znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 14/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   P., CSc.,   N.   Z.,   ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v   Nitre   sp.   zn. 9 NcC 20/03 z 11.   septembra 2003,   ako   aj postupom   Okresného   súdu v Nových Zámkoch v konaní sp. zn. 10 Er 3040/02, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. M. P., CSc., v časti, ktorou namieta porušenie svojho   práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   v Nových Zámkoch sp. zn. 10 Er 3040/02,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

2. Sťažnosť Ing. M. P., CSc., v časti, ktorou namieta porušenie svojho   práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Nitre sp. zn. 9 NcC 20/03 z 11. septembra 2003,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2003 doručená sťažnosť Ing. M. P., CS., N. Z., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie   svojho   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 NcC 20/03 z 11. septembra 2003.

Takto   formulované   záhlavie   sťažnosti   sťažovateľa   sa   jasne   odlišuje   od   petitu sťažnosti, kde už sťažovateľ žiada deklarovať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy (chýba čl. 46 ods. 4 ústavy)   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nielen   uznesením   krajského súdu   sp. zn. 9 NcC 20/03, ale aj postupom Okresného súdu v Nových Zámkoch v časti konania sp. zn. 10 Er 3040/02 o námietkach sťažovateľa proti exekúcii. Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov je ústavný súd viazaný návrhom. Viazanosť návrhom sa zvlášť vzťahuje na návrh výroku rozhodnutia ústavného súdu (petit). Ústavný súd rozhoduje v konaní o sťažnosti podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   iba   o porušení   tých   práv,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta. Ústavný súd predpokladá, že tie práva, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, sú uvedené v petite jeho sťažnosti, a preto rozhoduje o nich.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľovi bolo 10. marca 2003 doručené upovedomenie o začatí exekúcie EX   455/2002   z   13.   februára   2003   v prospech   oprávneného   Mesto   Nové   Zámky   na uspokojenie jeho pohľadávky vo výške 65 835 Sk s príslušenstvom. Poverenie na vykonanie exekúcie   vydal   sudca   Okresného   súdu   v   Nových Zámkoch (ďalej len „okresný súd) Mgr. P. G. 5. februára 2003 pod sp. zn. 5404018690.

Dňa 15. mája 2003 sťažovateľ osobne doručil okresnému súdu námietku zaujatosti zn. 03/Ke/O/01 zo 14. mája 2003 proti konajúcemu sudcovi Mgr. P. G., a to z dôvodov, že jeho   námietky   proti   exekúcii   z   24.   marca   2003   smerujú   proti   vadám   týmto   sudcom vydaného poverenia na vykonanie exekúcie č. 5404 018690 z 5. februára 2003, čím pri rozhodovaní o námietkach má na veci protichodný záujem.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd uznesením sp. zn. 9 NcC 20/03 z 11.   septembra   2003   nevylúčil   sudcu   okresného   súdu   Mgr.   P.   G.   z prejednávania a rozhodovania veci   vedenej   na okresnom   súde   pod sp.   zn.   10   Er   3040/02,   a to najmä z dôvodu, že tento sudca postupuje vo veci v súlade so zákonom, a preto niet dôvodu na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v tejto veci.

Napriek tomu, že voči predmetnému uzneseniu odvolanie nie je prípustné, sťažovateľ ho 8. decembra 2003 podal, lebo je toho názoru, že jeho podanie prípustné je. Avšak pre prípad,   že   jeho názor   je nesprávny, podal   sťažovateľ sťažnosť v predmetnej   veci   aj na ústavný súd.

