znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 138/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosti Ing. L. S., B., a Ing. J. S., B., zastúpených JUDr. J. F., B., vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   10682/2013   a   sp.   zn.   Rvp 10684/2013   vo   veci   namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 65/2001 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti Ing. L. S. a Ing. J. S. vedené pod sp. zn. Rvp 10682/2013 a sp. zn. Rvp 10684/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10682/2013.

2. Sťažnosti Ing. L. S. a Ing. J. S.   o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. februára 2013 doručené sťažnosti Ing. L. S. a Ing. J. S. (ďalej len „sťažovatelia“) vedené pod sp. zn. Rvp 10682/2013 a sp. zn. Rvp 10684/2013 vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 65/2001.

Sťažovatelia v obidvoch sťažnostiach uvádzajú, že z titulu postavenia akcionára majú povinnosť platiť „akési evidenčné poplatky“ Centrálnemu depozitárovi cenných papierov SR za akcie obchodnej spoločnosti P. (ďalej len „obchodná spoločnosť v konkurze“), vo vzťahu ku ktorej vedie krajský súd sťažnosťou napadnuté konkurzné konanie.

Sťažovatelia uvádzajú, že pre pretrvávajúce prieťahy v konkurznom konaní podali predsedovi krajského súdu sťažnosť podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), keďže stav veci   nemôžu svojím konaním inak ovplyvniť. Sťažovatelia nevidia „žiadnu verifikovateľnú garanciu odstránenia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti Krajského súdu v Košiciach... Spôsob vedenia procesu pred KS v Košiciach a neúmerne dlhý celkový čas procesu   očividne   ohrozujú   elementárne   práva“ sťažovateľov.   V   sťažnostiach   ďalej poukazujú na judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa na právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a namietajú, že nedohľadný výsledok konkurzného konania extrémne škodí postaveniu sťažovateľov. Súčasne uvádzajú, že im nie sú známe „žiadne extrémne zložitosti“ veci a svojím správaním neprispeli k namietanej dĺžke súdneho konania. Finančné zadosťučinenie, ktoré požaduje každý zo sťažovateľov v sume 6 000 €, žiadajú sťažovatelia z dôvodu „výraznej intenzity zásahu“ do ich práv. V   petite   sťažností   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 65/2001 bolo porušené ich právo, aby sa ich „vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“, prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal im finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € a na účet právnej zástupkyne im priznal aj úhradu trov právneho zastúpenia, ako bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozhodnutia ústavného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   takmer   totožný   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp.   zn.   Rvp   10682/2013   a sp.   zn.   Rvp   10684/2013,   ktorými   sťažovatelia   namietajú porušenie   toho   istého   základného   práva,   v   tom   istom   konaní   krajského   súdu   (sp.   zn. 3 K 65/2001),   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených sťažností   rozhodol   ústavný súd   o spojení   sťažností   na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v prvom bode výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľmi   označeného   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 65/2001

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd viazaný pritom návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),   čo   osobitne   platí   v   prípadoch,   v   ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej   sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa svojich práv.

V   zmysle   uvedeného   ústavný   súd   predmet   konania   o   sťažnosti   sťažovateľov vymedzil tak, že je ním namietané len porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, nie však práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré sťažovatelia síce v úvode sťažnosti označili, avšak v petite sťažností sa vyslovenia ich porušenia už nedomáhali a ani ich prípadné porušenie vo svojej argumentácii neodôvodnili.

Ústavný   súd   súčasne   konštatuje,   že   sťažovatelia   prostredníctvom   kvalifikovanej právnej   zástupkyne   (ktorá   koncipovala   samotný   návrh,   pozn.)   v   texte   sťažnosti nekonkretizovali svoje postavenie v predmetnom konaní, ani nepredložili listinné dôkazy na preukázanie   tvrdených   skutočností   (napríklad   kópiu   žiadosti   o   podanie   informácie, kópiu sťažnosti predsedovi krajského súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch). Okrem uvedenia dĺžky konania nekonkretizovali ani dôvody, ktoré by mali   signalizovať záver o existencii zbytočných prieťahov (nešpecifikovali napríklad konkrétne obdobia nečinnosti konajúceho súdu, resp. obdobia neefektívnej činnosti a pod.).

Aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov preto ústavný súd konštatuje, že sťažnosti vykazujú isté nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, ktoré ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné). Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom na obsah sťažností, z ktorých síce vyplýva, že sťažovatelia sú akcionármi obchodnej spoločnosti v konkurze, avšak súčasne z nich nevyplýva, že by boli veriteľmi označeného úpadcu, ústavný súd zistil, že sťažovatelia (ako akcionári obchodnej spoločnosti v konkurze) nie sú v namietanom konkurznom konaní vedení ako veritelia úpadcu a nie je s nimi ani konané ako s účastníkmi konkurzného konania. Uvedené potvrdzuje aj stanovisko zákonného sudcu k sťažnosti podanej v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedovi krajského súdu, z ktorého vyplýva aj tá skutočnosť, že konkurznú prihlášku sťažovateľov krajský súd neeviduje, a tiež že akcionári úpadcu, za ktorých sa sťažovatelia považujú, nie sú účastníkmi konania v zmysle § 7 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“).

Podľa   §   7   ods.   1   a   2   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   účastníkmi   konkurzu   sú veritelia,   ktorí   podali   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu,   veritelia,   ktorí   prihlásili   svoje pohľadávky podľa § 20 (ďalej len „konkurzní veritelia“), a dlžník. Účastníkmi konkurzu sa stanú aj veritelia pohľadávok proti podstate (§ 31 ods. 3) a veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 1 písm. a) až c), ak ich nárok nebol uspokojený a uplatnili pohľadávku na súde, ktorý vyhlásil konkurz, žalobou, prihláškou alebo ak sú zahrnutí do zoznamu na účely rozvrhu (§ 29 ods. 1).

Veriteľmi   pohľadávok   proti   podstate   sú   veritelia   pohľadávky,   ktoré   vznikli po vyhlásení konkurzu a sú splatné v priebehu konkurzu, ako aj veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní (pracovné nároky), ktoré vznikli a sú splatné tri mesiace   pred   vyhlásením   konkurzu   a   v   priebehu   konkurzu   (§   31   ods.   3   zákona o konkurze a vyrovnaní).

Veriteľmi   pohľadávok   podľa   §   31   ods.   1   písm.   a)   až   c)   zákona   o   konkurze a vyrovnaní sú veritelia, ktorí majú nároky na vrátenie preddavku na trovy konania (§ 5 ods. 2),   nároky   na   vrátenie   preddavku   na   odmenu   predbežného   správcu   (§   9b   ods.   3), a nároky   na   trovy   výkonu   rozhodnutia   a   trovy   exekúcie,   ak   výkon   rozhodnutia   alebo exekúcia boli prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d)].

Postavenie sťažovateľov ako niektorého zo subjektov vymenovaných v § 7 zákona o konkurze a vyrovnaní nevyplýva ani z obsahu sťažnosti ani zo zistení ústavného súdu a potvrdzuje ho aj stanovisko zákonného sudcu krajského súdu, ktorý namietané konkurzné konanie vedie.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   domáhať   sa   ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme   ochrany   svojich   základných   práv   (napr.   II.   ÚS   32/06,   II.   ÚS   80/06,   III.   ÚS 108/2012).

Po preskúmaní sťažnosti sťažovateľov doručených 27. februára 2013 preto ústavný súd konštatuje, že tieto sťažnosti namietajúce postup krajského súdu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 65/2001 neboli podané osobami, ktoré by v danom konaní mali procesné postavenie účastníkov konkurzného konania. V konkurznom konaní je účastníkom konania ako dlžník len akciová spoločnosť, ktorej sú sťažovatelia akcionármi. V danej veci aplikovaný zákon o konkurze a vyrovnaní však akcionárov obchodnej spoločnosti z dôvodu existencie   ich   právneho   vzťahu   s   obchodnou   spoločnosťou,   ktorej   akcie   vlastnia, za účastníkov konkurzného konania nedefinuje.

Na základe uvedeného ústavný súd predmetné sťažnosti odmietol ako podané zjavne neoprávnenými osobami (§   25 ods.   2 zákona o   ústavnom   súde),   pričom   rozhodovaním o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013