znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 139/2016-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstva Nitra, Námestie JánaPavla II. 7, Nitra, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Petruška & partners s. r. o.,Kupecká 18, Nitra, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Svorad Petruška,pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajskéhosúdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 376/2013 z 25. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstva Nitra o d m i e t aako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra2014 doručená sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstva Nitra, Námestie JánaPavla II. 7, Nitra (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkomKrajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 376/2013 z 25. júna 2014(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobnýmnávrhom podaným Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) domáhala protižalovanému –

(ďalej len „žalovaný“), okrem iného aj uloženia povinnosti vydať jej„nehnuteľnosti – pozemky... zapísané na pre k. ú. a parcely reg., ktoré boli vytvorené geometrickým plánom pre k. ú. zo dňa 13. 05. 2013“(ďalej len „spornénehnuteľnosti“). Žalobnému návrhu predchádzala výzva sťažovateľky z 5. apríla 2006,ktorou žalovaného podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľnýmveciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorýmnehnuteľnostiam (ďalej len „reštitučný zákon“) vyzvala na vrátenie vlastníctva k spornýmnehnuteľnostiam, čo však neurobil. Sťažovateľka svoj nárok odôvodňovala tým, že jejprávny predchodca – Študijný fond ako náboženská základina, právnická osoba vytvorená„z opustených a konfiškovaných majetkov Rímskokatolíckej cirkvi“na základe Dekrétucisárovnej Márie Terézie z 25. marca 1780 – bol výlučným vlastníkom spornýchnehnuteľností, preto má s ohľadom na územný princíp právo uplatňovať si reštitučné nárokypo zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách, pričom v tomto prípade jej bolinehnuteľnosti odňaté bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvejpozemkovej reformy v znení neskorších predpisov, čo má preukazovať zápis„v pripojenej PKN vložke č. 1“.

Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 87/2007-494 z 9. júla 2013 návrh sťažovateľkyako nedôvodný zamietol, čo odôvodnil tým, že neboli splnené podmienky na vznikreštitučného nároku podľa reštitučného zákona. Okresný súd totiž po vykonaní dokazovaniaoboznámením viacerých listinných dokumentov, historických prameňov práva, odbornejprávnickej aj historickej literatúry dospel k záveru, že:

«... navrhovateľ nie je oprávnenou osobou, ktorej by svedčil reštitučný titul v zmysle ustanovení č. 161/2005 Z. z. Navrhovateľ je nepochybne registrovaná cirkev, resp. jej útvar so sídlom na území Slovenskej republiky, o čom nebolo medzi účastníkmi konania žiadneho sporu. Nebolo však preukázané, že by bol pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností, ktoré prešli do vlastníctva štátu v období od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde). Rovnako nebolo ani preukázané, že by bol právnym nástupcom takéhoto vlastníka... Hoci bol Študijný fond založený cisárovnou Máriou Teréziou z majetku uprázdnených opátstiev a prepozitúr ako aj klauzúr a kláštorov a z majetku hnuteľného a nehnuteľného zrušeného Náboženského Rádu Spoločnosti Ježišovej (medzi ktorým majetkom boli aj nehnuteľnosti k. ú. ), teda z majetku Rímskokatolíckej cirkvi, bol samostatnou právnickou osobou, od cirkvi odlišnou a mal charakter verejného fondu, základiny. Takýto záver je podložený jednak účelom Študijného fondu („pre obecné dobro, pre starostlivosť o výchovu a vzdelávanie mládeže“ podľa zakladacieho dekrétu Márie Terézie z 25. marca 1780) a tiež spôsobom jeho správy, keď táto bola vykonávaná štátnymi orgánmi (kráľovská komora, miestodržiteľská rada, zvláštne oddelenie bývalého uhorského ministerstva kultúry a osvety, cirkevný referát pri Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, Centrálna komisia r. k. cirkevných majetkov, Centrálna správa verejnozákladinných majetkov v Bratislave a nakoniec Povereníctvo školstva a osvety – odbor pre správu základnín)...

