znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 14/06-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti J. T., bytom M., zastúpeného advokátkou JUDr. D. M., B., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 130/92 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   V-2   9   C   130/92 p o r u š i l   základné právo J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 130/92 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   T.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   250   000   Sk (slovom dvestopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia J. T. vo výške 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet jeho advokátky JUDr. D. M., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti J. T. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2005 doručená sťažnosť J. T., bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.   D.   M.,   B.,   pre   namietané   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 130/92.

Sťažovateľ   uviedol,   že   návrhom   z 12.   mája 1992   sa   na okresnom   súde   domáhal zvýšenia   náhrady   za   stratu   na   zárobku   v dôsledku   choroby   z povolania   po   skončení práceneschopnosti. Vo veci dosiaľ nebolo rozhodnuté. Na základe štúdia spisu 11. februára 2004 bolo zistené, že spis v jeho veci, s ktorého rekonštrukciou sa z dôvodu jeho straty začalo v júli 1998, bol nájdený a 2. augusta 1999 bol predložený Mgr. I. P. Úradný záznam o predložení spisu je zároveň posledným záznamom v spise. Vo veci nebol urobený žiadny iný úkon voči účastníkom konania ani iný úkon, ktorý by mohol viesť k vybaveniu veci. Požadované   zvýšenie   náhrady   za   stratu   na   zárobku   v dôsledku   choroby   z povolania po skončení práceneschopnosti mu od podania návrhu nebolo vyplácané, pričom už ku dňu podania   návrhu   dlžná   suma   náhrady   predstavovala   22 726,50   Sk.   Sťažovateľ   zároveň poukázal   na   povinnosť   osoby   povinnej   uhrádzať   náhradu   škody   (straty   na   zárobku v dôsledku choroby z povolania) rešpektovať právne predpisy o úprave základu na výpočet tejto   náhrady   (zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   320/1993   Z.   z.   o úprave náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom   alebo   chorobou   z povolania,   zákon   č.   461//2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení). Náhrada   za   stratu   na   zárobku   má   poškodenému   zabezpečiť   vyrovnanú   životnú   úroveň porovnateľnú so životnou úrovňou pred úrazom. Tým, že okresný súd vo veci nekoná, pričom počas trvania sporu mu náhrada nebola vôbec ani čiastočne vyplácaná, jeho životná úroveň výrazne poklesla.

V nečinnosti   okresného   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   V-2   9   C   130/92   vidí sťažovateľ porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol o porušení   uvedených   práv,   prikázal   okresnému   súdu   konať   a rozhodnúť   a priznal   mu primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   500   000   Sk   v dôsledku   právnej   neistoty pretrvávajúcej po dobu skoro 10 rokov, keď okresný súd nekonal.

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 14/06-8 zo 4. januára 2006 bola vec prijatá na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu na vyjadrenie k sťažnosti JUDr. I. H. poverená zastupovaním   predsedu   okresného   súdu   predložila   spis   bez   vyjadrenia   a v liste   sp. zn. Spr 3011/2006 z 22. marca 2006 uviedla, že netrvá na ústnom prejednaní veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v liste z 18. apríla 2006 uviedla, že netrvá na ústnom prejednaní veci, a vyčíslila trovy právneho zastúpenia vo výške 19 600 Sk.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   ale   najmä   zo   súdneho   spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Dňa 12. mája 1992 okresný súd prijal návrh na začatie konania o zvýšenie náhrady za stratu   na   zárobku   v dôsledku   choroby   z povolania.   K návrhu   boli   pripojené   doklady o zárobku,   o čiastočnom   invalidnom   dôchodku,   o ukončení   pracovného   pomeru   a ďalšie (č. l. 4 – 7).

Na č. l. 10 spisu sa nachádza splnomocnenie zástupcu Obecného úradu B. (ďalej len „odporca“) z 8. júla 1992.

Dňa 10. júna 1992 sa vo veci konalo pojednávanie za účasti sťažovateľa, ktoré bolo odročené na 24. jún 1992 za účelom predvolania a vypočutia odporcu.

Dňa 24. júna 1992 sa k veci vyjadril odporca (č. l. 12 – 13) a priložil aj doklady.Dňa   24.   júna   1992   sa   konalo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   sa   zúčastnili sťažovateľ a jeho zástupca, ako aj zástupca odporcu. Pojednávanie bolo odročené na 10. júl 1992 za účelom preverenia skončenia pracovného pomeru sťažovateľa.

