znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 138/03-29 Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   októbra   2003 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Babjaka a zo sudcov   Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť A. J., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. Z., K., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení   s čl.   20   ods.   1   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 1 S 125/02-14 z 22. novembra 2002, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. J. podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 S 125/02-14 z 22. novembra 2002   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 S 125/02-14 z 22. novembra 2002 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti A. J.   n e v y h o v u j e.

4. Krajský súd v Košiciach   je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke JUDr. A. Z., K., vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún)   na   účet   právnej   zástupkyne   č.   2629770052/1100   vedený   v Tatra   banke,   a.   s., pobočke Košice, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola   12. februára 2003 doručená sťažnosť A. J., bytom K., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. A. Z., K., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 1 S 125/02-14 z 22. novembra 2002.

Ústavný súd 18. júna 2003 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 138/03-13.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním opísanom skutkovom stave. Krajský   úrad   v Košiciach,   odbor   pozemkový,   poľnohospodárstva   a lesného hospodárstva   rozhodnutím   č.   j.   2002/05107   z   27.   mája   2002   (ďalej   aj   „rozhodnutie krajského   úradu“)   podľa   §   15   ods.   1   zákona   č.   64/1997   Z.   z.   o užívaní   pozemkov v zriadených   záhradkových   osadách   a vyporiadaní   vlastníctva   k nim   v znení   neskorších predpisov   zamietol   sťažovateľovo   odvolanie   a potvrdil   rozhodnutie   Okresného   úradu Košice   IV,   odboru   pozemkového,   poľnohospodárstva   a lesného   hospodárstva,   č.   j. 386/8/2001-Va,   H   2001/00053-2   z 12.   júla   2001,   ktorým   bolo   nariadené   vykonanie projektu pozemkových úprav na vyporiadanie vlastníctva pozemkov v záhradkovej osade ZO 32-72 Heringeš III v katastrálnom území Košice – východ schváleného rozhodnutím č. 386/7/2001/-Va, H 2001/00053-1 z 11. júla 2001.

V správnom konaní sťažovateľ argumentoval tým, že nebohý I. J. nie je neznámy vlastník, ktorého má zastupovať Slovenský pozemkový fond, ale jeho právny predchodca, a preto sťažovateľovi patrí väčší podiel pozemkov. Predmetom vyporiadania by mala byť celá parcela č. 8992 vrátane prístupovej cesty, a nie iba jej časť priamo v záhradkovej osade. Sťažovateľ   nesúhlasil   ani   s pozemkom,   ktorý   mu   Slovenský   pozemkový   fond   ponúkol namiesto jeho pôvodného pozemku.

Sťažovateľ napadol rozhodnutie krajského úradu žalobou doručenou krajskému súdu 10. júla 2002. Okrem už uvedených dôvodov vytkol postupu správnych orgánov viacero pochybení,   napríklad   že   mu   ako   vlastníkovi   nebolo   oznámené,   kto   presne   užíva   jeho pozemky, ani či sú stavby, ktoré sa na nich nachádzajú, postavené na základe stavebného povolenia.

Krajský súd rozhodnutím č. k. 1 S 125/02-14 z 22. novembra 2002 konanie zastavil, lebo podľa jeho názoru žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť preskúmané súdom,   pretože   súdy   nepreskúmavajú   rozhodnutia,   ktorých   vydanie   závisí   výlučne   od posúdenia   technického   stavu   veci,   pokiaľ   samy   osebe   neznamenajú   právnu   prekážku výkonu   povolania,   zamestnania   alebo   podnikateľskej   alebo   inej   hospodárskej   činnosti. V zastavení konania vidí   sťažovateľ odopretie   práva na súdnu   ochranu a zásah do   jeho vlastníckeho práva.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie krajského súdu č. k. 1 S 125/02-14 z 22. novembra 2002 a vrátil vec na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 6. augusta 2003. Uviedol, že sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná a rozhodnutie krajského súdu č. k. 1 S 125/02-14 z 22. novembra 2002 o zastavení konania   je   správne.   Sťažovateľ   totiž   nevyčerpal   všetky   prípustné   opravné   prostriedky v správnom   konaní,   konkrétne   proti   skôr   vydanému   rozhodnutiu   Krajského   úradu v Košiciach č. j. 2001/03900 z 24. apríla 2001, ktorým nebolo vyhovené jeho námietke podanej proti výpisu z návrhu projektu pozemkových úprav na vyporiadanie vlastníctva k predmetnému pozemku. V tejto súvislosti uviedol, že bližšie odôvodnenie nevyčerpania opravného   prostriedku   sťažovateľom   sa   nachádza   v rozhodnutí   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Sž   108/01   z 13.   marca   2002,   ktoré   je   súčasťou administratívneho spisu Krajského úradu v Košiciach.

