znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 139/02-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť J. P. a M. P., bytom P., zastúpených advokátom JUDr. T. S., Advokátska   kancelária,   K.,   pre   namietané   porušenie   ich   základného   práva   na   ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a pre namietané porušenie ich základného práva na rovnosť v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove č. k. 2 Co 173/99-291 z 26. januára 2000, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 81/2000-306 z 27. marca 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. a M. P.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2002 doručená   sťažnosť   J.   P.   a M.   P.,   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátom JUDr. T. S., Advokátska kancelária, K.

Sťažovatelia   uviedli,   že   20.   mája   2002   bol   ich   právnemu   zástupcovi   doručený rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) č. k. 3 Cdo 81/2000-306 z 27. marca 2002, ktorým zamietol ich dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 173/99-291 z 26. januára 2000. Krajský súd v Prešove ako   súd   odvolací   zmenil   rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   14   C   104/93-266   zo 14. decembra   1998,   ktorým   Okresný   súd   Prešov   vyhovel   žalobe   sťažovateľov,   tak,   že žalobu zamietol a zaviazal žalobcov (sťažovateľov) zaplatiť žalovanej (obci D.) náhradu trov konania.

Sťažovatelia sa svojou žalobou domáhali, aby Okresný súd uložil žalovanej obci D. povinnosť   v lehote   60   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   zriadiť   prístupovú   komunikáciu a vystavať miestnu komunikáciu k ich rodinnému domu na parcele č. 871/2 v katastrálnom území D.

Svoj   žalobný   návrh   opierali   o ustanovenia   §   417   ods.   2   Občianskeho   zákonníka v spojení   s   §   4   ods.   1   a 3   písm.   e)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   369/1990   Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), ako aj o § 2 ods. 3 druhú vetu, § 3 ods. 6, § 3d ods. 2 a ods. 4 písm. b) zákona č. 135/1961 Zb.   o pozemných   komunikáciách   (cestný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   platnom a účinnom ku dňu podania žaloby.

Okresný súd Prešov žalobe vyhovel a uložil obci D. povinnosť v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku zriadiť prístupovú komunikáciu a vystavať miestnu komunikáciu k rodinnému   domu   žalobcov.   Odvolací   súd   na   základe   odvolania   podaného   žalovaným napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil   tak,   že   žalobu   zamietol.   Proti   tomuto právoplatnému rozsudku Krajského súdu   v Prešove č. k. 2 Co 173/99-291 z 26. januára 2000   podali   sťažovatelia   dovolanie   na   najvyšší   súd,   ktorý   však   rozsudkom č. k. 3 Cdo 81/2000-306 z 27. marca 2002 dovolanie zamietol.

Sťažovatelia namietali, že všeobecné súdy im v rozpore s čl. 20 ods. 1 (druhou vetou) a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy neposkytli ochranu ich vlastníckych práv len preto, že povinným subjektom má byť obec D.,   ktorá   im   v dôsledku   nesplnenia   si   svojej   zákonnej   povinnosti   a nečinnosti   nielen spôsobila   škodu,   ale   spôsobila   aj   hrozbu   „totálnej   škody“   spočívajúcej   v tom,   že   pre nemožnosť dom užívať budú nútení ho zbúrať, čím prídu o celoživotné úspory investované do stavby a vzniknú im ďalšie náklady („na zbúranie“).

Uviedli,   že   sa   domáhali   ochrany   na   všeobecných   súdoch   podľa   §   417   ods.   2 Občianskeho zákonníka, pretože im hrozí veľká škoda, a práve túto ochranu im aj najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí odmietol.