Dňa 7. júla 1992 bolo okresnému súdu doručené oznámenie Poľnohospodárskeho družstva L.

Dňa   20.   septembra   1992   sudca   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom   z odboru zdravotníctva, ktorému uložil vypracovať znalecký posudok na zdravotný stav sťažovateľa. Dňa 9. septembra 1992 sudca zisťoval zdravotný stav znalca.Dňa 9. novembra 1992 sudca opätovne vyzval znalca na oznámenie, či je ochotný vykonať znalecký posudok. Zásielka bola vrátená s tým, že adresát je v nemocnici.Dňa 14. decembra 1992 bol znalec urgovaný pod hrozbou pokuty.Dňa 22.   januára 1993 bola zásielka   vrátená s tým,   že   znalec ju neprijal, pretože už dávno sa zriekol činnosti súdneho znalca pre pokročilý vek a zhoršujúci sa zdravotný stav a súd jeho abdikáciu prijal.

Dňa   18.   januára   1993   sudca   vypracoval   uznesenie   o nariadení   znaleckého dokazovania novou znalkyňou, ktoré doručil účastníkom konania.

Dňa 16. apríla 1993 znalkyňa doc. MUDr. J. B., CSc., vypracovala znalecký posudok a vyúčtovala znalečné (č. l. 29).

Dňa 28. apríla 1993 bol znalecký posudok doručovaný stranám.Dňa 10. marca 1993 sťažovateľ uhradil 500 Sk na trovy znaleckého dokazovania.Dňa 22. júna 1993 vytýčil sudca termín pojednávania na 7. júl 1993.Dňa 7. júla 1993 sa konalo pojednávanie za účasti sťažovateľa a zástupcu odporcu, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania. Účastníci boli vyzvaní, aby v lehote 3 dní zaslali súdu doklady ohľadne trvania pracovného pomeru.

Dňa 8. júla 1993 sudca nariadil pojednávanie na 15. september 1993 a zároveň žiadal doklady z Úradu práce B., Obecného úradu B., Daňového úradu M. a živnostenského úradu.Dňa 10. septembra 1993 okresný súd priznal trovy znaleckého konania znalkyni.Dňa 18. augusta 1993 Daňový úrad P., Obvodný úrad práce P. a Obvodný úrad P. predložili okresnému súdu správy.

Dňa 30. augusta 1993 Mestský úrad M. predložil okresnému súdu správu.Dňa   14.   septembra   1993   zástupkyňa   odporcu   žiadala   preloženie   termínu pojednávania na október 1993.

Dňa 15. septembra 1993 Obecný úrad B. predložil vyjadrenie k veci.Dňa   15.   septembra   1993   sa   konalo   vo   veci   pojednávania   za   účasti   sťažovateľa a odporcu, ktoré bolo odročené na 20. október 1993 za účelom výsluchu svedkyne.Dňa 30. septembra 1993 predložil Obvodný úrad práce P. požadovanú správu.Dňa 15. októbra 1993 odporca predložil splnomocnenie svojho zástupcu (č. l. 48).Dňa   20.   októbra   1993   sa   konalo   vo   veci   pojednávanie   za   účasti   sťažovateľa a zástupcu   odporcu,   ktoré   bolo   odročené   na   17.   november   1993   za   účelom   výsluchu svedkyne.

Dňa 9. novembra 1993 požiadal zástupca odporcu o odročenie pojednávania.Dňa 17. novembra 1993 sa konalo pojednávanie za účasti zástupcov sťažovateľa a odporcu, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa   23.   mája   1994   sudca   nariadil   pojednávanie   na   15.   jún   1994,   na   ktorom sa zúčastnil   sťažovateľ   a zástupca   odporcu.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito za účelom výsluchu svedkyne z odboru pracovné lekárstvo.

Dňa 28. novembra 1994 zástupca odporcu vypovedal plnú moc.

Na č. l. 58 – 64 sa nachádzajú doklady z bývalého Miestneho národného výboru B. z roku 1991 (keďže ide o rekonštruovaný spis, nie je zrejmé, kedy boli okresnému súdu doručené).

Dňa 13. marca 1995 sudca nariadil pojednávanie na 27. marec 1995, na ktorom sa zúčastnil sťažovateľ, ale za odporcu sa nezúčastnil nikto. Pojednávanie bolo odročené na 15. máj 1995 s tým, že sťažovateľ doplní návrh v lehote 14 dní a tiež bude vykonané dožiadanie   na   Okresný   úrad   práce   B.   Dožiadanie   z 30.   marca   1995   bolo   vypravené z kancelárie 24. apríla 1995.

