znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 138/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej spoločnosťou J., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. R., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a na   prerokovanie   veci nezávislým   a nestranným   súdom   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na spravodlivé   prejednanie   záležitosti   nezávislým   a   nestranným   súdom   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 53/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti I., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   prejednanie   záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 53/2009.

Sťažovateľ   uviedol,   že   sa   ako   veriteľ   návrhom   z   21.   októbra   2009   domáhal vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka – obchodnej spoločnosti M, s. r. o. v likvidácii, B. (ďalej len „dlžník“), za ktorú ako likvidátor koná spoločnosť B., k. s., B. Sťažovateľ k návrhu pripojil potrebné listiny preukazujúce jeho splatnú a vykonateľnú pohľadávku. Aj napriek   uvedenému   okresný   súd návrh   sťažovateľa   na vyhlásenie   konkurzu   na majetok dlžníka   rozhodnutím   z   10.   novembra   2009   odmietol.   Okresný   súd   v   odôvodnení konštatoval, že hoci sťažovateľ preukázal vznik svojej pohľadávky a doložil ju príslušnými listinami a rovnako doložil a preukázal aj pohľadávku ďalšieho veriteľa, návrh smeruje proti neexistujúcemu   subjektu,   pretože   dlžník,   ktorý   je   právnickou   osobou   –   obchodnou spoločnosťou, už bol vymazaný z obchodného registra na základe právoplatného uznesenia o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku.

Sťažovateľ namieta, že ako veriteľ dlžníka podal návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok   dlžníka   a   splnil   všetky   formálne   a   obsahové   náležitosti   vyžadované zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) na podanie takéhoto návrhu. Návrh smeroval proti subjektu, na majetok ktorého predtým súd povolil dodatočnú likvidáciu, a okresný súd mal podľa názoru sťažovateľa vecne prerokovať jeho návrh, začať konkurzné konanie na majetok dlžníka a následne zároveň aj vyhlásiť konkurz na majetok dlžníka. Okresný súd však návrh sťažovateľa odmietol z dôvodu, že podľa jeho názoru smeruje proti „non – subjektu“, t. j. proti spoločnosti, ktorá bola vymazaná z obchodného registra, a teda nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, t. j. nemá právnu subjektivitu.

Sťažovateľ je toho   názoru,   že arbitrárnym postupom   a rozhodnutím   okresný   súd zasiahol   do   jeho   materiálnych   práv   (vlastniť   majetok)   a   do   práva   na   súdnu   ochranu. Okresný súd extenzívne a svojvoľne aplikoval právny predpis, čím porušil základné práva sťažovateľa.

Z napadnutého rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že tento vôbec nebral do úvahy povolenie dodatočnej likvidácie na majetok dlžníka rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 36   Exre   873/2009   zo   6.   mája   2009,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   23.   júna   2009, a   vôbec nebral do   úvahy ustanovenie   § 75a Obchodného   zákonníka,   v zmysle ktorého pohľadávky voči spoločnosti, ktoré nebolo možné uplatniť pre výmaz spoločnosti zrušenej bez právneho nástupcu z obchodného registra, sa rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii obnovujú a možno ich uplatniť v rozsahu, v akom neboli uspokojené.