II.

Pre rozhodnutie ústavného súdu sú zvlášť významné tieto ustanovenia ústavy a jeho predchádzajúce rozhodnutia.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 50/01, II. ÚS 236/02, I. ÚS 3/01) „Základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky preto zodpovedá taký postup   súdu,   v rámci   ktorého   skúma   nielen   formálne   znaky   (povahu)   rozhodnutia predloženého   mu   na   súdne   preskúmanie,   ale   takisto   aj   či   sa   toto   rozhodnutie   svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníkov konania“.Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým zobral do úvahy, že   tento   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy (zo   strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a ani   také   formálne   interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   sa   stalo   posúdenie   ústavnosti odmietnutia   súdnej   ochrany   sťažovateľovi   v dôsledku   zastavenia   konania   rozhodnutím krajského   súdu   č.   k.   1   S 125/02-14   z   22.   novembra   2002   z dôvodu   vylúčenia preskúmateľnosti označeného rozhodnutia správneho orgánu podľa § 248 ods. 2 písm. g) Občianskeho   súdneho   poriadku.   Napriek   skutočnosti,   že   odopretie   súdnej   ochrany   vo veciach   preskúmania   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   je dovolené   v prípade,   ak tak ustanoví zákon, tento postup nie je ale namieste v prípade, ak ide o rozhodnutia, ktoré sa týkajú   základných   práv   a slobôd.   Posledná   veta   čl.   46   ods.   2   ústavy   túto   skutočnosť výslovne   potvrdzuje,   keď   uvádza:   „Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neurčuje, v akom   type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46. ods. 2 poslednej vety ústavy.

Ústavný   súd   už   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   37/95   rozhodol,   že   „Otázku   právomoci všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy)   treba   posudzovať   v zmysle   čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou“, pričom vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 tiež potvrdil, že „v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne súladným spôsobom, môže mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   preto   ústavne   súladný   výklad   zákonov týkajúcich   sa   rozhodovacej   činnosti   súdov   predstavuje   neoddeliteľnú   súčasť   ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   preto   úlohou   súdu   aj   pri   uplatňovaní   Občianskeho súdneho   poriadku   a v spojení   s čl.   46   ods.   2   poslednou   vetou   ústavy   zisťovať,   či rozhodnutie   správneho   orgánu,   zákonnosť   ktorého   má   byť   predmetom   súdneho preskúmavania, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa jeho základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.   III.

Z predloženého spisového materiálu ústavný súd zistil, že predmetom konania pred krajským súdom vo veci sp. zn. 1 S 125/02 malo byť preskúmanie zákonnosti označeného rozhodnutia   orgánu   štátu,   t.   j.   Krajského   úradu   v Košiciach,   odboru   pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, č. j. 2002/05107 z 27. mája 2002, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu Okresného úradu Košice IV, odboru pozemkovému,   poľnohospodárstva   a   lesného   hospodárstva,   č.   j.   386/8/2001-Va, H 2001/00053-2 z 12. júla 2001 a súčasne bolo toto rozhodnutie, ktorým bolo v súlade s § 15 ods.   1 zákona č.   64/1997 Z.   z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim nariadené vykonať projekt pozemkových úprav na vyporiadanie   vlastníctva   pozemkov   v záhradkovej   osade   ZO   32-72   Heringeš   III v katastrálnom území Košice – východ schválený rozhodnutím Okresného úradu Košice IV, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, č. j. 386/7/2001-Va, H 2001/00053-1 z 11. júla 2001, potvrdené.

Krajský súd uznesením č. k. 1 S 125/02-14 z 22. novembra 2002 konanie vo vyššie uvedenej   právnej   veci   sťažovateľa   zastavil   podľa   §   250d   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku   s odôvodnením,   že   rozhodnutie   krajského   úradu   je   procesným   správnym rozhodnutím, ktoré krajský súd nepreskúmava.

Krajský   súd   sa   v odôvodnení   tohto   uznesenia   odvolal   na   §   248   ods.   2   písm.   g) Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   súdy   nepreskúmavajú   (okrem   iného) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia technického stavu vecí, pokiaľ samy   osebe   neznamenajú   právnu   prekážku   výkonu   povolania,   zamestnania   alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti.

