znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 14/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   S.,   K.,   ktorou   žiada   zrušiť „všetky   nezákonné rozhodnutia všetkých súdov …“, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. septembra 2007   doručené   podanie   E.   S.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   označené   ako „Sťažnosť“. Z obsahu podania ústavný súd vyvodil, že zámerom sťažovateľa bolo podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Keďže sťažnosť v predloženom znení neobsahovala náležitosti predpísané zákonom Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd v prípise zo 14. februára 2008 poučil sťažovateľa, aké náležitosti má sťažnosť obsahovať, a vyzval ho, aby v lehote 15 dní od doručenia svoju sťažnosť doplnil o chýbajúce náležitosti, pričom ho zároveň upozornil, že ak svoju sťažnosť v určenej lehote nedoplní, môže to spôsobiť odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu reagoval podaním doručeným ústavnému súdu 29. februára 2008 tak, že sťažnosť nedoplnil a požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„V roku 1982 som utrpel pracovný úraz, keď počas búrkovej činnosti zasiahol blesk električku,   ktorej   som   bol   vodičom.   Utrpel   som   psychický   úraz,   ktorý   bol   spúšťacím mechanizmom   poškodenia   môjho   celkového   zdravotného   stavu   a stal   som   sa   invalidný dôchodca, zdravotne ťažko postihnutý.

V roku 1983 bola podaná žaloba   na   zamestnávateľa D.   o náhradu škody z tohto pracovného úrazu.

Bol   som   prenasledovaný   zamestnávateľom,   lekármi,   posudkovými   komisiami,   ale hlavne súdmi.

Táto kauza už trvá 25 rokov, nastala justičná nevôľa v podobe neodškodnenia za bolesť, spoločenské uplatnenie ako aj na strate na zárobku aj na dôchodku.

Porušil sa zákon i procesné práva a to tak:

1.   Nerešpektovali   sa   znalecké   posudky   na   tento   účel   vypracované   z odboru psychiatrie a neurológie...

2.   Súdy   rozhodovali   len   na   základe   rozhodnutia   posudkovej   komisie   zo   dňa 19.10.1984. Kde sa neudáva príčina invalidizácie a nebola ani účastníkom tohto konania. Posudkové   komisie   nie   sú   oprávnené   podľa   zákona   vydávať   rozhodnutia,   či   invalidita nastala pracovným úrazom alebo chorobou z povolania.... Súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcej skutočnosti (znalecké posudky) a nevychádzal ani z tých, ktoré boli na tento účel vypracované.

3. Prvostupňový súd nerešpektoval uznesenia a rozhodnutia odvolacieho súdu - č.k. 19Co397/87   zo   dňa   30.09.1987   a to   na   strane   3,   4   a 5,   kde   v konaní   nariadil   v rámci zrušenia   prvostupňového   rozhodnutia,   aby   v konaní   pred   prvostupňovým   súdom,   pred znalcom na základe posudku bol úplne zistený skutkový stav o príčinnej súvislosti medzi úrazovým dejom a najstarším následkom ochorenia – diagnóz, t.j. vo vzťahu k invalidite...

4. Krajský súd o mojom odvolaní rozhodoval, č.k.-19Co353/96-2000, keď v senáte bol   sudca,   ktorý   rozhodoval   o mojom   nároku   na   súde   prvého   stupňa   č.k.-27C1144/83. Z tohto   rozhodnutia   bol   tento   sudca   vylúčený   predsedom   súdu   pre   jeho   predpojatosť a nadržiavanie organizácii.

Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o odvolaní. Naviac ide o sudcu, ktorý bol z tohto konania vylúčený!...

Bol som nútený podať žalobu o náhradu škody na Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR. Na prvostupňový súd č.k.-19C10/2006. A opäť neúspešne. Prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu skutkovému zisteniu   a nedostatočne   vyhodnotil   vykonané   dôkazy   a tým   aj   vecne   nesprávne   posúdil skutkový stav veci tykajúcej sa náhrady škody pre nezákonný postup a rozhodnutie. Bolo podané odvolanie dňa 20.12.2006, ale opäť neúspešne. Odvolacie konanie bolo dňa   18.07.2007,   a to   na   základe   napomenutia   právneho   zástupcu   kvôli   prieťahom. Do dnešného dňa sme rozsudok nedostali.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze „zrušil všetky nezákonné rozhodnutia všetkých súdov v tomto konaní vrátane rozsudkov.

