znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 14/07-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti S., a. s., so sídlom N., zastúpeného advokátom JUDr. P. J., B., namietajúcej porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k. 5 Cob 11/2006-63 zo 4. júla 2006, ako aj jemu predchádzajúcim postupom, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 Cob 11/2006 zo 4. júla 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Cob 11/2006 zo 4. júla 2006 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. S., a. s.,   n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4.   S.,   a.   s.,   p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   6   888   Sk   (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatosem slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť na účet advokáta JUDr. P. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2006   doručená   sťažnosť   S.,   a.   s.,   so   sídlom   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   P.   J.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 267/05 zo 7. februára 2006 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cob 11/2006 zo 4. júla 2006, ako aj im predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti vyplýva, že návrhom z 10. júna 2005 sa sťažovateľ na okresnom súde domáhal uloženia povinnosti V., a. s. (ďalej len „odporca“), zaplatiť mu 171 896,80 Sk s príslušenstvom predstavujúcim poplatok z omeškania 0,1 % denne a nahradiť mu trovy konania.

Dňa   13.   marca   2006   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručený   rozsudok okresného súdu sp. zn. 15 C 267/05 zo 7. februára 2006, ktorým rozhodol tak, že zaviazal odporcu   na   zaplatenie   sumy   17   129,58   Sk   a vo   zvyšku   návrh   zamietol.   Sťažovateľovi priznal   náhradu   trov   konania   len   čiastočne   v sume   2   940   Sk.   Z rozsudku   vyplýva,   že okresný súd priznal sťažovateľovi poplatok z omeškania len vo výške 0,01 % denne z dlžnej sumy, a to vo výške v akej dlžnú sumu odporca uznal.

Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Cob 11/2006-63 zo 4. júla 2006, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil s odôvodnením, že: „Zákon č. 138/2003 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 273/1994 Z. z., nadobudol účinnosť dňa 01. 06. 2003 a stratil ju dňom 15. 07. 2004. V čase jeho účinnosti robil podľa § 38 ods. 4 poplatok z omeškania za oneskorenú úhradu faktúr sadzbu 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

V prejednávanom   prípade   omeškanie   odporcu,   za   ktoré   si   navrhovateľ   právom vyúčtoval   poplatok   z omeškania,   začalo   plynúť   pred   nadobudnutím   účinnosti   zákona č. 138/2003 Z. z. Preto mu patrí poplatok z omeškania len v sadzbe 0,01 % denne.“

Rozsudok bol sťažovateľovi doručený 17. augusta 2006.

Podľa názoru sťažovateľa boli postupmi a napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Právna argumentácia sťažovateľa na podporu jeho tvrdenia o porušení jeho základných práv sa   opiera   o nález   ústavného   súdu   zo   17.   mája   2004   publikovaný   v Zbierke   zákonov Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Zbierka   zákonov“)   pod   č.   396/2004   Z.   z.   (sp. zn. PL. ÚS 38/03) a s ním súvisiacu nesprávnu aplikáciu § 41a ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Na základe toho sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti rozhodol nálezom nasledovne:

„1. Základné právo sťažovateľa S., a. s., a to vlastnícke právo zaručené ustanovením článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo postupom súdu v konaní vedenom na Okresnom   súde   Bratislava   V.   pod   č.   k.:   15   C   267/05   a rozhodnutím   Okresného   súdu Bratislava V. zo dňa 7. 2. 2006, sp. zn. 15 C 267/05, porušené.

2.   Základné   právo   sťažovateľa   S.   a.   s.,   a to   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené ustanovením článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo postupom súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V. pod č. k.: 15 C 267/05 a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 7. 2. 2006, sp. zn. 15 C 267/05, porušené.

3. Základné právo sťažovateľa, a to vlastnícke právo zaručené ustanovením článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo postupom súdu v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod č. k.: 5 Cob 11/2006 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4. 7. 2006, sp. zn. 5 Cob 11/2006, porušené.

4. Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu zaručené ustanovením článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo postupom súdu v konaní vedenom na Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   č.   k.:   5   Cob   11/2006   a rozhodnutím   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 4. 7. 2006, sp. zn. 5 Cob 11/2006, porušené.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 7. 2. 2006 sp. zn. 15 C 267/05, a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4. 7. 2006, sp. zn. 5 Cob 11/2006 a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

7.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 000,- Sk, ktoré sú Okresný súd Bratislava V. a Krajský súd v Bratislave povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

8. Okresný súd Bratislava V. a Krajský súd v Bratislave sú sťažovateľovi povinní uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   14   727,-   Sk,   a   to   do   dvoch   mesiacov   od doručenia tohto rozhodnutia.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   14/07 zo 4. januára 2007 ju v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15   C   267/05   a rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   15   C   267/05   zo   7.   februára   2006 odmietol pre nedostatok svojej právomoci a v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cob 11/2006 a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 5 Cob 11/2006 zo 4. júla 2006 prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrila predsedníčka krajského súdu, proti ktorému smerovala sťažnosť.

Vyjadrenie predsedníčky krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 18. apríla 2007. S poukazom na vyjadrenie predsedníčky senátu 5 Cob uviedla:

«Základnou otázkou v odvolacom konaní bolo, aký dopad má na nárok navrhovateľa Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) zo dňa 17. 05. 2004, publikovaný v Zbierke zákonov dňa 15. 07. 2004. (...)

Podľa ustanovenia § 41a ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 38/1993 Z. z.“), stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe Nálezu ÚS SR, sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Z dikcie citovaného článku ústavy, ako aj z ustanovení § 41a zákona č. 38/1993 Z. z. jednoznačne vyplýva, že pokiaľ išlo len o zmenu alebo doplnenie zákona, a o ktorej zmene alebo doplnení ÚS SR v Náleze vyslovil jej nesúlad s ústavou, takéto ustanovenie dňom zverejnenia rozhodnutia ÚS SR v Zbierke zákonov, stráca účinnosť a účinnosť nadobúda skorší právny predpis pred touto zmenou alebo doplnením.

Zákon č. 138/2003 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 273/1994 Z. z., nadobudol účinnosť dňa 01. 06. 2003 a stratil ju dňom 15. 07. 2004. V čase jeho účinnosti bol podľa ustanovenia § 38 ods. 4 poplatok z omeškania za oneskorenú úhradu faktúr v sadzbe 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania.

V prejednávanom   prípade   omeškanie   odporcu,   za   ktoré   si   navrhovateľ   právom vyúčtoval   poplatok   z omeškania,   začalo   plynúť   pred   nadobudnutím   účinnosti   zákona č. 138/2003 Z. z.. Preto mu patrí poplatok z omeškania len v sadzbe 0,01 % denne. (...) prvostupňový súd správne stanovil percentuálnu sadzbu poplatku z omeškania. Nakoľko správne vyhodnotil tiež dôkazy, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 zákona č. 40/2006 Z. z. – Občiansky súdny poriadok; úplné znenie (ďalej len „OSP“), ako vecne správny potvrdil.»

Predsedníčka   krajského   súdu   aj   sťažovateľ   oznámili,   že   netrvajú   na   ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 (čl. 125 ústavy) je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť   ich   do   súladu   s   ústavou,   s   ústavnými   zákonmi   a   s   medzinárodnými   zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami   vlády   a   so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochrana základných práv a slobôd je rozdelená medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného   súdu   len   subsidiárne.   Z toho   vyplýva,   že   ak   je   v danom   prípade   oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje   v danom   prípade   samotným   rozhodovaním   ústavného   súdu   v konaní   o súlade právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   a jeho   následnými   právnymi   účinkami   na rozhodnutia,   resp.   rozhodovanie   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci   v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch:   jednak   je   založený   na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (I. ÚS 51/06).

Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom súde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach nasledovne: na tie, ktoré boli v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už   právoplatne   skončené   (§   41b   zákona   o ústavnom   súde),   a tie,   ktoré   ešte   v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov neboli právoplatne skončené (§ 41a zákona o ústavnom súde). V oboch prípadoch ale zákonodarca umožnil v záujme uplatnenia princípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej s princípom právnej istoty konvalidovať   nepriaznivé   účinky   rozhodnutí   súdov   alebo   iných   orgánov   verejnej   moci v individuálnych   veciach,   ktoré   vyplývajú,   resp.   by   vyplývali   z aplikácie   ustanovení právnych predpisov, ktoré v konaní o súlade právnych predpisov označil ústavný súd za nesúladné s ústavou.