Sťažovatelia   ďalej   namietali: „Sme   ako   vlastníci   domu   a pozemku   pod   ním diskriminovaní vo vzťahu ku všetkým ostatným vlastníkom rodinných domov vystavaných na základe stavebného povolenia, len preto, že štát, ktorý nám poskytol pozemok a cez svoj stavebný orgán nám vydal riadne stavebné povolenie, cez súdy nám nepriznáva ochranu vlastníckeho   práva,   neumožní   vlastniť   a užívať   postavený   rodinný   dom   len   preto,   že prevodom vlastníctvo štátu k pozemkom, na ktorých bol nezmeneným územným plánom až do vystavania domu zabezpečený aj prístup k nášmu pozemku a domu do vlastníctva obce D., táto obec v rozpore so zákonom svojvoľne zrušila aj tento jediný prístup v záujme dvoch vlastníkov, poslancov v obecnom zastupiteľstve. Je nesporné, že takýmto postupom obce a všeobecného súdu sme totálne obmedzovaní vo vlastníckom práve k domu a pozemku a to bez verejného záujmu a už vôbec nie na základe zákona, práve naopak, protiprávne, bez náhrady.   Niet   žiadneho   právneho   predpisu,   ktorý   by   umožňoval   takto   obmedzovať, znevýhodňovať vlastníka domu, legálne postaveného v súlade so zákonom.

V rozpore s čl. 47 ods. 3 Ústavy SR podľa ktorého „Všetci účastníci sú si v konaní na súde rovní“ sme napadnutým rozsudkom diskriminovaní len preto, že na druhej strane je obec, ktorej podľa názoru všeobecného súdu nemožno nič uložiť, žiadnu povinnosť. Napadnutý rozsudok NS SR je pre nás navyše aj nepochopiteľný, ak taký orgán, akým je najvyšší súd, si neuvedomuje rozdiel medzi zriadením prístupu (zo spoločenských, obecných záujmov buď vykúpenie potrebnej malej časti pozemkov na prístup, alebo podnet na   vyvlastňovacieho   konanie   z týchto   dôvodov   verejnoprospešnej   stavby,   prípadne   na zriadenie   vecného   bremena)   a medzi   výstavbou   miestnej   komunikácie,   postup   výstavby ktorej   nadbytočne   popisuje.   Podľa   §   417   ods.   2   Obč.   zák.   súd   má   možnosť   uložiť komukoľvek, teda aj štátu aj obci, vykonať aj konkrétnu aktívnu povinnosť, ktorou by sa zabránilo   vzniku   hroziacej   škody.   Hovorí   o časovej   súvislosti   možnosti   uložiť   takéto opatrenie, bez bližšieho zdôvodnenia, čo nás veľmi prekvapuje. Doposiaľ hrozba škody (nutnosť zbúrať novopostavený dom) trvá. Konanie sa viedlo na všeobecných súdoch od roku 1993, ak prvostupňový súd naposledy rozhodol 14. 12. 1998, odvolací KS v Prešove rozhodol o odvolaní 26. 1. 2000 a viac ako 2 roky trvalo NS SR (rozhodol 27. 3. 2002) na rozhodnutie o dovolaní, aj to len po telefonických urgenciách sťažovateľov u predsedu NS SR, s výsledkom, ktorý sám osobe hovorí v dôvodoch napadnutého rozsudku.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol: „Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   27.   3.   2002   č.   k.   3   Cdo   81/2000-306   (tiež rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 1. 2000 č.   k. 2 Co 173/99-291),   boli porušené základné práva sťažovateľov upravené v čl. 20 ods. 1 veta druhá, čl. 20 ods. 4 čl. 12 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 3. 2002 č. k. 3 Cdo 81/2000-306 a Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 1. 2000 č. k. 2 Co 173/99-291 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. Priznáva   sťažovateľom   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   finančnom   zadosťučinení   v sume 1.000.000,-Sk.“

Sťažovatelia   v sťažnosti   taktiež   poznamenali,   že   sa   domáhali   svojich   práv   proti postupu obce D. podnetom aj na ústavnom súde,   ktorý uznesením sp. zn. I. ÚS 47/99 z 22. júla 1999 ich podnet odmietol pre svoju nepríslušnosť na konanie vo veci v podstate z dôvodov, že ochrana vlastníckych práv má byť poskytnutá sťažovateľom všeobecnými súdmi, pred ktorými beží konanie, ktoré ešte nebolo právoplatne skončené, preto v tomto štádiu   rozhodovania na všeobecnom   súde   nie je možné súčasne uplatniť ochranu aj na ústavnom súde.

