znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 137/04-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka   prerokoval   sťažnosť   J.   H.   a P.   H.,   obaja   bytom   Ž.,   zastúpených   advokátkou JUDr. D.   P.,   Ž.,   ktorou   namietali   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 43/00, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaní   vedenom   na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 8 C 43/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Právo P. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaní   vedenom   na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 8 C 43/00 p o r u š e n é   b o l o.

3. J. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 45 000 Sk (slovom štyridsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. P. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 45 000 Sk (slovom štyridsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   nahradiť   J.   H.   a P.   H.   trovy   právneho zastúpenia   v   sume   15   053   Sk   (slovom   pätnásťtisícpäťdesiattri   slovenských   korún)   na bankový   účet   právnej   zástupkyne   JUDr.   D.   P.   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

6. Sťažnosti J. H. a P. H. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2004 doručená sťažnosť J. H. a P. H., obaja bytom Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. D. P., Ž., ktorou namietajú porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 8 C 43/00.

Ústavný súd uznesením z 28. apríla 2004 č. k. III. ÚS 137/04-10 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   a   upustil   od   ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú, že okresnému súdu doručili 31. januára 2000   návrh,   ktorým   sa   domáhali   vyslovenia   neplatnosti   právneho   úkonu   v   zmysle ustanovení § 37, § 38, § 39 a § 40 Občianskeho zákonníka. Sťažovatelia uhradili súdny poplatok v sume 500 Sk. Sťažovatelia svojím podaním z 26. júna 2002 požiadali okresný súd   o vydanie   predbežného   opatrenia.   Okresný   súd   uznesením   z 28.   júna   2002 sp. zn. 8 C 43/00   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol.   V predmetnej   veci nebol viac vykonaný žiaden úkon.

Sťažovatelia   doručili   okresnému   súdu   9.   mája   2000   žiadosť   o oznámenie   stavu konania,   pretože   odporcovia   podali   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia a návrh na vypratanie nehnuteľnosti v konaní sp. zn. 2 C 372/00, v ktorom sa priebežne koná,   a sťažovateľom   bolo   zakázané s nehnuteľnosťami   na základe   vydaného predbežného opatrenia nakladať.

Zákonná sudkyňa v predmetnej veci sp. zn. 8 C 43/00 vo vyjadrení zo 17. mája 2000 uviedla, že vo svojom senáte má „minimálne 1 300 vecí starších“, ako je vec sťažovateľov, preto ju vybaví v poradí, v akom do senátu napadla.

Sťažovatelia zároveň doručili 9. mája 2000 okresnému súdu   návrh na prerušenie konania sp. zn. 2 C 372/00, pretože v konaní sp. zn. 8 C 43/00 sa rieši otázka významná pre rozhodovanie vo veci sp. zn. 2 C 372/00. Okresný súd na tento návrh nereagoval, pričom konanie sp. zn. 2 C 372/00 nebolo prerušené.

Sťažovatelia doručili okresnému súdu 12. februára 2002 ďalšiu žiadosť o oznámenie stavu konania sp. zn. 8 C 43/00 s prihliadnutím na skutočnosť, že návrh na začatie konania bol podaný pred vyše dvoma rokmi a zatiaľ sa vo veci nekonalo. Okresný súd na túto žiadosť sťažovateľom neodpovedal.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite)   žiadajú,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu sp. zn. 8 C 43/00 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez prieťahov. Zároveň sťažovatelia   žiadajú   primerané   finančné   zadosťučinenie   spoločne   v sume   600 000   Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 10. mája 2004 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľov.   Splnomocnenec okresného súdu   potvrdil   na poštovej   doručenke prevzatie tejto výzvy 14. mája 2004, pričom požiadavka ústavného súdu nebola splnená.

