znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 139/06-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   PaedDr.   M.   U.,   bytom   P.,   pre   namietané   porušenie   jej základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 v spojení s čl. 35 ods. 1, čl. 36 písm. b), čl. 37 ods. 2, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa   čl. 26 Listiny základných práv a slobôd rozsudkami Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 73/04-166 zo 7. septembra 2004   a č.   k.   17   Co   142/05-202   z 3.   augusta   2005,   ako   aj   postupom   tohto   súdu   v im predchádzajúcich odvolacích konaniach, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PaedDr. M. U. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2006 doručená sťažnosť PaedDr.   M. U.,   bytom P.   (ďalej len „sťažovateľka“),   pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 v spojení s čl. 35 ods. 1, čl. 36 písm. b), čl. 37 ods. 2, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14   a   čl.   17   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 26 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkami Krajského súdu   v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)   č. k. 17 Co 73/04-166 zo 7. septembra 2004 (ďalej aj „rozsudok zo 7. septembra 2004“) a č. k. 17 Co 142/05-202 z 3. augusta 2005 (ďalej aj „rozsudok z 3. augusta 2005“), ako aj postupom tohto súdu v im predchádzajúcich odvolacích konaniach.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   2.   januára   2001   podala Okresnému súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru smerujúcu proti SOU strojárskemu, P. (ďalej len „žalovaný“). Okresný súd   rozsudkom   č.   k.   4   C   2/01-99   z 18.   februára   2003   žalobu   sťažovateľky   zamietol a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania   krajský   súd   uznesením   č.   k.   17   Co   99/03-115   z 2. septembra   2003   rozsudok okresného súdu z 18. februára 2003 zrušil a vec tomuto súdu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd po doplnení dokazovania v uvedenej veci vyniesol 9. decembra 2003 rozsudok č. k. 4 C 2/01-132 (ďalej aj „rozsudok z 9. decembra 2003“), ktorým určil, že rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou danou sťažovateľke je neplatné a že pracovný pomer   i naďalej   trvá.   Krajský   súd   podľa   sťažovateľky „kontroverzným“ rozsudkom   zo 7. septembra   2004 rozsudok   okresného   súdu   z 9.   decembra 2003   zmenil   tak,   že   žalobu sťažovateľky zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľka v uvedenej veci podala následne 25. októbra 2004 dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 224/2004 z 28. apríla 2005, ktorým bol rozsudok krajského súdu zo 7. septembra 2004 zrušený a vec bola tomuto súdu vrátená na ďalšie konanie. Sťažovateľke bolo toto rozhodnutie   najvyššieho   súdu   doručené   15.   júna   2005.   Podaním   z 8.   augusta   2005 sťažovateľka   podala   na   krajský   súd   opätovný   návrh,   v ktorom   požiadala   o potvrdenie rozsudku okresného súdu z 9. decembra 2003 odvolacím súdom.

Krajský súd rozsudkom z 3. augusta 2005 rozsudok okresného súdu z 9. decembra 2003 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Sťažnosťou   z   22.   septembra   2005   adresovanou   najvyššiemu   súdu   sťažovateľka "protestovala" proti rozsudku krajského súdu z 3. augusta 2005, ktorý podľa jej názoru týmto   rozhodnutím   porušil   princíp   viazanosti   odvolacieho   súdu   právnym   názorom najvyššieho   súdu   ako   súdu   vyššieho   stupňa.   Uvedené   podanie   bolo   4.   októbra   2005 postúpené krajskému súdu. Predseda krajského súdu následne 19. októbra 2005 sťažnosť sťažovateľky zamietol ako neprípustnú.

Podľa sťažovateľky rozsudky krajského súdu zo 7. septembra 2004 a z 3. augusta 2005   „mimoriadne   závažným   spôsobom   porušujú   nielen   ústavné   princípy“, ale   aj   jej základné práva a slobody zaručené ústavou a práva zaručené dohovorom.

