znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 139/2015-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríkaprerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného JUDr. Petrom Peružekom, advokátom, Radlinského 1, Hlohovec, vo vecinamietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jehozáležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenompod sp. zn. 15 C 201/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 201/2008p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.15 C 201/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovomdvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konaniav sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho právnehozástupcu,   JUDr.   Petra   Peružeka,   Radlinského   1,   Hlohovec,   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 139/2015-8 zo 14. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) apráva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 201/2008.

Sťažovateľ uvádzal, že vo veci jeho návrhu zo 6. augusta 2007 sa začalo na okresnomsúde viesť konanie v občianskoprávnej veci o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti zaškodu pri výkone verejnej moci“), ktoré do dňa podania tejto sťažnosti nebolo skončené.Nadväzne na to podrobne opísal postup okresného súdu, ktorý mal byť poznačený prieťahmiv konaní,   a to   najmä   v dôsledku   opakovaného   ustanovovania   právnych   zástupcovsťažovateľa. Následne poukazujúc na ustálenú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uviedol, že nečinnosťou okresného súdu, resp. jehozdĺhavým   rozhodovaním   došlo   k porušeniu   označených   práv. Svoj   návrh   na   priznaniefinančného zadosťučinenia v sume 10 000 € odôvodňuje stavom právnej neistoty, v ktorej sanachádza, ako aj skutočnosťou, že porušenie označených práv opísanými prieťahmi už nie jemožné napraviť.

V návrhu na rozhodnutie vo veci žiadal ústavný súd vysloviť v konaní vedenomokresným súdom pod sp. zn. 15 C 201/2008 porušenie práva „na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   a   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy“,okresnému súdu prikázať konať bez zbytočných prieťahov, sťažovateľovi priznať „finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur“ a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 eurna účet jeho právneho zástupcu.

II.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prípisom sp. zn. Spr 3291/2015 z 15. mája 2015 doručeným 25. mája 2015. Z uvedeného vyjadrenia vyplýva, že   sťažovateľ   podal   na   okresnom   súde   žalobu   9.   augusta   2007   a vec   bola   následne 17. septembra   2007 «predložená   súdnou   tajomníčkou   konajúcemu   vyššiemu   súdnemu úradníkovi na ďalší postup vo veci. Dňa 28.03.2008 bol súdny spis prípisom postúpený Okresnému súdu Nitra ako súdu miestne príslušnému. Dňa 15.05.2008 Okresný súd v Nitre vyjadril   svoj   nesúhlas   s   postúpením   danej   veci.   Dňa   30.6.2008   Krajský   súd   v   Nitre uznesením č. k. 5 NcC 15/2008 - 17 zo dňa 30.6.2008 vyslovil, že miestne príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie veci je Okresný súd Bratislava I a dňa 15.10.2008 bol súdny spis vrátený tunajšiemu súdu. Z dôvodu, že v oddelení „22C“ bol v danom čase zastavený nápad, predmetný spis bol zapísaný ako nový nápad a bola mu dňa 27.10.2008 pridelená spisová   značka   15C   201/2008.   Dňa   03.02.2010   dala   zákonná   sudkyňa   pokyn   na   ďalší postup vo veci. Dňa 11.02.2010 súd požiadal o pripojenie ďalších troch spisov navrhovateľa