Ústavný súd výzvou z 23. júna 2004 opätovne vyzval predsedu okresného súdu, aby sa   v   lehote   desiatich   dní   od   doručenia   tejto   výzvy   vyjadril   k sťažnosti   sťažovateľov. Splnomocnenec   okresného   súdu   potvrdil   na   poštovej   doručenke   prevzatie   tejto   výzvy 28. júna 2004.

Stanovisko predsedu okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 28. júna 2004. Uviedol v ňom, že z dôvodu presťahovania súdu do inej budovy „meškáme... s agendou Spr.“, pričom pripojil stanovisko zákonnej sudkyne a prehľad úkonov v predmetnej veci. Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že napriek skutočnosti, že v danom konaní došlo   k prieťahom,   tieto   prieťahy   nemali   subjektívny   charakter.   Na   okresnom   súde   sa dlhodobo   nevytvárajú   podmienky   na   riadny   výkon   súdnictva,   najmä   čo   sa   týka personálneho obsadenia a technického vybavenia súdu.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľov, stanoviska predsedu okresného súdu a najmä podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 43/00 zistil nasledovný priebeh a stav konania.

Okresnému súdu bol 31. januára 2000 doručený návrh sťažovateľov na vyslovenie neplatnosti právneho úkonu (zmluvy o budúcej zmluve) podľa § 37 až 40 Občianskeho zákonníka   proti   odporcom   v prvom   až   štvrtom   rade   s   prílohami   a preukázaním   úhrady súdneho poplatku.

Okresnému   súdu   bola   9.   mája   2000   doručená   žiadosť   sťažovateľov   o oznámenie stavu   predmetného   konania,   pretože   odporcovia   podali   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia v konaní sp. zn. 2 C 372/00, v ktorom sa priebežne koná a je stanovený termín pojednávania na 2. jún 2000. Sťažovatelia doručili okresnému súdu 9. mája 2000 návrh na prerušenie konania sp. zn. 2 C 372/00, ale vzhľadom na neistotu, či bude toto konanie prerušené, žiadajú o prednostné prejednanie návrhu doručeného 31. januára 2000, pretože rozhodnutie v konaní sp. zn. 8 C 43/00 má zásadný význam pre konanie sp. zn. 2 C 372/00.

Zákonná sudkyňa v konaní sp. zn. 8 C 43/00 vo svojej odpovedi zo 17. mája 2000 uviedla, že vec jej bola pridelená na konanie 2. februára 2000 a od uvedeného dátumu nebol vo   veci   vykonaný   žiadny   úkon,   pričom   tieto   prieťahy   rozhodne   nemajú   subjektívny charakter. V senáte sa nachádza 1 400 neskončených civilných sporov a vec sťažovateľov vybaví v poradí, v akom do senátu došla, pretože nie je žiadny dôvod na uprednostnenie tejto veci pred inými konaniami.

Okresný   súd   vydal   17.   mája   2000   pokyn   na   doručenie   uvedeného   vyjadrenia zákonnej sudkyne sťažovateľom. Sťažovatelia doručili okresnému súdu 12. februára 2002 žiadosť o oznámenie stavu konania, pretože návrh na začatie konania bol podaný pred vyše dvoma rokmi a zatiaľ nebol stanovený termín pojednávania. Prípadná odpoveď zákonnej sudkyne nie je v spise priložená.

Sťažovatelia   doručili   okresnému   súdu   26.   júna   2002   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia v posudzovanom konaní s preukázaním úhrady súdneho poplatku. Podľa úradného záznamu zákonnej sudkyne z 28. júna 2002 (strana 29 spisu) boli do spisu sp. zn. 8 C 43/00 pripojené na stranách 30 až 53 rovnopisy podaní a rozhodnutí a fotokópie listinných dôkazov zo spisu sp. zn. 2 C 372/00.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   C   43/00-54   z 28.   júna   2002   zamietol   návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia z 20. júna 2002. Okresný súd vydal 18. júla 2002 pokyn na doručenie predmetného uznesenia účastníkom konania. Okresný súd vydal 21.   novembra   2002   pokyn   na   doručenie   návrhu   sťažovateľov   na   začatie   konania z 31. januára   2000   odporcom   v prvom   až   štvrtom   rade   a vyzval   ich,   aby   sa   v lehote pätnástich dní k návrhu vyjadrili. Jeho doručenie odporcovi   v druhom rade je vykázané 27. novembra   2002,   jeho   doručenie   odporcom   v prvom,   treťom   a štvrtom   rade   nebolo vykázané, pričom neprevzaté zásielky boli okresnému súdu vrátené 18. decembra 2002.

