znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 137/2014 -10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. M., a obchodnej spoločnosti RUMMI, s. r. o., Znievska 18,   Bratislava,   zastúpených   obchodnou   spoločnosťou   Advokátska   kancelária VALAŠIK & PARTNERS, s. r. o., Ulica 29. augusta 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr.   Milan Valašik, vo veci   namietaného porušenia ich   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 MCdo 6/2012 z 30. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. M. a obchodnej spoločnosti RUMMI, s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2013 doručená sťažnosť A. M. (ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“) a obchodnej spoločnosti RUMMI, s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 6 MCdo 6/2012 z 30. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: „Okresný súd Bratislava II. rozsudkom sp. zn. 13 C/181/2006 zo dňa 6. 4. 2010 zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke 1. sumu 133 622,29 Eur spolu s príslušenstvom. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 308/2010 zo dňa 10. 2. 2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Na   základe   podnetu   žalovaného   podala   Generálna   prokuratúra   proti   uvedeným rozsudkom mimoriadne dovolanie.

Najvyšší súd mimoriadnemu dovolaniu Generálnej prokuratúry vyhovel a uznesením sp. zn. 6 MCdo 6/2012 zo dňa 30. septembra 2013 zrušil rozsudky Krajského aj Okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie.

Uvedeným uznesením sa Najvyšší súd dopustil porušenia práv sťažovateliek na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   6   ods.   1 Dohovoru...

K porušeniu uvedených ústavných práv prišlo nasledovným postupom a konaním Najvyššieho súdu:

... Dňa 13. 4. 2012 sťažovateľka 1. doručila Najvyššiemu súdu písomné vyjadrenie spolu s návrhom na zámenu účastníka konania...

Najvyšší   súd   o   tomto   návrhu   vôbec   nerozhodol,   týmto   sa   nezaoberal,   nijakým spôsobom   na návrh nereagoval.   Netvrdíme,   že návrhu   na zámenu   účastníka mal   nutne vyhovieť, ale minimálne sa týmto návrhom mal zaoberať a uznesením o tomto rozhodnúť, či už kladne alebo zamietavo.

Najvyšší   súd   sa   týmto   dopustil   mimoriadne   závažného   porušenie   zákona,   keď sťažovateľkám odoprel rozhodnutie o zámene účastníka, čím im odňal možnosť konať pred súdom a odoprel im spravodlivosť (denegatio iustitiae), nehovoriac už ani o otázke aktívnej legitimácie v období po postúpení pohľadávky, kedy účastníkom konania mal byť postupník

- sťažovateľka 2...

Na rozhodnutie o zámene účastníka mal Najvyšší súd dostatočný časový priestor. Návrh na zámenu účastníka podala sťažovateľka 1. dňa 13. 4. 2012. Vo veci samej Najvyšší súd rozhodoval až 30. 9. 2013. Súd teda mal časový priestor 18 mesiacov, počas ktorých nevykonal vo veci žiaden úkon a o zámene mohol rozhodnúť...“

V argumentácii sťažnosti sťažovatelia taktiež uvádzajú, že «Mimoriadne dovolanie nebolo   podpísané   oprávnenou   osobou   a   Najvyšší   súd   mal   preto   mimoriadne   dovolanie zamietnuť.

Mimoriadne dovolanie totiž podpísal dňa 21. februára 2012 JUDr. Dobroslav Trnka. V danom čase JUDr. Dobroslav Trnka nebol generálnym prokurátorom a nebol ani prvým námestníkom Generálnej prokuratúry.

Nakoniec, aj priamo pod dovolaním je uvedené „generálny prokurátor v z. JUDr. Dobroslav Trnka, poverený námestník generálneho prokurátora pre trestný úsek“. Námestník generálneho prokurátora pre trestný úsek nie je oprávnený podpisovať mimoriadne dovolania v civilných/občianskoprávnych veciach.

Na uvedenú okolnosť neupozorňujeme prvýkrát, na túto sme upozornili už v našom písomnom vyjadrení adresovanom súdu dňa 13. 4. 2012 (str. 8 ods. 2).

