SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 139/2015-25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríkaprerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného JUDr. Petrom Peružekom, advokátom, Radlinského 1, Hlohovec, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jehozáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenompod sp. zn. 15 C 201/2008 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 201/2008p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.15 C 201/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovomdvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konaniav sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho právnehozástupcu, JUDr. Petra Peružeka, Radlinského 1, Hlohovec, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. III. ÚS 139/2015-8 zo 14. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) apráva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 201/2008.
Sťažovateľ uvádzal, že vo veci jeho návrhu zo 6. augusta 2007 sa začalo na okresnomsúde viesť konanie v občianskoprávnej veci o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti zaškodu pri výkone verejnej moci“), ktoré do dňa podania tejto sťažnosti nebolo skončené.Nadväzne na to podrobne opísal postup okresného súdu, ktorý mal byť poznačený prieťahmiv konaní, a to najmä v dôsledku opakovaného ustanovovania právnych zástupcovsťažovateľa. Následne poukazujúc na ustálenú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uviedol, že nečinnosťou okresného súdu, resp. jehozdĺhavým rozhodovaním došlo k porušeniu označených práv. Svoj návrh na priznaniefinančného zadosťučinenia v sume 10 000 € odôvodňuje stavom právnej neistoty, v ktorej sanachádza, ako aj skutočnosťou, že porušenie označených práv opísanými prieťahmi už nie jemožné napraviť.
V návrhu na rozhodnutie vo veci žiadal ústavný súd vysloviť v konaní vedenomokresným súdom pod sp. zn. 15 C 201/2008 porušenie práva „na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy“,okresnému súdu prikázať konať bez zbytočných prieťahov, sťažovateľovi priznať „finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur“ a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 eurna účet jeho právneho zástupcu.
II.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prípisom sp. zn. Spr 3291/2015 z 15. mája 2015 doručeným 25. mája 2015. Z uvedeného vyjadrenia vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde žalobu 9. augusta 2007 a vec bola následne 17. septembra 2007 «predložená súdnou tajomníčkou konajúcemu vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalší postup vo veci. Dňa 28.03.2008 bol súdny spis prípisom postúpený Okresnému súdu Nitra ako súdu miestne príslušnému. Dňa 15.05.2008 Okresný súd v Nitre vyjadril svoj nesúhlas s postúpením danej veci. Dňa 30.6.2008 Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 5 NcC 15/2008 - 17 zo dňa 30.6.2008 vyslovil, že miestne príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie veci je Okresný súd Bratislava I a dňa 15.10.2008 bol súdny spis vrátený tunajšiemu súdu. Z dôvodu, že v oddelení „22C“ bol v danom čase zastavený nápad, predmetný spis bol zapísaný ako nový nápad a bola mu dňa 27.10.2008 pridelená spisová značka 15C 201/2008. Dňa 03.02.2010 dala zákonná sudkyňa pokyn na ďalší postup vo veci. Dňa 11.02.2010 súd požiadal o pripojenie ďalších troch spisov navrhovateľa