- zisťovanie litispendencie. Dňa 30.03.2010 a 07.04.2010 boli súdu doručené odpovede, že žiadané spisy nie je možné pripojiť na nahliadnutie, dňa 07.04.2010 bol pripojený iba spis sp. zn. 16C 122/2007. Dňa 31.08.2010 súd uznesením navrhovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovil mu za zástupcu JUDr. Miloša Chrenku. Dňa 22.09.2010 bolo súdu doručené odvolanie JUDr. Miloša Chrenku, žiadosť o zrušenie jeho ustanovenia. Dňa 30.09.2010 uznesením za zástupcu ustanovený Mgr. Michal Lysa. Dňa 11.10.2010 na súd doručené odvolanie JUDr. Michala Lysu a žiadosť o zrušenie jeho ustanovenia. Dňa 15.11.2010 uznesením za zástupcu navrhovateľovi ustanovené Centrum právnej pomoci. Dňa 07.02.2011 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci. Dňa 02.05.2011 na súd doručené podanie Centra právnej pomoci, žiadosť o zrušenie povinnosti zastupovania. Dňa 19.05.2011 daný pokyn zákonnej sudkyne vo veci, súdny spis predložený na ďalší postup Krajskému súdu v Bratislave. Dňa 01.07.2011 súdny spis vrátený tunajšiemu súdu spolu s usmernením na ďalší postup. Dňa 09.09.2011 uznesením za zástupcu navrhovateľovi ustanovený JUDr. Štefan Abelovský. Dňa 26.09.2011 na súd doručené odvolanie JUDr. Štefana Abelovského a jeho žiadosť o zrušenie jeho ustanovenia. Dňa 13.10.2011 uznesením za   zástupcu   navrhovateľovi   ustanovený   JUDr.   Juraj   Bašnák.   Dňa   03.11.2011   na   súd doručené   odvolanie   JUDr.   Juraja   Bašnáka,   žiadosť   o   zrušenie   jeho   ustanovenia.   Dňa 02.12.2011 uznesením za zástupcu navrhovateľovi ustanovený Mgr. Martin Čabák. Dňa 20.12.2011 na súd doručené odvolanie   Mgr. Martina   Čabáka,   žiadosť   o zrušenie jeho ustanovenia.   Dňa   13.01.2012   uznesením   za zástupcu   navrhovateľovi   ustanovená   JUDr. Anna Angelová. Dňa 16.02.2012 na súd doručené odvolanie JUDr. Anny Angelovej, žiadosť o zrušenie jej ustanovenia. Dňa 01.08.2012 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo   veci,   súdny   spis   predložený   Krajskému   súdu   v   Bratislave   na   ďalší   postup.   Dňa 31.08.2012 Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 5Co354/2012 - 88 napadnuté uznesenie zrušil,   súdny   spis   bol   vrátený   súdu   dňa   04.10.2012.   Dňa   11.12.2012   spis   predložený zákonnej sudkyni na ďalší postup vo veci. Dňa 06.03.2013 pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci, žiadosť o pripojenie spisov. Dňa 12.04.2013 vyhotovené fotokópie zo spisu 12C 55/2007, opakovaná žiadosť o pripojenie spisu 24C 86/2007. Dňa 10.09.2013 bolo nahliadnuté do spisu 24C 86/2007, vyhotovené z neho fotokópie, návrh na vyjadrenie bol daný odporcovi. Dňa 09.01.2014 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci, dňa 11.02.2014   doručené   podanie   navrhovateľa.   Dňa   07.03.2014   súd   uznesením navrhovateľa   vyzval   na   odstránenie   vady   podania   zo   dňa   31.07.2007,   dňa   08.04.2014 právna zástupkyňa navrhovateľa na súd doručila v zmysle výzvy súdu opravený návrh. Dňa 15.04.2014 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci, doplnený návrh navrhovateľa   expedovaný   na   vyjadrenie   sa   odporcom...   Dňa   20.08.2014   súd   vyzval navrhovateľa na vyjadrenie sa k označeniu účastníkov konania. Dňa 04.11.2014 bolo súdu doručené   vyjadrenie   odporcu   k   žalobnému   návrhu.   Následne   súd   uznesením č. k. 15C 201/2008-187 zo dňa 17.03.2015 pripustil vstup ďalších účastníkov do konania.».

K podstate   sťažnosti   okresný   súd   uviedol,   že   celkovú   dĺžku   konania «ovplyvnila skutočnosť   akou   je   vysoký   nápad   vecí   v   oddelení   „15C“   vyššieho   súdneho   úradníka, zákonného sudcu, čím sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi zákonnej sudkyne predĺžili. Nakoľko   zaťaženosť   súdneho   oddelenia   resp.   jednotlivých   civilných   sudcov   nemôže   byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   mám   za   to,   že   predmetné   konanie   je   poznačené   zbytočnými prieťahmi.». Nadväzne   na   to   okresný   súd   poukázal   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   podalústavnému súdu sťažnosť bezprostredne po tom, ako bola vybavená jeho skoršia sťažnosťpodaná predsedníčke okresného súdu podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o súdoch“), a tak sťažovateľ okresnému súdu neposkytol dostatočný čas na nápravuvzniknutého   stavu   a   prijatie   opatrení   na   predchádzanie   vzniku   zbytočných   prieťahovzo strany orgánov štátnej správy súdov. Okresný súd súčasne sťažovateľovi navrhol žiadanéfinančné   zadosťučinenie   nepriznať,   resp.   jeho   rozsah   primerane   znížiť   z dôvodu   jehonedostatočného odôvodnenia tohto návrhu.