Navrhovateľa, ani inú cirkevnú právnickú osobu, či samotnú Rímskokatolícku cirkev nemôže súd pokladať za právneho nástupcu menovaného Študijného fondu. V prvom rade tomu samozrejme bránia vyššie uvedené skutočnosť... Ďalej úvahám o právnom nástupníctve po Študijnej základine bráni skutočnosť, že v konaní nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by menovaný fond zanikol... V tomto zmysle súdu chýbali dôkazy o tom, že celý majetkový substrát Študijného fondu zanikol, čím by zanikol aj samotný fond a bolo by možné uvažovať o nástupníctve po ňom...

Podľa názoru súdu ani tzv. územný princíp, na ktorý sa odvoláva navrhovateľ... na závere súdu... nič nemení... Územný princíp, ktorý má takto platiť v Rímskokatolíckej cirkvi, tak môže myšlienky o právnom nástupníctve po Študijnom fonde viesť len vtedy, ak by tento fond preukázateľne zanikol a z nejakého dôvodu by sa dalo dôvodne domnievať, že jeho právneho nástupcu treba hľadať medzi subjektmi Rímskokatolíckej cirkvi...

Majetok Študijného fondu... slúžil k verejnému prospechu, nielen k prospechu Rímskokatolíckej cirkvi...

Podľa súdu možno preto jednoznačne uzavrieť, že menovaný Študijný fond bol subjektom odlišným od Rímskokatolíckej cirkvi, nebol ani jej právnickou osobou a ani jeho majetok nebol majetkom cirkevným. V tomto zmysle potom platí, že hoci bol v konaní preukázaný prechod nehnuteľností v k. ú. pôvodne zapísaných v pozemkovoknižnom protokole č. 1 do vlastníctva štátu v období od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy..., tak sa tak nestalo na ujmu navrhovateľa, Rímskokatolíckej cirkvi, či inej cirkevnej právnickej osoby, keď títo neboli vlastníkom tohto majetku v čase prevzatia.“

Okresný súd v uvedenom rozsudku reagoval aj na svoj predchádzajúci rozsudokč. k. 13C52/1996-229z 11.marca2002(v spojenís rozsudkomkrajskéhosúdu č. k. 19 Co 259/2002-248 z 24. októbra 2002) vydaný v konaní, v ktorom sisťažovateľka uplatnila reštitučný nárok podľa zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkváma náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov, a v ktorom (na rozdielod konania podľa reštitučného zákona) bolo preukázané, že„predmetné nehnuteľnosti boli až do poštátnenia na základe zákona č. 142/1947 Sb. v revízii prvej pozemkovej reformy majetkom Rímskokatolíckej cirkvi“. V tejto súvislosti okresný súd konštatoval, že„závery vyššie uvedených súdnych rozhodnutí sa tak v tomto konaní nepotvrdili“.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktoromvyjadrila presvedčenie, že z jej strany„všetky podmienky v zmysle ust. § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. boli splnené“. Podľa názoru sťažovateľky sa mal okresný súd„v ďalšom dokazovaní zaoberať právnym nástupníctvom, ktoré navrhovateľ v konaní tvrdil a preukazoval“, pretože Študijný fond nielenže nebol verejným fondom, ale ako takýzanikol, čomu svedčí skutočnosť, že„orgán štátnej správy základninných majetkov – Likvidačné stredisko základnín v roku 1954 svoju činnosť ukončil v nadväznosti na zlikvidovanie majetkových podstát verejných základnín“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správnypotvrdil podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pričomv nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP poukázal na„vecne správe a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje“.

