znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 138/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   R.   O., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 41/2010 z 5. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2011 doručená sťažnosť L., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. O., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 5 Tost 41/2010 z 5. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: «Podpísaný sťažovateľ- spoločnosť L., s.r.o.,... vystupuje ako poškodený v trestnom konaní proti obžalovanému I. T., pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., ktoré sa vedie na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 21 T 1/2003. Dňa 12. 11. 2010 poškodený L., s.r.o. podal v trestnej veci vedenej na Krajskom súde v Trenčíne námietku zaujatosti proti predsedovi senátu JUDr. J. M. a členom senátu JUDr. D. E. a JUDr. J. F. z dôvodu pomeru predsedu senátu a členov senátu k prejednávanej veci. Tento pomer k veci spočíva v tom, že napriek trom zrušujúcim uzneseniam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súdu odvolacieho, kde najvyšší súd vyslovil jasný právny názor ako aj vyhodnotil dôkazy vykonané Krajským súdom v Trenčíne, títo členovia senátu trikrát po sebe rozhodli rovnako a najvyšším súdom vytýkané vady dokazovania neodstránili a právne názory najvyššieho súdu opomenuli. Za týchto okolností poškodený podávajúci námietku zaujatosti prezentoval názor, že namietaní členovia senátu sa objektívne nejavia byť spôsobilými rozhodnúť objektívne a nezaujato, pretože si po vyše 7 rokoch prejednávania veci (od podania obžaloby) a po 3 rozsudkoch, ktoré boli najvyšším súdom zrušené, vytvorili a priori taký názor na vec (spočívajúci v zhodnotení dôkazov a právnom posúdení veci), že napriek vysloveným právnym názorom najvyššieho súdu sú tu pochybnosti, či je ešte v možnostiach namietaných členov senátu rozhodnúť nepredpojato. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 29. 11. 2010 sp. zn. 21 T 1/2003-805 konajúc o námietke zaujatosti rozhodol tak, že predseda senátu Krajského súdu v Trenčíne JUDr. J. M. a členovia senátu JUDr. D. E. a JUDr. J. F. nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci proti obžalovanému I. T., vedenej na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 21 T 1/2003.

Na   podklade   sťažnosti   poškodeného   L.,   s.r.o.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky uznesením zo dňa 5. 1. 2011 sp. zn. 5 Tost 41/2010 napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zrušil...

Dá sa určite súhlasiť s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tom, že odlišnosť právnych názorov všeobecných súdov na rôznych stupňoch nie je možné považovať za dôvod námietky zaujatosti v zmysle § 31 ods. 1 Tr. por. Tento právny názor však nemôže mať absolútnu platnosť, a nemôže sa týkať prípadov, ako je tento - značne extrémny - prípad, keď súdu prvého stupňa je jeho rozhodnutie zrušené odvolacím súdom tri   krát   za   sebou   za   situácie,   keď   súd   prvého   stupňa   opakuje   tie   isté   chyby,   ktoré   mu odvolací   súd   vytkol,   tieto   neodstránil,   právny   názor   odvolacieho   súdu   ignoruje   a   vždy rozhodne   rovnako,   v podstate tak,   aby dal odvolaciemu súdu   príčinu na zrušenie jeho rozhodnutia...

Za týchto okolností je tu jasný pomer sudcov súdu prvého stupňa k prejednávanej veci tak, ako má na mysli ust. § 31 ods. 1 Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky však v napadnutom   uznesení   toto   zákonné   ustanovenie   nesprávne   interpretoval,   pretože   jeho výklad   vzhľadom   na   výnimočné   skutkové   okolnosti   prípadu   (zrušenie   rozhodnutia   súdu prvého stupňa tri krát za sebou odvolacím súdom z rovnakých dôvodov a neodstránenie vytýkaných nedostatkov súdom prvého stupňa) nie je ústavne konformný (článok 152 ods. 4 Ústavy). …