A nariadil uhradiť vzniklú škodu ako na zdraví, za to príkorie, bolesť a zničený život SR – v zastúpení Ministerstvu spravodlivosti v čiastke 5.000.000,-S.k“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   bližšie neoznačených základných práv a slobôd a žiada, aby ústavný súd „zrušil všetky nezákonné rozhodnutia všetkých súdov v tomto konaní vrátane rozsudkov“.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa konštatoval, že jeho sťažnosť ani po výzve na doplnenie, napriek poučeniu ústavného súdu, neobsahuje všetky náležitosti   predpísané   zákonom   o   ústavnom   súde,   keďže   neobsahuje   najmä   označenie konkrétnych základných práv a slobôd sťažovateľa, ktoré mali byť   porušené, ani presne nešpecifikuje   konkrétne   rozhodnutia,   opatrenia,   resp.   iné   zásahy   orgánov   verenej   moci, ktorými   boli   porušené   jeho   základné   práva   a slobody   (v   danom   prípade   všeobecných súdov),   a   zároveň   neobsahuje   kvalifikovaný   návrh   na   rozhodnutie   (petit),   na   základe ktorého by ústavný súd mohol vo veci rozhodnúť. Ústavný súd upozornil sťažovateľa, že ak požadovaným spôsobom nedoplní svoju sťažnosť, môže byť odmietnutá pri jej predbežnom prerokovaní. Keďže sťažovateľ svoju sťažnosť požadovaným spôsobom nedoplnil, zakladá to   dôvod   na   odmietnutie   jeho   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom, ústavný súd sa neuspokojil so svojím záverom, že sťažnosť ani po doplnení   neobsahuje   všetky   náležitosti   predpísané   zákonom   o   ústavnom   súde, a preskúmaval   na   základe   spisovej   dokumentácie   predloženej   Okresným   súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) aj ďalšie dôvody na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa zohľadňujúc pritom svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej môže podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 a § 138 Občianskeho súdneho poriadku ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno   žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu   vyhovieť   (napr.   IV.   ÚS   168/07, III. ÚS 243/07, I. ÚS 168/07).

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd, „zrušil všetky nezákonné rozhodnutia všetkých súdov v tomto konaní vrátane rozsudkov“. Z obsahu sťažnosti je však nepochybné, že   nejde   o jedno   konanie,   ale o viaceré   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   v ktorých   si sťažovateľ samostatne uplatňoval svoje práva, resp. náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku pracovného úrazu.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03). Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd uvádza, že z časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiada zrušiť rozhodnutia súdov, ktoré rozhodovali v jeho právnej veci, a z obsahu sťažnosti, ako aj zo spisovej dokumentácie je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že dvojmesačná lehota v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde uplynula, a preto nastala zákonná prekážka,   ktorá   bráni   vecnému   prerokovaniu   sťažnosti   zo   strany   ústavného   súdu. Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v uvedenej časti treba odmietnuť ako oneskorene podanú.

Z obsahu   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   z   hľadiska   namietaného   porušenia   bližšie neoznačených   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   predmetom   prieskumu   zo   strany ústavného súdu vzhľadom na uvedené skutočnosti môže byť len rozsudok okresného súdu č. k. 19 C 10/06-127 zo 7. novembra 2006 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 512/06-157 z 18. júla 2007.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a z vyžiadaného   súdneho   spisu   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   10/06   zistil,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   doručenou okresnému   súdu   25.   januára   2006   domáhal   proti   Slovenskej   republike   –   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako žalovanej náhrady škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami   všeobecných   súdov.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   19   C   10/06-127 zo 7. novembra 2006 rozhodol tak, že žalobu zamietol, nepripustil zmenu žalobného návrhu – rozšírenie o zaplatenie majetkovej ujmy v sume 708 740 Sk. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 512/06-157 z 18. júla 2007 rozhodol tak, že odmietol odvolanie proti výroku o nepripustení zmeny žalobného návrhu a potvrdil výrok prvostupňového súdu o zamietnutí žaloby.

