znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 137/09-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. L., P.,   zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 11 ods. 1, čl. 28 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   a   čl.   7   Medzinárodného   paktu   o hospodárskych,   sociálnych a kultúrnych právach uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 2 T 253/2002 z 8. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2008 doručená sťažnosť Mgr. V. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 11 ods. 1, čl. 28 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv (ďalej len „listina“), podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 253/2002 z 8. októbra 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol okresným súdom 22. mája 2002 ustanovený za obhajcu obvinených ml. P. L., ml. M. S. a ml. L. V. v prípravnom konaní vedenom na Okresnom úrade vyšetrovania Policajného zboru Považská Bystrica pod sp.   zn.   ČVS:   OÚV-247/2002,   na   Okresnej   prokuratúre   Považská   Bystrica   pod   sp.   zn. 2 P 172/2001 a v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 253/02. Konanie sa právoplatne skončilo 21. novembra 2002.

Sťažovateľ uviedol, že podľa § 553 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   si   uplatnil   trovy   obhajoby podľa „tarify“ určenej   osobitným   predpisom   [č.   240/1990   Zb.   vyhláška   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej   pomoci   (ďalej   len   „vyhláška   č.   240/1990   Zb.“)   a č.   163/2002   Z.   z.   vyhláška Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   o odmenách   a náhradách   advokátov za poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“)].   V žiadosti o priznanie trov obhajoby v celkovej sume 42 950 Sk sťažovateľ popísal jednotlivé úkony právnej služby, za ktoré žiadal priznať trovy a súčasne uviedol aj príslušné ustanovenia „advokátskej tarify, na základe ktorých uplatňoval svoj nárok.

O   žiadostiach   rozhodol   vyšší   súdny   úradník   okresného   súdu   uznesením   sp. zn. 2 T 253/2002 z 15. novembra 2007, ktorým sťažovateľovi priznal trovy v sume 24 610 Sk, a to   za   obhajobu   ml.   P.   L.   sumu   9   510   Sk,   za obhajobu   ml.   M.   S. sumu   6   180   Sk a za obhajobu ml. L. V. sumu 8 920 Sk. Podľa sťažovateľa predmetným uznesením mu za niektoré úkony nebola odmena vôbec priznaná a za niektoré úkony bola odmena priznaná v rozpore s „advokátskou tarifou“ v nižšej výške.

Proti   tomuto   uzneseniu   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   samosudca okresného súdu uznesením sp. zn. 2 T 253/2002 z 8. októbra 2008 tak, že zrušil uznesenie vyššieho súdneho úradníka a priznal mu trovy obhajoby v sume 26 250 Sk.

V sťažnosti sťažovateľ argumentoval: „Samosudca vo svojom   uznesení (obdobne ako   aj   VSÚ   vo   svojom   uznesení)   v rozpore   s príslušnou   advokátskou   tarifou,   vyhl. č. 163/2002   Z.z.   (ďalej   aj   AT),   jej   ustáleným   výkladom   a zaužívanou   súdnou   praxou (tým výkladom a súdnou praxou, ktoré sú ústavne konformné): a) nesprávne posúdil spoločné úkony právnej služby ako samostatné úkony právnej služby, a nepriznal mi za ne odmenu ako za spoločný úkon, t. j. u každého klienta zníženú o 20 %, ale túto mi priznal buď vždy len u jedného klienta ako odmenu za samostatný úkon, alebo síce ako odmenu za spoločný úkon, ale len u niektorých, samosudcom vybratých klientov a u ostatných klientov túto odmenu vynechal, b) pri úkonoch právnej služby - účasti   pri   vyšetrovacích   úkonoch,   ktorých som sa zúčastnil   v   priebehu   toho   istého   dňa,   pričom   tieto   úkony   bezprostredne   na   seba nadväzovali,   nesprávne ustálil výšku   odmeny,   keď   tieto vyšetrovacie   úkony   rozkúskoval podľa toho, v prospech ktorého obvineného mali jednotlivé osoby a ako dlho vypovedať, hoci správne mal počítať čistý čas trvania každého vyšetrovacieho úkonu osobitne. c) za niektoré úkony právnej služby mi odmenu a rež. paušál vôbec nepriznal, z dôvodu, že v čase ich vykonania nebolo obv. ml. L. V. rozšírené obvinenie za skutok, ktorého sa týkali, pritom za iný úkon právnej služby, týkajúci sa tohto skutku, uskutočnený pred rozšírením obvinenia, mi odmenu a rež. paušál priznal, d) nepriznal mi odmenu a rež. paušál za dva samostatné úkony právnej služby, nakoľko tieto nesprávne posúdil ako jeden úkon právnej služby, e) pri spoločných úkonoch právnej služby mi nepriznal v správnej výške rež. paušál, keď tento mi priznal vždy iba jeden, hoci správne mi mal priznať toľko rež. paušálov, koľko bolo obvinených,   pretože   koľko   je   obvinených,   toľko   je   spoločných   úkonov   právnej   služby, t. j. u každého obvineného sa jedná o úkon právnej služby.“

Podľa   sťažovateľa   rozhodnutím   a postupom   samosudcu   okresného   súdu   boli porušené   jeho   základné   ľudské   práva   označené   v   sťažnosti,   pretože   aplikácia „(v niektorých   prípadoch   neaplikácia)“ a výklad „advokátskej   tarify“   sú   v rozpore   s „advokátskou tarifou“ a v rozpore s ustálenou praxou všeobecných súdov, teda aplikácia a výklad „advokátskej   tarify“ sú   zjavne   arbitrárne,   nesú   znaky   svojvoľnej   aplikácie „jednoduchého práva“ a z ústavného hľadiska sú neakceptovateľné a neudržateľné.