Podľa   zákonnej   úpravy   môže   podávať   mimoriadne   dovolania   iba   Generálny prokurátor a prvý námestník...

Inak prvý námestník generálneho prokurátora zastupuje generálneho prokurátora v rozsahu, ktorý určí generálny prokurátor.

Na doplnenie uvádzame, že Generálna prokuratúra sama svojim interným predpisom rozšírila zákonné právo podať mimoriadne dovolanie aj námestníkovi pre trestný úsek, avšak len pre oblasť jeho riadiacej pôsobnosti (trestný úsek - trestné právo).

Týmito   internými   predpismi   sú   Príkazy   Generálneho   prokurátora,   ktorými   sa upravujú aprobačné oprávnenia na Generálnej prokuratúre. Takže dokonca ani z interných predpisov   Generálnej   prokuratúry   nevyplýva   právo   námestníka   pre   trestný   úsek   podať mimoriadne dovolanie v netrestnej/občianskoprávnej veci...

V každom prípade sa Najvyšší súd uvedenými otázkami nezaoberal, nevyžiadal si ani uvedené interné aprobačné oprávnenia Generálnej prokuratúry,   hoci z dovolania vedel (a sťažovateľka   na   to   vo   svojom   vyjadrení   k   dovolaniu   upozornila),   že   dovolanie   je podpísané námestníkom pre trestný úsek.

Uvedené vystupuje do popredia o to viac, že vtedajší prvý námestník Generálnej prokuratúry JUDr. Tichý uviedol, že niektoré právomoci Generálneho prokurátora na neho neprešli, napr. vo vzťahu k Ústavnému súdu. O to viac nemožno hovoriť o rozširovaní právomocí námestníka pre trestný úsek...

Najvyšší súd sa vôbec nevyporiadal s argumentáciou sťažovateľky 1. Sťažovateľka   1.   doručila   dňa   13.   4.   2012   Najvyššiemu   súdu   písomné   vyjadrenie v rozsahu   8   strán,   v   ktorom   reagovala   podrobne   na   každý   jeden   argument   Generálnej prokuratúry.

Sme   si   samozrejme   vedomí   toho,   že   sa   Najvyšší   súd   nemusel   s   argumentáciou sťažovateľky   stotožniť.   Rovnako   sme   si   vedomí   toho,   že   Najvyšší   súd   nebol   povinný reagovať na každý jeden argument sťažovateľky. Problém je, že Najvyšší súd nereagoval ani len na základné námietky a argumenty sťažovateľky, tieto ponechal bez povšimnutia, rovnako ako sťažovateľkin návrh na zámenu účastníka konania. Sťažovateľka 1. uvedený postup vníma ako odňatie možnosti konať pred súdom, keďže má právo na to, aby sa súd s jej argumentáciou vyporiadal.

Proti uzneseniu Najvyššieho súdu 6 MCdo 6/2012 zo dňa 30. septembra 2013 nie je prípustný žiaden riadny či mimoriadny opravný prostriedok, preto sťažovatelia podávajú ústavnú   sťažnosť.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   síce   nie   je   konečným   meritórnym rozhodnutím vo veci, ale procesné vady namietané touto ústavnou sťažnosťou nemožno namietať v ďalších štádiách konania a preto v zhode s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu   (napr.   III.   ÚS   307/2012)   v   takomto   prípade   podávame   ústavnú   sťažnosť   proti zrušujúcemu uzneseniu Najvyššieho súdu...».

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„základné   právo   sťažovateliek   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 MCdo 6/2012 zo dňa 30. septembra 2013.

