znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 139/07-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   augusta   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti Z. D., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 232/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 232/01 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 232/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Z.   D. p r i z n á v a finančné   zadosťučinenie   v   sume   40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Z.   D.   trovy   konania v sume 6 296 Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na   účet   jej právneho zástupcu advokáta JUDr. M. R., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 139/07-08   z   15. mája 2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Z. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 232/01.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. 1 SprS/246/2007 doručeným ústavnému súdu 1. augusta 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„V tomto prípade sa jedná o skutkovo a právne zložitú vec, kedy sa navrhovateľka domáha   vydania   časti   nehnuteľnosti,   pričom   v časti,   o ktorej   tvrdí,   že   ju   odporcovia neoprávnene užívajú, je nehnuteľnosť zastavaná rodinným domom odporcov. Súd vzhľadom na zložitosť zvažoval nariadenie znaleckého dokazovania. V súčasne dobe sa súd nachádza v štádiu, že v mesiaci júl 2007 bude nariadené znalecké dokazovanie. (...)

Prehľad úkonov vo veci 7 C 232/01

Žaloba napadla na súd 10. 05. 2001

1. 14. 5. 2001 - doručovanie návrhu + výzva na vyjadrenie odporcom

2. 21. 02. 2005 - výzva na odstránenie vád podania

3. 16.   03.   2005   -   predĺženie   lehoty   na   odstránenie   vád   podania   na   žiadosť navrhovateľky

4. 15. 06. 2005 - doručovanie upraveného návrhu odporcom

5. 21. 10. 2005 - pojednávanie - odročené za účelom mimosúdnej dohody na žiadosť účastníkov

6. 20.   01.   2006   -   pojednávanie   -   navrhovateľka   neprítomná   -   odročené   za   účelom ohliadky

7. 16. 03. 2006 - ohliadka

8. 23.   04.   2007   -   výzva   na   preukázanie   majetkových   pomerov   za   účelom   zloženia preddavku na znalecké dokazovanie + výzva na predloženie okruhu otázok na znalca

9. 29. 05. 2007 - uznesenie o zložení preddavku na znalecké dokazovanie

Vyjadrenie sudcu

Predmetom sporu je určenie hranice a vydanie časti nehnuteľnosti. V konaní ide o skutkovo a právne zložitú vec.   Navrhovateľka sa domáha vydania časti nehnuteľnosti v rozsahu od 0,15 do 0,30 m, celkovo okolo 7m2. V časti vydania nehnuteľnosti, o ktorej tvrdí, že jej odporcovia neoprávnene zasahujú do jej vlastníctva, je nehnuteľnosť zastavaná rodinným domom odporcov. Na ohliadke na mieste samom navrhovateľka žiadala aby sa odrátalo 13 cm stavby a kompenzácia po celej dĺžke bude 24 cm v plotoch. Vzhľadom k tomu, že ide o tvrdený zásah v rozsahu 16 cm po celej dĺžke nehnuteľnosti súd zvažoval nariadenie   znaleckého   dokazovania   a   za   tým   účelom   oslovil   znalca   z   odboru   geodézie Ing. K., aby súdu objasnil, či znalci pri zameriavaní a vytyčovaní pozemkov pripúšťajú a počítajú aj s určitou mierou odchyliek a či je prípustná určitá tolerancia. Po doručení otázok na znalca zo strany navrhovateľky súd dospel k záveru, že je potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Spis sa nachádza v štádiu, že v mesiaci júl 2007 bude nariadené znalecké dokazovanie.“

Ústavný   súd   nad   rámec   uvedených   skutkových   tvrdení   o priebehu   označeného konania (ktoré potvrdzuje obsah súdneho spisu vo veci, predloženého okresným súdom) zistil tieto skutočnosti:

Právny   zástupca   požiadal   7.   marca   2005   o predĺženie   lehoty   na   odstránenie nedostatkov   podania.   Okresný   súd   16.   marca   2005   predĺžil   lehotu   o 30   dní   a   právny zástupca sťažovateľky doručil okresnému súdu doplnený návrh na začatie konania 19. apríla 2005.

Dňa   22.   septembra   2005   okresný   súd   určil   prvý   termín   pojednávania   vo   veci na 21. október 2005, ktoré však bolo odročené na návrh právnych zástupcov účastníkov konania.

Na   výzvu   okresného   súdu   z 23.   apríla   2007   ohľadom   preukázania   majetkových pomerov   reagovali   žalovaní   podaním   doručeným   okresnému   súdu   3.   mája   2007, sťažovateľka a jej právny zástupca 4. mája 2007.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ktoré   je   totožné   s   právom   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   „Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť   súdu   a sudcu   vychádza   z § 6 OSP, ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   V súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   v rámci   prvého kritéria   aj   na   predmet   sporu   (povaha   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie. I keď tieto spory (o určenie hranice medzi pozemkami a vydanie častí nehnuteľností) je možné hodnotiť ako právne i skutkovo zložitejšie,   pretože   obvykle   vyžadujú   vykonanie   rozsiahleho   znaleckého   dokazovania, v danom prípade však treba konštatovať, že doterajšia doba konania (návrh bol okresnému súdu   doručený   ešte   v máji   2001)   je z ústavného   hľadiska   neakceptovateľná   aj   preto, že okresný   súd   dosiaľ   vo   veci   nenariadil   znalecké   dokazovanie   a   nevykonal   (okrem ohliadky nehnuteľnosti) také dôkazy a procesné úkony, ktoré by viedli k jeho rozhodnutiu vo veci samej.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania podstatne neprispelo k predĺženiu doby   prerokovania   uvedenej   veci,   hoci   sa   nezúčastnila   pojednávania   v januári   2006 a tiež predtým v októbri 2005 bolo pojednávanie odročené na základe jej žiadosti za účelom uzavretia   mimosúdnej   dohody   medzi   účastníkmi,   pretože   uvedené   okolnosti   vzhľadom na zistenú   nečinnosť   okresného   súdu   nemali   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   tohto   konania. Okresný súd nemal k správaniu sťažovateľky konkrétne námietky.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnom konaní. Ústavný súd poukazuje na to, že konanie v tejto veci začalo už 10. mája 2001 a okrem zaslania žaloby žalovaným na vyjadrenie, okresný súd bol nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky viac ako 45 mesiacov, až do 21. februára 2005, keď vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na odstránenie nedostatkov jej podania z mája 2001. Ani ďalšie procesné úkony okresného súdu   od   tohto   obdobia   nesmerovali   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľky a do predloženia spisu ústavnému súdu (1. augusta 2007) nebolo nariadené ani znalecké dokazovanie, potreba ktorého vznikla už pri ohliadke konanej 16. marca 2006.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   preto   dospel   k názoru,   že   doterajším postupom   okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   vedené   pod   sp. zn.   7   C   232/01,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 40 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistený stav konania v právnej veci sťažovateľky vedenej okresným súdom   pod   sp.   zn.   7   C   232/01   a   s poukazom   na   jej   žiadosť   o priznanie   finančného zadosťučinenia ústavný súd považoval priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde v požadovanej výške.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. M.   R. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti   a   jej   podanie)   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   v   sume   2 970 Sk   (za   jeden   úkon   právnej   služby) a k tomu 2 x 178 Sk režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2007