Krajský súd v odôvodnení uviedol, že zo zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim vyplýva, že konanie je v zmysle zákonnej úpravy rozdelené na etapy (začatie konania, vypracovanie a schválenie projektu   pozemkových   úprav   v zriadenej   záhradkovej   osade,   vykonanie   projektu pozemkových   úprav),   z ktorých   každá   nasledujúca   etapa   začína   po   právoplatnom rozhodnutí správneho orgánu, ktorým sa končí predchádzajúca etapa. Vykonaním projektu pozemkových úprav v rámci poslednej etapy sa uzatvára riešenie vlastníckych a užívacích vzťahov k pozemkom v zriadených záhradkových osadách podľa vyššie uvedeného zákona.Pretože   v tejto   poslednej   etape   správny   orgán   už   pred   vydaním   rozhodnutia o vykonaní   projektu   pozemkových   úprav   na   základe   predtým   konečným   rozhodnutím právoplatne   schváleného   projektu   iba   skúma,   či   užívatelia   pozemkov   v zriadených záhradkových   osadách,   ktorí   majú   nadobudnúť   tieto   pozemky   do   vlastníctva,   zaplatili Slovenskému   pozemkovému   fondu   ich   hodnotu,   a v rámci   vykonania   projektu pozemkových úprav sa vytyčujú a označujú lomové body hraníc náhradných pozemkov na základe rozdeľovacieho plánu, ktorý je súčasťou vykonania projektu pozemkových úprav v obvode náhradných pozemkov a tento sa vyhotovuje vo forme geometrického plánu, ide podľa právneho názoru krajského súdu o rozhodnutie, ktorého vydanie závisí výlučne od posúdenia technického stavu vecí.

Vychádzajúc z vyššie   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   vo   veci preskúmania   rozhodnutia   správneho   orgánu   rozhodoval   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy Občianskeho súdneho poriadku, a to ustanovenia § 250d ods. 3 tohto zákona. Po posúdení, že konanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, toto konanie zastavil, argumentujúc pritom znením § 248 ods. 2 písm. g) citovaného zákona (že ide o rozhodnutie, ktorého vydanie závisí výlučne od posúdenia technického stavu vecí).Ústavný súd ďalej konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí sa krajský súd výslovne odvolal   aj   na   §   248   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o práve alebo povinnosti fyzickej alebo právnickej osoby, najmä všeobecne záväzné (normatívne) akty, rozhodnutia organizačnej povahy a rozhodnutia upravujúce vnútorné pomery orgánu, ktorý   ich   vydal,   a nepreskúmavajú   postup   správnych   orgánov,   ktorým   neboli   priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby.   Krajský   súd   však   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   podrobne   analyzoval jednotlivé   etapy   konania   pri   vyporiadaní   vlastníctva   k pozemkom   v   zriadených záhradkových   osadách   s dosahom   na   majetkové   práva   vlastníkov   a užívateľov   týchto pozemkov   v rozsahu   priznanom   (resp.   popretom)   rozhodnutiami   vyššie   uvedených správnych orgánov - Okresného úradu Košice IV a krajského úradu).

Podľa názoru ústavného súdu spor o existenciu práv sťažovateľa ako podielového spoluvlastníka pozemku nachádzajúceho sa v záhradkovej osade   ZO 32-72 Heringeš III v katastrálnom území Košice – východ, ktorý vznikol v súvislosti s vykonaním projektu pozemkových úprav na vyporiadanie vlastníctva pozemkov v uvedenej záhradkovej osade medzi   ním   a správnym   orgánom   (tak   Okresným   úradom   Košice   IV,   ako   aj   krajským úradom), bol takým sporom, ktorý musí byť v konečnom dôsledku prejednaný a rozhodnutý vo veci samej príslušným súdom. V okolnostiach prípadu ústavný súd posúdil súvislosť medzi   pripomienkami   sťažovateľa   v predmetnej   veci   (neukončené   dedičské   konanie právneho   predchodcu   a s tým   súvisiaci   právny   nárok   sťažovateľa   z   titulu   dedenia   na vyporiadanie celej výmery parcely č. 8992, a teda nielen jej časti vytvorenej geometrickým plánom   na   zameranie   obvodu   záhradkovej   osady,   spornosť   postavenia   Slovenského pozemkového   fondu   v predmetnom   konaní   ako   zástupcu   neznámych   vlastníkov, oprávnenosť   nároku   na   primeraný náhradný   pozemok   a iné)   a postupom   a rozhodnutím krajského   súdu,   pričom   dospel   k záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie   sa   svojím   obsahom týkalo vlastníckeho práva sťažovateľa, a preto mal o nich rozhodnúť v merite veci. Ako je evidentné zo samotného jeho rozhodnutia č. k. 1 S 125/02-14 z 22. novembra 2002, celý jeho obsah podrobným opisom a analýzou skutkového stavu a právnym zdôvodňovaním smeruje   k   rozhodnutiu   v merite   veci,   aj   keď   nakoniec   krajský   súd   konanie   zastavil z dôvodu, že žaloba sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.