Pomer k veci nie je pri výklade § 31 ods. 1 Tr. por. výlučne len materiálny alebo osobný záujem sudcu na výsledku prejednávanej veci, na vylúčenie sudcu pre pochybnosť o jeho nezaujatosti postačí objektívne vzbudzujúci dojem o pomere sudcu k prejednávanej veci. Najvyšší súd SR v troch zrušujúcich uzneseniach vyslovil právny názor na vec ako aj jasne vytkol vady v konaní, ktoré urobil krajský súd (v súhrne hodnotenie dôkazov vykonané krajským   súdom   Najvyšší   súd   SR   označil   za   nepresvedčivé,   nezrozumiteľné,   nelogické, predčasné). Keďže napriek trom rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR sa namietaným členom senátu   nepodarilo   vytýkané   nedostatky   odstrániť   ani   na   tretí   pokus   a   právne   názory Najvyššieho   súdu   SR   ostali   nepovšimnuté,   musí   sa   každému   rozumne   uvažujúcemu poškodenému   javiť,   že   namietaní   členovia   senátu   už   sa   objektívne   nejavia   byť   v   stave nestranne   rozhodnúť,   takže   sú   tu   vo   vyššie   naznačenom   smere   jasné   pochybnosti o nestrannosti namietaných členov senátu.

Napokon z napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa nikde nedá vyčítať odpoveď na podstatnú právnu otázku, či trojnásobné zrušenie rozhodnutia súdu   prvého   stupňa   odvolacím   súdom   pre   opakované   a   rovnaké   vady   konania, neodstránenie   odvolacím   súdom   vytýkaných   vád,   a   nerešpektovanie   právneho   názoru odvolacieho   súdu   znamenajú   objektívne   pochybnosť   o   nezaujatosti   sudcu   pre   pomer k prejednávanej veci. Preto aj z tohto hľadiska v záujme právnej istoty by mal Ústavný súd Slovenskej republiky vysloviť k danej (zjavne nenormálnej) situácii právny názor.»Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   5.   1.   2011 č. k. 5 Tost 41/2010 porušené bolo.

Ústavný   súd Slovenskej   republiky zrušuje   uznesenie Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky zo dňa 5. 1. 2011 č. k. 5 Tost 41/2010 a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume 314,18 € na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky bolo tvrdenie o nezákonnosti, a tým aj ústavnej nekonformnosti   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tost   41/2010   z 5.   januára   2011, pretože   podľa   jej   názoru   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o námietke   zaujatosti   nesprávne interpretoval ustanovenie § 32 ods. 6 Trestného poriadku. Sťažovateľka sa domnievala, že najvyšší   súd   nemal v danej   veci   prihliadnuť na aplikáciu   tohto   zákonného ustanovenia. Podľa jej názoru skutočnosť, že predseda a členovia senátu krajského súdu ani potom, ako odvolací súd trikrát zrušil nimi prijaté rozhodnutia v trestnej veci obžalovaného, neodstránili vady   konania   (neúplne   zistený   skutkový   stav   veci,   nedostatky   v hodnotení   dôkazov a podobne),   vzbudzuje   dôvodnú   obavu,   že   už   nebudú   spôsobilí   vo   veci   objektívne rozhodnúť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   § 564 ods.   4   Trestného   poriadku   účinného od   1.   januára 2006   (ďalej len „Trestný   poriadok“)   vo   veciach,   v   ktorých   bola   podaná   obžaloba   na   krajský   súd   na vykonanie konania v prvom stupni pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie   v   prvom   stupni   príslušný   krajský   súd   podľa   doterajších   predpisov.   Konanie o riadnom   opravnom   prostriedku   proti   takému   rozhodnutiu   vykoná   najvyšší   súd   podľa doterajších predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil krajskému súdu na vykonanie konania v prvom stupni nepríslušný súd.

Podľa § 567c ods. 1 Trestného poriadku ustanovenia § 31 a § 32 sa po 31. januári 2009 použijú aj v konaniach podľa § 564 ods. 3 až 5; ustanovenia § 30 a § 31 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2005 sa v týchto prípadoch nepoužijú.

