znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 138/02-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 25. septembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. L., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., R., ktorou namieta porušenie svojich práv garantovaných čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši vedenom pod sp. zn. 3 T 123/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. augusta 2002 doručená sťažnosť Ing. Š. L., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. V., R., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní Okresného súdu   v Liptovskom   Mikuláši   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vedenom   pod   sp.   zn. 3 T 123/01.

K porušeniu uvedených práv došlo podľa sťažovateľa v jeho trestnej veci. Dňa 17. decembra 2001 obdržal trestný rozkaz okresného súdu, voči ktorému podal odpor a zároveň sťažnosť. Napriek tomu okresný súd konal a neprihliadol k tejto námietke. Preto podal 11. februára 2002 okresnému súdu námietku zaujatosti a 17. júna 2002 podal   v tejto   veci   sťažnosť   pre   porušenie   zákona   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“). Napriek tomu okresný súd vytýčil termín hlavného pojednávania vo veci na 25. september 2002.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyžiadal od okresného súdu predmetný spis   a rozhodol,   že   okresný   súd   svojím   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 T 123/01 porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh (sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že okresný súd nevyhovením jeho námietkam porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov   odmietnutia návrhu (sťažnosti) je jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistil priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namietal.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   tú,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na konanie (napr. I. ÚS 24/98, I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/99).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy nevybavením námietok okresným súdom bez toho, aby uviedol, v čom okresný súd nekoná, keď sám udáva, že vo veci je vytýčený termín hlavného pojednávania.

Sťažovateľ doložil sťažnosť adresovanú ministerstvu spravodlivosti, tá je však označená   ako   „Sťažnosť   pre   porušenie   zákona“   a netýka   sa   využitia   prostriedkov, ktoré má na mysli ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Túto   sťažnosť   nemožno   považovať   za   využitie   prostriedkov   nápravy   podľa ustanovení § 17 ods. 1 a § 20 až 23 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd je podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Námietky   sťažovateľa,   ktoré   uvádza   vo   svojom   podaní,   sa   netýkajú   takých skutočností, ktoré môžu viesť k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na obsah sťažnosti a najmä navrhovaný petit ústavný súd nezistil príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   základného   práva   a popísaným konaním súdu, ktoré by bolo eventuálnym porušením označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Konanie na okresnom súde netrvá ani celý rok, úkony, ktoré tento súd vykonal, nie sú ojedinelé, preto nemohlo dôjsť k porušeniu citovaného základného práva.

Z vyššie uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2002