znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 139/03-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2004 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov   Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť R.   K., bytom P.,   zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., P., ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 115/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo R. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 115/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. R. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia R. K. advokátke JUDr. D. K., P., vo výške 4 398 Sk (slovom štyritisíctristodeväťdesiatosem slovenských korún).

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti R. K.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2003 doručená   sťažnosť   R.   K.,   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ),   zastúpeného   advokátkou JUDr. D.   K.,   P.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 115/99.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2003 a podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ju uznesením č. k. III. ÚS 139/03-12 prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   a upustil   od   ústneho pojednávania,   ktoré   vzhľadom   na   charakter   konania   nemohlo   prispieť   k ďalšiemu objasneniu veci.

Navrhovateľ (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľ) podal návrh na zaplatenie istiny   19   232,50   Sk   s prísl.,   ktorý   bol   okresnému   súdu   doručený   21.   septembra   1999. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že napriek tomu, že od podania návrhu prešlo päť rokov, doteraz   okresný   súd   nevydal   právoplatné   rozhodnutie   a nedošlo   ani   k žiadnemu   úkonu smerujúcemu   k náprave.   Sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu, ktorý mu listom z 11. novembra 2002 oznámil, že v konaní sa nepokračovalo z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne na materskú dovolenku.

V predmetnej veci sťažovateľ podal aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý okresný súd uznesením č. k. 22 C 115/99-7 z 9. novembra 1999 zamietol.

Podľa sťažovateľa z vyššie uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že okresný súd svojou nečinnosťou spôsobil prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 115/99, čím porušil jeho základné právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   „nekonaním   Okresného   súdu Bratislava I v občianskoprávnej veci R. K., P. došlo k porušeniu jeho ústavného práva na prerokovanie   jeho   veci   bez   prieťahov   zaručených   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a priznal finančné zadosťučinenie v zmysle čl. 127 Ústavy SR v sume 50 000,- Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti Nálezu ústavného súdu“.

Podpredsedníčka okresného súdu sa na výzvu ústavného súdu vyjadrila k sťažnosti podaním   doručeným   ústavnému   súdu   15.   augusta   2003.   Urobila   v ňom   prehľad   spisu, z ktorého vyplýva, že posledné pojednávanie vo veci sa konalo 6. novembra 2001. Ďalej uvádza, že zákonná sudkyňa JUDr. Z. M. nastúpila 13. júla 2002 na materskú dovolenku. JUDr. L. P. 24. apríla 2003 prevzala oddelenie 22 C na základe dodatku k rozvrhu práce na rok 2003. Dňa 12. mája 2003 požiadal Okresný súd Prešov o vykonanie výsluchu účastníka konania – navrhovateľa. Dňa 12. júna 2003 bol navrhovateľ vypočutý a 16. júna 2003 po vybavení dožiadania Okresný súd Prešov vrátil spis. Termín pojednávania je stanovený na 17. september 2003.

Podpredsedníčka okresného súdu odvolajúc sa na priebeh konania poukázala na to, že   okresný   súd   vo   veci   riadne   konal,   účastníci   sa   na   stanovené   termíny   pojednávania opakovane nedostavili, čím marili priebeh konania.