Dňa   13.   apríla   1995   sa   z dôvodu   práceneschopnosti   ospravedlnila   zástupkyňa sťažovateľa.

Dňa 2. mája 1995 bolo súdu doručené dožiadanie obvodného úradu práce.Dňa 15. mája 1995 sa vo veci konalo pojednávanie bez účasti sťažovateľa a odporcu, ktoré bolo odročené na 12. jún 1995.

Dňa   31.   mája   1995   sudca   nariadil   pojednávanie   na   12.   jún   1995,   na   ktorom   sa zúčastnil sťažovateľ a ktoré bolo odročené na 18. september 1995.

Listom z 13. júna 1995 vypraveným 24. augusta 1995 bol sťažovateľ vyzvaný, aby v lehote 10 dní okresnému súdu predložil špecifikáciu náhrady za stratu na zárobku.Dňa 13. júla 1995 bola okresnému súdu   doručená správa D. o zdravotnom stave sťažovateľa.

Dňa 18. septembra 1995 sa konalo pojednávanie za účasti sťažovateľa a odporcu, ktoré bolo odročené na neurčito, pričom sťažovateľovi bolo uložené, aby v lehote 15 dní špecifikoval svoje nároky, a odporcovi bolo uložené, aby písomne v tejto lehote predložil svoj protinávrh, ktorý predniesol na pojednávaní.

Dňa 25. septembra 1995 sudca nariadil termín pojednávania na 23. október 1995, ktorého   sa   zúčastnil   sťažovateľ   a zástupca   odporcu.   Pojednávanie   bolo   odročené na 20. november 1995 z dôvodu neúčasti zástupkyne sťažovateľa, ktorý trval na jej účasti. Dňa 5. októbra 1995 odporca predložil okresnému súdu žiadané vyjadrenie.Dňa   25.   októbra   1995   okresný   súd   písomne   predvolal   zástupkyňu   sťažovateľa na pojednávanie, ktoré sa malo konať 20. novembra 1995.

Dňa   30.   októbra   1995   bolo   okresnému   súdu   predložené   nové   splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa a 9. novembra 2005 nahliadla do spisu nová zástupkyňa.Dňa   17.   novembra   1995   zástupkyňa   sťažovateľa   požiadala   o zmenu   termínu pojednávania.

Dňa 20. novembra 1995 sa konalo pojednávanie, ktorého sa zúčastnil len zástupca odporcu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že okresný súd opätovne uložil sťažovateľovi pod hrozbou uloženia pokuty ako aj zastavenia konania, aby špecifikoval svoj návrh.

Dňa 21. decembra 1995 sťažovateľ predložil požadovanú špecifikáciu (č. l. 91 – 94).Dňa 19. septembra 1996 okresný súd nariadil pojednávanie na 25. október 1996.Dňa   25.   októbra   1996   sa   konalo   pojednávanie   za   účasti   sťažovateľa   a jeho zástupkyne, ktoré bolo odročené na 25. november 1996. Okresný súd predvolával zástupcu obce, ktorý už pred viac ako rokom vypovedal plnú moc a už na dvoch pojednávaniach konal s jeho nástupcom.

Dňa   25.   novembra   1996   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené z dôvodu porady vedenia okresného súdu.

Na   č.   l.   102   sa   nachádza   záznam   z 25.   júna   1998   o identifikácii   spisu   sp.   zn. 9 C 130/92. Tieto údaje boli zistené 29. júna 1998 a 31. júla 1998 bola začatá rekonštrukcia spisu.Podľa záznamu z 2. augusta 1999 bol spis nájdený medzi evidenčnými pomôckami.Dňa   15.   marca   2000,   11.   februára   2004   a 6.   apríla   2005   nahliadla   do   spisu zástupkyňa sťažovateľa.

Okresný   súd   vo   veci   nekonal   od   25.   novembra   1996.   K spisu   je   pripojený   spis bývalého Okresného súdu Bratislava – vidiek sp. zn. 9 C 240/87.

III.

Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. V-2 9 C 130/92.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   to   vyplýva z ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu,   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom k naplneniu tohto práva dochádza v zásade až právoplatným súdnym rozhodnutím. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota neodstráni. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby súdy vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (III. ÚS 173/03 a iné). Až právoplatným rozhodnutím sa nastoľuje právna istota.