Sťažovateľka v sťažnosti s poukazom na historické pramene práva zopakovala svojeodvolacie námietky a uviedla, že„v prípade Študijného fondu ide podľa pôvodu o cirkevný majetok (katolícky) a že aj jeho účel bol bezprostredne spojený s Rímskokatolíckou cirkvou“. Podľa jej názoru napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniujej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, pretože jeho odôvodnenie„nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke“. Keďže krajský súd v napadnutom rozsudku„ustálil, že žalobcu ani inú právnickú cirkevnú osobu, či samotnú Rímskokatolícku cirkev, nemožno pokladať za právneho nástupcu menovaného Študijného fondu“, došloaj k porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavya práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 376/2013 z 25. júna 2014 bolo porušenéjej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a aby napadnutýrozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a práva na ochranumajetku podľa čl. 1 dodatkového rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 376/2013z 25. júna 2014, ktorým v konaní o vydanie nehnuteľných vecí podľa reštitučného zákonapotvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 15 C/87/2007-494 z 9. júla 2013 o zamietnutí návrhusťažovateľky.

1. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavyo namietanýchporušeniachústavoualebopríslušnoumedzinárodnouzmluvougarantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavnýsúd o týchto porušeniach rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecnýchsúdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nebolizlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na tonie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu lenvtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániťobčana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmido jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné(I. ÚS 17/01).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobnézáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupomustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnúodlišnosť (II. ÚS 27/07).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadneiný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považovalza preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotenídôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil.Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces(IV. ÚS 115/03).

Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoruuvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to,aby na každý argument strany (účastníka konania) dal podrobnú odpoveď. Otázku, či súdsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnostidaného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A,č. 288).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok krajského súduza„nesprávne rozhodnutie“, ktoré je po skutkovej a právnej stránke nedostatočneodôvodnené. Základom sťažnostnej argumentácie je nesúhlas sťažovateľky s posúdením jejaktívnej legitimácie v konaní pred všeobecnými súdmi (t. j. právneho nástupníctvapo Študijnom fonde založeným cisárovnou Máriou Teréziou), a tým aj posúdením splneniapodmienok na vrátenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v zmyslereštitučného zákona.

Preskúmaním pomerne rozsiahleho odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súdzistil, že krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom okresného súduo nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľky v reštitučnom konaní, pričom v súlades § 219 ods. 2 OSP konštatoval správnosť jeho záveru, že v okolnostiach danéhoprípadu Študijný fond ako verejný fond nebol právnym predchodcom sťažovateľky(išlo o samostatnú právnickú osobu), a preto ani sťažovateľka nemôže byť považovanáza oprávnenú osobu podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona, ktorej by svedčal reštitučný titulpodľa § 3 reštitučného zákona. Krajský súd sa stotožnil aj s názorom okresného súdu,že závery predchádzajúceho reštitučného konania vedeného pod sp. zn. 13 C 52/1996 sav tomto konaní nepotvrdili, keďže sťažovateľka nebola vlastníkom sporných nehnuteľností„v čase prevzatia“, resp.„prechodu do vlastníctva štátu v období od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990“. Na základe uvedených skutočností rozsudok okresného súdu akovecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, žekrajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotnoprávne ajprocesnoprávne ustanovenia právnych predpisov podstatné pre posúdenie danej veciinterpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajúz konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.Krajský súd v okolnostiach danej veci dostatočným spôsobom reagoval na sťažovateľkouvznesené odvolacie námietky a svoje rozhodnutie o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňanáležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP. Krajský súd takzodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnejochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala, a preto jeho závery v žiadnom prípadenemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu a okresného súdunestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názorvšeobecných súdov svojím vlastným.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkomkrajského súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, sťažnosť v tejto častiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu, ústavný súd konštatuje, že podľa zistenia všeobecných súdov sťažovateľkareštitučné podmienky vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam nesplnila, preto jej nevznikložiadne „vlastnícke/majetkové“ právo v zmysle označených článkov ústavy a dohovoru(pozri napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Jan Malhous v. Českárepublika z 13. 12. 2000). Pod uvedené články ústavy a dohovoru totiž možno podriadiťlen tie právne vzťahy, ktoré vznikli uplatnením nárokov oprávnenými osobami, ktoré spĺňalipodmienky ustanovené v tom-ktorom reštitučnom zákone. Na základe uvedenýchskutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdunemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru,preto jej sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016