Okresný súd sa uspokojil len so stručným konštatovaním, že výmazom z obchodného registra dlžník stratil právnu subjektivitu, a teda nie je voči nemu možné vymáhať nároky. Vôbec neskúmal citované ustanovenie Obchodného zákonníka, ktoré v prípade dodatočnej likvidácie   výslovne   priznáva   veriteľovi   právo   uplatniť   pohľadávku   v   rozsahu,   v   akom nebola uspokojená. Ustanovenie § 75a Obchodného zákonníka je vo vzťahu k zákonu o konkurze   všeobecným   právnym   predpisom,   ktorý   umožňuje,   aby   veritelia   v   prípade povolenia   dodatočnej   likvidácie   majetku   dlžníka   uplatnili   voči   dlžníkovi   pohľadávku v   rozsahu,   v   ktorom   nebola   uspokojená.   Obchodný   zákonník   priznáva   veriteľovi   právo uplatniť   pohľadávku   v   neuspokojenom   rozsahu,   pričom   spôsoby   uplatnenia   ďalej nešpecifikuje.   Nie   je   preto   vylúčené,   aby   veriteľ   akýmkoľvek   spôsobom,   ktorý   zákon nezakazuje,   resp.   akýmkoľvek   spôsobom   a   postupom   upraveným   zákonom,   v   danom prípade   postupom   podľa   zákona   o   konkurze,   uplatnil   voči   dlžníkovi   svoju   pohľadávku v neuspokojenom rozsahu.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd tým, že vyložil § 12 ods. 1 zákona o konkurze tak, že návrh nespĺňa všeobecné náležitosti, pretože smeruje voči neexistujúcemu subjektu bez   právnej   subjektivity,   vlastne   určil,   že   sťažovateľ   nie   je   oprávnený   uplatniť   svoju pohľadávku   spôsobom   a   v rozsahu uvedenom   v §   75a   Obchodného   zákonníka. Takýto výklad   však   vôbec   nezodpovedá   zákonnej   dikcii   (gramatickému   výkladu)   ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o konkurze a § 75a Obchodného zákonníka. Rovnako nekorešponduje ani   úmyslu   zákonodarcu   priznať   veriteľom   oprávnenie   uplatniť   svoje   pohľadávky   voči dlžníkovi v prípade povolenia dodatočnej likvidácie. Ak by totiž zákonodarca mal v úmysle vylúčiť aplikáciu ustanovení zákona o konkurze, resp. uplatnenie pohľadávky spôsobom upraveným v zákone o konkurze na prípady dodatočnej likvidácie, bol by to celkom určite uviedol v samotnom zákone o konkurze, prípadne v Obchodnom zákonníku odkazom na príslušný právny predpis.

Obchodný   zákonník   v   §   75a   in   fine   výslovne   uvádza,   že   pohľadávky   voči spoločnosti,   ktoré nebolo možné uplatniť pre výmaz spoločnosti zrušenej bez právneho nástupcu z obchodného registra, sa rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii obnovujú a možno ich uplatniť v rozsahu, v akom neboli uspokojené. Zákonodarca mal celkom iste za cieľ navodiť situáciu, aby sa povolením dodatočnej likvidácie:a)obnovili pohľadávky veriteľov,b)tieto mohli uplatniť v neuspokojenom rozsahu.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že zákonodarca pritom celkom zrejme sledoval situáciu, aby sa   tieto   pohľadávky   mohli uplatniť predovšetkým   (nie   však   výlučne) v   dodatočnej likvidácii. Na druhej strane, ak však došlo ex lége k obnoveniu pohľadávky veriteľa, ktorá nebola   uspokojená,   znamená   to   nepochybne   aj   obnovenie   právnej   subjektivity   dlžníka, pretože subjektívne právo a povinnosť sú nevyhnutne a neoddeliteľne späté s existenciou jeho nositeľa.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   naprávať   skutkové a právne omyly všeobecných súdov. Pokiaľ však ide o omyl natoľko zjavný a závažný, že sa ním zakladá interpretačná svojvôľa, ktorej dôsledkom je zároveň zásah do základných práv účastníka konania, je nepochybné, že dochádza k takému zásahu, ktorý vyžaduje ústavnú korekciu.   V   danom   prípade   skutkové   okolnosti   nepripúšťajú   iný   výklad,   ako   ten,   že sťažovateľ bol oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka a že návrh   smeroval   proti   subjektu,   ktorý   mal   na   základe   rozhodnutia   súdu   o   povolení dodatočnej   likvidácie   riadnu   a   úplnú   právnu   subjektivitu,   a   teda   aj   spôsobilosť   byť účastníkom konkurzného konania. Okresný súd teda mal podľa názoru sťažovateľa návrh prerokovať a rozhodnúť v konečnom dôsledku o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka.Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol :

