znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 139/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. G., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k.   10   CoP   4/2007-400 zo 4. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ľ. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2007 doručená sťažnosť Mgr. Ľ. G., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 CoP 4/2007-400 zo 4. júla 2007.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: « Okrem porušení procesnoprávnvch a hmotnoprávnych zákonných ustanovení, ktoré sťažovateľ už podrobne rozviedol ešte vo svojej Sťažnosti... na Ústavný súd SR z 01. 6. 06 (viď   opätovne   jej   priloženú   fotokópiu   s   prílohami),   poukazujem   na   hrubé   porušenie ustanovenia   §   135   odst.   1   druhej   vety   O.   s.   p.   Napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu v Prešove   totiž   odmietol   rešpektovať   pre   neho   záväzný   Nález...   č.   k. II. ÚS   209/06-38 zo 06. 12.   2006,   v   ktorom   sa   bez   akýchkoľvek   výhrad   a   podmienok   konštatuje   že,   cit.: „Právo Bc. (t. č. Mgr.) Ľ. G. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove č. k. 6 CoP 11/2005-337 z 31. 01. 2006 porušené bolo. (...)

a) Krajský súd v Prešove založil totiž svoj opakovaný - napadnutý rozsudok na takom špekulatívnom panázore a predstieranom, či trúfalom predpoklade, akoby Ústavný súd SR „dočítal“, poťažne sa oboznámil (aj to akoby nedôsledne) iba s I. časťou pod písmenom a) ústavnej   Sťažnosti...   z   01.   6.   2006   (v   ktorej   je   obsiahnutá   „len“   argumentácia s právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Humennom sp. zn. 19 P 225/2002 z 26. 01. 2004, zastavujúcim konanie o výživné za čas od 01. 09. 1999 do právoplatnosti rozsudku v celej veci), zatiaľ čo ostatnú časť Sťažnosti... z 01. 06. 2006 nechal bez povšimnutia. Takáto autoritu Ústavného sudu SR nesporne dehonestujúca prezumpcia je však aj čírym nezmyslom už len s poukazom na začiatok odst. 3. na str. 8. už spomínaného jeho Nálezu (...).

b)   Napokon   opakovaný   -   nový   napadnutý   rozsudok   je   arbitrárnym   a   právne neudržateľným   aj   s   poukazom   na   samotné   (na   daný   prípad   aplikované)   hmotnoprávne ustanovenie   §   96   Zákona   o   rodine   č.   94/1963   Zb.   v   znení   neskorších   zmien,   ktoré je absolútne   nerešpektované,   resp.   popierané   doslova   s   „fantazmagorickou“,   nereálnou a manipulovanou   „argumentáciou“   -   s   príjmovými   položkami   sťažovateľa   vytrhnutými z kontextu celkového príslušného ročného zúčtovania (...)

c) Naopak, sťažovateľovu stratu a ďalšie zadlžovanie sa významným spôsobom ešte „vylepšovala“ a stále chladnokrvnejšie prehlbuje matka maloletej tým, že:

- sa odmietala a zanovito odmieta vysťahovať (dokonca aj po rozvode) z jeho bytu, pričom financovanie tohto družstevného bytu predstavujúce do súčasnosti podstatne viac ako Sk 500 000,- (pod dôsledkami hrozby vypovedania) stále musel znášať a znáša iba výlučne sťažovateľ,

-   celú   ťarchu   splácania   dlžôb   (titulom   mladomanželskej   a   stavebnej   pôžičky) najmenej Sk 300 000,- ponechala chladnokrvne iba na sťažovateľa,

- byt, ktorý by už mnoho rokov mohol byť prenajímaný aspoň za výšku na neho vynaložených   nákladov,   doslova   trestuhodným   spôsobom   matka   maloletej   obsadzuje a blokuje na doslova kratochvíle (...),

- na druhej strane matka maloletej klame a účelovo zavádzala resp. zavádza aj súd nepravdivými   tvrdeniami,   že   údajne   býva   od   jesene   roku   2003   u   svojej   matky,   hoci je takpovediac   verejným   tajomstvom   (čo   potvrdila   aj   detektívna   služba),   že   u   matky v rozhodnom čase t. j. od roku 2001 až do dnešných dní nebývala, ani nebýva, pretože v tomto období bývala a býva v meste H. na rôznych adresách stále spolu so svojim druhom V. V. (...)

d) Na druhej strane ako mladá žena v najproduktívnejšom veku sa matka maloletej dlhodobo   a   zanovito   odmieta   zapojiť   do   pracovného,   resp.   zárobkového   procesu zodpovedajúcemu jej kvalifikácii vyučenej predavačky, hoci v samotnom meste H. pribudla za   posledné   roky   obrovská   obchodná   sieť   nielen   supermarketov,   ale   aj   rôznych   iných väčších   či   menších   predajní,   pričom   tak   ona   ale   ani   dieťa   nemajú   žiadne   zdravotné problémy. (...)