Krajský   súd   ako „sekundárny   (...)   porušovateľ   ústavných   práv   sťažovateľky“ jej podľa nej svojím postupom odňal právo na prácu zaručené v čl. 35 ods. 3 ústavy v rozpore s čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, obmedzil jej právo v rozpore s čl. 13 ods. 2 ústavy a čl. 17 dohovoru, porušil jej právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušil jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, právo na preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných ľudských práv a slobôd   zaručené   v čl.   46   ods.   2   ústavy   korešpondujúce   podľa   nej   s čl.   13   dohovoru zaručujúcim právo na účinný opravný prostriedok. Krajský súd jej taktiež spôsobil ujmu na právach   v zmysle   čl.   12   ods.   4   ústavy,   pretože „tvrdošijne   a neústupčivo   uplatňuje   už 7 rokov svoje základné práva a slobody (aj v inej veci)“, ako aj preto, že ju nechránil podľa čl.   36   písm.   b)   ústavy   proti   svojvoľnému   prepusteniu   zo   zamestnania,   neposkytol   jej ochranu ako žene, ktorá má právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky podľa čl. 38 ods. 1 ústavy, neposkytol jej ochranu ani ako osobe zdravotne postihnutej, ktorá má právo podľa čl. 38 ods. 2 ústavy na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch, a ani ako predsedníčke odborovej organizácie.

Skutkové   a právne   pochybenia   krajského   súdu,   ku   ktorým   došlo   v rozsudku   zo 7. septembra 2004 a aj v rozsudku z 3. augusta 2005, sú podľa sťažovateľky z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné.   Vyvodené   závery   odvolacieho   súdu   sú nedôvodné, navyše v merite veci rozporné s názorom dovolacieho súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   taktiež   namietala,   že   na   pojednávaní   konanom 7. septembra 2004 „(...) nedostala na obhajobu svojho práva ani taký časový priestor ako žalovaný   pán   riaditeľ,   ktorý   bol   pre   svoju   zaneprázdnenosť   z pojednávania   predčasne uvoľnený. Z tohto dôvodu pred odvolacím súdom nemohlo dôjsť ani ku konfrontačnému rozhovoru (sťažovateľka – žalovaný zamestnávateľ)“. Krajský súd ako súd odvolací podľa sťažovateľky ani nezohľadnil skutočnosť, že žalovaný zmeškal lehotu danú mu okresným súdom na doplnenie dôvodov odvolania pod následkom zastavenia konania.

Krajský   súd   svojím   rozsudkom   z 3.   augusta   2005   podľa   nej   len „pokračuje v šikanovaní a v diskriminácii sťažovateľky“ a jeho vynesením krajský súd len „zrušil jej právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   v primeranej   lehote   i právo   na   účinný   opravný prostriedok“.

Skutkové   a právne   pochybenia   krajského   súdu   dosiahli   podľa   sťažovateľky   takú intenzitu, že ich dôsledkom bolo a je porušenie nielen ústavných noriem, princípov, ale aj ústavou chránených hodnôt a práv sťažovateľky, ba i ľudských práv a základných slobôd chránených dohovorom.

Následok týchto závažných procesnoprávnych pochybení krajského súdu „pôsobí neúmerne   dlho“ a   drasticky   zasahuje   do   rodinných   vzťahov,   manželského   života   aj zdravotného stavu sťažovateľky.

Podľa   sťažovateľky   je   rozhodnutie   krajského   súdu   z 3.   augusta   2005 „účelové a cielené“, pričom žalovaný zámernými prieťahmi v tomto konaní získava čas i možnosť v novom odvolacom konaní opätovne uspieť v predmetnej veci. Tento sťažovateľkin názor potvrdzuje skutočnosť, že krajský súd ponechal podľa nej bez povšimnutia jej dve nové podania   v uvedenej   veci   (podanie   z 21.   júna   2005   a 8.   augusta   2005),   v ktorých sťažovateľka požiadala o zastavenie odvolacieho konania a potvrdenie rozsudku okresného súdu z 9. decembra 2003, ako aj skutočnosť, že krajský súd podľa nej ignoruje jej sťažnosť z 22. septembra   2005   adresovanú   najvyššiemu   súdu,   ktorú   predseda   krajského   súdu zamietol ako neprípustnú.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka požiadala, aby ústavný súd v rámci konania pred ústavným súdom preskúmal postupy a rozhodnutia krajského súdu (rozsudok zo   7.   septembra   2004   a rozsudok   z 3.   augusta   2005),   posúdil   neústavnosť   konania a rozhodovania krajského súdu, skontroloval, či krajský súd chránil zákonnosť a ústavnosť a či ním vyvodené právne závery v jeho rozhodnutiach nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a sú zlučiteľné s ústavou a medzinárodnými zmluvami, aby individuálne posúdil oprávnenosť   a dôvodnosť   sťažovateľkinej   sťažnosti   a konštatoval   porušenie   princípov obsiahnutých v čl. 12 a čl. 13 ústavy v spojitosti s namietanými porušeniami základných práv   a slobôd   upravenými   v druhom   a siedmom   oddiele   ústavy   korešpondujúcimi s ľudskými právami a základnými slobodami chránenými dohovorom, ako aj aby posúdil prieťahy v konaní ako celok.

V závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   podľa   jej   názoru   krajský   súd mohol uvedenú vec - pracovnoprávny spor - právoplatne rozhodnúť už začiatkom roku 2004, a v takomto prípade by podľa nej táto dĺžka konania zodpovedala predmetu tohto konania, t. j. skutkovej i právnej povahe tejto veci a i zvyklostiam všeobecných súdov.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že:

1. rozsudok zo 7. septembra 2004, ako aj rozsudok z 3. augusta 2005 je v rozpore s ustanovením čl. 3 základných zásad Zákonníka práce ako aj so zákonom Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   387/1996   Z.   z.   o zamestnanosti   v znení   neskorších   predpisov a s čl. 26 listiny,

2. rozsudok   z 3.   augusta   2005   sa   odchyľuje   v merite   veci   od   právneho   názoru najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn. 1 Cdo 224/04 z 25. apríla 2005,

3. krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 73/04 i v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 142/05 porušil ústavné princípy obsiahnuté v čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a v čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy v spojení s jej právom na prácu podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, s právom domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy korešpondujúcim s právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, s právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a s   právom   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, s právom na rovnosť v konaní zaručeným v čl. 47 ods. 3 ústavy, s právom na preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd zaručených v čl. 46 ods. 2 ústavy,   s   právom   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   z práce   a diskriminácii v zamestnaní zaručeným v čl. 36 písm. b), čl. 38 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 37 ods. 2 ústavy, s právom na účinný prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom zaručeným v čl. 13 dohovoru, s právom užívať práva a slobody bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode   zaručeným   v čl.   14   dohovoru   a so   zákazom   zneužitia   práv   zaručeným   v čl.   17 dohovoru,

4. rozsudok krajského súdu z 3. augusta 2005 sa zrušuje,

5. krajskému   súdu   zakázal   pokračovať   v porušovaní   ústavnoprávnych   zásad, základných práv a slobôd, ľudských práv a základných slobôd,

6. krajskému súd prikázal obnoviť stav pred porušením ústavných práv a ľudských práv a základných slobôd (stav pred vynesením rozsudku z 3. augusta 2005),

7. pridelil   predmetnú   vec   na   prejednanie   a právoplatné   rozhodnutie   o nej   inému krajskému súdu a

8. priznal   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   za   porušenie   jej   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vo výške od 105 000 Sk do 200 000 Sk a za porušenie jej ďalších práv vo výške od 300 000 Sk do 500 000 Sk, ako aj za ujmu na zdraví, ktorú bližšie nevyčíslila.

Sťažovateľka   v rámci   svojej   sťažnosti   taktiež   požiadala   o ustanovenie   právneho zástupcu   v konaní pred ústavným súdom   a k svojej   sťažnosti   taktiež   pripojila návrh   na vylúčenie sudcov krajského súdu z prejednania a rozhodnutia predmetnej veci z dôvodu ich predpojatosti.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 v spojení s čl. 35 ods. 1, čl. 36 písm. b), čl. 37 ods. 2, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru a základného práva podľa čl. 26 listiny rozsudkami krajského súdu č. k. 17 Co 73/04-166 zo 7. septembra 2004 a č. k. 17 Co 142/05-202 z 3. augusta 2005,   ako   aj   postupom   tohto   súdu   v im   predchádzajúcich   odvolacích   konaniach. K porušeniu   uvedených   sťažovateľkiných   práv   malo   v predmetných   konaniach   dôjsť v dôsledku skutkových a procesných pochybení krajského súdu.

A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 v spojení s čl. 35 ods. 1, čl. 36 písm. b), čl. 37 ods. 2, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru a základného práva podľa čl. 26 listiny

Podľa   ústavného   súdu   zistenie,   či   v predmetnej   veci   došlo   k porušeniu sťažovateľkiných   práv   v dôsledku,   podľa   jej   názoru,   nezákonnej   výpovede   zo   strany žalovaného,   je   vzhľadom   na   prebiehajúce   konanie   v   právomoci   všeobecného   súdu. Sťažovateľka má v prebiehajúcom konaní v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné opravné prostriedky, ktorými môže dosiahnuť odstránenie skutkových a právnych pochybení súdu, resp. ktorými si môže svoje práva v uvedenom konaní chrániť. Ústavný súd   sa   teda   bude   môcť   zaoberať   prípadným   vyslovením   porušenia   označených   práv sťažovateľky až po právoplatnom rozhodnutí všeobecného súdu, v ktorom budú ustálené skutkové zistenia a právne závery v tejto veci.