„1. Základné práva spoločnosti I., s. r. o. so sídlom B., IČO:... vlastniť majetok podľa   čl.   20 ods.   1,   základné právo na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46 ods.   1,   právo   na prejednanie   jej   záležitosti   nezávislým   a   nestranným   súdom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 53/2009 porušené boli.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 K 53/2009 zo dňa 10. 11. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť spoločnosti I., s. r. o. čiastku 5.000,- EUR ako finančné zadosťučinenie, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť spoločnosti I., s. r. o. trovy právneho zastúpenia k rukám jej právneho zástupcu, a to v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03, IV. ÚS 180/09).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv arbitrárnym rozhodnutím okresného súdu   o odmietnutí jeho návrhu na vyhlásenie konkurzu   na majetok   dlžníka, ktorá   bola 26. apríla   2008   pred   podaním   návrhu   sťažovateľa   (23.   októbra   2009)   vymazaná z obchodného registra, a to na základe uznesenia okresného súdu č. k. 4 K 16/2007-273 z 30. júla 2007 právoplatného od 1. apríla 2008, ktorým bolo zastavené predchádzajúce konkurzné   konanie   pre   nedostatok   majetku   dlžníka.   Podľa   sťažovateľa   sa   okresný   súd v napádanom uznesení sp. zn. 2 K 53/2009 z 10. novembra 2009 nevysporiadal ústavne konformným   spôsobom   s   právne   významnou   skutočnosťou   spočívajúcou   v   nariadení dodatočnej likvidácie majetku dlžníka uznesením okresného súdu sp. zn. 36 Exre 873/2009 zo   6.   mája   2009.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   okresný   súd   ustanovenie   §   75a   Obchodného zákonníka pri právnom posúdení jeho návrhu na vyhlásenie konkurzu opomenul aj napriek tomu,   že   bolo   pre   právne   posúdenie   v   danom   prípade   relevantné,   alebo   ho   aplikoval arbitrárnym spôsobom obdobne, ako aj príslušné ustanovenia zákona o konkurze.

Podľa   §   1   zákona   o   konkurze   tento   zákon   upravuje   riešenie   úpadku   dlžníka speňažením majetku dlžníka a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov alebo postupným uspokojením veriteľov dlžníka spôsobom dohodnutým v reštrukturalizačnom pláne; zákon upravuje aj riešenie hroziaceho úpadku dlžníka a oddlženie fyzickej osoby.

Podľa § 11 ods. 1 zákona o konkurze návrh na vyhlásenie konkurzu sa podáva na príslušnom   súde.   Návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   môže   podať   dlžník,   veriteľ,   likvidátor dlžníka alebo iná osoba, ak to ustanovuje tento zákon.

Podľa § 14 ods. 1 zákona o konkurze ak súd zistí, že návrh na vyhlásenie konkurzu spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, najneskôr do 15 dní od doručenia návrhu rozhodne o začatí   konkurzného   konania.   Inak   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   v   rovnakej   lehote uznesením   odmietne.   Uznesenie   o   začatí   konkurzného   konania   alebo   uznesenie   o odmietnutí   návrhu   súd   doručí   navrhovateľovi;   uznesenie   o   odmietnutí   návrhu   súd nezverejňuje v Obchodnom vestníku.

Podľa § 24 ods. 1 zákona o konkurze účastníkmi konkurzného konania sú dlžník (úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky.

Podľa   §   196   zákona   o   konkurze   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   na   začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie podľa tohto zákona“) sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa § 75a Obchodného zákonníka ak bola spoločnosť vymazaná z obchodného registra a ak sa zistí ďalší majetok spoločnosti, rozhodne súd na návrh štátneho orgánu, bývalého   štatutárneho   orgánu,   jeho   člena   alebo   spoločníka,   veriteľa,   dlžníka   alebo z vlastného   podnetu   o   dodatočnej   likvidácii   majetku   bývalej   spoločnosti   a   vymenuje likvidátora.   Na   vymenovanie   likvidátora   sa   nepoužijú   ustanovenia   §   71   ods.   1. Po právoplatnosti rozhodnutia súd zapíše likvidátora do obchodného registra. Na dodatočnú likvidáciu   sa   primerane   použijú   ustanovenia   o   likvidácii.   Pohľadávky   voči   spoločnosti, ktoré   nebolo   možné   uplatniť   pre   výmaz   spoločnosti   zrušenej   bez   právneho   nástupcu   z obchodného registra, sa rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii obnovujú a možno ich uplatniť v rozsahu, v akom neboli uspokojené.