Na   základe   takto   vysvetlených   a   preukázaných   skutočností   a   dôkazov   sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky:

1) Sťažnosti znovu vyhovel a vydal nález, že napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. j. 10 CoP/4/2007/400 zo 07. 07. 2007 (do r. 24. 07. 2007) boli opätovne hrubo porušené:

a)   Základné   práva   sťažovateľa   garantované   v   čl.   47   odst.   3)   Ústavy   SR,   resp. článok 37 odst. 3) Listiny základných práv a slobôd publikovaný pod č. 23/1991 Zb., t. j. že: Všetci účastníci sú si v (súdnom) konaní rovní,

b) Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované článkom 6 odst.   1)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyhláseného   pod č. 209/1992 Zb.,

2) Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. j. 10 CoP/4/2007-400 zo 04. 07. 2007 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie, t. j. opätovné prerokovanie a rozhodnutie v súlade s patričným právnym názorom,

3) Priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z doterajšej,   ako   aj   súčasnej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Jednou zo záruk spravodlivého procesu je zásada rovnosti zbraní, ktorej dodržanie treba hodnotiť aj z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania. Európsky súd pre   ľudské   práva   v prípadoch,   keď   sa   zaoberal   princípom   rovnosti   zbraní   ako súčasťou spravodlivého   procesu   z hľadiska   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   uviedol,   že   aj   keď   hlavným zmyslom tohto článku je garancia spravodlivého súdneho konania, tento článok podrobne nerozvádza prípustnosť dôkazov alebo ich posúdenie, pretože preskúmanie týchto aspektov je predovšetkým úlohou vnútroštátnych orgánov (Schenk c. Švajčiarsko z 12. júla 1988, Annuaire,   č.   140).   Úlohou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   teda   nie   je   zasahovať do právneho posúdenia namietanej veci zo strany konkrétneho súdu podľa vnútroštátneho práva. Taktiež nie je podstatné, ak súd nereaguje na každú námietku účastníka konania a v okolnostiach daného prípadu to nemusí ani znamenať porušenie zásad spravodlivého procesu.   V tejto   súvislosti   však   treba   pripomenúť,   že   súd   nesmie   prehliadnuť   právo účastníka konania byť vypočutý a taktiež nesmie podceniť jeho tvrdenia a argumentáciu, aj keď   tie   sa   nemusia   explicitne   odzrkadliť   v konečnom   rozhodnutí   (č.   10153/82, rozhodnutie z 13. októbra 1986, D. R. 49, str. 67, 74).

Zásada   rovnosti   strán   v civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a procesného   postavenia   subjektov,   o ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje   záujmy   a   zároveň   vylučujúcu   mať   možnosť   podstatnej   výhody   voči   protistrane (IV. ÚS 211/07).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   bolo   tvrdenie,   že   namietaný   rozsudok   krajského súdu nie je súladný s ustanovením § 96 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov   účinného   do   31.   marca   2005   (ďalej   len   „zákon   o rodine“)   a taktiež ani s ustanovením   druhej   vety   §   135   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   z dôvodu, že nerešpektoval   nález   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   209/06-38   zo   6.   decembra   2006. V neposlednom rade sťažovateľ argumentoval tým, že z hľadiska plnenia jeho vyživovacej povinnosti voči maloletej je jeho situácia nepriaznivá, čo podľa jeho názoru značnou mierou ovplyvňuje matka maloletej, a to aj tým, že sa odmieta zaradiť do pracovného procesu. Sťažovateľ   však   nezdôvodnil,   v čom   vidí   nespravodlivý   proces   pri   tvrdení,   že   došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   z obsahu   námietok   sťažovateľa   ústavný   súd   upriamil   pozornosť na svoj skorší nález č. k. II. ÚS 209/06-38 zo 6. decembra 2006, ktorým bolo vyslovené porušenie   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 6 CoP 11/2005-337 z 31. januára 2006, pričom ústavný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Vyslovenie porušenia uvedeného práva ústavný súd odôvodnil takto: „Z obsahu sťažnosti, dokumentácie predloženej sťažovateľom, ako   aj   súdneho   spisu   týkajúceho   sa   namietaného   konania   vyplýva,   že v danom   prípade je namietaný rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co P 11/2005-337 z 31. januára 2006 v časti, v ktorej   bolo   povinnosťou   krajského   súdu   vysporiadať   sa   s námietkou   sťažovateľa (uvedenou v jeho odvolaní) o tom, že konanie o určenie výživného za čas od 1. septembra 1999 bolo právoplatne zastavené, zjavne neodôvodnený, pričom sa nedotkol otázky, prečo rozhodoval   po späťvzatí   návrhu   (pretože   vo   všeobecnosti   platí,   že nemožno   rozhodovať o tom,   čo   sa   vzalo   späť),   čo   ústavný   súd   považoval   z   ústavného   hľadiska za neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a preto   rozhodol   o tom,   že   označeným   rozsudkom došlo k porušeniu ústavou chráneného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“