Všeobecné súdy im však zákonnú ochranu v konečnom dôsledku neposkytli. Taktiež   poukázali   na   skutočnosť,   že   žiadosťou   zo   14.   októbra   1996   opätovne požiadali Obecné zastupiteľstvo obce D. o splnenie si povinnosti obce podľa § 4 ods. 3 písm. e) zákona o obecnom zriadení (t. j. o vybudovanie miestnej komunikácie k ich domu). Obecné zastupiteľstvo obce D. vzalo uznesením č. 63/96 zo 16. októbra 1996 žiadosť na vedomie a odporučilo   sťažovateľom   rokovať s vlastníkmi pozemkov,   cez ktoré by mala prístupová   cesta   prechádzať.   Toto   uznesenie   bolo   na   základe   ústavnej   sťažnosti sťažovateľov predmetom konania na ústavnom súde, ktorý sťažnosť odmietol uznesením sp. zn. I. ÚS 63/97 z 8. októbra 1997 s odôvodnením, že napadnuté uznesenie obecného zastupiteľstva č. 63/97 zo 16. októbra 1996 nie je rozhodnutím, ktoré by rušilo alebo menilo tie ústavné práva sťažovateľov, ktoré sa namietali. No aj v tomto uznesení ústavný súd v poslednom   odseku   uvádza,   že   „týmto   rozhodnutím   ústavného   súdu   nie   je   dotknutá povinnosť   obce   D.   zabezpečiť   výstavbu   prístupovej   komunikácie   (cesty)   k domu sťažovateľov   tak,   ako   na   to   poukázali   aj   správne   orgány   a všeobecné   súdy   vo   svojich rozhodnutiach. Okrem toho táto povinnosť vyplýva obci priamo zo zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov“.

II.

Na základe listinných dôkazov predložených samotnými sťažovateľmi v uvedenej veci zistil ústavný súd tento skutkový stav:

Sťažovatelia   sa   žalobou   z 5.   mája   1993,   ktorej   petit   so   súhlasom   súdu   viackrát zmenili, domáhali na Okresnom súde Prešov rozhodnutia, ktorým by uložil žalovanej obci D. povinnosť zriadiť prístupovú komunikáciu k novostavbe ich rodinného domu postavenej na parcele č. 871/2 v katastrálnom území D.

Vykonaným dokazovaním Okresný súd Prešov zistil, že žalobcom (sťažovateľom) bol   rozhodnutím   bývalého   Okresného   národného   výboru   v P.,   finančného   odboru, z 3. októbra 1989 pridelený do osobného užívania pozemok EN 871/2 o výmere 596 m2. Bývalý   Miestny   národný   výbor   v D.   uzavrel   4.   októbra   1989   so   žalobcami   dohodu o zriadení práva osobného užívania uvedenej parcely a rozhodnutím bývalého Okresného národného výboru v P. z 9. novembra 1989 bolo žalobcom vydané stavebné povolenie na výstavbu rodinného domu na spomenutom pozemku.

V čase, keď žalobcovia začali s výstavbou rodinného domu, plánovalo sa v príslušnej lokalite   s výstavbou   viacerých   rodinných   domov.   Parcela   EN   871/2   bola   vytvorená z parcely EN 871 a parcely EN 863. Pre účely výstavby rodinných domov a prístupovej cesty k týmto domom sa viedlo vyvlastňovacie konanie.

Bývalý   Okresný   národný   výbor   v P.   v rozhodnutí   z 5.   júna   1989   vyvlastnil jednotlivým vlastníkom nehnuteľnosti potrebné na výstavbu rodinného domu a prístupovej cesty. Vyvlastňovacie konanie sa viedlo pod číslom výstavby 710/1989.

Aj   keď   nehnuteľnosti   boli   takto   vyvlastnené,   Obecný   úrad   v D.   nepristúpil k realizácii   prístupovej   cesty   k rodinným   domom.   Cesta   bola   územným   plánom   riadne schválená a odsúhlasená.

