znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 139/2011-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B. a mal. M. B. a mal. M. B., zastúpených zákonnou zástupkyňou Ing. M. B., všetky bytom D., právne zastúpených advokátom JUDr. B. M., H., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Bratislava III z 20. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 133/2008 a Krajského súdu v Bratislave z 21. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 62/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. B., mal. M. B. a mal. M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2011 doručená sťažnosť Ing. M. B. a mal. M. B. a mal. M. B. (ďalej len „sťažovateľky“ alebo „sťažovateľka v prvom, druhom a treťom rade“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) z 20. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 133/2008 a Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z   21.   septembra   2010   v   konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 62/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľky ako navrhovateľky v prvom až treťom rade podali na Okresnom súde Bratislava I 19. marca 2007 žalobný návrh, ktorým sa domáhali   od   odporcu   (Slovenská   republika,   Ministerstvo   obrany   Slovenskej   republiky) zaplatenia pozostalostnej úrazovej renty v rôznych sumách a tiež „v zmysle § 93 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a vecnej škody vo výške 6.000,- Sk mesačne podľa § 198 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce“. Vec bola postúpená na prerokovanie okresnému súdu 11. júna 2007, ktorý ju viedol pod sp. zn. 45 C 62/2007.

Okresný súd uznesením z 1. augusta 2008 návrh sťažovateliek v časti, v ktorej sa domáhali náhrady vecnej škody v sume 6 000 Sk mesačne, vylúčil na samostatné konanie, a vec bola vedená neskôr pod sp. zn. 45 C 133/2008.

Sťažovateľky návrh odôvodnili tým, že pri nehode vojenského lietadla utrpel ich manžel a otec služobný úraz s následkom smrti a ako poškodené a pozostalé osoby majú nárok na náhradu škody od odporcu v sume 6 000 Sk mesačne od 1. februára 2006.

Okresný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   výsluchom   sťažovateľky   v   prvom   rade a oboznámení sa s viacerými listinnými dokladmi a citácii právnych predpisov na vec sa vzťahujúcich (s. 4 a 5 rozsudku z 20. októbra 2009) návrh sťažovateliek ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   sťažovateľky   16.   decembra   2009 prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd 21. septembra   2010   rozsudkom   sp.   zn.   14   Co/62/2010   tak,   že   ho   odmietol   a   potvrdil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 45 C/133/2008 z 20. októbra 2009 ako vecne správne.Sťažovateľky vidia porušenie svojich práv v tom, že napriek tomu, že podľa nich ako pozostalé osoby mali právny nárok nielen na priznanie jednorázového odškodnenia, ale aj na   mimoriadne   odškodnenie   a   tiež   náhradu   škody   podľa   osobitných   predpisov,   avšak Ministerstvo   obrany Slovenskej republiky, ako aj všeobecné súdy jej nárok na náhradu vecnej   škody   v   sume   6   000   Sk   mesačne   zamietli.   V   odôvodnení   sťažnosti   podrobne argumentujú, v čom vidia porušenie svojich práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti, aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 13 dohovoru, citujú právne predpisy na vec sa vzťahujúce, a to zákon č. 328/2002 Z.. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, Montrealský dohovor z 28. mája 1999 o zjednotení   niektorých   pravidiel   pre   medzinárodnú   leteckú   dopravu,   Zákonník   práce, Občiansky zákonník a tvrdia, že predtým Ministerstvo obrany Slovenskej republiky a tiež všeobecné súdy rozhodujúc o ich žalobnom návrhu nedodržali povinnosti z uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 42 z 20. januára 2006 k informácii o havárii vojenského lietadla ozbrojených   síl   Slovenskej   republiky   19.   januára   2006   a   konali   v   hrubom   rozpore s komunitárnym právom a medzinárodnou zmluvou.

Všeobecné   súdy   nepostupovali   aj   v   súlade   so   zákonom,   pretože   sťažovateľkám neumožnili „konať   riadne   pred   súdom“ a   v   ich   veci   rozhodoval   aj „vylúčený   sudca“, a okrem toho konali v rozpore „s dispozičnou zásadou a zásadou ústnosti a priamosti ako imanentnými princípmi občianskeho súdneho konania“.