Z obsahu čl. 20 ods. 1 ústavy vyplýva, že „... Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...“. Ústavný súd už vyslovil, že „slovné spojenie „právo na ochranu“ použité v čl. 20 ods. 1 ústavy, zahŕňa v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto článku ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie“ (I. ÚS 23/01). Podstata porušenia čl. 20 ods.   1   ústavy   v okolnostiach   daného   prípadu   spočíva   v tom,   že   sťažovateľ   v dôsledku zastavenia   konania   krajským   súdom   vo   veci   preskúmania   napadnutého   rozhodnutia krajského   úradu   nemal   k dispozícii   žiadny   právny   prostriedok   na   ochranu   svojho vlastníckeho práva k pozemkom v záhradkovej osade ZO 32-72 Heringeš III v katastrálnom území Košice – východ. Keďže napadnuté rozhodnutie krajského úradu sa dotýkalo práva, právom chráneného záujmu alebo povinnosti fyzickej osoby,   krajský súd mal preskúmať uvedené rozhodnutie a v merite veci rozhodnúť.

V danom prípade nie citované ustanovenia § 248 ods. 1, § 248 ods. 2 písm. g), ako aj §   250d   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   boli   príčinou   zásahu,   ale   ich   výklad a uplatnenie   vo   vzťahu   k vlastníckemu   právu   sťažovateľa.   Bolo   pritom   v právomoci krajského   súdu   uvedené   ustanovenia   aplikovať   tak,   aby   bola   zaistená   ochrana   tohto základného práva dotknutého subjektu. Krajský súd však sťažovateľovi nedal šancu, vôbec s ním nekonal, hoci sa ho vydanie napadnutého rozhodnutia nepochybne dotýkalo. Podľa zákona síce krajský súd mohol rozhodnúť o zastavení konania, ale vzhľadom na uvedené okolnosti   mal   zisťovať,   či   sa   tým   nedotkne   ústavou   zaručeného   vlastníckeho   práva sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu taký postup krajského súdu, keď konanie zastavil s odôvodnením, že rozhodnutie krajského úradu je procesným správnym rozhodnutím, ktoré súd nepreskúmava, nezodpovedá ani základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.Pretože   sťažovateľ   v   dôsledku   uznesenia   krajského   súdu č. k. 1 S 125/02-14 z 22. novembra 2002 nemal bez vlastného zavinenia v predmetnom prípade reálny prístup k súdu a k súdnej ochrane, ako to vyžaduje čl. 46 ústavy, viedla táto skutočnosť ústavný súd k záveru, že základné právo sťažovateľa na súdnu   ochranu bolo podľa označených článkov ústavy krajským súdom porušené.

Na druhej strane ústavný súd v časti, v ktorej sťažovateľ žiadal vysloviť porušenie čl.   20   ods.   3   ústavy   rozhodnutím   krajského   súdu,   tomuto   návrhu   nevyhovel,   pretože nezávisle   od   výsledku   súdneho   konania,   za   ktorý   zodpovedá   len   súd,   nemožno v okolnostiach   vykonania   projektu   pozemkových   úprav   na   vyporiadanie   vlastníctva pozemkov v záhradkovej osade ZO 32-72 Heringeš III v katastrálnom území Košice – východ vidieť samostatné porušenie uvedeného článku ústavy zo strany tohto účastníka konania.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa nedá vyvodiť žiadna spojitosť medzi postupom všeobecného súdu a zneužitím vlastníctva na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými   záujmami   chránenými   zákonom. Ani   sťažovateľ   ničím   nepreukázal,   že v okolnostiach prípadu výkonom vlastníckeho práva hrozí poškodenie ľudského zdravia, prírody,   kultúrnych   pamiatok   a životného   prostredia   nad   mieru   ustanovenú   zákonom. V tejto časti teda nemožno sťažnosti vyhovieť.  

IV.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde). Viazanosť krajského súdu sa vzťahuje na ústavne súladný výklad a použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy o preskúmaní rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd súdom, tak ako je uvedené pod bodom III tohto nálezu.  

V.

Na základe výzvy ústavného súdu z 22. augusta 2003 právna zástupkyňa sťažovateľa doručila 26. augusta 2003 ústavnému súdu vyčíslenie trov právneho zastúpenia vo výške 8 796 Sk, a to za dva právne úkony po 4 270 Sk a 2-krát režijný paušál po 128 Sk.Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania krajským súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č.   163/2002   Z.   z.,   t.   j.   spolu   8   540   Sk.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o priznaní   náhrady výdavkov   na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 2-krát 128 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 15. októbra 2003