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený   sudca   alebo   prísediaci   sudca   (ďalej   len   „prísediaci“),   prokurátor,   policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup   súdu   v   konaní,   sa   nekoná;   to   platí   aj   o   námietke,   ktorá   je   založená   na   iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

Základné   právo   na   súdnu   ochranu   zohráva   v demokratickej   spoločnosti   natoľko závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov,   ktorých   následkom   by   mohlo   byť   jeho   neodôvodnené,   prípadne   svojvoľné obmedzenie   alebo   odňatie.   Konanie   a rozhodovanie   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje v predpísanom   ústavnom   a   zákonnom   rámci,   rešpektovanie   ktorého   vylučuje   svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa riadil   pri svojom rozhodovaní o veci   samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Požiadavka   jasného   a jednoznačného odôvodnenia súdnych rozhodnutí bez ohľadu na to, či ide o meritórne rozhodnutia alebo o rozhodnutia procesnej povahy, vystupuje do popredia v prípadoch, keď sa nimi rozhoduje o uplatnení   alebo   ochrane   základných   práv   a slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach (III. ÚS 28/07, III. ÚS 414/08).

V súvislosti   s argumentmi   sťažovateľky   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   ako poškodená v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 21 T 1/2003, predmetom ktorého je konanie o obžalobe na I. T. stíhaného za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, podala 12. novembra 2010 námietku zaujatosti proti predsedovi a členom senátu.

Obsahom   vznesenej   námietky   zaujatosti   boli   predovšetkým   tieto   tvrdenia sťažovateľky:

«Námietku zaujatosti podávame podľa § 30 ods. 1 Tr. por. č. 141/1961 Zb. z dôvodu pomeru predsedu senátu a členov senátu k prejednávanej veci. Tento pomer k veci spočíva v tom, že napriek trom zrušujúcim uzneseniam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súdu odvolacieho, kde najvyšší súd vyslovil jasný právny názor ako aj vyhodnotil dôkazy vykonané Krajským súdom v Trenčíne, títo členovia senátu trikrát po sebe rozhodli rovnako a najvyšším súdom vytýkané vady dokazovania neodstránili a právne názory najvyššieho súdu opomenuli. Za týchto okolností sme toho názoru, že namietaní členovia senátu sa objektívne nejavia byť spôsobilými rozhodnúť objektívne a nezaujato, pretože si po vyše 7 rokoch prejednávania veci (od podania obžaloby) a po 3 rozsudkoch, ktoré   boli   najvyšším   súdom   zrušené,   vytvorili   a   priori   taký   názor   na   vec   (spočívajúci v zhodnotení dôkazov a právnom posúdení veci), že napriek vysloveným právnym názorom najvyššieho súdu máme pochybnosti, či je ešte v možnostiach namietaných členov senátu rozhodnúť nepredpojato.»

O vznesenej námietke zaujatosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 21 T 1/2003 z 29.   novembra   2010 tak,   že   predseda   a členovia   senátu   nie sú   vylúčení   z vykonávania úkonov trestného konania v danej trestnej veci.

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť, v ktorej predostrela v podstate totožné argumenty, aké uviedla vo vznesenej námietke zaujatosti. O jej sťažnosti rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 41/2010 z 5. januára 2011 tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil.

V označenom rozhodnutí najvyšší súd konštatoval:

«Na Krajský súd v Trenčíne bola 25. marca 2003 podaná obžaloba na, v tom čase, obvineného I. T. pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, pričom ako poškodená strana v konaní vystupuje L. s. r. o. S., zastúpená splnomocnencom JUDr. R. O.

Splnomocnenec poškodenej strany písomným podaním z 12. novembra 2010 vzniesol námietku zaujatosti voči predsedovi senátu JUDr. J. M. a členom senátu JUDr. D. E. a JUDr. J. F.