Po prijatí sťažnosti doručil sťažovateľ ústavnému súdu vyjadrenie z 29. mája 2015,v ktorom   opätovne   poukazuje   na   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania,   osobitnena povinnosť všeobecných súdov bezodkladne postúpiť doručené návrhy príslušnému súdu,ďalej   na   absenciu   svojho   právneho   zastúpenia   v čase   podania   návrhu   okresnému   súdua z toho vyplývajúce nedostatky tohto návrhu, na postup okresného súdu pri vybavení jehožiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní a celkové jeho správanie v dotknutomkonaní, ako aj na súvisiacu judikatúru ústavného súdu. Poukazujúc na judikatúru ESĽP sasťažovateľ vyjadruje aj k výške žiadaného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahomsťažnosti, stanoviskom okresného súdu, vyjadrením sťažovateľa, ako aj s obsahom spisuokresného súdu vedeného vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 201/2008 dospel k názoru, žeod ústneho pojednávania nemožno očakávať lepšie objasnenie veci.

Preskúmaním obsahu spisu okresného súdu vedeného vo veci, ktorý bol na ten účelvyžiadaný   ústavným   súdom,   bolo   zistené,   že   vo   veci   vykonané   procesné   úkonyzodpovedajú tomu, ako boli popísané vo vyjadrení okresného súdu sp. zn. Spr 3291/2015z 15.   mája   2015.   Pre   účely   tohto   konania   sa   preto   ústavný   súd   s okresným   súdomuvádzanou chronológiou napadnutého konania v plnom rozsahu stotožňuje a ďalej na ňuv podrobnostiach odkazuje bez toho, aby považoval za nevyhnutné opakovane rozvádzaťpriebeh napadnutého konania vedeného okresným súdom.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, čo je v zásade to isté právo, ktoré preúčastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkkonania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňujetri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Ústavný súd (obdobne akoEurópsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že sporyo náhradu   škody,   resp.   o náhradu   nemajetkovej   ujmy   v zmysle   zákona   o zodpovednostiza škodu   pri   výkone   verejnej   moci   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendyvšeobecných súdov a z hľadiska dostupných informácií sa posudzovaný prípad z právnejalebo skutkovej stránky nejaví ako osobitne zložitý.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. správania sťažovateľa v konaní, možno vziaťzreteľ na nedostatky návrhu na začatie konania, na ktorých odstránenie vydal okresný súdpodľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku uznesenie   č. k. 15 C 201/2008-112zo 7. marca   2014.   Aj   keď   skoršiemu   odstráneniu   vád   návrhu   bránila   skutočnosť,   žesťažovateľ   nebol   napriek   svojej   žiadosti   o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátovkvalifikovane právne zastúpený, okolnosť, že návrh na začatie konania trpel nedostatkamibrániacimi prerokovaniu veci, nemožno pripísať iba konajúcemu okresnému súdu. Ústavnýsúd taktiež poukazuje na spôsob využitia procesného oprávnenia doplniť návrh na začatiekonania rozšírením okruhu pasívne legitimovaných osôb podaním sťažovateľa zo 4. februára2014, ktoré nespĺňalo náležitosti kvalifikovaného podania, hoci sťažovateľ bol v tom čase užzastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   ustanoveným   mu   v konaní   uznesenímokresného súdu č. k. 15 C 201/2008-94 z 28. januára 2013.

Okrem   toho   z obsahu   preskúmavaného   spisu   okresného   súdu   nevyplýva,   že   byv období od podania návrhu   (9. august 2007) do podania návrhu na rozšírenie okruhupasívne legitimovaných osôb (11. február 2014) sťažovateľ vyvinul akúkoľvek procesnúaktivitu, ktorou by sa domáhal odstránenia vznikajúcich prieťahov v predmetnom konaní, čosíce nezbavuje okresný súd jeho zodpovednosti za porušenie označených základných práv,avšak poukazuje na nižšiu intenzitu následkov sťažovateľom tvrdeného porušenia jeho práv.Všetky uvedené okolnosti na strane sťažovateľa síce nebránia ústavnému súdu vysloviťporušenie sťažovateľom označených práv, avšak ústavný súd ich považoval za spravodlivézohľadniť najmä pri ustálení výšky priznaného finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   samotným   postupom   okresného   súduv napadnutom konaní.

