znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 138/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., L., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   pre   namietané   porušenie   jej   práva   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 Co 112/2006-126 z 30. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2007 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie svojho práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 112/2006-126 z 30. novembra 2006.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   bola účastníčkou   konania vedeného Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 2/2004 v právnej   veci   žalobcu   F.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   P.   (ďalej   len   „žalobca“),   proti   nej   (ako žalovanej v I. rade), proti C, so sídlom T. (ďalej len „žalovaný v II. rade“), proti J. P., živnostníkovi, C. (ďalej len „žalovaný v III. rade“), a proti R. M. – E., živnostníkovi, P. (ďalej len „žalovaný vo IV.   rade“). Predmetom konania bola žaloba žalobcu (vlastníka nehnuteľnosti)   o   určenie   neplatnosti   podnájomných   zmlúv   uzavretých   sťažovateľkou a žalovanými v II. rade až IV. rade).

Okresný súd uznesením č. k. 6 C 2/2004-110 zo 16. januára 2006 konanie zastavil, zároveň   zaviazal   žalobcu   zaplatiť   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   (spočívajúcich v trovách   právneho   zastúpenia)   do   rúk   jej   právneho   zástupcu   v sume   38 361   Sk a žalovanému   v II.   rade   náhradu   trov   konania   do   rúk   jeho   právneho   zástupcu   v sume 9 974,50 Sk do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Žalovaným v III.   rade a vo IV. rade okresný súd náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľka však prostredníctvom svojho právneho zástupcu v označenom konaní vyčíslila požadovanú náhradu trov sumou 346 757 Sk. Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu   zo   16.   januára   2006   namieta: „(...)   podľa   názoru   prvostupňového   súdu   nebola predmetom konania výška nájomného, ale samotná existencia podnájomných zmlúv, pri výpočte trov právneho zastúpenia súd vychádzal z hodnoty neurčitej. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd však nezdôvodnil, v čom videl neurčitosť hodnoty predmetu sporu; svoje rozhodnutie   súd   právne   relevantnými   argumentmi   nepodložil.   Rozhodnutie   súdu   a   jeho odôvodnenie boli (...) nesprávne a nepreskúmateľné.“

Sťažovateľka napadla uznesenie okresného súdu č. k. 6 C 2/2004-110 zo 16. januára 2006 v časti týkajúcej sa výroku o priznanej výške náhrady trov konania odvolaním. Na jeho základe krajský súd vec prerokoval a uznesenie okresného súdu „v napadnutej časti týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania   žalovaného   v   1.   rade“ potvrdil.   Svoje   rozhodnutie (sťažovateľkou   napádané   uznesenie   č.   k.   5 Co 112/2006-126   z 30.   novembra   2006) odôvodnil tým, že ako odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že v danom   prípade   nie   je   možné   vychádzať   zo   sumy   nájomného,   ktorá   by   prípadne   bola dohodnutá medzi sťažovateľkou – žalovanou v I. rade a žalovanými v II. rade až vo IV. rade ako podnájomníkmi, a teda uplatňovanie nároku žalobcu nie je oceniteľné peniazmi, keď hodnotu   práva   žalobcu   voči   žalovaným   nie   je   možné   vyjadriť   v   peniazoch.   Bližšie   sa zdôvodnením svojho rozhodnutia odvolací súd nezaoberal.

Sťažovateľka   je   presvedčená   o   tom,   že: „(...)   výpočet   náhrady   trov   konania   a právneho   zastúpenia   vo   výške   346.757,-   Sk   (...)   je   správny   a   v   súlade   s   vyhláškami Ministerstva spravodlivosti SR č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. (...)

Hodnota   predmetu sporu   (hodnota   veci),   ktorá je základom pre   výpočet   odmeny advokáta   za   jednotlivé   úkony   právnej   služby,   je   v   prejednávanej   veci   nesporne   určitá, nakoľko je vyjadrená hodnotou jednotlivých podnájomných zmlúv pre ich zmluvné strany. Hodnota predmetu sporu je vyjadrená výškou pohľadávok nájomcu z podnájomných zmlúv   voči   podnájomcom   na   strane   jednej,   a   tomu   zodpovedajúcou   výškou   záväzkov podnájomcov voči nájomcovi na strane druhej. (...)