- zisťovanie litispendencie. Dňa 30.03.2010 a 07.04.2010 boli súdu doručené odpovede, že žiadané spisy nie je možné pripojiť na nahliadnutie, dňa 07.04.2010 bol pripojený iba spis sp. zn. 16C 122/2007. Dňa 31.08.2010 súd uznesením navrhovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovil mu za zástupcu JUDr. Miloša Chrenku. Dňa 22.09.2010 bolo súdu doručené odvolanie JUDr. Miloša Chrenku, žiadosť o zrušenie jeho ustanovenia. Dňa 30.09.2010 uznesením za zástupcu ustanovený Mgr. Michal Lysa. Dňa 11.10.2010 na súd doručené odvolanie JUDr. Michala Lysu a žiadosť o zrušenie jeho ustanovenia. Dňa 15.11.2010 uznesením za zástupcu navrhovateľovi ustanovené Centrum právnej pomoci. Dňa 07.02.2011 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci. Dňa 02.05.2011 na súd doručené podanie Centra právnej pomoci, žiadosť o zrušenie povinnosti zastupovania. Dňa 19.05.2011 daný pokyn zákonnej sudkyne vo veci, súdny spis predložený na ďalší postup Krajskému súdu v Bratislave. Dňa 01.07.2011 súdny spis vrátený tunajšiemu súdu spolu s usmernením na ďalší postup. Dňa 09.09.2011 uznesením za zástupcu navrhovateľovi ustanovený JUDr. Štefan Abelovský. Dňa 26.09.2011 na súd doručené odvolanie JUDr. Štefana Abelovského a jeho žiadosť o zrušenie jeho ustanovenia. Dňa 13.10.2011 uznesením za zástupcu navrhovateľovi ustanovený JUDr. Juraj Bašnák. Dňa 03.11.2011 na súd doručené odvolanie JUDr. Juraja Bašnáka, žiadosť o zrušenie jeho ustanovenia. Dňa 02.12.2011 uznesením za zástupcu navrhovateľovi ustanovený Mgr. Martin Čabák. Dňa 20.12.2011 na súd doručené odvolanie Mgr. Martina Čabáka, žiadosť o zrušenie jeho ustanovenia. Dňa 13.01.2012 uznesením za zástupcu navrhovateľovi ustanovená JUDr. Anna Angelová. Dňa 16.02.2012 na súd doručené odvolanie JUDr. Anny Angelovej, žiadosť o zrušenie jej ustanovenia. Dňa 01.08.2012 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci, súdny spis predložený Krajskému súdu v Bratislave na ďalší postup. Dňa 31.08.2012 Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 5Co354/2012 - 88 napadnuté uznesenie zrušil, súdny spis bol vrátený súdu dňa 04.10.2012. Dňa 11.12.2012 spis predložený zákonnej sudkyni na ďalší postup vo veci. Dňa 06.03.2013 pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci, žiadosť o pripojenie spisov. Dňa 12.04.2013 vyhotovené fotokópie zo spisu 12C 55/2007, opakovaná žiadosť o pripojenie spisu 24C 86/2007. Dňa 10.09.2013 bolo nahliadnuté do spisu 24C 86/2007, vyhotovené z neho fotokópie, návrh na vyjadrenie bol daný odporcovi. Dňa 09.01.2014 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci, dňa 11.02.2014 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 07.03.2014 súd uznesením navrhovateľa vyzval na odstránenie vady podania zo dňa 31.07.2007, dňa 08.04.2014 právna zástupkyňa navrhovateľa na súd doručila v zmysle výzvy súdu opravený návrh. Dňa 15.04.2014 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci, doplnený návrh navrhovateľa expedovaný na vyjadrenie sa odporcom... Dňa 20.08.2014 súd vyzval navrhovateľa na vyjadrenie sa k označeniu účastníkov konania. Dňa 04.11.2014 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu k žalobnému návrhu. Následne súd uznesením č. k. 15C 201/2008-187 zo dňa 17.03.2015 pripustil vstup ďalších účastníkov do konania.».
K podstate sťažnosti okresný súd uviedol, že celkovú dĺžku konania «ovplyvnila skutočnosť akou je vysoký nápad vecí v oddelení „15C“ vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu, čím sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi zákonnej sudkyne predĺžili. Nakoľko zaťaženosť súdneho oddelenia resp. jednotlivých civilných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi.». Nadväzne na to okresný súd poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ podalústavnému súdu sťažnosť bezprostredne po tom, ako bola vybavená jeho skoršia sťažnosťpodaná predsedníčke okresného súdu podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o súdoch“), a tak sťažovateľ okresnému súdu neposkytol dostatočný čas na nápravuvzniknutého stavu a prijatie opatrení na predchádzanie vzniku zbytočných prieťahovzo strany orgánov štátnej správy súdov. Okresný súd súčasne sťažovateľovi navrhol žiadanéfinančné zadosťučinenie nepriznať, resp. jeho rozsah primerane znížiť z dôvodu jehonedostatočného odôvodnenia tohto návrhu.
