SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 137/2016-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej spoločnosťou h&h PARTNERS, advokátska kancelária s. r. o., Mäsiarska 6,Košice, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Ivan Humeník, PhD., vo vecinamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 172/2012 z 28. novembra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2014(elektronickým zaručeným podpisom) doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), doplnená podaním doručeným 22. marca 2014, ktorou namieta porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 8 Co 172/2012 z 28. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajskéhosúdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka (v konanípred okresným súdom žalobkyňa, pozn.) pôvodným žalobným návrhom podanýmna okresnom súde 3. augusta 2010 požadovala od Fakultnej nemocnice
(v súdnom konaní „žalovaný“) náhradu škody jej spôsobenejna zdraví pri pôrode a s ním poskytnutou zdravotnou starostlivosťou na gynekologickomoddelení žalovaného v čase od 5. augusta 1997 do 6. augusta 1997, v dôsledku ktorej sapo vykonaných reparačných operáciách stala úplne invalidnou s trvalými následkamia obmedzeniami tak v profesionálnom, ako aj občianskom živote, a to náklady spojenés liečením a hospitalizáciou, náhradu za stratu na zárobku, náhradu na stratu na dôchodkua náhradu na vecnú ujmu.
Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 155/2010 rozhodol o nárokusťažovateľky na náhradu škody z titulu straty na zárobku, pričom ostatné nároky vylúčilna samostatné konanie. Ďalším uznesením okresného súdu vydanom v konaní vedenompod sp. zn. 10 C 48/2012 bol nárok sťažovateľky na náhradu škody z titulu nákladovspojených na s liečením a hospitalizáciou, ako aj nárok na náhradu škody za stratuna zárobku vylúčený na ďalšie samostatné konanie. Predmetom konania vedenéhona okresnom súdu pod sp. zn. 10 C 48/2012 ostal preto iba nárok sťažovateľky na náhraduškody. Tútošpecifikovala sťažovateľka sumou 56 430,90 € z titulu vecnej škody(suma pozostávala z úverov, ktoré sťažovateľka čerpala v súvislosti s úpravou domu,resp. zvýšených finančných výdavkov) a sumou 282 299,41 € z titulu nemajetkovej ujmyv zmysle § 13 Občianskeho zákonníka.
V tomto konaní žalovaný vzniesol námietku premlčania, pričom poukázalna skutočnosť, že návrh na začatie konania bol podaný v roku 2010 a skutok, z ktoréhosťažovateľka odvodzuje svoje nároky, sa stal v roku 1997.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 48/2012 z 19. októbra 2012 (ďalej len„rozsudok okresného súdu z 19. októbra 2012“) rozhodol tak, že konanie v častio zaplatenie 33 193,92 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do práva na ochranuosobnosti zastavil. Návrh v časti náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do práva na ochranuosobnosti v sume 249 105,49 € zamietol a napokon zamietol aj návrh sťažovateľkyna zaplatenie sumy 56 430,90 € z titulu vecnej škody. O trovách konania sa malo rozhodnúťdo 30 dní po právoplatnosti vo veci samej.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktorédoplnila vyjadrením s uvedením argumentov, pre ktoré nemôžu byť ňou uplatnené nárokypremlčané, a poukazom na začiatok plynutia premlčacej lehoty. Krajský súd napadnutýmrozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta s odvolaním sa na judikáty ústavného súdu,že napadnuté rozhodnutia sú arbitrárne, nepreskúmateľné, nepresvedčivé a riadneneodôvodnené, keďže nimi došlo v rozpore s princípmi formálnej logiky k popretiu účelua významu zákonnej normy, odôvodnenie nezodpovedá základným gramatickým,lexikálnym a štylistickým hľadiskám, nie je presvedčivé a súdy sa v nich jasne, korektnea zrozumiteľne nevyrovnali so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré súpre rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.