Túto námietku zaujatosti odôvodnil pomerom vyššie uvedených sudcov k veci tým, že Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   už   trikrát   zrušil   meritórne   rozhodnutie   tohto   senátu o podanej   obžalobe,   pričom   vyslovil   jasný   právny   názor,   napriek   tomu   títo   sudcovia Krajského   súdu   v   Trenčíne   vytýkané   chyby   dokazovania   neodstránili   a   právne   názory odvolacieho súdu opomenuli.

Za týchto okolností dospel k názoru,   že namietaní členovia senátu sa objektívne nejavia byť   spôsobilí   rozhodnúť   vo   veci   objektívne   a   nezaujato,   pričom   v   tomto   smere argumentoval   aj   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že Krajský súd v Trenčíne postupoval v súlade so zákonom, keď vznesenú námietku zaujatosti vzhľadom na § 567c ods. 1 Tr. por. účinný od 1. februára 2009 právne posúdil podľa ustanovení Trestného poriadku účinných od 1. januára 2006.

Pochybil však, keď o vznesenej námietke zaujatosti vôbec konal, keďže jednak jej dôvodom bol len procesný postup súdu v konaní, a jednak táto bola založená na iných dôvodoch ako na dôvodoch podľa § 31 Tr. por...

Rozdielnosť právnych názorov súdu na prejednávanú trestnú vec na jednej strane a procesných strán na druhej strane, pokiaľ ide o právne otázky, ktoré sa majú riešiť, nemôže byť bez konkretizovania relevantných skutočností z hľadiska § 31 ods. 1 Tr. por. podkladom   na   vznesenie   námietky   zaujatosti   konkrétneho   sudcu   alebo   sudcov,   lebo neodôvodňujú   ich   zaujatosť   zo   zákonom   predpokladaných   dôvodov,   t.   j.   pre   pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Ani   odlišnosť   právnych   názorov   všeobecných   súdov   na   rôznych   stupňoch   nie   je možné považovať za dôvod námietky zaujatosti v zmysle § 31 ods. 1 Tr. por....

Vzhľadom na to, že splnomocnenec poškodeného vo vznesenej námietke zaujatosti neuviedol žiadne dôvody podľa § 31, resp. namietal iba procesný postup súdu v tomto konaní,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   podklade   podanej   sťažnosti   napadnuté uznesenie   podľa   §   194   ods.   1   Tr.   por.   zrušil,   pretože   Krajský   súd   v   Trenčíne   o   tejto námietke zaujatosti nemal vôbec konať a rozhodnúť.»

Posúdením   obsahu   námietok   sťažovateľky   vo   vzťahu   k namietanému   uzneseniu najvyššieho súdu dospel ústavný súd k záveru, že tieto sa javia byť zjavne neopodstatnené.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   postupoval   v súlade   s príslušnými ustanoveniami   Trestného   poriadku   a hoci   v odôvodnení   uznesenia   označil   §   32   ods.   6 Trestného   poriadku   ako   §   31   ods.   6   Trestného   poriadku,   vzhľadom   na   citáciu   tohto zákonného ustanovenia, ktoré v uznesení aj použil, pričom jeho obsahom a podstatou sa zaoberal, niet pochýb o tom, že išlo len o zrejmú chybu v písaní.

Ústavný súd sa nedomnieva, aby najvyšší súd dostatočným spôsobom nepredstavil právnu úpravu, z ktorej vychádzal, svoje myšlienkové pochody, skutkové zistenia a prijaté závery.