Okrem toho uviedla, že po nástupe JUDr. Z. M. na materskú dovolenku 13. júla 2002 nebolo oddelenie 22 C do 22. apríla 2003 z dôvodu nedostatočného personálneho obsadenia súdu   pridelené   inému   sudcovi.   Po   skončení   výberového   konania   bolo   oddelenie   ihneď pridelené na vybavenie JUDr. L. P., ktorá ďalej vo veci bez prieťahov koná.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa,   vyjadrenia   podpredsedníčky okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 22 C 115/99 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Okresnému   súdu   bol   21.   septembra   1999   doručený   návrh   na   zaplatenie   istiny 19 232,50 Sk odporcom CK MAXIM, spol. s. r. o., Župné námestie 7, Bratislava. V ten istý deň   bol   navrhovateľom   podaný   okresnému   súdu   aj   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia, ktorý okresný súd uznesením č. k. 22 C 115/99-7 z 9. novembra 1999 zamietol. Okresný súd 27. septembra 2000 vydal na základe návrhu na zaplatenie istiny 19 232,50 Sk platobný rozkaz č. k. Ro 22 C 115/99-11. Odporca 10. októbra 2000 podal proti platobnému rozkazu odpor. Uznesením z 8. novembra 2000 uložil okresný súd odporcovi povinnosť zaplatiť súdny   poplatok za odpor.   Súdny poplatok bol odporcom   zaplatený 12. januára 2001.   Prvé   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   14.   júna   2001.   Na   pojednávanie   sa nedostavil   navrhovateľ,   jeho   právny   zástupca   ani odporca, všetci   mali   doručenie   riadne vykázané. Právna zástupkyňa odporcu sa na pojednávanie nedostavila, svoju neúčasť na pojednávaní   12.   júna   2001   písomne   ospravedlnila.   Ďalšie   pojednávanie   sa   konalo 18. septembra 2001, na ktoré sa nedostavil štatutárny zástupca odporcu, ktorý neúčasť na pojednávaní ospravedlnil. Nedostavil sa ani právny zástupca odporcu, ktorý nemal vykázané doručenie.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   6.   november   2001   z dôvodu   neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu. Sudkyňa listom z 21. septembra 2001 vyzvala odporcu, aby oznámil aktuálnu adresu sídla právnej zástupkyne JUDr. E. B., pretože zásielka sa vrátila s oznamom, že na uvedenej adrese nesídli. V poradí tretie pojednávanie sa konalo 6. novembra   2000,   na   ktoré   sa   bez   ospravedlnenia   nedostavil   odporca   ani   jeho   právny zástupca.   Obidvaja   mali   doručenie   predvolania   riadne   vykázané.   Súd   pojednával   v   ich neprítomnosti. Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní okrem iného uviedol, že sa mu nepodarilo na pojednávanie zabezpečiť originál dokladov, ktoré sa nachádzajú vo fotokópii v spise, a navrhol, aby súd dožiadaným súdom vypočul v predmetnej veci navrhovateľa, ktorý   sa   bližšie   vyjadrí   k skutkovému   stavu.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito z dôvodu   vypočutia   navrhovateľa   dožiadaným   súdom.   Dňa   12.   mája   2003   sudkyňa JUDr. P. L. urobila dožiadanie na Okresný súd v Prešove za účelom vykonania výsluchu navrhovateľa. Okresný súd v Prešove 12. júna 2003 vypočul navrhovateľa a spísal zápisnicu o výsluchu. Právny zástupca navrhovateľa 19. júna 2003 žiadal okresný súd, aby vo veci konal a vytýčil termín pojednávania. Dňa 17. septembra 2003 okresný súd pojednával vo veci   v neprítomnosti   navrhovateľa   a odporcu   a rozhodol,   že   návrh   navrhovateľa   zo 17. septembra 1999 zamieta.

III.

Článok 48 ods. 2 ústavy o. i. zakotvuje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého v konaní o každom návrhu pred ústavným súdom, v ktorom navrhovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (inú právnu ochranu), ako aj práva na spravodlivý   proces   z toho   dôvodu,   že   všeobecný   súd   nekonal   spôsobom   ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (I. ÚS 1/97, I. ÚS 49/98).

Účelom   priznania   práva   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   je   poskytnutie príležitosti   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Navrhovateľ   využil   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom a podal sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní podľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, čo mu však nezabezpečilo odstránenie stavu právnej neistoty vo veci, s ktorou sa obrátil na okresný súd.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie o zaplatenie istiny ústavný súd nehodnotil ako zložitú vec.