Po prijatí sťažnosti doručil sťažovateľ ústavnému súdu vyjadrenie z 29. mája 2015,v ktorom opätovne poukazuje na doterajšiu dĺžku namietaného konania, osobitnena povinnosť všeobecných súdov bezodkladne postúpiť doručené návrhy príslušnému súdu,ďalej na absenciu svojho právneho zastúpenia v čase podania návrhu okresnému súdua z toho vyplývajúce nedostatky tohto návrhu, na postup okresného súdu pri vybavení jehožiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní a celkové jeho správanie v dotknutomkonaní, ako aj na súvisiacu judikatúru ústavného súdu. Poukazujúc na judikatúru ESĽP sasťažovateľ vyjadruje aj k výške žiadaného finančného zadosťučinenia.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahomsťažnosti, stanoviskom okresného súdu, vyjadrením sťažovateľa, ako aj s obsahom spisuokresného súdu vedeného vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 201/2008 dospel k názoru, žeod ústneho pojednávania nemožno očakávať lepšie objasnenie veci.
Preskúmaním obsahu spisu okresného súdu vedeného vo veci, ktorý bol na ten účelvyžiadaný ústavným súdom, bolo zistené, že vo veci vykonané procesné úkonyzodpovedajú tomu, ako boli popísané vo vyjadrení okresného súdu sp. zn. Spr 3291/2015z 15. mája 2015. Pre účely tohto konania sa preto ústavný súd s okresným súdomuvádzanou chronológiou napadnutého konania v plnom rozsahu stotožňuje a ďalej na ňuv podrobnostiach odkazuje bez toho, aby považoval za nevyhnutné opakovane rozvádzaťpriebeh napadnutého konania vedeného okresným súdom.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, čo je v zásade to isté právo, ktoré preúčastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkkonania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňujetri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Ústavný súd (obdobne akoEurópsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.
1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že sporyo náhradu škody, resp. o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona o zodpovednostiza škodu pri výkone verejnej moci tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendyvšeobecných súdov a z hľadiska dostupných informácií sa posudzovaný prípad z právnejalebo skutkovej stránky nejaví ako osobitne zložitý.
2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. správania sťažovateľa v konaní, možno vziaťzreteľ na nedostatky návrhu na začatie konania, na ktorých odstránenie vydal okresný súdpodľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku uznesenie č. k. 15 C 201/2008-112zo 7. marca 2014. Aj keď skoršiemu odstráneniu vád návrhu bránila skutočnosť, žesťažovateľ nebol napriek svojej žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátovkvalifikovane právne zastúpený, okolnosť, že návrh na začatie konania trpel nedostatkamibrániacimi prerokovaniu veci, nemožno pripísať iba konajúcemu okresnému súdu. Ústavnýsúd taktiež poukazuje na spôsob využitia procesného oprávnenia doplniť návrh na začatiekonania rozšírením okruhu pasívne legitimovaných osôb podaním sťažovateľa zo 4. februára2014, ktoré nespĺňalo náležitosti kvalifikovaného podania, hoci sťažovateľ bol v tom čase užzastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom ustanoveným mu v konaní uznesenímokresného súdu č. k. 15 C 201/2008-94 z 28. januára 2013.
Okrem toho z obsahu preskúmavaného spisu okresného súdu nevyplýva, že byv období od podania návrhu (9. august 2007) do podania návrhu na rozšírenie okruhupasívne legitimovaných osôb (11. február 2014) sťažovateľ vyvinul akúkoľvek procesnúaktivitu, ktorou by sa domáhal odstránenia vznikajúcich prieťahov v predmetnom konaní, čosíce nezbavuje okresný súd jeho zodpovednosti za porušenie označených základných práv,avšak poukazuje na nižšiu intenzitu následkov sťažovateľom tvrdeného porušenia jeho práv.Všetky uvedené okolnosti na strane sťažovateľa síce nebránia ústavnému súdu vysloviťporušenie sťažovateľom označených práv, avšak ústavný súd ich považoval za spravodlivézohľadniť najmä pri ustálení výšky priznaného finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal samotným postupom okresného súduv napadnutom konaní.
