znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 137/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   JUDr.   P.   P.,   P.,   vo veci namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a uzneseniami Špecializovaného trestného súdu   č.   k.   PK-2   Tš   15/2005-1006   z 27.   októbra   2009   a č.   k.   PK-2   Tš   15/2005-1008 z 27. októbra   2009   a postupom   a   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Tost 36/2010 z 13. januára 2011 a sp. zn. 1 Tost 37/2010 z 13. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Veci vedené na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 515/2011 a sp. zn.   Rvp   516/2011 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod sp. zn. Rvp 515/2011.

2. Sťažnosti JUDr. P. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2011 doručená sťažnosť JUDr. P. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) č. k. PK-2 Tš 15/2005-1006 z 27. októbra 2009 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tost 36/2010 z 13. januára 2011.

Ústavnému súdu bola 3. marca 2011 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením špecializovaného trestného súdu č. k. PK-2 Tš 15/2005-1008 z 27. októbra 2009 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 37/2010 z 13. januára 2011.

V oboch sťažnostiach sťažovateľ uviedol, že bol trestne stíhaný, pričom toto trestné stíhanie   bolo   vo   veci   samej   právoplatne   skončené   rozhodnutím   najvyššieho (odvolacieho) súdu z 9. septembra 2008. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že „proti rozhodnutiam som   podal   dňa 19.   12.   2006   dovolanie“, na   základe   čoho   dovolací   súd   rozhodnutiami sp. zn.   1   Tdo   Vš 1/2009   a sp.   zn.   1   Tdo   Vš   2/2009   zo   17.   septembra   2009   dovolanie odmietol. V súvislosti s tým sťažovateľ dodal: „Následne sudca prvostupňového súdu ma zaviazal na úhradu sumy 92,94 Eur.“

Sťažovateľ   ďalej   tvrdil,   že   proti   uvedenému   postupu   podal   predsedovi špecializovaného trestného súdu „sťažnosť pre nesúlad rozhodnutia so zákonom“, ktorý ju vyhodnotil ako „neoprávnenú“ a zároveň ho poučil o tom, že „hodnotenie rozhodovacej činnosti   spadá   výlučne   do   kompetencie   nadriadeného   súdu,   ktorý   o zákonnosti   alebo nezákonnosti   postupu   sudcu   môže   rozhodnúť   na   základe   riadneho   alebo   mimoriadneho opravného prostriedku“.

Sťažovateľ v domnienke, že predseda špecializovaného trestného súdu ho inštruoval k podaniu   opravného   prostriedku,   ho   aj   podal,   pričom   najvyšší   súd   o ňom   rozhodol uzneseniami sp. zn. 1 Tost 36/2010 z 13. januára 2011 a sp. zn. 1 Tost 37/2010 z 13. januára 2011 tak, že sťažnosti zamietol.

Sťažovateľ   uviedol,   že   aj   napriek   tomu,   že   proti   rozhodnutiam   špecializovaného trestného súdu č. k. PK-2 Tš 15/2005-1006 z 27. októbra 2009 a č. k. PK-2 Tš 15/2005-1008 z 27. októbra 2009 nebola prípustná sťažnosť, predseda špecializovaného trestného súdu   ho   poučil,   že   takéto   sťažnosti   môže   podať,   a preto   podľa   názoru   sťažovateľa   ich najvyšší   súd   nemal   zamietnuť.   Tým,   že   najvyšší   súd   jeho   sťažnosti   zamietol,   došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosti   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že   postupom a uzneseniami špecializovaného trestného súdu č. k. PK-2 Tš 15/2005-1006 z 27. októbra 2009   a č.   k.   PK-2   Tš   15/2005-1008   z 27.   októbra   2009   a postupom   a uzneseniami najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tost   36/2010   z 13.   januára   2011   a sp.   zn.   1   Tost   37/2010 z 13. januára 2011 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, špecializovanému trestnému súdu prikázal rozhodnúť o trovách trestného   konania,   priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000   € (2 x 10 000 €) a „porušovateľovi“ uložil povinnosť nahradiť mu trovy „súdneho konania“.

Na tomto mieste považuje ústavný súd za podstatné uviesť, že aj keď sťažovateľ v oboch sťažnostiach uviedol len jednu spisovú značku uznesenia najvyššieho súdu, a teda sp.   zn.   1   Tost   36/2010,   z pripojených   príloh   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   nielen uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 36/2010 z 13. januára 2011, ale aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 37/2010 z 13. januára 2011. Uvedený nedostatok považoval ústavný súd za zrejmú chybu v písaní.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha   veci   to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerané ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

1. Podľa ustanovenia § 112 ods. 1 OSP môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v   súlade s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona je však možné v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 515/2011 a sp. zn. Rvp 516/2011 vyplýva, že obe sťažnosti podal sťažovateľ, týkajú sa jeho trestnej veci, v ktorej bol za protiprávne konanie odsúdený a v rámci ktorej z dôvodu celkom bezvýsledne podaného dovolania mu bola   uložená   povinnosť   nahradiť   štátu   trovy   trestného   konania.   V danom   prípade rozhodoval špecializovaný trestný súd a najvyšší súd samostatnými uzneseniami, ktorých podstata je totožná.