Pri kritériu „správanie“ účastníkov ústavný súd zistil, že na pojednávanie sa ani raz nedostavil   odporca   ani   jeho   právna   zástupkyňa,   pričom   iba   v jednom   prípade   právna zástupkyňa   odporcu   nemala   vykázané   doručenie   predvolania   z dôvodu   zmeny   adresy. Pokiaľ   ide   o správanie   navrhovateľa   v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   zistil,   že   bez ospravedlnenia   sa   ani on,   ani jeho právny   zástupca   nezúčastnil   na   prvom   pojednávaní. Okrem toho je potrebné uviesť, že právny zástupca navrhovateľa, ktorý ho zastupoval na základe substitučného plnomocenstva, nedoložil súdu potrebné doklady týkajúce sa zájazdu, potrebné   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej   a taktiež   nemal   potrebné   informácie   ohľadne objednávania zájazdu a ďalších skutočností. Ústavný súd konštatuje, že zistené skutočnosti je potrebné zohľadniť pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom, a to na ťarchu sťažovateľa, pretože keby bol od začiatku konania poskytol súdu potrebnú súčinnosť, možno predpokladať, že už v roku 2001 by bolo vo veci rozhodnuté.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní toho, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu označeného základného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to v dôsledku jeho nekonania v období od novembra 1999 do septembra 2000,   keď   okresný   súd   vydal   platobný   rozkaz.   Ďalšie   zbytočné   prieťahy   spôsobené nekonaním   okresného   súdu   boli   v období   od   tretieho   pojednávania,   ktoré   sa   konalo v novembri   2001,   do   mája   2003,   keď   sudkyňa   okresného   súdu   urobila   dožiadanie   na Okresný súd v Prešove.

V konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 22 C 115/99 teda došlo ku zbytočným prieťahom   v celkovej   dĺžke   26   mesiacov,   ktoré   treba   považovať   za   porušenie   práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri vymedzení celkovej dĺžky zbytočných prieťahov bral do úvahy iba obdobie nečinnosti okresného súdu, pretože v ďalších obdobiach aj účastníci konania mali nemalý podiel na dĺžke konania.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk, ale neuviedol dôvody, na základe ktorých sa primeraného finančného zadosťučinenia domáha, preto ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby odstránila tento nedostatok.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   uviedla,   že „Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ako   náhrady   nemajetkovej   ujmy prichádza do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, t. j. že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenie resp. uvedenie do pôvodného stavu“, a daný prípad považuje za taký, kde už nemožno napraviť porušenie základného práva alebo slobody.

Ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy   spočívajúcej   v pocitoch   neistoty   a úzkosti   spojených   spravidla   s neprimerane   dlho trvajúcim stavom právnej neistoty.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, ale už neprikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, pretože v priebehu konania na ústavnom súde okresný súd rozhodol vo   veci.   Vzhľadom   na   to,   že   v celková   doba   konania   okresného   súdu   bola   poznačená zbytočnými   prieťahmi   z dôvodu   nečinnosti   okresného   súdu,   ústavný   súd   rozhodol   aj o primeranom finančnom   zadosťučinení podľa   § 50 ods.   3 zákona o ústavnom   súde   vo výške   20   000   Sk.   Vo   zvyšnej   časti   návrhu   o primeranom   finančnom   zadosťučinení nevyhovel, pretože na celkovej dĺžke konania, ako vyplýva z vyššie uvedeného, mal podiel aj sťažovateľ.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v liste   z 18.   decembra   2003   žiadala   ústavný   súd o priznanie trov právneho zastúpenia podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), podľa ktorého odmena za jeden úkon   je   1/3   výpočtového   základu,   t.   j.   4   270   Sk.   Odmena   trov   podľa   návrhu   právnej zástupkyne   pozostáva   za   úkony   prevzatie   a príprava   zastúpenia,   doplnenie   ústavnej sťažnosti, 2-krát režijný paušál, spolu 8 796 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, podľa ktorého odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za prevzatie a prípravu zastúpenia 4 270 Sk podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002. Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa nedopĺňala sťažnosť, nemohol ústavný súd priznať trovy konania za tento úkon. Listom,   ktorý   bol   ústavnému   súdu   doručený   18.   decembra   2003,   právna   zástupkyňa sťažovateľa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   odôvodnila   požadované   finančné zadosťučinenie, čo malo byť podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde obsiahnuté už v sťažnosti.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o priznaní   náhrady   výdavkov   na   miestne telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 128 Sk. Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov vo výške 4 398 Sk, ktoré ústavný súd zaviazal uhradiť právnej   zástupkyni   sťažovateľa   okresný   súd.   Vo   zvyšnej   časti   požadovaným   trovám právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2004