Do pojmu majetok patria veci, práva a pohľadávky. Je preto na mieste považovať trovy   právneho   zastúpenia   (...)   za   majetok,   ktorý   sa   nadobúda   právoplatným   výrokom všeobecného súdu o jeho priznaní. Tento nárok nutne požíva v celom rozsahu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože náhrada trov konania je nesporne pohľadávka účastníka konania voči inému účastníkovi konania, ktorá je dokonca nútene vymožiteľná ako každý peňažný nárok.

Pohľadávka   na   náhradu   trov   konania   musí   byť   účastníkovi   priznaná   v   celom zákonom upravenom rozsahu.

V právnom štáte je nevyhnutné, aby súd (na ktoromkoľvek stupni) ústavne súladným spôsobom   interpretoval   zákonom   resp.   vyhláškou   ustanovené   predpoklady   na   priznanie náhrady trov konania. (...)

Zmyslom   a   účelom   náhrady   trov   konania   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   je poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

Sťažovateľovi vzhľadom na jemu poskytnuté právne služby v konaní vedenom pred Okresným súdom v Považskej Bystrici pod sp. zn. 6 C 2/2004 vznikla povinnosť zaplatiť svojmu právnemu zástupcovi za zastupovanie sumu 346.757.- Sk, ktorú si v súdnom konaní sťažovateľ   uplatnil   ako   výdavky   spojené   s   právnym   zastúpením   (t.   j.   trovy   právneho zastúpenia, spočívajúce v odmene a náhrade hotových výdavkov jeho právneho zástupcu). Je nesporné, že nebyť súdneho konania, ktoré sa začalo na návrh navrhovateľa, nebola by bývala povinnosť sťažovateľa zaplatiť svojmu právnemu zástupcovi odmenu a náhrady hotových výdavkov vo výške 346.757,- Sk vznikla.

Tým, že prvostupňový súd svojím uznesením na jednej strane priznal sťažovateľovi nárok na úhradu trov konania a na strane druhej ich priznal len vo výške 38.361,- Sk. pričom odvolací súd toto rozhodnutie ako správne potvrdil, bolo vážne zasiahnuté ohľadne čiastky 308.396,- Sk do práva sťažovateľa vlastniť majetok. (...)“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ako   aj   porušenie jej   práva podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   5 Co 112/2006-126 z 30. novembra 2006, aby uvedené uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a aby priznal sťažovateľke náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

2.1 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa   v súlade   s   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Základné právo vlastniť majetok (zahŕňajúce právo na ochranu vlastníctva) zaručené v druhom oddiele druhej hlavy ústavy, ako aj v kvalifikovaných medzinárodných zmluvách, ktorých   predmetom   je   ochrana   ľudských   práv   (vrátane   čl.   1 dodatkového   protokolu), podrobne   špecifikujú,   čo   do   obsahu   a podmienok   uplatnenia,   resp.   zabezpečenia, korešpondujúce   „vykonávacie   zákony“,   pričom   domáhať sa   ochrany vlastníckeho   práva možno v medziach týchto osobitných zákonov (čl. 46 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).   Ochranu   základnému   právu   vlastniť   majetok   preto   poskytujú   predovšetkým všeobecné   súdy   (čl.   142   ods.   1   ústavy)   prípadne   iné   orgány   právnej   ochrany   v zmysle uvedenej osobitnej zákonnej úpravy.

V súlade s uvedenou právnou úpravou sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich práv,   pokiaľ ide   o spornú   výšku   práva   na náhradu   trov   konania pred okresným súdom v prvostupňovom konaní, prostredníctvom opravného prostriedku - odvolania v odvolacom konaní pred krajským súdom. Podstata jej námietok obsiahnutých v sťažnosti, ktorou sa následne obrátila na ústavný súd, tkvie v tvrdení, že súdna ochrana, ktorej sa domáhala, jej nebola   zo   strany   všeobecných   súdov   (predovšetkým   zo   strany   krajského   súdu,   ktorý rozhodoval vo veci ako súd posledného stupňa) poskytnutá ústavne konformným spôsobom.