Je nesporné, že okresný súd v danej veci dosiaľ meritórne nerozhodol a počas skoroôsmich rokov od podania návrhu neuskutočnil ani jedno pojednávanie, na ktorom by začalvykonávať dokazovanie, a priblížil sa tak k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. Ústavný súdzistil, že priebeh konania bol poznačený dlhšími obdobiami úplnej nečinnosti okresnéhosúdu   vo   veci   (napríklad   v obdobiach   od   17.   septembra   2007   do   28.   marca   2008,od 15. októbra   208   do   3.   februára   2010,   od   7.   apríla   2010   do   31.   augusta   2010,od 16. februára 2012 do 1. augusta 2012 a od 6. marca 2013 do 1. septembra 2013), čosúhrnne predstavuje viac ako 3 roky nečinnosti. Konanie okresného súdu možno sčastipovažovať   aj   za   neefektívne,   a to   najmä   pokiaľ   ide   o   postúpenie   spisu   nepríslušnémuOkresnému   súdu   Nitra   prípisom   z 28.   marca   2008,   ktorého   nesúhlas   s postúpením   bolKrajským súdom v Nitre vyhodnotený uznesením č. k. 5 NcC 15/2008-17 z 30. júna 2008ako dôvodný a za miestne príslušný súd na prejednanie a rozhodnutie vo veci bol potvrdenýokresný súd.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu nesvedčío tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. V rozsahu svojej právomocinesie   všeobecný   súd   zodpovednosť   aj   za   zabezpečenie   efektívneho   postupu,   ktorý   malsmerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počassúdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článkuústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02) a jeho neefektívna činnosť, rovnako ako aj jeho úplnánečinnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Pokiaľ   predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   argumentujenadmernou   zaťaženosťou   súdneho   oddelenia,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenújudikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí,v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika neviealebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkovna súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byťdôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahova v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúcezbytočné prieťahy v súdnom konaní. Doterajšia dĺžka súdneho konania bráni ústavnémusúdu prihliadať aj na argument okresného súdu, že sťažovateľ mu neposkytol dostatočný čas na   nápravu   vzniknutého   stavu   a   prijatie   opatrení   na   predchádzanie   vzniku   zbytočných prieťahov zo strany orgánov štátnej správy súdov.

S   prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   preto   ústavný   súd   dospel   k   názoru,že doterajším   postupom   okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   ním   vedenépod sp. zn. 15 C 201/2008,   došlo   k vzniku   zbytočných   prieťahov,   a   tým   aj   k   porušeniuzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod1 výrokovej časti tohto nálezu).

Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenompod sp. zn. 15 C 201/2008, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súduvo svojej veci nachádza (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že jeho právomoc priznať primerané finančnézadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy je fakultatívnej povahy a v žiadnom rozsahunijakým spôsobom nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd v konanío namietanom porušení sťažovateľom označených práv poskytuje. V súvislosti s uvedenýmpovažuje   ústavný súd za dôležité   zdôrazniť   aj to,   že jeho   právomoc priznať   primeranéfinančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sťažovateľovi, ktorého sťažnosti vyhoviev merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za porušeniezákladného   práva,   ale   má   len   akcesorickú   povahu.   Dôvodom   priznania   finančnéhozadosťučinenia   je   výlučne   potreba   chrániť   konkrétne   základné   právo   sťažovateľa   aprostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty (m. m. I. ÚS 235/03).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10000   €   pripomínajúc   celkovú   dĺžku   konania   a z   nej   vyplývajúcu   intenzitu   porušeniaoznačených práv, ktoré nie je možné napraviť. V následne doručenom vyjadrení sťažovateľpoukazuje   aj   na   judikatúru   ESĽP   týkajúcu   sa   priznávaného   finančného   zadosťučineniaza prieťahy vzniknuté v súdnom konaní, ako aj na iné prípady odškodňovania za porušenieosobnostných práv.

Sťažovateľom uvádzané dôvody okrem konštatácie dĺžky predmetného konania všakpodľa názoru ústavného súdu nepopisujú konkrétne následky porušenia označených právna osobu   sťažovateľa,   pričom   sa   zameriavajú   skôr   na   paušalizujúce   porovnanie   výškysúdnymi orgánmi priznaných súm finančného zadosťučinenia za zistené porušenie práv bezdôrazu   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Preto   pri   rozhodovaní   o výške   finančnéhozadosťučinenia ústavný súd vychádzal len z doterajšej dĺžky napadnutého súdneho konania,ktorá nie je ústavne akceptovateľná, prihliadajúc pritom na správanie sťažovateľa (pozri bod2 tretej časti odôvodnenia tohto nálezu) a na absenciu vonkajších symptómov, ktoré bypreukazovali   vyššiu   intenzitu   sťažovateľom   tvrdeného   zásahu   do   jeho   práv   zaručenýchústavou   a dohovorom.   S prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovifinančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a na jeho zaplatenie zaviazal okresný súd v lehote 2mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažovateľom   uplatnenom   nároku   na   úhradu   trovkonania v sume 284,08 € z dôvodu jeho právneho zastúpenia a v konaní pred ústavnýmsúdom   advokátom   JUDr.   Petrom   Peružekom   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdyzamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2014,   ktorá   predstavovalasumu 804 €.

Vychádzajúc z obsahu spisu ústavný súd sťažovateľovi priznal úhradu za dva úkonyprávnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskejrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnychslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j.spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavujesumu 284,08 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na   účet právnehozástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehoteuvedenej v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015