znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 137/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012 predbežne a podľa   §   73b   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   prerokoval   návrh   Ing.   J.   K., B.,   zastúpeného   A.,   s.   r.   o.,   B.,   v   mene   ktorej   koná   advokát   a   konateľ   Mgr.   P.   L., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/43/11-K z 2. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. J. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený a rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/43/11-K z 2. februára 2012   p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. marca 2012 doručený návrh Ing. J. K. (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/43/11-K z 2. februára 2012 (ďalej len „namietané rozhodnutie“).

Z   návrhu   vyplýva,   že   namietaným   rozhodnutím   uložil   výbor   navrhovateľovi   ako verejnému funkcionárovi (členovi predstavenstva T., a. s., B.) pokutu v sume 4 614 € podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon“) za to, že počas výkonu verejnej funkcie porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2   ústavného   zákona   z   dôvodu   vykonávania   živnostenskej   činnosti   (SZČO).   Namietané rozhodnutie   je   založené   len „na   existencii   živnostenského   oprávnenia   bez   ohľadu   na skutočnosť, či podnikanie z mojej strany bolo aj reálne vykonávané“.

V   návrhu   navrhovateľ   uvádza,   že «žiadnu   podnikateľskú   činnosť   som   reálne nevykonával   a   v roku   2011   som   nemal   ako   samostatne   zárobkovo   činná   osoba   žiadny príjem,   pričom   som   požiadal   o   stanovisko   právne   oddelenie   T.,   a.   s.,   a   následne,   na zamedzenie akýchkoľvek pochybností som živnosť pozastavil...

Dovolím   si   vysloviť   názor,   že   závery   vyplývajúce   z   odôvodnenia   predmetného rozhodnutia vedúce k výroku, ktorým bolo konštatované porušenie čl. 5 ods. 2 Ústavného zákona a následne k výroku o uložení pokuty, sú nielen nepresvedčivé (a to aj z dôvodu ich nedostatočného odôvodnenia, keďže sa Výbor v žiadnom smere nevysporiadal s otázkou, čo sa rozumie pod pojmom „podnikať“ v zmysle citovaného ustanovenia Ústavného zákona, čo v konečnom dôsledku zakladá arbitrárnosť tohto rozhodnutia), ale nemajú oporu ani v ustanoveniach § 2 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonníka“) a § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov... vo vzťahu k čl. 5 ods. 2 Ústavného zákona, a súčasne sú v priamom   rozpore   s   ustálenou   rozhodovacou   činnosťou   všeobecných   súdov   Slovenskej republiky   (Stanovisko   trestného   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 05.   04.   2002   vydané   pod   sp.   zn.   5   Tz   16/99,   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 26. 11. 2003, sp. zn. 5 Cdo 109/03...».

Navrhovateľ   v   návrhu   ďalej   zdôrazňuje,   že «Samotná   existencia   živnostenského oprávnenia ešte sama osebe nemôže znamenať vykonávanie podnikateľskej činnosti (a to ani so zreteľom na etymologicky význam slova „oprávnenie“), nakoľko nenapĺňa ani jeden z pojmových znakov podnikania. Existencia živnostenského oprávnenia je len základom a predpokladom pre podnikanie, ktorého obsah je naplnený až činnosťou v zmysle § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 2 Živnostenského zákona. Takémuto výkladu nasvedčuje aj ust. § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka, a to v zmysle slovného spojenia „na základe živnostenského oprávnenia“...

V posudzovanej veci som v každom svojom vyjadrení, ako aj v čestnom vyhlásení zo dňa   14.   12.   2011   deklaroval,   že   som   nepodnikal   a   ani   som   nemal   žiaden   príjem/zisk z podnikania...

V tejto súvislosti si dovolím poukázať aj na veľký nedostatok úpravy predmetného ústavného   zákona,   ktorý   z   hľadiska   sankčného   postihu   v   žiadnom   smere   nezohľadňuje formu a mieru prípadného zavinenia k možnému porušenia jeho ustanovení.

Napriek tomu, zotrvávam na stanovisku, že v mojom prípade k porušeniu č!. 5 ods. 2 a čl. 5 ods. 7 Ústavného zákona nedošlo, nakoľko s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti som presvedčený, že som podnikateľskú činnosť nevykonával, a z tohto dôvodu preto ani nebolo potrebné vykonať právny úkon smerujúci k ukončeniu funkcie zamestnanca, alebo činnosti,   ktorý   je   potrebné   vykonať   zo   strany   tých   verejných   funkcionárov,   ktorí   pre prekážku iného zákonného ustanovenia nemôžu skončiť funkciu, zamestnanie alebo činnosť do uplynutia 30 dňovej lehoty (napr. z dôvodu plynutia výpovednej lehoty). V ostatných prípadoch postačuje skončenie funkcie, zamestnania lebo činnosti.

Pritom   právna   podstata   oboch   Najvyšším   súdom...   posudzovaných   prípadov   je identická s mojím prípadom, ktorý je predmetom tohto návrhu.