Okresný súd nariadil 24. júna 2004 termín pojednávania na 19. júl 2004. Okresný súd prípisom z 24. júna 2004 požiadal sťažovateľov o predloženie listu vlastníctva sporných nehnuteľností v lehote siedmich dní. Sťažovatelia vo svojej odpovedi doručenej okresnému súdu   2.   júla   2004   uviedli,   že   list   vlastníctva   môže   vyžiadať   len   súd   alebo   vlastník nehnuteľností, teda odporcovia.

Odporca v druhom rade doručil okresnému súdu 1. júla 2004 písomné ospravedlnenie neúčasti   na   pojednávaní   19.   júla   2004   z   dôvodu   pobytu   v zahraničí.   Podľa   úradného záznamu   zo   16.   júla   2004   boli   zásielky   pre   odporcov   v prvom,   treťom   a štvrtom   rade o predvolaní na pojednávanie 19. júla 2004 uložené na Pošte Žilina 3, a to 30. júna 2004.Právna zástupkyňa sťažovateľov vo vyjadrení z 18. júla 2004 bez uvedenia dátumu doručenia   okresnému   súdu   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   19.   júla   2004 zo zdravotných dôvodov priloženým potvrdením ošetrujúceho lekára a pripojila písomné doplnenie žalobného návrhu sťažovateľov z 31. januára 2000.

Na   pojednávaní   19.   júla   2004   sa   osobne   zúčastnili   sťažovatelia   a okresný   súd uznesením vyhlásil, že bude pojednávať v neprítomnosti odporcov v prvom až štvrtom rade a právnej zástupkyne sťažovateľov. Na pojednávaní vypovedali sťažovatelia ako účastníci konania,   okresný   súd   sa   oboznámil   so   spisovým   materiálom,   uznesením   vyhlásil dokazovanie za skončené a rozsudkom určil, že zmluva o budúcej zmluve uzavretá medzi sťažovateľmi a odporcami je neplatná.

Podľa prílohy k zápisnici o pojednávaní 19. júla 2004 založenej na strane 92 spisu sa sťažovatelia vzdali práva podať odvolanie proti uvedenému rozsudku. Okresnému súdu bolo 21. júla 2004 doručené vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľov o vyčíslení trov konania a právneho zastupovania. Uvedeným vyjadrením spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 28/01).

Sťažovatelia   využili   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podali žiadosti o oznámenie stavu predmetného konania doručené okresnému súdu 9. mája 2000 a 12. februára 2002, ktoré   ústavný   súd   pokladá   za   dostatočný   dôkaz   prejavu   záujmu   a   aktívneho   prístupu sťažovateľov v tomto konaní.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníkov   súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd vzal do úvahy právny a skutkový stav veci. Predmetom konania je vyslovenie neplatnosti právneho úkonu. Platná právna úprava vrátane judikátov v tejto oblasti nezaraďuje posudzované konanie ku konaniam   o zložitých   veciach,   preto   je   možné   považovať vec   za   štandardnú   z hľadiska rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Skutková stránka posudzovanej veci patrí tiež k štandardným prípadom patriacim do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov napriek protikladným stanoviskám účastníkov konania. Uvedené presvedčenie ústavného súdu podporuje aj fakt, že okresný súd vo veci rozhodol na prvom a jedinom pojednávaní, ktoré bolo v predmetnej veci nariadené.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   podrobnom   preštudovaní   posudzovaného   spisu   nezistil   žiadnu okolnosť, ktorou by boli sťažovatelia prispeli k prieťahom v konaní. Svojimi žiadosťami o oznámenie stavu konania doručenými okresnému súdu 9. mája 2000 a 12. februára 2002 naopak dali najavo svoj aktívny záujem o vyriešenie tohto sporu.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v období od 2. februára 2000 do 28. júna 2002 (28,5 mesiacov) ako zbytočný prieťah, pretože v uvedenom období okresný súd nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu v posudzovanej veci. Okresný súd bol nečinný aj v časovom období od 18. júla 2002 do 21. novembra 2002 (4 mesiace) a od 1. januára 2003 do 24. júna 2004 (17,5 mesiacov).