Podľa tvrdení sťažovateľky k namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu došlopredovšetkým v dôsledku nesprávnej právnej argumentácie okresného súdu aj krajskéhosúdu, ktoré vychádzali z nesprávneho výkladu právnej normy upravujúcej začiatok plynutiapremlčacej lehoty. Sťažovateľka sa pýta, že„čo znamená vo svetle judikatúry, že poškodený má informácie o okolnostiach vzniku škody, v svetle ktorých sa javí zodpovednosť určitej osoby dostatočne pravdepodobnou. Postačia informácie o tom, že došlo len k zhoršeniu zdravotného stavu (tak ako to tvrdí odporca a obe súdy) alebo k týmto informáciám musí pristúpiť aj informácia o tom, že zhoršenie stavu je dôsledkom protiprávneho konania?“.Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so záverom okresného súdu o plynutípremlčacíchlehôtu uplatnenýchnárokova konštatoval,žesúpremlčané.Podľa sťažovateľky sa však nezaoberal ňou uplatnenými argumentmi, ktoré predložilav odvolaní a samostatnom vyjadrení, kde poukázala na predpoklady začatia plynutiapremlčacej lehotyvedomosť nielen o̶ ⬛⬛⬛⬛ skutkovej udalosti, ale aj o protiprávnosti(čo vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 477/2001),aktívnej obrany sťažovateľkiných práv u všetkých dostupných odborných subjektov,podania žaloby na základe predpokladu protiprávneho konania a jeho potvrdenia súdnymrozhodnutím, po ktorom začala plynúť premlčacia lehota, pričom zmyslom inštitútupremlčania je nútiť subjekty práva aktívne brániť svoje práva, a nie byť prostriedkom jehošikanózneho výkonu. Podľa názorov uvádzaných v sťažnosti tak krajský súd, ako aj okresnýsúd neproporcionálnym spôsobom zaťažili sťažovateľku pri uplatňovaní jej povinnostiaktívne brániť svoje práva na jednej strane a povinnosťou škodcu niesť zodpovednosťza protiprávne konanie na strane druhej.
Ďalším dôvodom porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľky je absenciariadneho odôvodnenia, ktorú vidí sťažovateľka v spôsobe, akým sa„súdy (ne)vysporiadali so žalobcovu interpretáciou Občianskeho zákonníka pojednávajúcou o premlčaní nároku na náhradu škody na zdraví a nároku na finančné zadosťučinenie za zásahy do osobnostných práv“.
Konkrétne sťažovateľka uvádza, že„Krajský súd Prešov (str.7) namiesto toho, aby vysvetlil ako vyhodnotil/pomenoval argumenty predložené žalovaným a Okresným súdom na jednej strane a argumenty predložené žalobcom na druhej strane, jednoducho sa priklonil k názoru Okresného súdu, ktorý hovorí, že žalobkyňa podala žalobu 8.7.2002 čo preukazuje, že mala dostatočne predpokladaný úsudok, o tom kto za škodu zodpovedá.
Dôvodom protiústavnosti rozhodnutí je aktivita súdov, ktoré v rámci právneho diskurzu opakovane tvrdia tie isté názory, pričom nepredkladajú pre ne dostatočný argumentačný základ. Taktiež sa nevysporiadávajú s protiargumentmi predloženými žalobcom.
Žalobca nemá dostatočné záruky, či pri kreovaní záverečného úsudku/rozhodnutia, boli použité aj jeho argumenty vo voľnej úvahe súdov. Zároveň hovorí, že ak by zobral do úvahy tieto argumenty, nemohol by dospieť k záveru o premlčaní resp. neunesení dôkazného bremena.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje,aby sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že:„1. Rozhodnutím Krajského súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/172/2012, ktorým Krajský súd potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Prešov v konaní sp. zn. 14C 48/2012 bolo porušené právo na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 8 Co/172/2012 v celom rozsahu a vec v r a c i a Krajskému súdu Prešov na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 350 € na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.
4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2000 € na účet jeho právneho zástupcu...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutým rozsudkom okresnéhosúdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavnýsúd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Sťažovateľka namieta, že krajský súd (zhodne ako okresný súd) nesprávne vykladalprávnu normu upravujúcu plynutie premlčacej lehoty pri náhrade nemajetkovej ujmy, ako ajnáhrady vecnej škody. Neuralgickým bodom sporu sa okrem iného stala otázka, akéinformácie musí mať osoba uplatňujúca náhradu škody pre začatie plynutia premlčacejlehoty. Krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a dospel k záveru,že odvolanie nie je dôvodné, pretože okresný súd žalobu zamietol z dôvodu premlčaniažalobou uplatnených práv.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavyo namietanýchporušeniachústavoualebopríslušnoumedzinárodnouzmluvougarantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity,v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že jevylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomocivšeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravouv príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd sa podrobne oboznámil s napadnutým rozsudkom krajského súdua námietkami uvádzanými sťažovateľkou. V súvislosti s argumentáciou uplatnenousťažovateľkou v sťažnosti považuje za potrebné poznamenať, že táto sa čiastočne kryje s jejargumentáciou uvedenou v odvolaní, s ktorou sa už krajský súd ako súd odvolací náležitevysporiadal. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci,keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval,jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické a preto aj celkom legitímne, právneakceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec savzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnutérozhodnutia krajského súdu aj náležite odôvodnené.
Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že nemá dôvod odchýliť sa od ustálenejsúdnej praxe, na ktorú poukázal aj odporca vo vyjadrení k odvolaniu sťažovateľky,v zmysle ktorej„právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby, náhrady za nemateriálnu ujmu podľa § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásadu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.“.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa týkajúce sa nárokuna zaplatenie sumy249 105,49 € z titulu nemajetkovej ujmy za zásah do práva na ochranu osobnostivychádzajúce z rovnakých záverov považoval krajský súd„za vecne správne“.
Čo sa týkalo námietok vo vzťahu k nároku na zaplatenie vecnej škody, a to že„vedomosť o škode a škodcovi nastala až rozhodnutím súdu (10 C/256/2002) od 23.9.2009“, k tomu krajský súd uviedol, že„toto konanie podľa obsahu spisu o náhradu škody začalo podaním návrhu na súd dňa 8.7.2002. Už vtedy, podľa názoru odvolacieho súdu mala navrhovateľka vytvorený dostatočne pravdepodobný úsudok o tom, ktorý subjekt za škodu zodpovedá.“.
So záverom okresného súdu o dôvodnosti uplatnenej námietky premlčania týkajúcejsa úverov, ktoré boli čerpané pred 3. augustom 2008, keď návrh na začatie konania bolpodaný 3. augusta 2010, a uplynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty sa krajskýsúd taktiež stotožnil.
Ďalej je krajský súd toho názoru, že keďže„skutočnosť, že navrhovateľka považuje námietku premlčania vznesenú odporcom za šikanózny právny úkon, vykonaný v rozpore s dobrými mravmi navrhovateľka uviedla až v odvolacom konaní a nie je dôvod na ňu prihliadať, zostáva posúdiť námietku, že navrhovateľka dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu, že čerpaním úverov z rokov 2008 a 2009 jej vznikla škoda, za ktorú zodpovedá odporca uniesla“.
Podľa názoru krajského súdu sa okresný súd s námietkami sťažovateľky vo vzťahuk čerpaniu úverov„v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vyporiadal“.
Nemožno preto podľa názoru krajského súdu„vyčítať súdu prvého stupňa, ak vykonané dôkazy - výsluch svedkov - hodnotil ako nedostatočný na unesenie dôkazného bremena, pričom konštatoval, že bez ďalších dôkazov a to listinných dôkazov o zaplatení výdavkov navrhovateľky v súvislostí s poškodením jej zdravia nemožno žalobe v tejto časti vyhovieť.
Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.“.
V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na § 219 ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahustotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sav odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutéhorozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšiedôvody.
Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutéhorozsudku okresného súdu, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP, a s prihliadnutímna svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdua odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd považuje za potrebné poukázať i na to, žeuž okresný súd sa námietkou premlčania vznesenou zo strany žalovaného podrobnevysporiadal a riadne sa vyporiadal aj s námietkami sťažovateľky, ktorá tvrdila, že jej nárokpremlčaný nie je, ako aj s ďalšími jej tvrdeniami a predloženými dôkazmi.
Ústavný súd preskúmal závery krajského súdu (v spojení so závermia s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 19. októbra 2012) a dospel k záveru, žekrajský súd zhodne so súdom prvého stupňa pri rozhodovaní o žalobe sťažovateľky správnepostupoval podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a jeho rozhodnutienevykazuje znaky arbitrárnosti ani svojvôle. Neuralgickým bodom sporu sa stala otázkapremlčania, resp. nepremlčania nárokov sťažovateľky osobitne nároku na náhradunemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. začiatok plynutia lehoty pre uplatnenie jej nárokov.Sťažovateľka namieta, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia o premlčaní tohtonároku svoje rozhodnutie neodôvodnil riadne v zmysle § 157 OSP a nevysporiadal saso sťažovateľkinou interpretáciou Občianskeho zákonníka pojednávajucou o premlčanínároku na náhradu škody na zdraví a nároku na finančné zadosťučinenie za zásahy do jejosobnostných práv.
Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že podľa judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosťodôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majúpovinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok Európskeho súdupre ľudské práva vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61). Rozsah,na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľapovahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov,ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátochv súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaníma vyhotovovaním rozhodnutí (napr.: rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciRuiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súdneprejedná každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpores požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právoúčastníka konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa toexplicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986,D. R. 49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziťna prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské právavo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu v spojenís rozsudkom okresného súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziachsvojej právomoci, keď príslušné hmotnoprávne aj procesnoprávne ustanovenia právnychpredpisov podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladnýmspôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkomlegitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd v okolnostiach danej veci dostatočnýmspôsobom reagoval na sťažovateľkou vznesené odvolacie námietky a svoje rozhodnutieo potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157ods. 2 OSP. Krajský súd tak zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala, a pretojeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavneneopodstatnené.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu a okresného súdunestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názorvšeobecných súdov svojím vlastným.
Ústavný súd na tomto mieste iba poukazuje na to, že výklad plynutia premlčacejlehoty je v rozhodovacej praxi súdov ustálený a vyplýva zo záverov Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uvedených v jeho skorších i novšíchrozhodnutiach.
Krajský súd v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným napr.vo veciach sp. zn. 2 Cdo 278/2007, sp. zn. 5 Cdo 265/2009 či sp. zn. 2 Cdo 194/2011predmetný nárok považoval za satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv,ktoré režimu premlčania nepodliehajú, jeho vyjadrenie v peniazoch však spôsobuje, že ideo osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacejlehote (§ 101 Občiansky zákonník).
Najvyšší súd v rozhodnutí vo veci sp. zn. 5 Cdo 265/2009 tiež uviedol, že právona náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníkapredstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotnéhopráva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia akorýdzo osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávnehozásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblastinemateriálnych osobnostných práv..., jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje,že ide o osobné právo majetkovej povahy. Podľa názoru tohto súdu je to obsah nároku, a niepredmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecnýprávny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy jepožiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, abyplynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Najvyšší súd v tomto rozhodnutívo vzťahu k začiatku plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty náhradyza nemateriálnu ujmu uviedol, že tento je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazanýna okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť aleboohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia lehota začína plynúť dňomnasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti cituje z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českejrepubliky sp. zn. 25 Cdo 359/2005, podľa ktorého začiatok plynutia subjektívnej premlčacejlehoty (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka) nastáva v okamihu, kedy poškodený mák dispozícii také informácie o okolnostiach vzniku škody, vzhľadom na ktoré sa javízodpovednosť určitej konkrétnej osoby dostatočne pravdepodobnou, pričom podľa tohtorozhodnutia (sťažovateľka však už z neho ďalej necituje), nejde tu o nespochybniteľnúistotu v určení osoby zodpovednej za vznik škody.
Obdobne podľa rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 237/2007 ustanovenie§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje pri práve na náhradu škody dvojročnúsubjektívnu premlčaciu dobu, ktorá plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvie o vzniknutejškode a to tom, kto sa ňu zodpovedá. Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedáv okamihu, kedy preukázateľne získal informáciu o okolnostiach vzniku škody, ktoré mupomôžu urobiť si dostatočne pravdepodobný úsudok o tom, ktorá konkrétna osoba za škoduzodpovedá.
Podľa názoru krajského súdu už podaním návrhu 8. júla 2002 (konanie vedenépod sp. zn. 10 C 156/2002 o náhradu škody na zdraví) mala sťažovateľka„dostatočne pravdepodobný úsudok o tom, ktorý subjekt za škodu zodpovedá“.
Ústavný súd vychádzajúc z princípu právnej istoty v danej veci reprezentovanýmustálenou judikatúrou najvyššej súdnej inštancie, ktorou najvyšší súd nepochybne je,rešpektujúc, že je primárnou úlohou všeobecných súdov vykladať zákony a ďalšie právnepredpisy, považuje právny názor krajského súdu a jeho závery uvedené v napadnutomrozsudku za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiskaza akceptovateľné a udržateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny názor,podľa ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznačí právo na úspech v konanípred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), nezistilpri predbežnom prerokovaní sťažnosti takú príčinnú súvislosť medzi napadnutýmrozsudkom krajského súdu a označenými základnými právami sťažovateľky, ktorá byzakladala možnosť vysloviť porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších nárokochuplatnených sťažovateľkou nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016