Som si plne vedomý, že Ústavný súd... už uznesením zo dňa 21. 10. 2010, číslo I. ÚS 382/2010-14, rozhodol spôsobom, ktorým v obdobnom prípade potvrdil namietané rozhodnutie   Výboru.   Dovolím   si   však   uviesť  ,,že   v   jeho   odôvodnení   neboli   zohľadnené všetky právne relevantne skutočnosti, ktoré uvádzam v tomto návrhu, ako ani judikatúra všeobecných súdov a v nej obsiahnutý výklad obsahu pojmu podnikanie v prípadoch, vo svojej podstate identických, ako je daný prípad“.».

Navrhovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd namietané rozhodnutie výboru sp. zn. VP/43/11-K z 2. februára 2012 zrušil.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov. Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté   uznesenie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky.   Podľa   §   73b   ods.   1   zákona o ústavnom súde je účastníkom konania navrhovateľ a výbor. Podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí. Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší. Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona verejný funkcionár nesmie byť štatutárnym orgánom   alebo   členom   štatutárneho   orgánu,   členom   riadiaceho,   kontrolného   alebo dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej činnosti, okrem valného zhromaždenia a členskej schôdze. Verejný funkcionár nesmie podnikať; to sa nevzťahuje na výkon podnikania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba za zákonom ustanovených podmienok.

Podľa   čl.   5   ods.   7   ústavného   zákona   ak   verejný   funkcionár   vykonáva   funkciu, zamestnanie alebo činnosť podľa odsekov 1 a 2 v čase ustanovenia do verejnej funkcie, je povinný do 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie takú funkciu, zamestnanie alebo činnosť   skončiť   alebo   vykonať   zákonom   ustanovený   právny   úkon   smerujúci   k   jej skončeniu.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,

a)   či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného   funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone funkcie verejného funkcionára.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Z   obsahu   predloženého   návrhu   a   jeho   príloh   (namietaného   rozhodnutia   výboru) ústavný súd zistil, že uznesením výboru č. 184 zo 6. decembra 2011 sa začalo konanie proti navrhovateľovi ako členovi predstavenstva akciovej spoločnosti so 100 % účasťou štátu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona za to, že porušil povinnosť podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, keďže vo svojom oznámení navrhovateľ výboru oznámil, že „vykonáva podnikateľskú činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba pod názvom „K.“.

Navrhovateľ sa predtým vyjadril k tejto záležitosti podaním z 23. novembra 2011, v ktorom uviedol, že: „...mal otvorenú živnosť - napriek tomu, že som nevykonával žiadnu podnikateľskú   činnosť   a   v   roku   2011   som   nemal   ako   SZČO   žiadny   príjem.   Preto   som ohľadne ukončenia resp. pozastavenia živnosti požiadal o stanovisko aj právne oddelenie T. a. s. a následne - napriek tomu, že nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť - som živnosť pozastavil...“.

Výbor   po   vykonanom dokazovaní dospel   k   záveru,   že v konaní bolo   dostatočne preukázané porušenie ustanovenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona a že závažnosť porušenia povinnosti a zákazu pre verejného funkcionára je natoľko vysoká, že uložil navrhovateľovi pokutu   v   sume   za   porušenie   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona   vo   výške   šesťnásobku [mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona ktorý v roku 2010 predstavoval 769 €]. Uvedené rozhodnutie bolo výborom schválené 2. februára 2012 uznesením č. 206.

Preskúmaním   návrhu   navrhovateľa   v   spojení   s   namietaným   rozhodnutím z 2. februára 2012, ako aj s prihliadnutím na ďalšie s vecou súvisiace skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.

Podstatu   argumentácie   navrhovateľa   možno   zhrnúť   do   jeho   názoru,   že   hoci   bol v roku   2011   ustanovený   do   verejnej   funkcie   a   držiteľom   živnostenského   oprávnenia na prevádzkovanie   ohlasovacej   živnosti,   nevykonával   žiadnu   činnosť   a   nemal   ani zo živnosti   žiaden   príjem.   Následne   po   upozornení   výboru   živnostenské   oprávnenie   aj pozastavil. V danom prípade namietal aj posúdenie arbitrárnosti interpretácie čl. 5 ods. 2 druhej vety ústavného zákona a tvrdí, že uvedené ustanovenie neporušil, hoci navrhovateľ nespochybňoval, že bol vedený v živnostenskom registri pod obchodným menom... (podľa výpisu zo živnostenského registra podnikal navrhovateľ od 1. marca 1997 vo viacerých činnostiach, pozn.).

Podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná   samostatne   podnikateľom   vo   vlastnom   mene   a   na   vlastnú   zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.

Podľa § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka podnikateľom podľa tohto zákona je osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia.

Podľa § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „živnostenský   zákon“)   živnosťou   je   sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 5 ods. 1 živnostenského zákona živnosť môže prevádzkovať fyzická osoba (živnostník) alebo právnická osoba, ak splní podmienky ustanovené týmto zákonom (ďalej len „podnikateľ“).