Je nesporné, že okresný súd v danej veci dosiaľ meritórne nerozhodol a počas skoroôsmich rokov od podania návrhu neuskutočnil ani jedno pojednávanie, na ktorom by začalvykonávať dokazovanie, a priblížil sa tak k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. Ústavný súdzistil, že priebeh konania bol poznačený dlhšími obdobiami úplnej nečinnosti okresnéhosúdu vo veci (napríklad v obdobiach od 17. septembra 2007 do 28. marca 2008,od 15. októbra 208 do 3. februára 2010, od 7. apríla 2010 do 31. augusta 2010,od 16. februára 2012 do 1. augusta 2012 a od 6. marca 2013 do 1. septembra 2013), čosúhrnne predstavuje viac ako 3 roky nečinnosti. Konanie okresného súdu možno sčastipovažovať aj za neefektívne, a to najmä pokiaľ ide o postúpenie spisu nepríslušnémuOkresnému súdu Nitra prípisom z 28. marca 2008, ktorého nesúhlas s postúpením bolKrajským súdom v Nitre vyhodnotený uznesením č. k. 5 NcC 15/2008-17 z 30. júna 2008ako dôvodný a za miestne príslušný súd na prejednanie a rozhodnutie vo veci bol potvrdenýokresný súd.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu nesvedčío tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. V rozsahu svojej právomocinesie všeobecný súd zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý malsmerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počassúdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článkuústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02) a jeho neefektívna činnosť, rovnako ako aj jeho úplnánečinnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.
Pokiaľ predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti argumentujenadmernou zaťaženosťou súdneho oddelenia, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenújudikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí,v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika neviealebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkovna súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byťdôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahova v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúcezbytočné prieťahy v súdnom konaní. Doterajšia dĺžka súdneho konania bráni ústavnémusúdu prihliadať aj na argument okresného súdu, že sťažovateľ mu neposkytol dostatočný čas na nápravu vzniknutého stavu a prijatie opatrení na predchádzanie vzniku zbytočných prieťahov zo strany orgánov štátnej správy súdov.
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru,že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedenépod sp. zn. 15 C 201/2008, došlo k vzniku zbytočných prieťahov, a tým aj k porušeniuzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod1 výrokovej časti tohto nálezu).
Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenompod sp. zn. 15 C 201/2008, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súduvo svojej veci nachádza (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že jeho právomoc priznať primerané finančnézadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy je fakultatívnej povahy a v žiadnom rozsahunijakým spôsobom nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd v konanío namietanom porušení sťažovateľom označených práv poskytuje. V súvislosti s uvedenýmpovažuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať primeranéfinančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sťažovateľovi, ktorého sťažnosti vyhoviev merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za porušeniezákladného práva, ale má len akcesorickú povahu. Dôvodom priznania finančnéhozadosťučinenia je výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa aprostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty (m. m. I. ÚS 235/03).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10000 € pripomínajúc celkovú dĺžku konania a z nej vyplývajúcu intenzitu porušeniaoznačených práv, ktoré nie je možné napraviť. V následne doručenom vyjadrení sťažovateľpoukazuje aj na judikatúru ESĽP týkajúcu sa priznávaného finančného zadosťučineniaza prieťahy vzniknuté v súdnom konaní, ako aj na iné prípady odškodňovania za porušenieosobnostných práv.
Sťažovateľom uvádzané dôvody okrem konštatácie dĺžky predmetného konania všakpodľa názoru ústavného súdu nepopisujú konkrétne následky porušenia označených právna osobu sťažovateľa, pričom sa zameriavajú skôr na paušalizujúce porovnanie výškysúdnymi orgánmi priznaných súm finančného zadosťučinenia za zistené porušenie práv bezdôrazu na konkrétne okolnosti prípadu. Preto pri rozhodovaní o výške finančnéhozadosťučinenia ústavný súd vychádzal len z doterajšej dĺžky napadnutého súdneho konania,ktorá nie je ústavne akceptovateľná, prihliadajúc pritom na správanie sťažovateľa (pozri bod2 tretej časti odôvodnenia tohto nálezu) a na absenciu vonkajších symptómov, ktoré bypreukazovali vyššiu intenzitu sťažovateľom tvrdeného zásahu do jeho práv zaručenýchústavou a dohovorom. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd priznal sťažovateľovifinančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a na jeho zaplatenie zaviazal okresný súd v lehote 2mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažovateľom uplatnenom nároku na úhradu trovkonania v sume 284,08 € z dôvodu jeho právneho zastúpenia a v konaní pred ústavnýmsúdom advokátom JUDr. Petrom Peružekom vychádzal z priemernej mesačnej mzdyzamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá predstavovalasumu 804 €.
Vychádzajúc z obsahu spisu ústavný súd sťažovateľovi priznal úhradu za dva úkonyprávnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskejrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnychslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j.spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavujesumu 284,08 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehoteuvedenej v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2015