znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 138/09-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2009 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka o prijatej   sťažnosti   L.   V.,   S.,   zastúpenej   advokátkou   E.   H.,   S.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Skalica v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 3 D 271/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. D 573/99, Dnot 280/99, Dnot 126/2007) a v konaní vedenom pod sp. zn. P 156/00 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Skalica v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 3 D 271/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. D 573/99, Dnot 280/99, Dnot 126/2007) a v konaní vedenom pod sp. zn. P 156/00 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Skalica p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 D 271/2008 konať bez zbytočných prieťahov.

3. L. V. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Skalica p o v i n n ý   zaplatiť   jej do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd   Skalica j e   p o v i n n ý   uhradiť   L.   V.   trovy   konania   v   sume 223,46 €   (slovom   dvestodvadsaťtri   eur   a   štyridsaťšesť   centov)   do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne advokátky E. H., S.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 138/09-9 zo 14. mája 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. V., S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 3 D 271/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. D 573/99, Dnot 280/99, Dnot 126/2007) a v konaní vedenom pod sp. zn. P 156/00.

V   označenom   dedičskom   konaní   vystupuje   sťažovateľka   ako   účastníčka   konania spolu so svojím maloletým synom. Konanie sa začalo uznesením okresného súdu sp. zn. D 573/1999 zo 7. decembra 1999.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval 22. mája 2009 predsedu okresného súdu, aby sa   k   sťažnosti   vyjadril,   aby zaslal predmetný   súdny   spis   a aby oznámil, či   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vyjadrenie predsedu okresnému súdu spolu s vyžiadaným súdnym spisom bolo ústavnému súdu doručené 10. augusta 2009.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   stručný   prehľad   úkonov vo veci:

„Konanie   v   dedičskej   veci   po   neb.   A.   V.,   zomrelom   dňa...   sa   začalo   uznesením Okresného súdu Skalica zo dňa 7. 12. 1999 pod sp. zn. D 573/1999. Dňa 7. 12. 1999 bol na prejednanie   dedičstva   určený   súdny   komisár   JUDr. J.   K.,   Notársky   úrad   S.   Súdny komisár dňa 7. 1. 2000 vykonal predbežné vyšetrenie v dedičskej veci a po zadovážení ďalších potrebných dokladov prejednal dedičstvo dňa 12. 7. 2000, 6. 9. 2000 a 16. 11. 2000. Dňa 21. 11. 2000 súdny komisár podal na Okresný súd Skalica návrh na schválenie úkonu   opatrovníka   maloletého   E.   V.   Okresný   súd   Skalica   rozsudkom   č. k. P 156/01-38 zo dňa 4. 3. 2003 neschválil právny úkon opatrovníka.

Ďalšie konanie vo veci prejednania dedičstva bolo u súdneho komisára dňa 29. 7. 2003, dňa 28. 6. 2004 a 25. 2. 2005.

Dňa   25.   4.   2006   súdny   komisár   vzniesol   vo   veci   námietku   zaujatosti   vzhľadom na skutočnosť, že bol zo strany dedičky L. V. v médiách osočovaný. Okresný súd Senica dňa 11. 1. 2007 rozhodol že JUDr. J. K. je vylúčený z úkonov súdneho komisára v dedičskej veci D 573/1999, D not 280/99-K.

Dňa 22. 3. 2007 Okresný súd Senica vec náhodným výberom pridelil na konanie súdnemu komisárovi JUDr. J. M. Po zabezpečení dokladov od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v S. súvisiacich s ustálením pohľadávky štátu – peňažného príspevku na motorové vozidlo, u súdnej komisárky sa uskutočnilo konanie dňa 4. 12. 2007.

Dňa   19.   12.   2007   dedička   L.   V.   podala   na   súd   žiadosť,   aby   spis   bol   pridelený na prejednávanie   JUDr.   J.   K.   Žiadosti   nebolo   vyhovené   nakoľko   bolo   rozhodnuté o zaujatosti JUDr. J. K.