Ústavný   súd   pri   výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (vychádzajúc z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva)   už   vyslovil,   že   v obsahu   týchto   práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   skúma   ústavný   súd   vždy   s ohľadom   na   konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, správania účastníkov konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 813/00, III. ÚS 144/03 a iné).

Predmetom konania pred okresným súdom je žaloba o zvýšenie náhrady za stratu na zárobku   v dôsledku   choroby   z povolania.   Aj   keď   ide   o náročnú   agendu,   ktorá si vyžiadala   znalecké   dokazovanie,   predsa   to   je   štandardná   súdna   agenda   s bohatou judikatúrou.

Pokiaľ   ide   o druhé   hľadisko,   a to   správanie   účastníkov   konania,   treba   uviesť, že sťažovateľ   sa   vždy   na   predvolanie   dostavil   na   pojednávanie   a spolupôsobil pri dokazovaní,   aj keď je potrebné zdôrazniť,   že špecifikáciu   svojich   nárokov   predložil až po druhej výzve okresného súdu.

Pokiaľ ide o činnosť okresného súdu vo veci, teda tretie hodnotiace kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri skúmaní, či došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, ústavný súd zistil, že tento nepostupoval vo veci plynulo, ako to vyžaduje procesný predpis. Vo veci bolo vykonané množstvo neefektívnych pojednávaní, ktoré boli vzápätí odročované bez toho, aby boli na nich zabezpečované dôkazy smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej.

V konaní   okresného   súdu   v   predmetnej   veci   boli   zistené   aj   obdobia   nečinnosti, a to od 17. novembra 1993 (pojednávanie vo veci) do 23. mája 1994, t. j. v trvaní takmer 6 mesiacov,   od   15.   júna   1994   (pojednávanie   vo   veci)   do   13.   marca   1995   (nariadenie pojednávania),   t.   j.   v   trvaní   takmer   8 mesiacov,   a od   21.   decembra   1995   (špecifikácia sťažnosti)   do   19.   septembra   1996   (nariadenie   pojednávania),   t.   j.   v   trvaní   takmer 8 mesiacov. Od ostatného pojednávania 25. novembra 1996 neboli takmer 10 rokov vo veci vykonávané žiadne úkony okrem rekonštrukcie spisu, ktorý sa stratil po presune z bývalého Okresného súdu Bratislava - vidiek.

Takýto   postup   okresného   súdu   je   ústavne   neakceptovateľný,   a preto   ústavný   súd vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol o porušení označených práv sťažovateľa a keďže k porušeniu došlo nečinnosťou okresného súdu, prikázal mu aj vo veci konať a rozhodnúť (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd zistil porušenie označených práv sťažovateľa a prikázal okresnému súdu vo veci konať a rozhodnúť. Toto deklarovanie porušenia práv a príkaz na pokračovanie v konaní   však   ústavný   súd   nepovažoval   za   dostatočnú   a účinnú   nápravu,   preto   priznal sťažovateľovi   primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   250   000   Sk   (bod   3   výroku nálezu).

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd zvlášť zohľadnil, že predmet konania má pre sťažovateľa existenčný význam, a preto si konanie vyžadovalo od okresného súdu zvýšenú starostlivosť. Okresný súd však svojím postupom spôsobil ústavne neúnosnú dĺžku konania a bol vo veci veľmi dlho nečinný a táto nečinnosť pokračuje aj po prijatí veci na ďalšie konanie.

Ústavný súd vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jeho právnej zástupkyni vo výške 19 600 Sk za dva úkony právnej služby, a to   prevzatie   a prípravu   a spísanie   sťažnosti   spolu   s dvoma   paušálnymi   náhradami pri určení   výšky   náhrady   z hodnoty   sporu   (z   hodnoty   požadovaného   primeraného finančného   zadosťučinenia   500   000   Sk)   podľa   §   10   ods.   1   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“).

Ústavný   súd   postupoval   podľa   §   36   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   podľa   ktorého   môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   bol   vo   veci   úspešný,   a preto   bolo   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri   výške   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   vychádzal   z ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Predmet konania pred ústavným súdom – ochrana základných práv a slobôd – nie je oceniteľný peniazmi (§ 11 ods. 2 citovanej vyhlášky).

Podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Právna zástupkyňa sťažovateľa vykonala úkony právneho zastúpenia v roku 2005. Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2004   bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony právnej pomoci (každý v hodnote 2 501 Sk), ako aj náhradu paušálnych výdavkov (2 x 150 Sk) spolu v sume 5 302 Sk (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006