Podľa § 5 ods. 2 živnostenského zákona fyzické osoby a právnické osoby môžu prevádzkovať živnosť, ak to neobmedzujú alebo nevylučujú osobitné zákony.

Z citovaných právnych noriem podľa názoru ústavného súdu nepochybne vyplýva, že výkon živnosti (činnosť na základe živnostenského oprávnenia) je podnikateľská činnosť (podnikanie), ktorú môže vykonávať nielen fyzická osoba (živnostník), ale aj právnická osoba,   pričom   živnostenský   zákon   predpokladá,   že   výkon   živnostenskej   činnosti   môžu obmedziť alebo vylúčiť (zakázať) osobitné zákony.

Za takýto osobitný zákon treba považovať aj ústavný zákon o ochrane verejného záujmu, konkrétne jeho ustanovenie čl. 5 ods. 2 druhú vetu.

Ústavný súd uvádza, že ústavný zákon neumožňuje výboru skúmať a pri rozhodovaní zohľadniť, či verejný funkcionár aktívne využíval oprávnenie podnikať, prípadne či z tejto činnosti dosahoval príjem alebo zisk. Táto samotná skutočnosť nemá vplyv na rozhodnutie v   prípade,   ak   bolo   preukázané,   že   verejný   funkcionár   vykonával   živnostenskú   činnosť, na ktorú   sa   vzťahuje obmedzenie   podľa   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona.   V   napadnutom rozhodnutí preto výbor správne konštatoval, že navrhovateľ ako verejný funkcionár porušil zákaz ustanovený čl. 5 ods. 2 ústavného zákona. Podľa čl. 9 ods. 7 ústavného zákona je v takom prípade obligatórnou súčasťou rozhodnutia aj výrok o povinnosti zaplatiť pokutu podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona.

Na uvedenom názore nemení nič ani tvrdenie navrhovateľa, že podnikanie (činnosť na základe živnostenského oprávnenia) aktívne už nevykonával a nedosahoval ani žiaden zisk. Z citovaného čl. 5 ods. 2 druhej vety ústavného zákona totiž vyplýva len to, či verejný funkcionár porušil označené ustanovenia a v rozhodnom období bol ako živnostník vedený v živnostenskom   registri,   a nie to, či   verejný funkcionár mal z podnikateľskej   činnosti v rozhodnom období aj príjem (m. m. IV. ÚS 263/09).

Povinnosťou navrhovateľa bolo preto v súlade s čl. 5 ods. 7 ústavného zákona do 30 dní od ustanovenia do funkcie (30. september 2011), teda do 30. októbra 2011, skončiť podnikanie (na základe živnostenského oprávnenia), a to oznámením o ukončení podnikania podľa § 57 ods. 1 písm. g) živnostenského zákona alebo o pozastavení svojej živnosti podľa § 57 ods. 4 uvedeného zákona. Pretože navrhovateľ tak urobil až po tejto lehote (až po upozornení výboru), je zrejmé, že porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, ktoré výbor musel sankcionovať podľa príslušných zákonných ustanovení.

Ako vyplýva z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmet tohto konania, v rámci ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu   výboru,   je   jednoznačne   obmedzený   výlučne   na   posúdenie   konania navrhovateľa   ako   verejného   funkcionára   z   hľadiska   jeho   konformnosti   s   príslušnými ustanoveniami   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu   (nie   iných   zákonov). Primárnym impulzom   vzniku   tohto   konania   je   konanie verejného   funkcionára,   ktorý   je povinný plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Z už citovaného čl. 5 ods.   2 druhej vety   ústavného zákona tiež vyplýva, že pre posúdenie toho, či verejný funkcionár porušil označené ustanovenie, nie je podstatné, či verejný funkcionár mal z podnikateľskej činnosti v rozhodnom období príjem. V prípade navrhovateľa   zo   zisteného   skutkového   stavu   vyplýva,   že   v   rozhodnom   období podnikateľskú činnosť vykonávanú na základe živnostenského oprávnenia vykonával, resp. ju nezanechal, a preto je záver výboru o tom, že navrhovateľ porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, vyjadrený v namietanom rozhodnutí vecne správny a nezakladá dôvod na jeho zrušenie ústavným súdom (pozri tiež IV. ÚS 263/09, I. ÚS 46/2011 a I. ÚS 382/2010), a zjavná neopodstatnenosť predmetného návrhu vyplýva nepochybne z toho, že konanie navrhovateľa bolo v rozpore s právami a povinnosťami uloženými mu ústavným zákonom, čo ústavný súd nemohol prehliadnuť, a preto z toho dôvodu návrh navrhovateľa už po jeho predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený,   opierajúc   sa   pritom   aj o svoju judikatúru v obdobných veciach.

Takýto postup je v súlade s uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2.   mája 2007,   podľa   ktorého   „Na   konanie o   návrhoch   vo   veciach   ochrany   verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona... sa vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje“.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   o   návrhu   navrhovateľa   po   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012