Dňa   6.   10.   2008   súdny   komisár   vrátil   spis   Okresnému   súdu   Skalica,   spis   bol pridelený náhodným výberom zákonnej sudkyni JUDr. B. a súdnej komisárke JUDr. V. K. JUDr. K. vo veci vykonala prejednanie dedičstva dňa 11. 12. 2008, 27. 1. 2009 a 19. 2. 2009. Dňa 17. 6. 2009 Okresný súd Skalica vydal uznesenie č. k. 3 D/271/2008-149, ktorým určil všeobecnú hodnotu dedičstva a vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ktoré zaniklo smrťou poručiteľa. Po právoplatnosti uznesenia bude súdny komisár konať ohľadom vyporiadania dedičstva.“

Predseda   okresného   súdu   s   poukazom   na   už   citovanú   chronológiu   úkonov   súdu i účastníkov konania uviedol, že v danom prípade ide o „právne zložitý prípad z dôvodu vzniknutej pohľadávky Okresného úradu v S. v sume 148.500 Sk na zakúpenie motorového vozidla   patriaceho   do   dedičstva“. Vo   vzťahu   k   aktivite   sťažovateľky   v   danom   konaní predseda okresného súdu vyslovil názor, podľa ktorého sťažovateľka nespôsobila prekážky v   konaní.   V   závere   svojho   vyjadrenia   vyjadril   súhlas   na   konanie   o   podanej   sťažnosti bez ústneho pojednávania.

Právna zástupkyňa sťažovateľky reagovala na základe výzvy zo 17. augusta 2009 na vyjadrenie predsedu okresného súdu podaním doručeným ústavnému súdu 10. septembra 2009, v ktorom vyjadrila súhlas s vyjadrením predsedu okresného súdu v celom rozsahu, pričom zdôraznila, že v danej veci sa podľa názoru sťažovateľky „rozhodne jedná o veľké prieťahy   zo   strany   jednak   súdneho   komisára,   jednak   zo   strany   súdu,   ktoré   vznikli nečinnosťou trvajúcou 10 rokov...“.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   (sťažovateľka   vyjadrila   súhlas s konaním o podanej sťažnosti bez nariadenia pojednávania už v samotnej sťažnosti, pozn.) podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   ku   dňu   rozhodovania   o   sťažnosti   nie   je   konanie   vedené na okresnom súde pod sp. zn. 3 D 271/2008 právoplatne skončené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu   nemožno   v   obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto troch   základných kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a   postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetné konanie vedené okresným súdom, v rámci ktorého sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, možno hodnotiť ako konanie, ktoré po právnej stránke nie je zložité. Ide o dedičské konanie, ktorého cieľom je vyporiadanie dedičstva po nebohom A. V. Zložitosť predmetného dedičského konania zvyšuje jedine uplatnená pohľadávka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v S. pôvodne v konaní uplatnená Okresným úradom v S. (ďalej len „okresný úrad“) v sume 148 500 Sk z titulu poskytnutia finančného príspevku na kúpu motorového vozidla, ktoré sa po smrti poručiteľa stalo predmetom dedičstva. Objasňovanie skutočného stavu veci však nemôže podľa názoru ústavného súdu pri vhodnej voľbe dôkazných prostriedkov spôsobiť v konaní tohto   druhu   komplikácie,   ktoré   budú   mať   za následok   trvanie   konania   v   dĺžke   takmer 10 rokov.

Pri   posudzovaní   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadných zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľky, resp. jej právnych   zástupcov   v   žiadnom   prípade   neprispelo   k   celkovej   dĺžke   konania. Sťažovateľka i jej právni zástupcovia poskytovali súdnemu komisárovi, ako aj okresnému súdu v priebehu konania požadovanú súčinnosť, na výzvy reagovali riadne a včas.

Postup okresného súdu   a ním povereného súdneho komisára ako tretie kritérium na posúdenie porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

Ústavný   súd   za   postup   ústavne   neakceptovateľný   z   hľadiska   rešpektovania základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   považuje   obdobie od zrušenia rozsudku okresného súdu č. k. P 156/00-16 zo 16. februára 2001 uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co 170/01-27 z 18. apríla 2001 do 4. marca 2003 (takmer 2 roky). Vymedzené obdobie sa vyznačovalo súvislým obdobím nečinnosti okresného súdu, ako aj súdneho komisára.

Dňa 4. marca 2003 uskutočnil okresný súd vo veci pojednávanie, na ktorom rozhodol rozsudkom č. k. P 156/00-38 o návrhu súdneho komisára na schválenie dedičskej dohody z 21.   novembra   2000.   Uvedeným   rozsudkom   okresný   súd   neschválil   v   časti   dedičskej dohody úkon opatrovníka maloletého syna sťažovateľky, keďže opatrovníkom bol okresný úrad, ktorý bol v konaní zároveň veriteľom z uplatnenej pohľadávky.