Ústavný   súd   nemôže   prisvedčiť   tvrdeniam   sťažovateľky,   že   z rozhodnutia najvyššieho   súdu   nie   je   ani   zrejmé,   či   trojnásobné   zrušenie   rozhodnutí   krajského   súdu najvyšším súdom pre opakované vady konania nedávajú dôvod na pochybnosti o tom, že senát krajského   súdu   v totožnom   zložení   bude   spôsobilý   vec   objektívne rozhodnúť.   Na tomto   mieste   považuje   ústavný   súd   za   podstatné   uviesť,   že   k tomuto   argumentu sťažovateľky sa najvyšší súd vyjadril síce okrajovo, ale predsa, keď uviedol, že rozdielnosť názorov vo veci konajúceho súdu a procesných strán na riešenie právnych otázok v rámci prejednávanej veci nemôže byť bez špecifikácie dôvodov, aké predpokladá § 31 ods. 1 Trestného poriadku, podkladom na vznesenie námietky zaujatosti.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   dôvody,   ktoré   uvádzala sťažovateľka   v rámci   námietky   zaujatosti   a ktoré   spočívajú   v tom,   že   objektivita   senátu krajského súdu je spochybňovaná len preto, že tento senát aj napriek pochybeniam, ktoré mu vytýkal odvolací súd, tieto vady neodstránil, nemôžu byť v okolnostiach daného prípadu predmetom rozhodovania o námietke zaujatosti.

Ústavný súd zistil, že najvyšší (odvolací) súd vo vzťahu k rozhodnutiam krajského súdu   konajúceho   o obžalobe   vytýkal   tomuto   súdu   neúplné   zistenie   skutkového   stavu, nevysporiadanie   sa   so   všetkými   skutočnosťami   významnými   pre   rozhodnutie,   potrebu opakovania dôkazov a vykonania ďalších dôkazov, nesprávne hodnotenie dôkazov a s tým súvisiace nepresvedčivé a predčasné závery.

Postup všeobecného súdu konajúceho na základe obžaloby o otázkach viny a trestu upravuje právna norma trestného procesu, a tou je Trestný poriadok. Ten už vo svojom ustanovení   §   2   zakotvuje základné zásady,   ktorými   sú   orgány   činné   v trestnom   konaní a súdy povinné sa riadiť. V rámci zásad Trestný poriadok ukladá orgánom verejnej moci konať z úradnej povinnosti, veci prejednávať spravodlivo a v primeranej lehote,   náležite zisťovať skutkový stav, vykonávať dokazovanie, objasňovať okolnosti svedčiace v prospech obvineného, ako aj v jeho neprospech, zároveň stanovuje, ako je potrebné hodnotiť dôkazy a podobne.   Podrobnejší   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní   a súdov   upravuje Trestný poriadok v jednotlivých častiach, hlavách, dieloch a paragrafoch (napr. dokazovanie – § 119 a násl. šiestej hlavy prvej časti alebo § 258 a násl. tretieho dielu tretej hlavy tretej časti).   Súčasťou   procesného   postupu   orgánov   činných   v trestnom   konaní   a súdov   pri zisťovaní   trestných   činov   a pri   spravodlivom   potrestaní   páchateľov   je   aj   proces dokazovania, ktorého cieľom je náležité objasnenie veci. V rámci tohto procesu orgány verejnej   moci   okrem   iného   zisťujú   skutkový   stav,   obstarávajú   dôkazy,   hodnotia   ich a prijímajú závery.

Ak   teda   sťažovateľka   tvrdila,   že   dôvodom   námietky   zaujatosti   voči   predsedovi a členom senátu krajského súdu je skutočnosť, že tento senát vzhľadom na trikrát zrušené rozhodnutia   v rámci   odvolacieho   konania   pre   opakované   vady   súvisiace   s dokazovaním nebude   spôsobilý   ďalej   objektívne   rozhodnúť,   a najvyšší   súd   vyhodnotil,   že   o takej námietke   sa   nemalo   s poukazom   na   §   32   ods.   6   Trestného   poriadku   konať,   rozhodol spôsobom súladným so zákonom. Ústavný súd je toho názoru, že uvedenou námietkou sťažovateľka prejavovala nespokojnosť s procesným postupom senátu krajského súdu, ktorý s poukazom   na §   32   ods.   6   Trestného   poriadku   nemôže   byť sám   osebe   podkladom   na rozhodovanie o námietke zaujatosti.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   dospel   ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je potrebné hodnotiť ako rozhodnutie spĺňajúce všetky kritériá zákonnosti a ústavnej konformnosti, a preto sťažnosť sťažovateľky už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011