Na základe uvedeného ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol, že veci vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 515/2011 a sp. zn. Rvp 516/2011 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 515/2011.

2. Sťažovateľ v oboch sťažnostiach namietal porušenie zásad spravodlivého procesu označeným postupom a uzneseniami špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že uznesením špecializovaného trestného súdu č. k.   PK-2   Tš   15/2005-1006   z 27.   októbra   2009   bola   sťažovateľovi   ako   odsúdenému (za trestný čin podplácania podľa § 161 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona účinného do

31.   decembra   2005)   uložená   povinnosť   nahradiť   štátu   trovy   trestného   konania   v sume 92,94 € z dôvodu, že podal celkom bezvýsledne dovolanie, ako aj preto, že ho podal proti rozhodnutiu, ktoré nemožno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. Toto uznesenie   špecializovaného   trestného   súdu   obsahovalo   poučenie,   že   proti   nemu   nie   je prípustná sťažnosť. Napriek tomu sťažovateľ podal proti nemu 15. decembra 2009 sťažnosť, ako sám uviedol, riadiac sa poučením predsedu špecializovaného trestného súdu.

O sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu z 27. októbra 2009 rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tost 36/2010 z 13. januára 2011 tak, že ju zamietol.

V relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   konštatoval,   že v zmysle   §   185   ods.   1   Trestného   poriadku   opravným   prostriedkom   proti   uzneseniu   je sťažnosť, ktorou vychádzajúc z § 185 ods. 2 Trestného poriadku možno napadnúť uznesenie súdu alebo prokurátora len v tých prípadoch, ak to zákon výslovne pripúšťa a ak rozhoduje vo   veci   v prvom   stupni.   Najvyšší   súd   ďalej   konštatoval,   že   z logického   výkladu   § 556 Trestného poriadku vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu rozhodnutie o povinnosti nahradiť štátu trovy trestného konania nemožno napadnúť sťažnosťou, pretože zákon ju výslovne nepripúšťa.

Podľa § 556 ods. 1 Trestného poriadku kto podal celkom bezvýsledne dovolanie alebo návrh na obnovu konania, je povinný nahradiť štátu trovy konania o tomto dovolaní alebo   návrhu   na   obnovu   konania,   a   to   paušálnou   sumou,   ktorú   ustanoví   Ministerstvo spravodlivosti   Slovenskej   republiky   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom.   Ďalej   je povinný nahradiť štátu odmenu a náhradu obhajcovi, ak bol v súvislosti s týmto konaním ustanovený, ak obvinený nemá nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu.

Okrem   toho   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   reagoval   aj   na   poučenie špecializovaného trestného súdu, na ktoré sa sťažovateľ odvolával, keď proti uzneseniu tamojšieho   súdu   č.   k.   PK-2   Tš   15/2005-2006   z 27.   októbra   2009   (proti   ktorému   nebol prípustný   riadny   opravný   prostriedok)   podal   sťažnosť.   V tejto   súvislosti   najvyšší   súd konštatoval: „K poučeniu odsúdeného špecializovaným trestným súdom o možnosti podania riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu, u ktorého sa odsúdený   domnieva,   že   je   nezákonné,   možno   len   uviesť,   že   toto   poučenie   neznamená generálnu   možnosť   napadnúť   akékoľvek   rozhodnutie   súdu   riadnym,   resp.   mimoriadnym opravným prostriedkom, ale ide o poučenie o možnosti podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu súdu, pri ktorom to zákon pripúšťa.“

Vzhľadom na to, že najvyšší súd dospel k záveru, že proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o povinnosti sťažovateľa (odsúdeného) nahradiť štátu trovy trestného konania nie je možné   podať   riadny   opravný   prostriedok,   v súlade   s   §   193   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu č. k. PK-2 Tš 15/2005-2006 z 27. októbra 2009 zamietol.

Ústavný súd konštatuje, že identická situácia nastala aj v prípade, keď sťažovateľovi ako odsúdenému bola uznesením špecializovaného trestného súdu č. k. PK-2 Tš 15/2005-1008 z 27. októbra 2009 uložená povinnosť nahradiť štátu trovy trestného konania v sume 92,94 € z dôvodu, že podal celkom bezvýsledne dovolanie, ako aj preto, že ho podal proti rozhodnutiu,   ktoré   nemožno napadnúť týmto   mimoriadnym   opravným   prostriedkom.   Aj toto uznesenie špecializovaného trestného súdu obsahovalo poučenie, že proti nemu nie je prípustná sťažnosť. Napriek tomu sťažovateľ podal proti nemu 17. decembra 2009 sťažnosť, ako sám uviedol, riadiac sa poučením predsedu špecializovaného trestného súdu.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tost 37/2010 z 13.   januára   2011   tak,   že   ju   ako   neprípustnú   podľa   §   193   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku   zamietol.   V tomto   rozhodnutí   najvyšší   súd   použil   totožné   argumenty,   ako v rozhodnutí sp. zn. 1 Tost 36/2010 z 13. januára 2011.

