znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 139/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Š. a A. Š., obaja P., zastúpených advokátom JUDr. J. H., P., pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu   Partizánske   č.   k.   6   C/7/2009-131   z 8.   októbra   2012   a uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 17 Co/370/2012-144 z 11. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Š. a A. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2013 doručená sťažnosť Ing. P. Š. a A. Š., obaja P. (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   uznesením   Okresného   súdu   Partizánske   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   6 C/7/2009-131 z 8. októbra 2012 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co/370/2012-144 z 11. decembra 2012.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   v konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C/7/2009 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam... vystupujú sťažovatelia v procesnom postavení odporcov v 1. a 2. rade.

Na základe návrhu Pozemkového spoločenstva – urbáru S. (ďalej len „navrhovateľ“) z 12.   septembra   2012   okresný   súd   uznesením   č.   k.   6   C/7/2009-131   z 8. októbra   2012 nariadil predbežné opatrenie, podľa ktorého sú sťažovatelia povinní zdržať sa akéhokoľvek konania smerujúceho k ťažbe dreva na nehnuteľnostiach... až do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C/7/2009, a to z dôvodu, aby nedošlo k nenapraviteľnej   majetkovej   ujme   na   týchto   nehnuteľnostiach.   Proti uvedenému rozhodnutiu   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie.   Krajský   súd   uznesením č. k. 17 Co/370/2012-144 z 11. decembra 2012 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia namietajú, že navrhovateľ nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie takéhoto návrhu, pretože on ani jeho právny predchodca nikdy neboli vlastníkmi dotknutých nehnuteľností;   tieto   do   augusta   1951   vlastnili   konkrétne   fyzické   osoby.   Sťažovatelia považujú   rozhodnutie   okresného   súdu   za   nevykonateľné   a nerealizovateľné,   pretože vychádzajúc z kategorizácie pozemkov okresný súd zakázal sťažovateľom ťažiť drevo aj na trvalých   trávnatých   porastoch   a na ornej   pôde.   Absentuje tu   vecná   súvislosť s právnym vzťahom, pretože medzi účastníkmi konania dosiaľ žiadny právny vzťah nebol.

Sťažovatelia   v petite   sťažnosti   žiadajú,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že uznesením okresného súdu č. k. 6 C/7/2009-131 z 8. októbra 2012 a uznesením krajského súdu č. k. 17 Co/370/2012-144 z 11. decembra 2012 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania.   To   znamená,   že   ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k. 6 C/7/2009-131 z 8. októbra 2012

Z princípu   subsidiarity   zakotveného   v čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ochrana ústavou,   ale   aj   Dohovorom   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a jeho dodatkovými protokolmi garantovaných práv a slobôd nie je zverená len ústavnému súdu, ale   aj   všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia   sú   v zmysle   čl.   144   ods.   1   ústavy pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom. To znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a slobôd a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   opravných   prostriedkov,   resp.   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (resp. mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred   iným   súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. II. ÚS 13/01, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (napr. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Ústava ani zákon o ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľ   ako   účastník   konania   zvolil   medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne požaduje vyčerpanie   všetkých   sťažovateľovi   dostupných   a účinných prostriedkov nápravy (I. ÚS 146/09). Okrem toho zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Keďže   proti   napadnutému   rozhodnutiu   okresného   súdu   podali   sťažovatelia odvolanie, o ktorom odvolací súd aj rozhodol, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 Co/370/2012-144 z 11. decembra 2012

Ako   už bolo uvedené, ústavný súd nie je oprávnený zasahovať do   rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov,   ak   tieto   môžu   (prioritne)   poskytnúť   ochranu   tvrdenému porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľov.

Keďže   napadnutým   rozhodnutím   krajský   súd   potvrdil   procesné   rozhodnutie   súdu prvého stupňa, ktorým tento dočasne upravil pomery účastníkov (t. j. zaviazal sťažovateľov zdržať sa konania spočívajúceho v ťažbe dreva z dôvodu, aby nedošlo k nenapraviteľnej majetkovej   ujme   na   nehnuteľnostiach,   ku   ktorým   sa   navrhovateľ   domáha   určenia vlastníckeho práva), avšak v merite veci dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia majú stále možnosť domáhať sa ochrany ich základného práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   pred všeobecnými súdmi, a to využitím procesných prostriedkov obsiahnutých v Občianskom súdnom poriadku.

Okrem toho súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. princípy spravodlivého súdneho konania vyplývajúce z čl. 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (napr. II. ÚS 78/05,   IV.   ÚS   301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08, III. ÚS 465/2011).

Keďže v danom prípade treba hodnotiť sťažnosť v tejto časti ako predčasne podanú a tiež niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd ich sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú a zároveň ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marec 2013