znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 139/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť I. J., B., zastúpeného advokátkou JUDr. L. D., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.   7   C   326/1998   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom pod sp. zn. 6 Co 492/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2009 doručená sťažnosť I. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 326/1998-382 zo 17. októbra 2005 a rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 492/2006-465 z 8. novembra 2007.

V konaniach   označených   všeobecných   súdov   sťažovateľ   vystupoval   ako   jeden z navrhovateľov,   pričom   predmetom   týchto   konaní   bola   neplatnosť   právneho   úkonu   – zmluvy o prevode vlastníctva k bytu.

Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľov zamietol s odôvodnením, že „z   vykonaného   dokazovania  ...   mal   súd   preukázané,   že   došlo   k riadnemu   uzavretiu zmluvy   o prevode   bytu,   právne   perfektnej,   a absolútna   neplatnosť   tejto   zmluvy, ktorú napádali   navrhovatelia   sa   ničím   nepreukázala“.   K argumentu   navrhovateľov o záveroch súvisiaceho trestného konania okresný súd uviedol, že „občiansko-právny súd nie je viazaný odôvodnením právoplatného trestného rozsudku, len jeho výrokom o vine a treste“.

Navrhovatelia   v 2.   a 3.   rade   (teda   aj sťažovateľ)   podali   proti   prvostupňovému rozsudku odvolanie, ktoré odôvodnili dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Poukazovali na súvisiace trestné konanie pred okresným súdom, zo záveru ktorého bolo možné   usudzovať,   že „pri   rozhodovaní   o vine   a treste   súd   vychádzal   z existujúceho porušenia   zákonných   ustanovení   rozhodujúcich   na   posúdenie   platnosti   kúpnej   zmluvy medzi navrhovateľom   1.   a odporcami.   V odôvodnení   trestného   rozsudku   sa   výslovne konštatuje, že odporcovia boli uvedení do omylu, čo teda zakladá neplatnosť kúpnej zmluvy, keďže   sa   jedná   o vyvolaný   omyl.“.   Na   tieto   závery   podľa navrhovateľov   okresný   súd v konaní o neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva k bytu vôbec neprihliadol.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   napadnutým   rozsudkom   z 8.   novembra   2007 prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdil. Poukázal len na skutkové i právne závery okresného súdu, keďže sa s nimi v plnom rozsahu stotožnil.

Sťažovateľ   spolu   s navrhovateľom   v 3.   rade   podali   proti   odvolaciemu   rozsudku dovolanie s tvrdením odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom, ktoré však Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   vydaným   v konaní sp. zn. 5 Cdo 215/2008 z 25. novembra 2008 odmietol.

Sťažovateľ   je   toho   názoru, „že   súdy   sa   v prejednávanej   veci   dôsledne   neriadili ust. § 1,   2   a 3   a nasl.   O.s.p.,   čo   má   za   následok   porušenie   jeho   ústavných   práv garantovaných   v čl.   46   ods.   1   ústavy  ...“.   Dôvodom   tohto   názoru   je   skutočnosť, že navrhovateľom nebolo doručené vyjadrenie odporcov z 5. marca 2007 a v dôsledku toho boli „bezprostredne dotknutí postupom súdu, pretože o tomto vyjadrení odporcov nevedeli a nemohli naň v odvolacom konaní reagovať...“.

Okresný súd i krajský súd podľa názoru sťažovateľa porušili jeho základné právo „na prejednanie veci nestranným súdom“ tým, že v predmetných konaniach neprihliadli na závery súvisiaceho trestného konania.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn. 6Co 492/2006 a Okresný súd   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   7C   326/1998   porušili   právo   I.   J., zaručené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   a to   právo   na   prejednanie   veci nestranným súdom.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 6Co 492/2006-465 zo dňa 8.11.2007 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III spis. zn. 7C 326/1998-382 zo dňa 17.10.2005 sa zrušuje.

Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod spis. zn. 6Co 492/2006 sa prikazuje opätovne konať bez zbytočných prieťahov a o veci právoplatne rozhodnúť. I. J. sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 100 000,- Sk / 3 319,39 €, ktoré mu sú súdy povinné vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

I. J. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €, ktoré sú mu súdy povinné vyplatiť na účet advokátky JUDr. L. D. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K predloženej   sťažnosti   považuje   ústavný   súd   v prvom   rade   za   potrebné   uviesť, že podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na   začatie   konania.   Viazanosť   petitom   sťažnosti   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu znamenala,   že   ústavný   súd   sa   nemohol   zaoberať   prípadným   porušením   sťažovateľom označeného základného práva rozhodnutím najvyššieho súdu vydaným v konaní o dovolaní, pretože   v sformulovanom   sťažnostnom   návrhu   toto   sťažovateľ   nepožadoval.   V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou. Preto sa ústavný súd z hľadiska namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy zaoberal len napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru (IV. ÚS 65/02, II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02, IV. ÚS 128/04), ktorou vyvodzuje z čl. 127 ods. 1 ústavy dôsledné uplatňovanie princípu subsidiarity brániaceho ústavnému   súdu   poskytovať   ochranu   právam   uvedeným   v tejto   ústavnej   norme, ak poskytovanie takej ochrany prináleží inému súdu.

Proti rozhodnutiu okresného súdu zo 17. októbra 2005 vydanému v konaní vedenom pod sp.   zn.   7   C   326/1998   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   odvolanie,   ktorú   aj   využil. O podanom opravnom prostriedku rozhodoval krajský súd, pričom táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach   porušenia označených základných práv. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie sťažovateľom označených práv rozhodnutím okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

Vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu nadobudol právoplatnosť 7. decembra 2007. Sťažnosť sťažovateľa bola na poštovú prepravu podaná 9. januára 2009, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty vyplývajúcej z § 53 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Preto   v tejto   časti   ústavný   súd   predloženú   sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009