Obec D. (žalovaná) uzatvorila 5. októbra 1993 a 14. októbra 1993 kúpnopredajné zmluvy o odpredaji nehnuteľností – parcely 850/3, parcely 863/93 a parcely 862/2, ktoré boli pôvodne vyvlastnené pre účely výstavby prístupovej komunikácie, a to vyvlastňovacím rozhodnutím   bývalého Okresného   národného   výboru   v P.,   odboru   výstavby   a územného plánovania, pod číslom výstavby 710/1989-Sa z 5. júna 1989 na základe územnoplánovacej dokumentácie   pre   obec   D.   schválenej   27.   decembra   1985   radou   bývalého   Okresného národného výboru pod číslom 341/85.

Z tohto dôvodu žalobcovia nemôžu od roku 1992 užívať svoj rodinný dom, pretože im   nebolo   vydané   kolaudačné   rozhodnutie   z dôvodu,   že   doposiaľ   nebola   zrealizovaná prístupová komunikácia a napojenie novostavby na siete technickej infraštruktúry. Na základe takto zisteného skutkového stavu dospel Okresný súd Prešov k záveru, že žalobcovia   (sťažovatelia)   nemôžu   získať   kolaudačné   rozhodnutie   a v dôsledku   toho   ani užívať dom, ktorý postavili na pozemku, ku ktorému nadobudli vlastnícke právo, pričom stavba   bola   postavená   v súlade   s územným   plánom   (neskôr   došlo   k jeho   zmene) a s územným rozhodnutím podľa právoplatného stavebného povolenia, a to len preto, že obec si nesplnila svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovení § 4 ods. 1 a ods. 3 písm. e) zákona o obecnom zriadení, ako aj § 2 ods. 3, druhej vety, § 3 ods. 6 a § 3d ods. 2 a ods.   4   písm.   b)   zákona   č.   135/1961   Zb.   o pozemných   komunikáciách   (cestný   zákon) v znení neskorších predpisov.

V dôsledku   takto   dlhodobo   pretrvávajúceho   stavu   žalobcom   nielen   narastá   škoda (nemôžu   dom   skolaudovať   a užívať,   musia   platiť   celé   nájomné   a daň   zo   stavebného pozemku, dom stráca na hodnote), ale im hrozí vážna škoda (dom bude neužívateľný, budú ho musieť zbúrať, stratia celé investície z celoživotných úspor), a teda v zmysle § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka majú nárok na ochranu voči každému, teda aj voči obci D. Z tohto dôvodu žalobe ako dôvodnej vyhovel.

Na základe včas podaného odvolania žalovanej obce D.Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol. Podľa jeho právneho názoru môže každý konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá (čl. 2 ods. 3 ústavy). Povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. 1 ústavy).

Návrhom   na   začatie   konania   možno   uplatniť,   aby   sa   rozhodlo   najmä   o splnení povinnosti,   ktorá   vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia   práva   (§   80 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku).

Zo žiadneho všeobecne záväzného predpisu však nevyplýva povinnosť požadovaná žalobcami (sťažovateľmi), ktorú by súd mohol uložiť žalovanej. Pokiaľ prvostupňový súd poukazoval na všeobecne záväzné predpisy, tieto podľa názoru odvolacieho súdu upravujú pôsobnosť žalovanej obce, nie však jej povinnosť v zmysle § 80 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovatelia   napadli   rozsudok   odvolacieho   súdu   dovolaním   zo   7.   marca   2000. Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   rozsudkom   č.   k.   3   Cdo   81/2000-306   z 27.   marca   2002 dovolanie zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „Predmetom dovolacieho konania – tak, ako tomu bolo aj v konaní pred súdom prvého i druhého stupňa – bolo riešenie skutkovej, ale najmä právnej otázky, či vlastníkovi novostavby prislúcha žaloba o zriadenie miestnej (prístupovej) komunikácie k postavenému rodinnému domu v prípade, že tak obec neurobila dobrovoľne, v dôsledku čoho je užívanie rodinného domu vlastníkovi znemožnené a hrozí mu ďalšia škoda – znehodnotením tohto domu.

Návrhom   na   začatie   konania   možno   uplatniť,   aby   bolo   rozhodnuté   o splnení povinnosti,   ktorá   vyplýva   zo   zákona,   z právneho   vzťahu   alebo   z porušenia   práva   (§   80 písm. b) O. s. p.), a o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c) O. s. p.).