Po   ustanovení   nového   opatrovníka   maloletému   synovi   sťažovateľky   uskutočnil súdny komisár vo veci pojednávanie 29. júla 2003. Následne, súdny komisár 1. októbra 2003   vyzval   právneho   zástupcu   okresného   úradu   na   doplnenie   dokladov   a   vyjadrenie k námietkam sťažovateľky voči uplatnenej pohľadávke. Právny zástupca okresného úradu na výzvu nereagoval, v dôsledku čoho mu bola súdnym komisárom zaslaná 28. januára 2004   (teda   po   uplynutí   3   mesiacov)   urgencia   k   predošlej   výzve.   Vyjadrenie   právneho zástupcu   okresného   úradu   bolo   doručené   súdnemu   komisárovi   až   25.   júna   2004. Pojednávanie   nariadené   súdnym   komisárom   na   28.   jún   2004   bolo   z   dôvodu   neúčasti právneho   zástupcu   okresného   úradu   odročené   až   na   25.   február   2005   (nečinnosť 8 mesiacov).   Na   tomto   pojednávaní   bol   vykonaný   súpis   majetku   poručiteľa   patriaceho do dedičstva   a   následne   súdny   komisár   predložil   okresnému   súdu   návrh   uznesenia. Dňa 8. marca 2006 (po nečinnosti trvajúcej viac ako 1 rok) okresný súd vrátil spis súdnemu komisárovi z dôvodu nesprávneho postupu v konaní. Podaním doručeným okresnému súdu 24. apríla 2006 vzniesol súdny komisár námietku vlastnej zaujatosti.

O námietke rozhodol Okresný súd Senica, ktorý sa stal príslušným vo veci konať a rozhodnúť na základe zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov   (v   znení   zákonov č.   428/2004 Z.   z. a č.   757/2004 Z.   z.)   v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. januára 2005, až 11. januára 2007 (nečinnosť 8 mesiacov) a následne bol spis pridelený súdnej komisárke notárke JUDr. J. M.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   k   zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen nekonaním príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa obrátil na súd (II. ÚS 64/99). To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým   sa   osoba   obrátila   na štátny   orgán, aby o   jej   veci   rozhodol   (I.   ÚS   17/99, II. ÚS 33/99). Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je teda organizovať procesný postup v súdnom   konaní   tak,   aby   sa   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému sa osoba   obrátila   na   súd   so   žiadosťou   o   jeho   rozhodnutie.   Takáto   povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 zákona č. 99/1963 Z. z. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, jednak v § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť   spravidla   na   jedinom   pojednávaní.   Nerešpektovanie   týchto   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   môže   v   okolnostiach   konkrétneho   súdneho   konania znamenať neefektívny a nesústredený postup konajúceho súdu, a tým aj porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

V postupe okresného súdu ústavný súd identifikoval aj obdobia charakterizované jeho nesústredenou a neefektívnou činnosťou. Išlo predovšetkým o obdobie od 22. marca 2007 do 4. decembra 2007, keď sa činnosť súdneho komisára obmedzila iba na vyzývanie Obvodného   úradu   S.   na   vyjadrenie   sa   k   návrhom   sťažovateľky.   O   neefektivite   týchto úkonov svedčí najmä skutočnosť, že právnym nástupcom k 1. januáru 2004 zaniknutého okresného   úradu   sa   pre   oblasť   sociálnych   vecí   stal   podľa   zákona   č.   453/2003   Z.   z. o orgánoch   štátnej   správy   v   oblasti   sociálnych   vecí,   rodiny   a   služieb   zamestnanosti a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   Úrad   práce, sociálnych   vecí   a   rodiny   v   S.   Súdny   komisár   teda   opakovane   vyzýval   k   súčinnosti nepríslušný orgán.

Ako neefektívny a nesústredený hodnotí ústavný súd tiež postup súdneho komisára a okresného súdu v období medzi 29. aprílom 2008 a 24. októbrom 2008. Uvedené obdobie bolo   poznačené   sporom   medzi   súdnym   komisárom   a   okresným   súdom   o   príslušnosť na poverenie notárky činnosťou súdneho komisára. Ako ústavný súd zo súdneho spisu zistil, dôvodom   tohto   sporu   bola   skutočnosť   opätovného   zriadenia   okresného   súdu   zákonom č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   a   dopĺňa   zákon   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. januára 2008. Poverenie notárky JUDr. J. M. na prerokovanie dedičstva bolo totiž vydané Okresným súdom Senica, ktorý v danom čase vo veci konal a v územnom obvode   ktorého   má   poverená   notárka   sídlo.   Po   prechode   výkonu   súdnictva na novovzniknutý okresný súd, ktorý sa týkal aj predmetného konania, poverená notárka namietala   svoju   nepríslušnosť   konať   ako   súdny   komisár   v   tejto   veci.   Tento   spor   bol ukončený   až   24.   októbra   2004   poverením   notárky   JUDr.   V.   K.   ako   súdnej   komisárky okresným   súdom,   teda   po   uplynutí   6   mesiacov,   počas   ktorých   sa vo veci   meritórne nekonalo.