Ústavný súd konštatuje, že v konaní o zverenie do výchovy a určenie výživného po zrušení napadnutého rozsudku ústavným súdom krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   19   P   225/02-308 zo 17. februára 2005 opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 10 CoP 4/2007-400 zo 4. júla 2007 tak, že návrh na prerušenie konania zamietol, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej   časti   a   vo   výroku   o   určenie   výživného   na   mal.   M.   zo   strany   sťažovateľa za obdobie od 20. decembra 2001 do 31. decembra 2004, zaviazal sťažovateľa zaplatiť dlžné výživné za obdobie od 20. decembra 2001 do 31. decembra 2004 v sume 117 065 Sk, rozsudok súdu prvého stupňa v jeho prevyšujúcej napadnutej časti, t. j. vo výroku o určenie výživného od 1. januára 2005 do 27. marca 2006, ako aj vo výroku o náhrade trov konania zrušil a v rozsahu tohto zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V odôvodnení rozsudku č. k. 10 CoP 4/2007-400 zo 4. júla 2007 krajský súd uviedol obsah napadnutého rozsudku okresného súdu, venoval pozornosť dôkazom, z ktorých súd prvého   stupňa   vychádzal,   prezentoval   argumentáciu   sťažovateľa   obsiahnutú   v odvolaní, ako aj   vyjadrenie   kolízneho   opatrovníka   a matky   maloletej   k odvolaniu   sťažovateľa. Okrem toho poukázal na spomínaný nález ústavného súdu, ktorým bol jeho skorší rozsudok vyhlásený v danej veci zrušený. Po zrušení rozsudku a opätovnom prerokovaní danej veci krajský súd dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné.

Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva: „V   priebehu   prvostupňového   konania   otec   maloletej   podal   návrh   na   prerušenie konania z dôvodu, že na prvostupňovom súde prebieha ďalšie konanie o zapretie otcovstva. Prvostupňový súd sa s návrhom na prerušenie konania nevysporiadal. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodol o prerušení konania tak, že návrh na prerušenie konania zamietol. Tým, že prebieha konanie o určenie otcovstva, takéto konanie nie je dôvodom na prerušenie konania týkajúceho sa určenia výživného. Otcovi platí až do zapretia otcovstva domnienka, že   otcom   dieťaťa   je   manžel   matky.   Opak   nebol   preukázaný   a   z   podaného   odvolania nevyplýva, aby táto domnienka bola vyvrátená. Z uvedeného dôvodu odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný.

Odvolací súd sa ďalej vysporiadával aj ďalším odvolacím dôvodom a to, pokiaľ ide o určenie výživného za čas od 1. 9. 1999 do právoplatnosti rozsudku, ak bolo konanie o určenie výživného zastavené za čas od 1. 9. 1999 do právoplatnosti rozsudku. Odvolateľ v podanom odvolaní uvádza, že v zmysle ustanovenia § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Odvolací súd sa nestotožňuje s týmto názorom   odvolateľa.   Je   pravda,   že   v   predchádzajúcom   rozhodnutí   došlo   k späťvzatiu návrhu matkou maloletej, vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. 19 P 225/2002-191 dňa 26. 1. 2004 tak, že konanie o určenie výživného za čas od 1. 9. 1999 do právoplatnosti rozsudku a konanie o zverenie maloletej M. do výchovy otca sa zastavilo. Matka maloletej dňa 6. 2. 2003 na súdnom pojednávaní zobrala návrh na určenie výživného na čas od 1. 9. 1999 do právoplatnosti rozsudku späť a navrhla konanie zastaviť. Navrhla určiť výživné po 5 000,- Sk od právoplatnosti rozsudku a zveriť maloletú do výchovy matky. Kolízny opatrovník prípisom zo dňa 23. 1. 2003 navrhol i napriek tomu, že matka zobrala návrh na určenie   výživného   súčinnosťou   od   1.   9.   1999   späť,   určiť   výživné   zo   strany   otca súčinnosťou od 1. 1. 2003. Poukázal na to, že súdne pojednávania otec dieťaťa úmyselne odďaľuje z dôvodu, že matka žiadala o určenie výživného súčinnosťou od právoplatnosti rozsudku. Dňa 20. 12. 2004 v súdnom konaní navrhla matka maloletej určiť výživné spätne od   20.   12.   2001   po   5   000,-   Sk.   Na   tomto   súdnom   pojednávaní   boli   prítomní   kolízny opatrovník,   právny   zástupca   otca,   matka.   K   rozšíreniu   návrhu   sa   pripojil   aj   kolízny opatrovník, ktorý navrhol návrhu vyhovieť a určiť výživné po 5 000,- Sk mesačne od 20. 12. 2001. V danom prípade nejde o začatie nového konania, ale iba o spresnenie uplatneného nároku, za aké obdobie, čiže o rozšírenie návrhu na určenie výživného.