Poskytnutie   súdnej   ochrany   ústavne   konformným   spôsobom   predpokladá,   že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, rešpektujúcej jeho základné právo garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoré je predmetom konania, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Výklad   a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno   obmedziť toto   základné právo v rozpore   s jeho podstatou   a zmyslom.   Z tohto hľadiska   musí   všeobecný   súd   prihliadať   k spravodlivej   rovnováhe   pri   poskytovaní materiálnej ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov sporového konania, ktoré sú vo vzájomnom konflikte (obdobne napr. III. ÚS 271/05).

Základné   právo   zaručené   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   zahŕňa   pritom   požiadavku minimálnych   garancií   procesnej   povahy   ustanovených   priamo   v   čl.   20   ods.   1   ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS   328/05).   Súčasťou   základného   práva   všetkých   vlastníkov   na   „rovnaký   zákonný obsah a ochranu“ vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy je tiež požiadavka, aby súdne konanie,   v ktorom   o ochranu   tohto   základného   práva   ide,   dôsledne   rešpektovalo (s poukazom aj na čl. 152 ods. 4 ústavy) ústavné princípy právnej istoty, rovnosti a zákazu diskriminácie (III. ÚS 356/06).

Rovnako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   pri   rozhodovaní   o porušení   čl.   1 dodatkového   protokolu   skúma   (okrem   iného)   aj dodržiavanie   procesných   pravidiel príslušnými orgánmi [napr. v rozsudku z 21. mája 2002 vo veci Jokela v. Fínsko (No. 28 856/95)   hovorí   tiež   o   „inherent   procedural   requirements“   (základných   procesných požiadavkách)   označeného   ustanovenia].   Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

2.2 Z obsahu sťažovateľkinej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je   zrejmé,   že   podstata   ňou   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   a slobôd   tkvie v namietanej nesprávnosti a arbitrárnosti právnych záverov krajského súdu, obsiahnutých v napádanom uznesení č. k. 5 Co 112/2006-126 z 30. novembra 2006.

Krajský   súd   označeným   uznesením   v odvolacom   konaní   potvrdil   uznesenie   súdu prvého   stupňa   zo   16.   januára   2006   v napadnutej   časti   týkajúcej   sa   výroku   o priznaní náhrady   trov   prvostupňového   konania   sťažovateľke   v sume   38   361   Sk.   V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „...Uznesením zo dňa 16. 1. 2006 okresný súd konanie zastavil, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému v 1. rade náhradu trov konania v sume 38 361,- Sk a to k rukám JUDr. M. R. a žalovanému v 2. rade v sume 9 974,50 Sk k rukám JUDr. J. M., všetko do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Žalovaným v 3. a 4. rade náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie okresný súd vo výroku o zastavení konania odôvodnil ust. § 96 O. s. p. a o náhrade trov konania ust. §-u 146 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého žalovaní majú právo na náhradu trov konania. Uviedol, že žalovaný v   1.   rade   požiadal   o   náhradu   trov   konania   v   sume   346 757,-   Sk,   keď   trovy   právneho zastúpenia vypočítal z hodnoty veci, teda z hodnoty ročného plnenia z podnájomných zmlúv. Súd bol však toho názoru, že predmetom konania nebola výška nájomného, ale samotná existencia podnájomných zmlúv a preto pri výpočte trov právneho zastúpenia vychádzal z hodnoty   neurčitej.   V   odôvodnení   uznesenia   podrobne   uviedol,   za   ktoré   právne   úkony právnemu zástupcovi žalovaného v 1. rade a právnemu zástupcovi žalovaného v 2. rade priznal odmenu. (...)