Ústavný súd tak zistil, že na celkovej dĺžke konania takmer 10 rokov sa okresný súd neodôvodnenou nečinnosťou či svojím neefektívnym a nesústredeným postupom podieľal v rozsahu 5 rokov a 9 mesiacov, pričom ústavný súd ako postup súdu hodnotil aj postup súdom poverených súdnych komisárov. Táto skutočnosť vyplýva z konštantnej judikatúry ústavného súdu, ktorý už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti konštatoval, že úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno   spôsobiť   zbytočné   prieťahy,   za   ktoré   nesie   zodpovednosť   všeobecný   súd (III. ÚS 47/00).

Uvedený záver napokon jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 38 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého môže súd poveriť notára, aby ako súdny komisár prejednal dedičstvo. Podľa   odseku   5   citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   úkony   notára (podľa odseku 1) sa považujú za úkony súdu. Zodpovednosť všeobecného súdu za efektívny postup súdneho komisára v dedičskom konaní vyplýva aj z ustanovenia § 175zb ods. 1 OSP, podľa ktorého súd môže odňať vec poverenému notárovi, ak napriek predchádzajúcemu upozorneniu   spôsobí   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní.   Súd   potom   poverí   úkonmi v konaní o dedičstve iného notára podľa rozvrhu práce.

Pokiaľ ide o opakovaný prechod výkonu súdnictva, v tejto veci nie je táto okolnosť pre ústavný súd relevantná na posúdenie, či došlo v konaní k zbytočným prieťahom, keďže organizačné zmeny týkajúce sa súdov nemôžu byť v žiadnom prípade pričítané na ťarchu práv účastníka konania (napr. III. ÚS 14/00, II. ÚS 286/07, IV. ÚS 14/09).

Konanie v predmetnej veci ústavný súd kvalifikuje ako konanie vykazujúce zbytočné prieťahy relevantné z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z predmetného súdneho   spisu   vyplýva,   že   na   vzniku   a   pretrvávaní   nepriaznivého   a   nežiaduceho   stavu týkajúceho sa dĺžky konania vo veci vedenej okresným súdom majú rozhodujúci podiel viaceré   nedostatky   v   činnosti   tohto   súdu,   resp.   ním   poverovaných   súdnych   komisárov, tak ako boli uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. To viedlo k zbytočným prieťahom v konaní.

V okolnostiach posudzovaného prípadu ústavný súd taktiež konštatuje, že otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00).

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako je to uvedené v 1. bode výroku tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľka   v   petite   svojej   sťažnosti   navrhla   takéto   rozhodnutie,   preto   ústavný   súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov v konaní, ktoré okresný súd po opätovnom vzniku vedie pod sp. zn. 3 D 271/2008 (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   základného   práva   sťažovateľky garantovaného   jej   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 450 000 Sk, v prepočte 14 937,26 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľky, jej správanie počas   predmetného   konania   a   aj   skutočnosť,   že   ústavný   súd   vo   veci   zistil   porušenie označených práv.

Ústavný   súd v okolnostiach   posudzovaného prípadu   berúc do   úvahy už uvedené kritériá   považuje   za   primerané   priznať   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   v   sume 3 500 € (bod 3 výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru aplikovaného   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   žiadala   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   18 680 Sk, v prepočte 620,02 €, ktoré jej vznikli z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou E. H.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2007,   ktorá   bola 19 056 Sk, a úhradu trov konania priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) v spojení s § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“), a to v sume 105,42 € (3 176 Sk) za jeden úkon právnej služby a 2 x 6,31 € (190 Sk) režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky).

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľky doručené ústavnému súdu 10. septembra 2009   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho   obsah   (absencia   nových   skutočností a ústavnoprávneho aspektu) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 223,46 € (4. bod výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2009