Ústavný   súd   posúdil   uvedené   obdobia   ako   časové   úseky,   v ktorých   došlo k zbytočným prieťahom nečinnosťou okresného súdu v celkovej dĺžke 50 mesiacov.

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 28. júna 2004 uviedol,   že „z prehľadu   úkonov je zrejmý objektívny stav,   zo stanoviska sudkyne subjektívny   postoj   sudcu   a   súdu,   z   ústavnej   judikatúry   zase   objektívny   stav“.   Zákonná sudkyňa v pripojenom vyjadrení uviedla, že aj keď je nesporné, že v predmetnom konaní došlo   k   prieťahom,   rozhodne   neboli   subjektívneho   charakteru.   Na   okresnom   súde   sa dlhodobo nevytvárali sudcom   podmienky na riadny výkon súdnictva, najmä čo sa týka personálneho obsadenia a technického vybavenia súdu.

Právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   zároveň   pripomína,   že   v súlade   s medzinárodným štandardom   uplatňovania   dohovoru   je   ustálený   názor,   že   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 17/02, II. ÚS 120/02). Povahu objektívnych príčin možno priznať právnym udalostiam, ale uplatnenie ústavou zaručeného práva   sa   nemôže   zmariť   nenáležitým   správaním   štátnych   orgánov,   ktoré   v mene   štátu zabezpečujú plnenie práv zaručených ústavou (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 145/02). Podľa právneho názoru ústavného súdu   vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. III.   ÚS 14/00 „Otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Na základe   týchto dôvodov   ústavný súd   dospel   k názoru, že v uvedenom   konaní okresného súdu bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   tak   ako   im   ho   zaručuje   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľov,   zaoberal   sa   aj   ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný   súd   pri   stanovení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vzal do úvahy dĺžku nečinnosti okresného súdu, ktorá mala priamy vplyv na dlhodobú neistotu sťažovateľov týkajúcu sa podnikateľskej činnosti, ktorá je zdrojom ich živobytia, čím bola vážne ohrozovaná ich existencia.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti požadovali primerané finančné zadosťučinenie spoločne   v sume   600   000   Sk.   Ústavný   súd   v okolnostiach   tejto   veci   považuje   sumu 45 000 Sk pre každého zo sťažovateľov za primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru, aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľov bolo porušené, a teda mali vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   ochrana   základných   práv   a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi. V zmysle § 17 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní alebo obhajobe dvoch alebo viacerých osôb.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z   oznámenia Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   výška   odmeny   za   dva   úkony   právnej   pomoci   – prevzatie a prípravu veci a podanie vo veci samej – 4 534 Sk za každý úkon v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 9 068 Sk, a znížená o 20 % predstavuje   sumu   7   254,40   Sk   u každého   zo   sťažovateľov,   teda   spolu   14   508,80   Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a   miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 136 Sk u každého zo sťažovateľov, teda spolu 544 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   správny   výpočet   trov   konania   15   053   Sk,   ktoré ústavný súd zaviazal uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľov okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2004