Podľa ustanovenia § 96 ods. 1 O. s p. navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom,   súd konanie zastaví.   Cit.   ustanovenie   rešpektuje   navrhovateľa   ako   dominus   litis   iba   výnimočne,   ak navrhovateľ zoberie návrh späť súd konanie nezastaví, je to v tom prípade, ak by odporca so späťvzatím návrhu nesúhlasil. Zastavenie konania nemožno považovať za rozhodnutie vo veci samej. Ak vezme účastník svoj návrh na začatie konania späť, ide o procesný úkon voči súdu, ktorým prejavuje vôľu, aby sa nekonalo a o veci meritórne nerozhodovalo. Uplatnený nárok však späťvzatím návrhu nezaniká a možno ho uplatniť znova (R 54/1992).

Vzhľadom na uvedené prvostupňový súd vo veci správne rozhodol, ak určil výživné od 20. 12. 2001 do budúcna.

Odvolací súd sa ďalej vysporiadával aj s otázkou určenia výživného,   ktoré bolo napadnuté   odvolaním.   Pokiaľ   ide   o   určenie   výživného   zo   strany   prvostupňového   súdu, odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o určenie výživného na mal. M. zo strany otca za obdobie od 20. 12. 2001 do 31. 12. 2004. V prevyšujúcej časti rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. (...)“

Po preskúmaní sťažnosti, spisu a rozsudku krajského súdu č. k. 10 CoP 4/2007-400 zo 4. júla 2007 ústavný súd zistil, že rozsudok krajského súdu vychádza z konkrétnych faktov,   je logicky   zdôvodnený   a nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   ani   zjavnej neodôvodnenosti. Zároveň treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je v rozpore s ustanovením druhej vety § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa   ktorej   súd   je   tiež   viazaný   rozhodnutím   ústavného   súdu   alebo   Európskeho   súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ústavný súd si teda v tejto súvislosti neosvojil námietku sťažovateľa, že rozsudok krajského súdu nerešpektuje jeho   nález,   ktorým   bolo   skoršie   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   vyhlásené   v danej   veci zrušené. Toto tvrdenie ústavný súd opiera o poznatok, že nedostatok, pre ktorý bolo skoršie rozhodnutie zrušené, krajský súd v rozsudku zo 4. júla 2007 odstránil tým, že sťažovateľovi podrobne   predstavil   svoje   myšlienkové   pochody,   spôsob   hodnotenia   dôkazov,   ozrejmil mu postup,   ako   sa   dopracoval   k vysloveným   právnym   záverom,   a dal   mu dostatočnú odpoveď   na   námietky,   ktoré   tvorili   nosné   piliere   jeho   odvolania   voči   prvostupňovému rozhodnutiu.

Sťažovateľ namietal aj rozpor rozsudku krajského súdu s ustanovením § 96 zákona o rodine.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   pri   určení   výživného   prihliadne   súd na odôvodnené   potreby   oprávneného,   ako   aj   na   schopnosti   a   možnosti   povinného. Na schopnosti   a   možnosti   povinného   prihliadne   súd   aj   vtedy,   ak   sa   povinný vzdá bez dôležitého   dôvodu   výhodnejšieho   zamestnania   alebo   nejakého   majetkového prospechu.

Pri posúdení týchto, ako aj ďalších námietok sťažovateľa týkajúcich sa skutkových okolností, ktoré boli podkladom na rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu v konaní o zverenie do výchovy a určenie výživného, ústavný súd vychádzal z vlastnej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Takéto nedostatky v rozsudku krajského súdu však ústavný súd nezistil. Zároveň sa ústavný súd nedomnieva, aby krajský súd v procese dokazovania uprednostňoval   práva   jedného   účastníka   konania   pred   druhým   alebo   aby   niektorému z nich poskytol výhody na úkor toho druhého. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie krajského súdu nesignalizuje ani možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   a s poukazom   na   to,   že   obsahom   práva na spravodlivé   súdne   konanie nie   je právo   na rozhodnutie   v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07), sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol, bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008