Pri   prerokovaní   tých   častí   sťažnosti,   ktorými   sťažovateľ   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uzneseniami špecializovaného trestného súdu   č.   k.   PK-2   Tš   15/2005-1006   z 27.   októbra   2009   a č.   k.   PK-2   Tš   15/2005-1008 z 27. októbra 2009, ústavný súd skúmal, či neboli podané oneskorene.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).

Ústavný   súd   zistil,   že   obe   napadnuté   uznesenia   špecializovaného   trestného   súdu nadobudli   právoplatnosť   27.   októbra   2009   a sťažovateľovi   boli   oznámené   5.   novembra 2009.

S prihliadnutím na dátum právoplatnosti uznesení špecializovaného trestného súdu (27. októbra 2009), proti ktorým nebol prípustný riadny opravný prostriedok, a dátum, keď boli tieto uznesenia sťažovateľovi doručené (5. novembra 2009), ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažností ústavnému súdu (3. marca 2011), ústavný súd považoval za dostatočne preukázané   podanie   sťažností   v týchto   častiach   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej dvojmesačnej   lehoty   (obdobne   napr.   III.   ÚS   301/04,   III.   ÚS   156/06,   III.   ÚS   187/06, III. ÚS 143/07). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosti v týchto častiach odmietol ako podané oneskorene.

Vo zvyšných častiach sťažností sťažovateľ namietal porušenie zásad spravodlivého procesu postupom a uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 36/2010 z 13. januára 2011 a sp. zn. 1 Tost 37/2010 z 13. januára 2011.

Namietanými uzneseniami najvyšší súd v súlade s § 193 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku   zamietol   sťažnosti   sťažovateľa   podané   proti   rozhodnutiam   špecializovaného trestného súdu z dôvodu, že proti nim takýto opravný prostriedok nebol prípustný.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sťažnosti sťažovateľa proti prvostupňovým rozhodnutiam   o povinnosti   nahradiť   štátu   trovy   trestného   konania   (z   dôvodu   celkom bezvýsledne podaného dovolania, ako aj podania dovolania proti rozhodnutiu, proti ktorému nebolo prípustné) zamietol poukazujúc na ustanovenia § 185 ods. 2 a § 556 Trestného poriadku. Citujúc označené ustanovenia Trestného poriadku spolu s uvedením skutkových okolností dospel najvyšší súd k záveru, že proti takému rozhodnutiu nebolo možné podať sťažnosť, pretože zákon ju v tomto prípade výslovne nepripustil. Ústavný súd považuje za potrebné   poukázať   na   to,   že   sťažnosť   proti   prvostupňovému   uzneseniu   súdu   v rámci trestného procesu je možné v súlade s § 185 ods. 2 Trestného poriadku podať len vtedy, ak ju   zákon   výslovne   pripúšťa,   a nie   v prípade,   ak   ju   zákon   nevylučuje.   Keďže   v danom prípade pri rozhodnutí podľa § 556 ods. 1 Trestného poriadku zákon s možnosťou podania sťažnosti kategoricky nepočíta, jej podanie nemohlo byť prípustné.

Ústavný súd je presvedčený, že najvyšší súd pri zamietnutí sťažností postupoval spôsobom   konformným   so   zákonom.   Totiž   v súlade   s už   citovanými   ustanoveniami Trestného   poriadku   sťažnosť   proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   nebola prípustná, a práve z toho dôvodu ju najvyšší súd ako súd druhého stupňa zamietol. O tom, že   opravný   prostriedok   je   v danom   prípade   vylúčený,   bol   sťažovateľ   riadne   poučený v prvostupňovom rozhodnutí. To znamená, že uznesenia špecializovaného trestného súdu obsahovali   v súlade   s §   176   ods.   1   písm.   e)   Trestného   poriadku   poučenie,   ktorým   bol sťažovateľ povinný sa riadiť. Skutočnosť, že sťažovateľ si odpoveď povereného predsedu špecializovaného trestného súdu   na jeho sťažnosť   na postup vo   veci   konajúceho sudcu vysvetlil ako poučenie o možnosti napadnúť rozhodnutie špecializovaného trestného súdu sťažnosťou, nemá v okolnostiach daného prípadu žiaden právny význam.

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd v odôvodnení svojich rozhodnutí jasne predstavil aplikované právne normy, zdôvodnil, prečo boli podkladom pre zistený skutkový stav, pričom transparentným spôsobom a bez akéhokoľvek prejavu svojvôle prezentoval svoje právne názory, ktoré v nijakom ohľade nevybočujú zo zákonného a ústavného rámca.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu, ako aj s poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom účastníka súdneho konania (procesnej strany), resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd   sťažnosti   v týchto   častiach   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosti odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nich uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011