Podľa § 107 ods. 4 OSP ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Z uvedeného vyplýva, že pri primeranom použití ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   okresný   súd   správne   rozhodol,   keď   návrh   veriteľa   z   23.   októbra   2009 na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka uznesením sp. zn. 2 K 53/2009 z 10. novembra 2009 odmietol.

Podľa § 73 Obchodného zákonníka likvidátor oznámi vstup spoločnosti do likvidácie všetkým   známym   veriteľom.   Zároveň   je   povinný   zverejniť,   že   spoločnosť   vstúpila   do likvidácie s výzvou, aby veritelia spoločnosti a iné osoby a orgány, ktoré sú tým dotknuté, prihlásili svoje pohľadávky, prípadne iné práva v lehote, ktorá nesmie byť kratšia než tri mesiace.

Podľa § 72 ods. 1 Obchodného zákonníka likvidátor robí v mene spoločnosti len úkony   smerujúce   k   likvidácii   spoločnosti.   Pri   výkone   tejto   pôsobnosti   plní   záväzky spoločnosti, uplatňuje pohľadávky a prijíma plnenia, zastupuje spoločnosť pred súdmi a inými orgánmi, uzaviera zmiery a dohody o zmene a zániku práv a záväzkov. Nové zmluvy môže uzavierať len v súvislosti s ukončením nevybavených obchodov.

Podľa § 72 ods. 2 Obchodného zákonníka ak likvidátor zistí predĺženie likvidovanej spoločnosti, podá bez zbytočného odkladu návrh na vyhlásenie konkurzu.

Účelom likvidácie je usporiadanie majetku obchodnej spoločnosti v súvislosti s jej zánikom bez právneho nástupcu tak, aby boli uspokojení veritelia spoločnosti a zostávajúci majetok   (likvidačný   zostatok)   sa   rozdelil   spoločníkom.   Právna   úprava   tohto   inštitútu obsiahnutá v § 70 až § 75 Obchodného zákonníka bola doplnená o ustanovenie § 75a v platnom   znení   prostredníctvom   zákona   č.   500/2001   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 500/2001 Z. z.“), a zákona č. 432/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a menia a dopĺňajú sa niektoré ďalšie zákony (ďalej len „zákon č. 432/2004 Z. z.“).

Zákonom   č.   500/2001   Z.   z.   boli   s   účinnosťou   od   1.   januára   2002   ustanovenia Obchodného zákonníka doplnené o § 75a v tomto znení: „Ak bola spoločnosť vymazaná z obchodného registra a ak sa zistí ďalší majetok spoločnosti, rozhodne súd na návrh štátneho orgánu, bývalého štatutárneho orgánu, jeho člena alebo spoločníka, veriteľa, dlžníka alebo z vlastného   podnetu   o   dodatočnej   likvidácii   majetku   bývalej   spoločnosti   a   vymenuje likvidátora.   Na   vymenovanie   likvidátora   sa   nepoužijú   ustanovenia   §   71   ods.   1.   Po právoplatnosti rozhodnutia súd zapíše likvidátora do obchodného registra. Na dodatočnú likvidáciu sa primerane použijú ustanovenia o likvidácii.“ Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu bolo úmyslom predkladateľa návrhu zákona usporiadanie majetku zaniknutej obchodnej spoločnosti aj v prípade „opomenutia alebo nezahrnutia majetku likvidátorom z iného   neúmyselného   dôvodu“.   V   dôvodovej   správe   sa   uvádza: „Ak   sa   neskôr,   tzn.   po ukončení   likvidácie   a   výmaze   spoločnosti   objaví   majetok,   súd   v   návrhovom   konaní rozhoduje o dodatočnej likvidácii majetku (hoci už neexistujúcej) spoločnosti. Na návrh sú legitimovaní bývalý štatutárny orgán alebo bývalý spoločník (spoločníci), bývalí veritelia alebo   tiež   bývalí   dlžníci.   Svoju   procesnú   legitimáciu   musia   po   uplynutí   určitého   času preukázať.“