Proti tomuto uzneseniu vo výroku o náhrade trov konania žalovaného v 1. rade podal včas odvolanie žalovaný v 1. rade, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že mu náhrada trov konania bude priznaná v sume 346 757,- Sk. Je toho názoru, že hodnota predmetu sporu, ktorá je základom pre výpočet odmeny advokáta za jednotlivé úkony právnej služby, je v prejednávanej   veci   nesporne   určitá,   nakoľko   je   vyjadrená   hodnotou   jednotlivých podnájomných zmlúv pre ich zmluvné strany. Hodnota predmetu sporu je vyjadrená výškou pohľadávok nájomcu z podnájomných zmlúv voči podnájomcom na strane jednej a tomu zodpovedajúcou výškou záväzkov podnájomcov voči nájomcovi na strane druhej. Poukázal na ust. § 13 ods. 2, 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., podľa ktorých vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov patrí základná sadzba tarifnej odmeny, určená podľa odseku 1 z hodnoty tejto veci, práva alebo výšky tohto plnenia, pričom hodnota opakujúcich sa plnení sa určí súčtom hodnôt týchto plnení a ak ide o plnenia na čas dlhší ako 5 rokov. Na obdobné ustanovenia poukázal žalovaný v 1. rade aj vo vyhláške č. 655/2004 Z. z.. V zmysle   týchto   ustanovení   vyhlášok   je   podľa   neho   nesporne   hodnotou   veci   v   prípade konania o určenie neplatnosti podnájomných zmlúv práve výška nájomného, dohodnutého zmluvnými   stranami   jednotlivých   podnájomných   zmlúv.   Táto   výška   vyjadruje   hodnotu pohľadávok nájomcu a súčasne   výšku záväzkov podnájomcov,   pričom dohodnuté ročné nájomné   je   opakujúcim   sa   plnením.   Poukázal   na   obdobné   veci   na   Okresnom   súde v Považskej Bystrici, kde mu náhrada trov konania bola priznaná z hodnoty nájomného zo zmluvy.

K podanému odvolaniu žalovaného v 1. rade sa písomne vyjadril žalobca, ktorý žiadal   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v   napadnutej   časti   ako   vecne   správne   potvrdiť. Poukázal   na   to,   že   predmetom   návrhu   a   predmetom   konania   bolo   určenie   neplatnosti podnájomnej   zmluvy,   uzatvorenej   medzi   žalovaným   1/   a   žalovaným   2/.   Ako   vlastník nehnuteľnosti   zistil,   že   pôvodný   vlastník   uzatvoril   v   predchádzajúcom   období   nájomnú zmluvu   so   žalovaným   1/   a   žalovaný   1/   uzatvoril   rôzne   podnájomné   zmluvy   asi s 8 podnájomníkmi   na   neprimerane   dlhú   dobu   a   za   podmienok,   ktoré   vlastníka nehnuteľností znevýhodňovali do tej miery, že vlastne došlo k zmareniu jeho vlastníckeho práva.   (...)   Je   toho   názoru,   že   v   žiadnom   prípade   nie   je   možné   vychádzať   zo   sumy nájomného,   ktorá   by   prípadne   bola   dohodnutá   medzi   žalovanými   ako   nájomcami a podnájomcami, pretože žalobca nebol účastníkom podnájomnej zmluvy, nemohol hodnotu nájomného žiadnym spôsobom ovplyvniť a teda jeho uplatňovanie jeho nárokov ako bolo uvedené, nie je oceniteľné peniazmi. Teda hodnotu práva žalobcu voči odporcom nie je možné vyjadriť v peniazoch a preto pri uplatňovaní náhrady trov konania je nepochybné, že sa jedná o úkon z hodnoty neurčitej. Posúdenie skutočnosti, či právny úkon svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, nie je posúdením, ktoré by bolo oceniteľné peniazmi. Preto neprichádza do úvahy použitie ust. §-u 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002, resp. §-u 10 ods. 2, 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. V konaní nejde o výšku nájomného ani záväzky alebo pohľadávky z výšky nájomného. Jedná sa o posúdenie právneho vzťahu neoceniteľného peniazmi, teda o hodnotu neurčitú. (...) Odvolací   súd   preskúmal   vec   podľa   §   212   ods.   1,   prejednal   vec   bez   nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. c/ a f/ O. s. p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti ako vecne správne podľa § 219 O. s. p. potvrdiť z týchto dôvodov:

(...)   Ako   vyplýva   z   obsahu   spisu,   podanou   žalobou   sa   žalobca   domáhal   voči žalovaným v 1. až 4. rade určenia neplatnosti podnájomných zmlúv. Ide o podnájomné zmluvy, ktoré uzatvoril žalovaný 1/ s žalovaným 2/, 3/ a 4/.