  Sťažovateľ považuje úvahy samosudcu v odôvodnení uznesenia z väčšej časti za nejasné   a   nezrozumiteľné,   pretože   z nich   nie   je   zrejmé,   podľa   akých   zákonných ustanovení posudzoval jednotlivo sťažovateľom uplatnené nároky.

  Nepreskúmateľnosť uznesenia samosudcu považuje sťažovateľ za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, za porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

  Sťažovateľ tiež poukázal na ustanovenia § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku podľa ktorého, ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie vyšší súdny úradník alebo   súdny   tajomník   predsedovi   senátu   a v prípravnom   konaní   sudcovi   pre   prípravné konanie,   ktorí   majú   pri   tomto   rozhodovaní   postavenie   nadriadeného   orgánu.   V prípade sťažovateľa   o sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu   vyššieho   súdneho   úradníka   rozhodol samosudca, hoci mal o nej podľa zákona rozhodnúť predseda senátu. V takomto postupe okresného súdu vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

  Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru a základného   práva   domáhať   sa   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   zaručeného   čl.   36   ods.   1   listiny   videl   sťažovateľ   v postupe,   podľa ktorého v zmysle ustanovenia § 553 ods. 4 Trestného poriadku o výške odmeny a náhrady na návrh obhajcu v konaní pred súdom rozhodol vyšší súdny úradník poverený predsedom senátu a podľa ustanovenia § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku o sťažnosti proti tomuto   rozhodnutiu   rozhodol   ten   istý   predseda   senátu.   Predmetná   právna   úprava umožňujúca označený postup je podľa názoru sťažovateľa v rozpore s čl. 141 ods. 1 ústavy, podľa   ktorého súdnictvo   v Slovenskej   republike vykonávajú nezávislé   a nestranné súdy. Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, ktorého činnosť kontroluje v zmysle ustanovenia § 5   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   543/2005   Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské   súdy   v znení   neskorších   predpisov   predseda   senátu,   ktorý   ho   vydaním rozhodnutia poveril a ktorý zároveň v praxi usmerňuje jeho postup, nie je podľa sťažovateľa rozhodnutím nezávislého súdu.

Ďalej   sťažovateľ   argumentoval,   že   ustanovenie   obhajcu   je   vlastne   štátnou objednávkou, ktorou si štát objednáva u konkrétneho advokáta právne služby, ktoré má ako obhajca   poskytovať   určenému   klientovi   –   obvinenému.   Štát   pri   rozhodovaní   o výške odmeny a náhrad uplatnených   ustanoveným obhajcom nemá posudzovať kvalitu úkonov, ale len   to,   či   ustanovený   obhajca   tieto   skutočne   vykonal a v akom   rozsahu.   Vykonanie všetkých   úkonov   sťažovateľom   bolo   v procesnom   spise   riadne „zdokumentované“ a napriek tomu sa sťažovateľovi nedostalo podľa jeho tvrdenia súdnej ochrany ani ochrany jeho majetku.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vydal vo veci tento nález:

1. Okresný súd Považská Bystrica uznesením sp. zn. 2T/253/2002 zo dňa 8. 10. 2008 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2T/253/2002, ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo, porušil právo   sťažovateľa   Mgr.   V.   L.,   advokáta,   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   Slovenskej republiky,   zaručené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   domáhať   sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo vlastniť majetok, zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na to, že   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi,   zaručené   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo pokojne užívať svoj majetok a právo na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné   zásady   medzinárodného   práva,   zaručené   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivú odmenu za prácu, zaručené v čl. 28 Listiny základných práv a slobôd a právo každého človeka na spravodlivé   a   priaznivé   pracovné   podmienky   zabezpečujúce   najmä:   (a)   odmenu,   ktorá poskytuje ako minimum všetkým pracovníkom: (I) spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania, zaručené v čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. 2. Uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 2T/253/2002 zo dňa 10. 8. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie. 3. Mgr. V. L., advokátovi, sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000,- Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Považská   Bystrica   povinný   mu   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Okresný súd Považská Bystrica je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu všetkých trov konania na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. T. B., do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne podľa čl. 36 ods. listiny) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 28 ods. 1 listiny zamestnanci majú právo na spravodlivú odmenu za prácu a na uspokojivé pracovné podmienky. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa   čl.   7   medzinárodného   paktu   štáty,   zmluvné   strany   paktu,   uznávajú   právo každého   človeka   na   spravodlivé   a   uspokojivé   pracovné   podmienky,   ktoré   zabezpečujú najmä:

a) odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkých pracovníkom: (i) spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania...