Zákonom č. 432/2004 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. októbra 2004 ustanovenie § 75a Obchodného   zákonníka   doplnené   o   vetu:   „Pohľadávky   voči   spoločnosti,   ktoré   nebolo možné   uplatniť   pre   výmaz   spoločnosti   zrušenej   bez   právneho   nástupcu   z   obchodného registra, sa rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii obnovujú a možno ich uplatniť v rozsahu, v akom neboli uspokojené.“ Podľa dôvodovej správy: «Navrhovanou zmenou sa objasňuje   rozpor   vyvolaný   samotnou   právnou   podstatou   dodatočnej   likvidácie.   V dodatočnej   likvidácii   ide   o   vyporiadanie   dodatočne   objaveného   majetku   zaniknutého subjektu,   ktorý   nemá   právnych   nástupcov   (spoločnosť   zanikla   výmazom   z   obchodného registra). V súlade s teóriou občianskeho práva platí, že zánik povinného subjektu je jedným z   dôvodov   zániku   záväzku.   Po   dodatočnom   objavení   majetku,   ktorý   patril   zaniknutej spoločnosti, sa javí ako potrebné preklenúť doteraz existujúcu medzeru v právnej úprave formou   „znovuoživenia“   pohľadávok   zaniknutej   spoločnosti   v   tej   výške,   v   akej   neboli uspokojené.»

Z   citovaných   zdrojov   je   zrejmé,   že   tzv.   „dodatočná   likvidácia“   je   koncipovaná v rámci inštitútu likvidácie spoločnosti, o čom svedčí aj systematické zaradenie ustanovenia § 75a Obchodného zákonníka. Jej zmyslom má byť naplnenie účelu likvidácie v prípade opomenutia časti majetku zrušenej spoločnosti v likvidácii alebo dodatočného objavenia majetku   zaniknutej   spoločnosti.   Zákonodarca   však   nezamýšľal   spojiť   s   nariadením likvidácie   právny   účinok   spočívajúci   v   obnovení   právnej   subjektivity   už   neexistujúcej spoločnosti. V prípade dodatočnej likvidácie ide „o vyporiadanie dodatočne objaveného majetku zaniknutého subjektu, ktorý nemá právnych nástupcov“, pričom subjektom, ktorý je povinný uspokojiť z tohto majetku pohľadávky veriteľov zaniknutej spoločnosti v rozsahu ustanovenom   §   75a   Obchodného   zákonníka,   je   súdom   vymenovaný   likvidátor.   Ten   je v tomto   smere   zároveň   pasívne   legitimovaným   subjektom   plniacim   povinnosti a uplatňujúcim práva z úradnej povinnosti.

Zánik právnickej osoby, ktorá je dlžníkom, bez právneho nástupcu vylučuje možnosť veriteľa podať návrh na vyhlásenie konkurzu na jej majetok. Tak, ako je uvedená právna skutočnosť svedčiaca účastníkovi v súdnom konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku dôvodom   na   obligatórne   zastavenie   konania,   tak   v   prípade   rozhodovania   o   návrhu na vyhlásenie konkurzu je dôvodom na odmietnutie takého návrhu, pretože dlžník je vždy účastníkom   konkurzného konania. Takýto   návrh   je okrem   iného v zmysle § 11 ods.   2 zákona   o   konkurze   veriteľ   oprávnený   podať   v   prípade   platobnej   neschopnosti   dlžníka. Splnenie tejto podmienky nevyhnutne predpokladá existenciu dlžníka. Naopak, v prípade likvidácie spoločnosti má likvidátor povinnosť podať bez zbytočného odkladu návrh na vyhlásenie konkurzu, pokiaľ zistí predĺženie majetku likvidovanej spoločnosti (§ 72 ods. 2 Obchodného zákonníka). Z ustanovenia § 75a Obchodného zákonníka pritom okrem iného vyplýva, že na dodatočnú likvidáciu sa primerane použijú ustanovenia o likvidácii.  

Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že   hoci odôvodnenie sťažnosťou napádaného rozhodnutia okresného súdu z 10. novembra 2009 je síce stručné a príliš všeobecné, ale jeho účinky vzhľadom na okolnosti daného prípadu nepredstavujú zásah do sťažovateľom označených práv zaručených v ústave a dohovore. Ochrany svojich   práv sa   sťažovateľ stále môže domáhať, avšak zákonom ustanoveným postupom, t. j. v rámci prebiehajúcej dodatočnej likvidácie.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010