V danej veci súd prvého stupňa správne priznal žalovanému v 1. rade náhradu trov konania v zmysle § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. a v súlade s vyhláškou č. 163/2002 §-om 12 ods. 6, ako aj vyhláškou č. 655/2004 Z. z., §-om 11 ods. 1, vychádzal pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia z hodnoty veci neurčitej.   Zhodne so súdom prvého stupňa je odvolací súd toho názoru, že v danom prípade nie je možné vychádzať zo sumy nájomného, ktorá by prípadne bola dohodnutá medzi žalovaným 1/ ako nájomcom a žalovanými v 2. až 4. rade ako podnájomcami a teda uplatňovanie nároku žalobcu nie je oceniteľné peniazmi, keď hodnotu práva žalobcu voči žalovaným nie je možné vyjadriť v peniazoch.

Pri preskúmaní výšky samotnej náhrady trov právneho zastúpenia odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa priznal za jednotlivé úkony právnej služby odmenu v správnej výške vrátane prislúchajúceho paušálu, správne priznal uplatnené cestovné spolu vo výške 1 325,- Sk a taktiež stratu času spolu vo výške 2 134,- Sk. Rovnako žalovanému 1/ správne priznal náhradu za zaplatené súdne poplatky spolu vo výške 1 500,- Sk (3 x 500,- Sk v jednotlivých konaniach). (...)

S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil. (...)“

2.3   Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného   ústavného   vymedzenia   postavenia   a právomocí   všeobecných   súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim   o opravných   prostriedkoch   v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   v konkrétnom   prípade   viedli k rozhodnutiu,   usmerňovať   vývoj   judikatúry   všeobecných   súdov   z hľadiska   správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity), alebo   zjednocovať   judikatúru   všeobecných   súdov   (obdobne   napr.   I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, III. ÚS 356/06).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

2.4 Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co 112/2006-126 z 30. novembra 2006 (s prihliadnutím k obsahu uznesenia okresného súdu č. k. 6 C 2/2004-110 zo 16. januára 2006, ktoré bolo v odvolacom konaní preskúmavané) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov krajského súdu nevyplýva zjavná neopodstatnenosť, jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z odôvodnenia uvedených rozhodnutí je zrejmé, že oba súdy vychádzali pri určení sumy   náhrady   trov   konania   vo   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   6   C   2/2004 z ustanovení   §   13   ods.   6 vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) a § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“) s tým,   že   predmet   uvedeného   konania   nie   je   z hľadiska právneho   vzťahu   medzi   žalobcom   a žalovanými   (vrátane   sťažovateľky)   vyjadriteľný v peniazoch   a   je   nezameniteľný   s výškou   nájomného dohodnutého   v rámci   jednotlivých podnájomných zmlúv medzi sťažovateľkou a žalovanými v II. rade až IV. rade. Aplikáciu ustanovení § 13 ods. 1, 2 a 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a § 10 ods. 1, 2 a 3 vyhlášky č. 655/2004   Z.   z.   okresný   súd   aj   krajský   súd   vylúčili   s poukazom   na   skutočnosť,   že predmetom sporu medzi žalobcom a žalovanými nebola žaloba na plnenie, kde hodnotu predmetu sporu (veci alebo práva) možno vyjadriť v peniazoch sumou uplatnenej peňažnej pohľadávky   (peňažného plnenia) alebo hodnotou   veci,   ktorá   je predmetom   plnenia, ani určovacia žaloba ohľadne práva (právneho vzťahu) bezprostredne sa viažuceho k hodnote peniazmi   oceniteľnej   hmotnej   veci,   spoluvlastníckeho   podielu,   obchodného   podielu, majetkového podielu a pod.

Prihliadajúc k uvedeným skutočnostiam a k okolnostiam daného prípadu (v ktorých mala   byť   súdmi   použitá   právna   úprava   aplikovaná)   nemožno   konštatovať,   že   by interpretáciu   zistených   skutkových   okolností   a aplikáciu   normatívneho   textu   zákonných ustanovení   použitých   krajským   súdom   v posudzovanom   rozhodnutí   bolo   možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnenú alebo arbitrárnu.

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by závery krajského   súdu   v predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými článkami ústavy a dodatkového protokolu, teda, že by z jeho strany nebola sťažovateľke poskytnutá súdna ochrana ústavne konformným spôsobom.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2007