v konaní pred ústavným súdom vedenom pod sp. zn. II. ÚS 261/2010 sa rozhodovalo „len o podmienkach konania, nie vo veci samej“ a súčasne prezentuje názor, že „podmienky konania vo veci samej sú splnené“, preto žiada o „nové prerokovanie predchádzajúcej sťažnosti a prerokovanie tejto sťažnosti, aby ústavný súd prijal túto sťažnosť a predchádzajúcu sťažnosť na ďalšie konanie a aby ústavný súd konal a rozhodol vo veci v zmysle tejto sťažnosti a predchádzajúcej sťažnosti“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný   súd   sa   v   prvom   rade   musel   vysporiadať   s   identifikáciou   predmetného podania sťažovateľa, aby bolo možné vôbec ustáliť, či ide o novú (ďalšiu sťažnosť) v tej istej veci alebo o opravný prostriedok voči predchádzajúcemu rozhodnutiu ústavného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa doručené mu 20. augusta 2010 je na titulnej strane prakticky identické s titulnou stranou jeho predchádzajúcej sťažnosti (líšia sa iba tým, že podľa záhlavia je predchádzajúca sťažnosť určená ústavnému súdu a v novom podaní   predsedníčke   ústavného   súdu).   Ostatný   obsah   predmetného   podania   tvorí v podstatnej časti (1) polemika sťažovateľa s dôvodmi odmietnutia jeho predchádzajúcej sťažnosti   ústavným   súdom,   vecná   a   právna   argumentácia   sťažovateľových   výhrad k prebiehajúcemu trestnému konaniu v sťažovateľovej trestnej veci (2) a napokon záverečná časť, ktorá by sa dala označiť ako návrh na rozhodnutie (3). Treba zdôrazniť, že napriek právnemu   zastúpeniu   sťažovateľa   advokátom   toto   podanie   nemá   základné   náležitosti sťažnosti podľa príslušných ustanovení zákona o ústavnom súde (§ 20 a § 50).

Sťažovateľ poukazujúc na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde a na to, že v konaní pred ústavným súdom o jeho predchádzajúcej sťažnosti sa rozhodovalo „len o podmienkach konania, nie vo veci samej“, keď podľa jeho názoru „podmienky konania vo veci samej sú splnené“, sa domáha, aby predsedníčka ústavného súdu zabezpečila „nové prerokovanie predchádzajúcej   sťažnosti   a   prerokovanie   tejto   sťažnosti,   aby   ústavný   súd   prijal   túto sťažnosť a predchádzajúcu sťažnosť na ďalšie konanie a aby ústavný súd konal a rozhodol vo veci v zmysle tejto sťažnosti a predchádzajúcej sťažnosti“.

Vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti a uvedenej formulácie „petitu“ ústavný súd ustálil predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.Podľa ustanovenia § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

K   skúmaniu   sťažovateľových   argumentov   namietajúcich   správnosť   záverov predchádzajúceho   uznesenia   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   261/2010   z   19.   mája   2010 ústavný súd nemohol pristúpiť, pretože mu v tom zjavne bráni prekážka neprípustnosti jeho sťažnosti v zmysle citovaného ustanovenia § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde. Jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy, vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany ústavnosti   vychádza   pri   svojej   jurisdikcii   dôsledne   z   uvedeného   princípu   (ktorý   musí rešpektovať každý orgán verejnej moci), a preto, čo sa týka medzí, rozsahu a spôsobu, môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci. V súlade s ústavnou normou obsiahnutou v čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať   opravný   prostriedok,   ani   zákon   o   ústavnom   súde   možnosť   opravného   konania vo vzťahu k rozhodnutiam ústavného súdu nepripúšťa (obdobne pozri III. ÚS 350/09).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú.

Nad   rámec   uvedeného   odôvodnenia   sa   ústavný   súd   zaoberal   aj   (v   daných okolnostiach skôr hypotetickou) možnosťou, či by v danom prípade prichádzal do úvahy postup   podľa   §   24   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   z   hľadiska   tvrdenia   sťažovateľa o splnení podmienok konania. K tomu ústavný súd v prvom rade pripomína, že v takýchto prípadoch   by   musela   byť   v   prvom   rade   podaná   nová   sťažnosť   [dikcia   citovaného ustanovenia § 24 písm. a) jasne hovorí, že „ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené“]. V skutočnosti sťažovateľ iba na väčšom priestore vo svojej aktuálnej sťažnosti polemizuje s dôvodmi predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu a na predchádzajúcu sťažnosť iba nepriamo poukazuje a žiada o jej „nové prerokovanie“ a rozhodnutie o nej. Za   týchto   okolností   sa   teda   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   argumentácii   sťažovateľa o splnení   podmienok   konania   obmedzil   iba   na   konštatovanie,   že   nedostatok   právomocí ústavného   súdu   vo   veci   predchádzajúcej   sťažnosti   sťažovateľa   predstavuje   nedostatok (procesných   podmienok)   neodstrániteľný,   teda   taký,   ktorý   nemožno   odstrániť   ani dodatočnou aktivitou účastníka konania.

Existencia   prekážky   res   iudicata   vylučuje   možnosť   opakovane   preskúmať sťažovateľom   (explicitne   ani   neuplatnenú)   námietku   porušenia   čl.   17   ods.   2   ústavy v označených konaniach, preto by ústavný súd aj pri dodržaní už uvedeného postupu (nová sťažnosť) musel sťažnosť tiež odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011