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   sťažovateľových základných práv a slobôd rozsudkom okresného súdu č. k. 19 C 10/06-127 zo 7. novembra 2006,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej poskytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné   prostriedky,   ktoré   sú   mu   dostupné   v   konaní   pred   všeobecným   súdom (IV. ÚS 201/04). Uvedené právne názory vychádzajú z princípu subsidiarity, na ktorom je založená   právomoc   ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Princíp   subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú   osobu.   Preto   každý,   kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd zistí, že sťažovateľ mal pred podaním sťažnosti možnosť uchádzať sa o ochranu svojich práv na inom orgáne verejnej moci, sťažnosť odmietne pre nedostatok svojej právomoci.V   danom   prípade   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   proti   označenému   rozsudku okresného   súdu   odvolanie,   o   ktorom   bol   oprávnený   a   povinný   rozhodnúť   krajský   súd. Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd rozsudkom č.   k.   5 Co 512/06-157 z 18.   júla 2007.   Skutočnosť,   že sťažovateľ   namietal porušenie   práv   rozsudkom   okresného   súdu,   proti   ktorému   mal   k   dispozícii   opravný prostriedok (odvolanie), bola dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich   bližšie   neoznačených   práv   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   512/06-157 z 18. júla   2007,   poukázal   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   512/06-157   z 18.   júla   2007 vyplýva,   že   odvolací   súd   sa   zaoberal   aj   skutkovými   zisteniami   okresného   súdu a námietkami sťažovateľa voči nim. V relevantnej časti odôvodnenia označeného rozsudku krajského   súdu   sa   okrem   iného   uvádza:   „Žalobca   žalobu   voči   štátu   odôvodnil   jeho zodpovednosťou   za   škodu   spôsobenú   mu   podľa   jeho   názoru   nezákonnými   súdnymi rozhodnutiami   vydanými   pred   nadobudnutím   účinnosti   zák.   č.   514/2003   Z.z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých zákonov (1.7.2004), preto súd vzťah medzi účastníkmi správne posudzoval podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom....

Z ust. § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. vyplývalo, že nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný....

V prejednávanej   veci   súd   prvého   stupňa   z vykonaného   dokazovania   dospel k správnym   skutkovým   zisteniam   (vykonané   dôkazy   správne   vyhodnotil),   že   rozsudok Obvodné súdu Košice I... v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach..., ktorým bol právoplatne zamietnutý nárok žalobcu na náhradu za stratu na zárobku, resp. za stratu na dôchodku, o ktorý žalobca opiera svoju žalobu, nebol pre nezákonnosť zrušený, či zmenený a vychádzajúc z týchto správnych zistení vyvodil aj správny záver, že v danom prípade tak nebol   daný   základný   predpoklad   zodpovednosti   žalovanej   (štátu)   za   škodu   spôsobenú nezákonným rozhodnutím.“

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu (sťažnosti) hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Vychádzajúc najmä z citovanej časti namietaného rozsudku krajského súdu, ale aj ďalších svojich zistení z dotknutého súdneho spisu ústavný súd konštatoval, že krajský súd sa   primeraným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zaoberal   v   odvolacom   konaní   aj námietkami sťažovateľa smerujúcimi k postupu okresného súdu pri zisťovaní skutkového stavu   rozhodného   pre   jeho   rozhodnutie,   pričom   skutkové   závery,   ale   i   právne   závery, o ktoré oprel krajský súd svoj rozsudok, nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne,   a   preto   nesignalizujú možnosť porušenia   ústavou   garantovaných práv sťažovateľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí sťažnosti z dôvodu   nesplnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí   ako   celku,   v časti   proti rozhodnutiam všeobecných súdov aj ako oneskorené podanú, v časti namietajúcej porušenie jeho práv označeným rozsudkom okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci a v časti   namietajúcej   porušenie   jeho   práv   označeným   rozsudkom   krajského   súdu   tiež z ň dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom ústavný súd už nerozhodoval, pretože z jeho už uvedených záverov vyplynulo, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti,   čím   sťažovateľ   nesplnil   jeden   zo   základných   predpokladov   potrebných na vyhovenie takejto žiadosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2009