Zároveň sťažovateľka 1. a sťažovateľka 2. navrhujú, aby Ústavný súd... uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 6/2012 zo dňa 30. septembra 2013 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis III. ÚS 268/05).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

V   danom   prípade   sťažovatelia   namietajú   samotné   prerokovanie   mimoriadneho dovolania   najvyšším   súdom   poukazujúc   na   následky   spôsobené   dodatočným   zrušením právoplatného   rozhodnutia,   ďalej   nesúhlasia   s procesným   postupom   najvyššieho   súdu, ktorým mala byť sťažovateľom odňatá možnosť konať pred súdom tým, že nerozhodol o ich návrhu na zámenu účastníkov, a tiež nesúhlasia ani s tým, že sa najvyšší súd nezaoberal aprobačnými   oprávneniami   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“), hoci z dovolania vedel (a sťažovateľka v 1. rade na to vo svojom vyjadrení k dovolaniu upozornila), že dovolanie je podpísané iba námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) pre trestný úsek.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno-procesných princípov spravodlivého súdneho konania toto uznesenie nemožno považovať za arbitrárne.

Predovšetkým   je   potrebné   konštatovať,   že   najvyšší   súd   nepochybil   pri   posúdení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania. Najvyšší súd v napadnutom uznesení po tom, ako opísal obsah rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vydaných vo veci, dôvody mimoriadneho   dovolania,   vyjadrenie   sťažovateľky   v   1.   rade   k nemu,   a   konštatovaní, že žalovaný sa   k   mimoriadnemu   dovolaniu generálneho prokurátora   nevyjadril,   uzavrel, že mimoriadne   dovolanie   bolo   podané   dôvodne   (napadnuté   rozhodnutia   spočívajú na nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   a to   najmä   v otázke   premlčania   práva),   čo odôvodnil svojimi právnymi úvahami na strane 6 až strane 10, ktoré ústavný súd považuje za jasné a zrozumiteľné, a ani sťažovatelia tam uvádzané závery v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nespochybňujú.

Bez toho, aby ústavný súd citoval z uvedeného uznesenia, ktoré sťažovatelia dobre poznajú,   konštatuje,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   o zrušení   nepreskúmateľných rozhodnutí všeobecných súdov náležite   odôvodnil   a správne rozhodol, preto nemá ani žiadny relevantný dôvod na prípadné prehodnotenie jeho záverov.   Ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnuté uznesenie bolo možné považovať za   popierajúce   zmysel   práva   na   súdnu   ochranu   a spravodlivé   súdne   konanie,   pretože najvyšší súd právne závery, ku ktorým dospel, zrozumiteľne vysvetlil.

Hoci najvyššiemu súdu sťažovatelia vytýkajú, že nerozhodol o ich procesnom návrhu na   zámenu   účastníkov,   ale   ústavný   súd   túto   námietku   považuje   práve   v tomto   konaní (o mimoriadnom dovolaní) ako nepodstatnú, ak navyše konanie pred všeobecnými súdmi bude ďalej pokračovať a sťažovatelia budú mať možnosť v ďalšom štádiu konania uplatniť aj tento procesný návrh.   Zmyslom a účelom princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Okrem   toho   ústavný   súd   nepovažuje   za   relevantnú   ani   námietku   sťažovateľov, že najvyšší súd sa nezaoberal ich argumentáciou vo vzťahu k aprobačným oprávneniam generálnej   prokuratúry,   resp.   námestníka   generálneho   prokurátora   pre   trestný   úsek   vo vzťahu   k podpísaniu   mimoriadneho   dovolania   v občianskoprávnej   veci,   čím   malo   dôjsť k porušeniu ich práv, pretože sťažovatelia túto námietku vo svojom vyjadrení k dovolaniu konkrétne nešpecifikovali a na strane 8 k tomu uviedli: „Na okraj poznamenávame, že oprávnenie   námestníka   Generálnej   prokuratúry   pre   trestný   úsek   podať   mimoriadne dovolanie   v civilnej   veci   by   sme   tiež   zo   žiadneho   všeobecne   záväzného   predpisu jednoznačne nevyvodili“. Najvyšší súd na uvedenú námietku bližšie nereagoval, pretože sťažovatelia nevychádzali z relevantných a konkrétnych dôkazov.

Z uvedeného vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu   nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov   odmietol   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch   sťažovateľov   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014