Porušenie svojich   práv   vidia   aj v   tom   (s.   11 a 12),   že okresný   súd   bezdôvodne a neoprávnene 1. augusta 2008 zmenu ich návrhu, ktorou sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy a ušlého zisku, nepripustil, a tiež v tom, že zákonná sudkyňa okresného súdu ich riadne a včas uplatnenú a odôvodnenú námietku zaujatosti 22. augusta 2008 nepredložila na rozhodnutie odvolaciemu súdu a manipulovala aj so súdnym spisom.

Obdobne podľa nich krajský súd mal nariadiť verejné pojednávanie na prejednanie ich odvolania podľa § 214 ods. 1 písm. a) a c) Občianskeho súdneho poriadku, pretože si to vyžadoval dôležitý verejný záujem. Rovnako sa domnievajú, že ich vec mal krajský súd prejednať nielen z titulu zodpovednosti odporcu ako zamestnávateľa zamestnanca, ktorý utrpel smrteľný pracovný úraz, ale súbežne aj z titulu zodpovednosti dopravcu za škodu pri prevádzke   leteckých   dopravných   prostriedkov   v   zmysle   ustanovení   §   420   a   nasl. Občianskeho zákonníka a citovaných predpisov komunitárneho práva a v tomto smere nedal sťažovateľkám na ich námietky žiadnu odpoveď. Rozhodnutia všeobecných súdov preto považuje aj za arbitrárne.

Na   strane   14   sťažovateľky   uvádzajú,   že   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 45 C 133/2008 (bol jej doručený 23. decembra 2010) sťažovateľka v prvom rade podala dovolanie   19.   januára   2011   a   súbežne   zaslala   aj   sťažnosť   ústavnému   súdu „z   dôvodu opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadné neskoršie vyslovenú neprípustnosť podaného dovolania“.

V súvislosti s uvedenými skutočnosťami sťažovateľka v prvom rade žiadala, aby ústavný súd rozhodol, že okresný súd aj krajský súd porušili základné právo sťažovateliek na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudkami   okresného   súdu   z   20.   októbra   2009   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.45 C 133/2008 a krajského súdu z 21. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 62/2010). Okrem toho žiadala zrušiť napadnuté rozsudky krajského súdu a okresného súdu a aby vec vrátil všeobecným súdom na nové prerokovanie. Domáhala sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 47 000 € a úhrady trov konania.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) je tvrdenie sťažovateliek, že rozsudkami okresného súdu z 20. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 133/2008 a krajského súdu z 21. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 62/2010 došlo k porušeniu ich základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľky   proti   namietanému   rozhodnutiu okresného súdu z 20. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 133/2008 podali riadny opravný prostriedok - odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto vychádzajúc z uvedeného princípu subsidiarity konštatoval, že nemá právomoc na konanie o tej   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sa   namieta   porušenie   práv   sťažovateliek   predmetným rozsudkom   okresného   súdu.   Opačný   záver   by   znamenal   popretie   princípu   subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Z tohto dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľky namietajú rozsudok krajského súdu a jeho nezákonný postup z viacerých dôvodov, ústavný súd odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd zo sťažnosti zistil, že v danom prípade sťažovateľka v prvom rade ako zákonná   zástupkyňa   maloletých   sťažovateliek   podala   19.   januára   2011   dovolanie   proti namietanému rozhodnutiu krajského súdu najmä z tvrdeného dôvodu [podľa § 237 písm. f) OSP, ale i § 237 písm. g) OSP], preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľkám má najprv a predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľky svoje námietky uplatnili aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane označených   práv,   ktorých   porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní.

Sťažovateľky   v   sťažnosti   na strane   14   uvádzajú, že   ústavnú   sťažnosť   podali   iba „z dôvodu opatrnosti,   aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre neprípustnosť podaného dovolania “.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľky   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   konštatuje,   že   v   prípade   procesného   rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľkám lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 14 Co 62/2010 z 21. septembra 2010 (porovnaj tiež rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní budú mať sťažovateľky k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol v tejto časti ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011