znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 14/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   K.,   S.,   toho   času   v Ústave   na   výkon   trestu   odňatia slobody I., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., Advokátska kancelária, P., v ktorej namieta porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva možnosti vziať do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 120/2006 zo 17. januára 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2007 doručená sťažnosť A. K., S., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody I. (ďalej len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namieta   porušenie   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   základného   práva   možnosti   vziať   do   väzby   iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 120/2006 zo 17. januára 2007.

  Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 7. apríla 2005 podal Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) návrh na obnovu konania skončeného právoplatným odsudzujúcim   rozsudkom   najvyššieho súdu   z 10.   júna 2004 sp.   zn. 4   To 77/03.   V rámci   uvedeného   konania   o návrhu   na   povolenie   obnovy   uplatnil   sťažovateľ 4. mája   2005   námietku   zaujatosti   voči   predsedovi   senátu   krajského   súdu.   O podanej námietke rozhodol   krajský   súd   na verejnom   zasadnutí 5.   mája 2005 uznesením   sp.   zn. 1 Ntok   3/05,   ktorým   vyslovil,   že   predseda   senátu   krajského   súdu „nie   je   vylúčený z vykonávania   úkonov   trestného   konania   o návrhu   na   obnovu   konania   v trestnej   veci odsúdeného A. K. vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 1Ntok 3/05“.   Toto rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ napadol podaním sťažnosti priamo do zápisnice ešte 5. mája 2005.

Na uvedenom verejnom zasadnutí krajský súd súčasne uznesením č. k. 1 Ntok 1/05-104 zamietol návrh sťažovateľa (ako aj návrhy spoluodsúdených) na povolenie obnovy konania, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť.

  O sťažnosti sťažovateľa podanej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 Ntok 3/05 z 5.   mája   2005   (ktorým   krajský   súd   rozhodol   o podanej   námietke   zaujatosti)   rozhodol najvyšší súd uznesením zo 17. januára 2007 sp. zn. 1 To 120/2006, ktorým jeho sťažnosť zamietol.

  V podanej sťažnosti sťažovateľ argumentuje nasledovne: „V posudzovanej veci procesná situácia, keď o vznesenej námietke zaujatosti bolo rozhodnuté spôsobom vyššie uvedeným,   pričom   proti   týmto   rozhodnutiam   bol   oprávnenou   osobou   podaný   opravný prostriedok,   nebráni   vykonaniu   verejného   zasadnutia,   ktorého   termín   bol   určený   na 05.05.2005 a to až do vykonania záverečných návrhov, ale bránila rozhodnutiu vo veci samej   a to   dovtedy,   pokiaľ   nebude   nadriadeným   súdom   rozhodnuté   o vyššie   uvedenom opravnom prostriedku oprávnenej osoby. Odsúdený má totiž právo, aby o podanom návrhu rozhodol   senát,   o ktorom   nie   sú   najmenšie   pochybnosti   o tom,   že   by   mohol   byť v posudzovanej   veci   zaujatý,   pričom   v prípade   vznesenia   námietky   zaujatosti   a podania opravného prostriedku voči rozhodnutiu súdu o takejto námietke, takýto stav nastáva až rozhodnutím   nadriadeného   súdu   o podanom   opravnom   prostriedku   voči   takémuto rozhodnutiu. V opačnom prípade by mohla vzniknúť situácia, kedy by odvolací súd rozhodol o zamietnutí   návrhu   na   obnovu   a iný   senát   odvolacieho   súdu   by   rozhodol   o vyhovení sťažnosti proti uzneseniu o námietke zaujatosti.“

V závere   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol: „Až   dňa   17.01.2007   Najvyšší   súd   SR na základe predloženého spisového materiálu po viac ako 19- tich mesiacoch rozhodol, že sťažnosť   ods.   A.   K.   vo   veci   podanej   námietky   predpojatosti   zamieta.   Už   tieto   samotné prieťahy pri rozhodovaní sú v hrubom rozpore s ustanoveniami Ústavy SR.“, a navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom rozhodne:

„že rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1To 120/2006 zo dňa 17.01.2007 boli porušené ústavné práva ods. A. K.“

II.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

  Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy, ktoré sú zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na   začatie   konania,   a to   predovšetkým   petitom   návrhu   (návrh   rozhodnutia,   ktorého   sa navrhovateľ domáha), zvyšok obsahu návrhu je potrebné považovať za jeho odôvodnenie.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   petit   sťažnosti   (i   napriek   skutočnosti kvalifikovaného   právneho   zastúpenia   sťažovateľa)   v takej   podobe   ako   ho   formuloval sťažovateľ,   nie   je   dostatočne   konkrétny,   pretože   sťažovateľ   v petite   sťažnosti nekonkretizoval namietané základné práva alebo slobody.

Ústavný   súd   preklenul   nedostatok   uvedenej   časti   sťažnosti   prostredníctvom   jej odôvodnenia, v ktorom sa sťažovateľ zmieňuje jednak o porušení čl. 17 ods. 5 ústavy, ako aj o „prieťahoch pri rozhodovaní“ a v tejto súvislosti o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom (rozhodnutím) orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   (rozhodnutím orgánu štátu) a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo , alebo keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v rámci   predbežného prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by bolo potrebné preskúmať   po prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej   činnosti   všeobecného   súdu,   avšak   iba   samotným   uznesením   sp.   zn.   1   To 120/2006   zo 17.   januára   2007   toto   právo   sťažovateľa   porušené   byť nemohlo   (obdobne III. ÚS 143/05, III. ÚS 258/05).

  Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

  Obsahom čl. 17 ods. 5 ústavy v rámci ochrany práva na osobnú slobodu sú základné garancie poskytované pre jednu z foriem pozbavenia osobnej slobody, ktorou je väzba. Už na prvý pohľad je zjavné, že medzi obsahom označeného článku ústavy a sťažovateľom namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu neexistuje žiadna relevantná súvislosť, preto ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie tohto článku ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 120/2006 zo 17. januára 2007.

  Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008