Sťažovateľ namieta, že uznesením krajského súdu sp. zn. NcC 20/03 z 11. septembra 2003 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako   aj   čl. 6 ods.   1   dohovoru   a z dôvodu   hrozby,   že   okresný   súd   jeho   námietkam   voči   exekúcii nevyhovie a po ich zamietnutí bude   v exekúcii pokračovať, čím bude do jeho majetku zasiahnuté v rozpore so zákonom, domáha sa primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho uvedených ústavných práv uznesením krajského súdu sp. zn. 9 NcC 20/03, ako aj postupom okresného súdu v časti konania sp. zn. 10 Er 3040/02 o námietkach voči exekúcii a zároveň žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   alebo zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol. Ústavný súd v časti, v ktorej sťažovateľ namieta postup okresného súdu v konaní sp. zn. Er 3040/02 o námietkach sťažovateľa proti exekúcii, už rozhodol 14. januára 2004 (na základe sťažnosti sťažovateľa z 30. júla 2003) uznesením sp.   zn.   III.   ÚS   1/04.   V okolnostiach   prípadu   vznik   prekážky   rei   judicatae   znamená odmietnutie tejto časti sťažnosti ústavným súdom ako neprípustnej.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom   alebo slobodou   na jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 91/03).

Pre   potreby   predbežného   prerokovania   sťažnosti   sťažovateľa   v časti   týkajúcej   sa uznesenia krajského súdu,   ústavný súd predovšetkým ustálil obsah základného práva na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a následne zisťoval, či namietaným uznesením krajského súdu mohlo vôbec dôjsť k jeho porušeniu   v dôsledku   existencie   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   súdu a základným   právom   sťažovateľa.   Základne   právo   na   prejednanie   a rozhodnutie   veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní (a tým sa riadi, aj keď s určitými výnimkami, aj exekučné konanie) garantované aj prostredníctvom vylúčenia   sudcu   z jej   ďalšieho   prejednávania   a rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   12   až   16 Občianskeho súdneho poriadku). Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka   súdneho   konania,   alebo   na   základe   návrhu   samotného   sudcu.   O návrhoch oprávnených   subjektov   na   vylúčenie   sudcov   rozhodujú   nadriadené   súdy   v senátoch a v prípade sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky iný senát tohto súdu (§ 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Ústavný súd už rozhodol, že „do obsahu základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí povinnosť súdu vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   na vylúčenie   sudcu   alebo súdnych   osôb   z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre pochybnosti o ich nezaujatosti. Obsahu základného práva na prejednanie veci nestranným súdom zodpovedá len povinnosť nadriadeného súdu rozhodnúť   za   zákonných   podmienok   o každom   návrhu   oprávnenej   osoby   na   vylúčenie sudcu   z ďalšieho   prejednávania   a rozhodnutia   veci   pre   pochybnosti   o jeho   nezaujatosti“ (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 73/97 z 11. novembra 1997).

Sťažovateľ svojím písomným podaním doručeným prvostupňovému súdu 15. mája 2003 vzniesol námietku zaujatosti voči vec prejednávajúcemu sudcovi z dôvodu, že tento sudca pri rozhodovaní o námietkach voči exekúcii (v konaní sp. zn. 10 Er 3040/02) má na veci   protichodný   záujem, na základe čoho možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti, pretože námietky smerujú proti vadám ním vydaného poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Z obsahu sťažnosti pritom vyplýva, že jej podstatou v časti namietajúcej porušenie čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   je   nesúhlas sťažovateľa s právnym   názorom   krajského súdu,   ktorý   v danej   veci   dospel   k záveru,   že práve   také   dôvody   viedli   sťažovateľa   k spochybňovaniu   nezaujatosti   sudcu.   Ten   pre nezaplatenie súdneho poplatku sťažovateľom za podanie námietok voči exekúcii, konanie o námietkach sťažovateľa vedené na okresnom súde nakoniec zastavil. Argumentujúc touto skutočnosťou   za   súčasného   konštatovania,   že   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie nezávislí a sú viazaní jedine zákonom, sú povinní rozhodovať nestranne, spravodlivo a bez prieťahov   a iba   na   základe   zistených   skutočností   a v súlade   so   zákonom,   krajský   súd nevylúčil sudcu okresného súdu Mgr. G. z prejednávania a rozhodovania veci.

Sťažovateľova   nespokojnosť   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 9 NcC 20/03 nie je dôkazom jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade krajským súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I.   ÚS   115/02).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   posúdenie   predmetnej   otázky   zo   strany krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom   na   všetky tieto skutočnosti je námietka porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v tejto časti sťažnosti zjavne neopodstatnená.

Tiež bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu vrátane jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom.

  Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2004