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie označených   základných   práv   zaručených   príslušnými   článkami   ústavy   a   listiny   a   práv zaručených   príslušnými   článkami   dohovoru, dodatkového   protokolu   a medzinárodného paktu   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn 2 T   253/2002   z 8.   októbra   2008,   je   zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. aj II. ÚS 405/08).

Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že podľa   svojej   ustálenej judikatúry   nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd vyvodil   (II. ÚS 21/96).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva,   že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy,   ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu.

V odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 2 T/253/2002 z 8. októbra 2008 okresný súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, na základe ktorých priznal sťažovateľovi odmenu v konečnej sume 26 250 Sk. Svoje skutkové a právne závery oprel o interpretáciu   a aplikáciu   ustanovení relevantnej právnej úpravy [§ 15 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 240/1990 Zb., § 17 ods. 2 a § 16 ods. 1 písm. d) vyhlášky č. 163/2002 Z. z.], v rámci ktorej okrem iného poskytol výklad kľúčových pojmov – samostatný úkon právnej služby   a spoločný úkon právnej služby. Okresný súd sa náležite vysporiadal vo svojom zrušujúcom uznesení aj s pochybeniami vyššieho súdneho úradníka, rovnako však   svojou argumentáciu podporil závery uznesenia vyššieho súdneho úradníka, s ktorými sa stotožnil.

Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   rozhodnutia   okresného   súdu a s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   v predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd nezistil taký výklad príslušných ustanovení citovaných právnych predpisov v napadnutom rozhodnutí, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s namietaným porušením článkov ústavy   a medzinárodných dohovorov.   Sťažnosť   v časti   týkajúcej   sa   porušenia   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 36 ods. 1 listiny ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

  Ústavný súd sa tiež vysporiadal s námietkou porušenia sťažovateľovho základného práva na zákonného sudcu   podľa čl. 48 ods.   1 ústavy, ku ktorému malo podľa názoru sťažovateľa   dôjsť   tým   spôsobom,   že   o jeho   sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu   vyššieho súdneho úradníka nerozhodol predseda senátu, ale samosudca. Podľa ustanovenia § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník predsedovi senátu a v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie, ktorí majú pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že predsedom senátu súdu prvého stupňa, ktorý v zmysle § 553 ods. 4 Trestného poriadku poveril vyššieho súdneho úradníka rozhodnutím o výške odmeny a náhrady advokáta za zastupovanie bol JUDr. M. Č. Z napadnutého uznesenia, ktorým sa rozhodlo o sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, vyplýva, že o nej rozhodoval totožný sudca – JUDr. M. Č., teda predseda senátu súdu prvého stupňa, hoci je v napadnutom uznesení označený ako samosudca. V danej situácii ide o uvedenie zrejmej nesprávnosti pri vyhotovení uznesenia, ktorá v žiadnom prípade nemôže mať vplyv na garanciu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, a túto časť sťažnosti   týkajúcu   sa   námietky   porušenia   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   kvalifikuje ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú.

Ako   zjavne   neopodstatnenú   vyhodnotil   ústavný   súd   aj   námietku   porušenia základného práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny. Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti poukázal na právnu úpravu, podľa ktorej v zmysle ustanovenia § 553 ods. 4 Trestného poriadku o výške odmeny a náhrady na návrh obhajcu v konaní pred súdom rozhoduje vyšší súdny úradník poverený predsedom senátu a podľa ustanovenia § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku o sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu   rozhoduje   ten   istý   predseda   senátu.   Predmetná   právna   úprava   umožňujúca označený   postup   je podľa   názoru   sťažovateľa   v rozpore   s čl.   141   ods.   1   ústavy,   podľa ktorého súdnictvo v Slovenskej republike vykonávajú nezávislé a nestranné súdy. Ústavný súd   však   vychádza   z prezumpcie   ústavnosti   všetkých   ustanovení   Trestného   poriadku a nemôže   v rámci   konania   o sťažnosti   fyzickej   osoby   skúmať   ústavnosť   príslušných ustanovení   tohto   zákona.   Sťažovateľ   ako   fyzická   osoba   navyše   nepatrí   medzi   (ústavou taxatívne vymedzené) subjekty disponujúce aktívnou procesnou legitimáciou na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

  V súvislosti s námietkou porušenia základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd porušil ústavnoprávne princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje zjavnú neopodstatnenosť aj tej časti sťažnosti, ktorá sa týka porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

K   namietanému porušeniu   čl.   28 listiny   ústavný   súd   konštatuje, že nemá žiadnu priamu súvislosť s tvrdeniami sťažovateľa. Obdobne to platí aj o namietanom porušení čl. 7 medzinárodného paktu, ktorý nie je aplikovateľný na konanie o porušovaní ústavných práv, ktoré označil sťažovateľ.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009