Žalobcovia sa domáhali práva na súdnu ochranu svojho ohrozeného (porušeného) vlastníckeho práva k novovybudovanému rodinnému domu formou vydania konštitutívneho rozhodnutia, s ktorým by bol spojený vznik vymáhateľnej povinnosti pre žalovanú obec, vybudovať pre nich miestnu komunikáciu k tomuto rodinnému domu, ale neuvedomujúc si, že takéto konštitutívne rozhodnutie môže byť vydané len vtedy, ak predpisy hmotného práva jeho vydanie vyžadujú pre majúce sa nastať žiadané právne účinky a ak je pre to daná právomoc súdu.

V tejto   súvislosti   treba   hneď   na   úvod   konštatovať,   že   žiadne   súdne   rozhodnutie vydané podľa tretej časti Občianskeho súdneho poriadku nemá priamy (záväzný) vplyv na stavebnoprávne vzťahy, preto ani rozhodnutie súdu o vyslovení povinnosti obce vybudovať miestnu   komunikáciu   pre   žalobcov   nemôže   založiť   pre   účastníkov   konania   také   práva a povinnosti, ktoré by bolo možné potom aj vynucovať v exekučnom konaní. (...) Miestnymi komunikáciami   sú   všeobecne   prístupové   a užívané   ulice,   parkoviská   vo   vlastníctve   obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií.   Siete   miestnych   komunikácií   sa   budujú   a udržiavajú   v súlade s územnoplánovacou   dokumentáciou   tak,   aby   uľahčili   osídlenie   a vyhovovali   potrebám miestnej   dopravy,   prípadne   poľnohospodárskej   dopravy,   a ak   to   vyžadujú   všeobecné záujmy, aj potrebám diaľkovej dopravy a potrebám obrany štátu (§ 4b cestného zákona). Miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí (§ 3d ods. 3 cit. zákona). Plánovanie, prípravu a výstavbu ciest vo vlastníctve obcí a miestnych komunikácií zabezpečujú obce (§ 2 ods. 3 cestného zákona).

Na   začatie   stavby   diaľnice,   cesty   alebo   miestnej   komunikácie   a na   ich   zmeny   je potrebné   stavebné   povolenie,   ktoré   vydáva   špeciálny   stavebný   úrad   podľa   osobitných predpisov   (§   120   zákona   č.   50/1976   Zb.).   Pri   vydávaní   stavebného   povolenia   treba zabezpečiť   ochranu   poľnohospodárskeho   pôdneho   fondu   (najmä   ornej   pôdy),   lesného fondu, nerastného bohatstva, životného prostredia, ako aj ochranu ostatných všeobecných záujmov, pokiaľ budú stavbou dotknuté (§ 16 cestného zákona). O vyvlastnení nehnuteľností alebo práv k nehnuteľnostiam pre účely stavby miestnych komunikácií, platia ustanovenia zákona   o územnom   plánovaní   a stavebnom   poriadku   a vykonávacích   predpisov   k nemu vydaných (§ 17 cit. zákona). Ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa cestného zákona všeobecné predpisy o správnom konaní (§ 23 cestného zákona). Z citovaných zákonných ustanovení cestného zákona vyplýva, že všetky naznačené otázky   plánovania,   výstavby   a užívania   miestnych   komunikácií,   nie   sú   inštitútom súkromného práva, ale ide o verejnoprávne oprávnenia, ktoré nemožno zakladať, meniť alebo   rušiť   na   základe   jednostranných   alebo   dvojstranných   úkonov   subjektov   práva. V občianskom   súdnom   konaní   nemožno   teda   prejednávať   a rozhodovať   veci   upravené zákonom o pozemných komunikáciách, ktoré podľa § 23 tohto zákona majú byť prejednané v konaní,   vykonanom   podľa   všeobecných   predpisov   o správnom   konaní,   alebo   zákona č. 50/1976   Zb.   o územnom   plánovaní   a stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon),   v znení neskorších predpisov; nebolo teda možné vydať rozhodnutie o tom, že žalovaná obec je povinná   „zriadiť   prístupovú   komunikáciu   a vystavať   miestnu   komunikáciu   k rodinnému domu žalobcov“, a to ani podľa ustanovenia § 417 ods. 2 Obč. zákonníka.