Vo vzťahu k rozsudku zo 7. septembra 2004 ústavný súd navyše poznamenáva, že sťažovateľka už ochranu svojich práv v tomto konaní dosiahla prostredníctvom využitia účinného   opravného   prostriedku   (dovolania),   v dôsledku   ktorého   bol   tento   rozsudok rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 224/2004 z 28. apríla 2005 zrušený.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   podľa   ktorého   rozhoduje   ústavný   súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   v tých   prípadoch,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), nie je vo vzťahu k predmetnému konaniu daná právomoc ústavného súdu.

Sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ústavný súd preto pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

B   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že táto v časti, v ktorej namieta porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, smeruje proti krajskému súdu. Táto skutočnosť je zrejmá predovšetkým z vymedzenia odporcov v úvode sťažnosti sťažovateľky, ako aj zo samotného petitu sťažnosti.

Vychádzajúc z petitu sťažnosti a prihliadajúc aj na dôvody sťažnosti, ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   posudzoval,   či   konanie   krajského   súdu   ako   celok   vo   veci sťažovateľky   (t.   j.   jednotlivé   obdobia,   keď   vo   veci   konal   a rozhodoval)   by   mohlo   byť eventuálne v konaní vo veci samej (po prijatí na ďalšie konanie) posúdené ako porušenie práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   zistenia ústavného súdu   krajský   súd v predmetnej   veci   konal a rozhodoval v troch prípadoch.

Dňa 29. mája 2003 bol spisový materiál v uvedenej veci doručený krajskému súdu za účelom   rozhodnutia   o odvolaní   podanom   sťažovateľkou   proti   rozsudku   okresného   súdu z 18. februára 2003. Na pojednávaní konanom 2. septembra 2003 krajský súd uznesením č. k.   17   Co 99/03-115   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   z 18.   februára   2003   a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Okresnému súdu bol následne spis v tejto veci doručený 2. októbra 2003.

Po druhýkrát bol spisový materiál v tejto veci doručený krajskému súdu 31. marca 2004   na   základe   odvolania   podaného   žalovaným   proti   rozsudku   okresného   súdu z 9. decembra 2003. Po zabezpečení listinných dôkazov krajský súd 7. septembra 2004 na pojednávaní rozsudkom č. k. 17 Co 73/04-166 rozsudok okresného súdu z 9. decembra 2003 zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Spis v tejto veci bol okresnému súdu doručený späť 4. októbra 2004.

Dňa 4. júla 2005 bol spis v tejto veci opätovne doručený krajskému súdu, pretože najvyšší   súdu   na   základe   dovolania   podaného   sťažovateľkou   rozsudkom   sp.   zn. 1 Cdo 224/2004 z 28. apríla 2005 zrušil rozsudok krajského súdu zo 7. septembra 2004 a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   17   Co   142/05-202 z 3. augusta 2005 rozsudok okresného súdu z 9. decembra 2003 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Spis v tejto veci bol okresnému súdu doručený 18. augusta 2005.

Ústavný súd z uvedených skutočností zistil, že konanie krajského súdu ako celok, vzhľadom   na   jeho   celkovú   dobu   a okolnosti,   za   ktorých   prebiehalo,   nevykazuje   znaky zbytočných   prieťahov   alebo   neprimeranej   lehoty,   a preto   nemohlo   porušiť   práva sťažovateľky zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   bolo   preto   potrebné   odmietnuť   pri   jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

C K návrhu na vylúčenie sudcov krajského súdu

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti požiadala ústavný súd, aby rozhodol o vylúčení sudcov   krajského   súdu   z prejednania   a rozhodnutia   v   uvedenej   veci   z dôvodu   ich predpojatosti.

Podľa § 16 OSP o procesnom práve účastníka konania podať vo svojej veci námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1 OSP, rozhoduje nadriadený všeobecný súd.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd nemá dostatok právomoci   na prerokovanie a rozhodnutie tohto návrhu sťažovateľky, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   odmietol   a vzhľadom   na   túto   skutočnosť   bolo   už ďalej   bezpredmetné rozhodovať o jej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006