V danom prípade sťažovateľ namieta postup a rozhodnutie krajského súdu v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v Zbierke zákonov   právoplatne   skončené,   t.   j.   krajský   súd   bol   povinný   v čase,   keď   rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Zo   sťažnosti   i predložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   v predmetnom   konaní založil   svoj   nárok   na   zaplatenie   poplatku   z omeškania   vo   výške   0,1   %   za   každý   deň z omeškania na právnom názore, podľa ktorého dňom uverejnenia nálezu ústavného súdu sp.   zn.   PL. ÚS 38/03   zo 17.   mája   2004   v Zbierke   zákonov,   t.   j.   dňom   15.   júla   2004, v zmysle   ustanovenia   § 41a   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   stratilo   účinnosť   len novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovni v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) zavedené   zákonom   č. 138/2003   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   277/1994   Z.   z.   o zdravotnej   starostlivosti   v znení   neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 138/2003 Z. z.“), ktorý   nadobudol   účinnosť   1.   júna   2003,   a ustanovujúce   poplatok   z omeškania   0,01   % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania. Sťažovateľ zároveň tvrdí, že od tohto dňa, t. j. od 15. júla 2004, je účinné ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení platnom pred novelizáciou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z., t. j. v znení, podľa   ktorého   predstavuje   poplatok   z omeškania   0,1   %   z dlžnej   sumy   za   každý   deň omeškania.

Podľa   právneho   názoru   krajského   súdu „Zákon   č.   138/2003   Z.   z.,   ktorým   bol novelizovaný zákon č. 273/1994 Z. z., nadobudol účinnosť dňa 01. 06. 2003 a stratil ju dňom 15. 07. 2004. V čase jeho účinnosti robil podľa § 38 ods. 4 poplatok z omeškania za oneskorenú úhradu faktúr sadzbu 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania. V prejednávanom   prípade   omeškanie   odporcu,   za   ktoré   si   navrhovateľ   právom vyúčtoval   poplatok   z omeškania,   začalo   plynúť   pred   nadobudnutím   účinnosti   zákona č. 138/2003 Z. z. Preto mu patrí poplatok z omeškania len v sadzbe 0,01 % denne. Z uvedeného   prvostupňového   rozsudku   vyplýva,   že   prvostupňový   súd   správne stanovil   percentuálnu   sadzbu   poplatku   z omeškania.   Nakoľko   správne   vyhodnotil   tiež dôkazy, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 OSP ako vecne správny potvrdil.“

Pri posudzovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z nasledovných zistení:

1. Krajský súd v predmetnej veci rozhodol 4. júla 2006, t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov. Navyše v čase, keď krajský súd vo veci rozhodoval, stratil § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. v zmysle čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy nielen účinnosť, ale aj platnosť, pretože 15. januára 2005 márne uplynula lehota podľa   čl.   125   ods.   3   druhej   vety   ústavy,   v rámci   ktorej   bola   Národná   rada   Slovenskej republiky   povinná   uviesť   protiústavné   znenie   §   38   ods.   4   zákona   č.   273/1994   Z.   z., zavedené zákonom č. 138/2003 Z. z., do súladu s ústavou.

2. Nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s ústavou v znení zavedenom novelizáciou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z. Z tohto vyplýva, že krajský súd bol v danom prípade povinný   pri   rozhodovaní   aplikovať   znenie   §   41a   ods.   3   textu   za   bodkočiarkou   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého „ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“.

Vychádzajúc z uvedených zistení bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd v danom prípade správne interpretoval a aplikoval § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde a či v dôsledku tejto interpretácie a aplikácie postupom a rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľa.

V danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie   vykonanej   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.   v čase   rozhodovania   krajského   súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok sťažovateľa na poplatok z omeškania 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ktorý mu priznal vo svojom rozsudku sp. zn. 15 C 267/05 zo 7. februára 2006 okresný súd, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok vznikol, bolo toto ustanovenie platné a účinné. Podľa názoru ústavného súdu totiž dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej   vety   ústavy   stratilo   ustanovenie   §   38   ods.   4   zákona   č. 273/1994   Z.   z.   v znení novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. platnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od počiatku. Inými slovami, na toto ustanovenie zákona č. 273/1994 Z. z. sa hľadí akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Za   týchto   okolností   bolo   pre   rozhodovanie   krajského   súdu   potrebné   zodpovedať otázku, aké znenie, a či vôbec nejaké znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. bolo platné a účinné v čase jeho rozhodovania, t. j. podľa akého znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. mal vo veci krajský súd rozhodnúť. Odpoveď na túto otázku vyplýva z § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, konkrétne z jeho citovaného textu za bodkočiarkou. Z tohto textu nesporne vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti (po 15. januári 2005) ostatného znenia § 38 ods.   4 zákona č. 273/1994 Z. z. „platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. platil v čase rozhodovania krajského   súdu   v znení   pred   nadobudnutím   platnosti   a účinnosti   novelizácie   vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

Ústavný   súd   v záujme   odstránenia   akýchkoľvek   pochybností   o interpretácii   textu § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde považoval za potrebné vysloviť svoj jednoznačný názor na interpretáciu v ňom obsiahnutého slovného spojenia „platí skorší predpis“. Podľa názoru   ústavného   súdu   toto   slovné   spojenie   treba   vykladať   tak,   že   stratou   účinnosti, prípadne platnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia na základe rozhodnutia (nálezu) ústavného súdu sa obnovuje nielen platnosť, ale aj účinnosť „skoršieho právneho predpisu v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“. Takýto výklad je založený na logickom argumente, podľa ktorého samotné obnovenie platnosti skoršieho právneho predpisu by nemalo žiadny právny význam pre ochranu ústavnosti v konaniach pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré neboli ešte právoplatne skončené v čase pred uverejnením príslušného nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov a na ktoré sa mal aplikovať právny predpis (jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenie),   ktorý   nie   je   podľa   príslušného   nálezu   ústavného   súdu   prijatého   v konaní o súlade právnych predpisov v súlade s ústavou.

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danom prípade založil svoj rozsudok č. k. 5 Cob 11/2006-63 zo 4. júla 2006 na takom znení § 38 ods. 4 zákona č.273/1994 Z. z., ktoré v čase jeho rozhodovania nebolo ani platné, ani účinné, t. j. rozhodol v zjavnom rozpore s ústavou a zákonom. Preto krajský súd označeným rozsudkom, ako aj postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Takýto záver korešponduje aj so stanovisko pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/06-4   z 11.   októbra   2006,   ktorým   ústavný   súd   prijal   zjednocujúce   stanovisko   k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu vyslovených pri svojej rozhodovacej činnosti na aplikáciu nálezu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 38/03-89 zo 17. mája 2004 v konaní pred všeobecným súdom, ktorého predmetom je určenie poplatku z omeškania.

Je   nesporné,   že   v dôsledku   toho,   že   krajský   súd   uvedeným   rozsudkom   porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, bola sťažovateľovi spôsobená aj majetková   ujma,   pretože   krajský   súd   mu   svojím   rozsudkom   v spojení   s rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 267/05-46 zo 7. februára 2006 priznal nižší nárok na poplatok z omeškania, ako mu v skutočnosti patrí. Podľa názoru ústavného súdu za daných okolností nebolo potrebné vo výrokovej časti nálezu ústavného súdu vysloviť aj porušenie základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   pretože   majetková   ujma mu   vznikla   len sprostredkovane a bola spôsobená porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   označeným   rozsudkom   krajského   súdu,   pričom   vyslovenie   porušenia   tohto základného   práva   spolu   s ďalšími   časťami   výroku   tohto   rozhodnutia   ústavného   súdu   je spôsobilé dostatočne zabezpečiť ochranu všetkých ústavou garantovaných práv sťažovateľa vrátane odstránenia jeho ujmy na majetku.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme   ochrany   sťažovateľovho   ústavou   garantovaného   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré bolo porušené rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Cob 11/2006-63 zo 4. júla 2006, bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Pretože ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o   priznanie   primeraného finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   2   000   000   Sk.   V nadväznosti   na   zrušenie   rozsudku krajského   súdu   a vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie   považoval   ústavný   súd   poskytnutie ochrany   porušenému   základnému   právu   týmto   spôsobom   za   dostatočné   a sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym   zastupovaním advokátom JUDr. P. J. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich priznal v sume 6 888 Sk (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatosem slovenských korún). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 5 460 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 5 788 Sk. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 6 888 Sk.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2007