Podľa ust. § 417 ods. 2 Obč. zák. ak ide o vážne ohrozenie, má ohrozený právo sa domáhať, aby súd uložil vykonať vhodné a primerané opatrenia na odstránenie hroziacej škody.

V prípade   vážneho   ohrozenia   škodou   teda   priznáva   Občiansky   zákonník   v rámci prevenčných povinností ohrozenému právo domáhať sa návrhom na začatie konania na súde,   aby   ohrozovateľovi   bola   uložená   povinnosť   vykonať   určité   vhodné   opatrenia   na odvrátenie hroziacej škody; opatrenie môže spočívať v povinnosti ako zdržania sa určitého konania či určitej činnosti (povinnosť pasívna), tak priamo v určitom konaní či výkone, ktorým by hrozba vzniknutej škody bola odvrátená (povinnosť aktívna). Časová súvislosť medzi   hrozbou   vzniknutej   škody   a opatrením   na   jej   odvrátenie   vyžaduje,   aby   súd   také opatrenie uložil v danom časovom horizonte. Ohrození žalobcovia sa však nemôžu podľa tohto   ustanovenia   domáhať   na   súde   ochrany   proti   namietanej   pasivite   ohľadne   takej stavebnej činnosti, na ktorú je žalovaná obec oprávnená len po jej povolení rozhodnutím vydaným v stavebnoprávnom konaní.

Aj   z uvedeného   je   zrejmé,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   správne.   Preto nezostalo, než dovolanie žalobcov zamietnuť (§ 243b ods. 1 O. s. p.).“

III.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   všeobecné   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu napádajú tak rozhodnutie odvolacieho, ako aj dovolacieho súdu. V petite sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd zrušil obe spomínané rozhodnutia.

Z konkrétnych okolností uvedeného prípadu, ako aj z tvrdení a listinných dôkazov, ktoré ku sťažnosti sťažovatelia pripojili, však vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu – rozsudok   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k.   2   Co   173/99-291   z 26.   januára   2000   mohli napadnúť dovolaním (v zmysle § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), čo 7. marca 2000 aj využili. Najvyšší súd vo svojom rozsudku o dovolaní č. k. 3 Cdo 81/2000-306 z 27. marca 2002 uviedol, že dovolanie je prípustné, a meritórne o ňom rozhodol. Ochrana základných práv a slobôd sťažovateľov pred nimi namietaným zásahom, ku ktorému malo dôjsť prostredníctvom právoplatného rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 173/99-291   z 26.   januára   2000,   preto   patrí   do   právomoci   všeobecného   súdu,   v danom   prípade najvyššieho súdu, ktorý o ochrane týchto práv a slobôd aj rozhodol, a nie do právomoci ústavného súdu.

V tejto súvislosti z hľadiska ochrany ústavnosti prichádza teda do úvahy iba prípadné preskúmanie rozhodnutia dovolacieho súdu ústavným súdom s tým, že v dovolacom konaní majú   sťažovatelia   možnosť   dosiahnuť   zrušenie   právoplatných   rozhodnutí   súdov   nižších stupňov.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sa mal najvyšší súd   dopustiť   tým,   že   ich   dovolanie   zo   7.   marca   2000   zamietol   ako   neopodstatnené a rozhodnutie odvolacieho súdu potvrdil ako správne.

Sťažovatelia teda namietajú nesprávnosť právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý vyslovil vo svojom rozsudku č. k. 3 Cdo 81/2000-360 z 27. marca 2002.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny   názor,   že   skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01a I. ÚS 13/00).

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 81/2000-360 z 27. marca   2002   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   právny   záver   najvyššieho   súdu v predmetnej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a preto nie je daná ani právomoc ústavného súdu na jeho preskúmavanie a prípadné nahradenie právnym názorom ústavného súdu v danej veci.

Na   základe   vyššie   uvedeného   ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľov   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2002