znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 136/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejobchodnou spoločnosťou AdvokátskakanceláriaBeňová, s. r. o., Blumentálska 8,Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 741/2015 z 30. septembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola13. januára 2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) prenamietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesenímKrajskéhosúduv BanskejBystrici(ďalejlen„krajskýsúd“)sp. zn. 14 Co 741/2015 z 30. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (v pôvodnom konaníodporkyňa) sa zaručila za riadne a včasné plnenie splátok dlžníkov založené zmluvouo úvere. Keďže záväzok dlžníkmi riadne a včas plnený nebol, zo strany veriteľa(v pôvodnom konaní navrhovateľa) došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úverua podaniu návrhu na vydanie platobného rozkazu. Pretože platobný rozkaz bol neskôrzrušený, vec bola riadne prejednaná.

Vo veci bolo rozhodnuté Okresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len „okresnýsúd“) rozsudkom sp. zn. 8 C 36/2012 z 2. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok okresnéhosúdu“) tak, že žalobnému návrhu bolo vyhovené.

Rozsudok okresného súdu bol sťažovateľke doručovaný na adresu

. Sťažovateľka si rozsudok okresného súdu uložený na pošte v odbernej lehoteneprevzala. Po neskoršom oboznámení sa s jeho obsahom podala odvolanie, v ktoromokrem iného (najmä vznesenia námietky premlčania) namietala, že vo veci nedošlok naplneniupodmienokpreaplikáciufikciedoručeniapodľa§ 47ods. 2z. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„OSP“), pretože sťažovateľka sa v čase doručovania rozsudku okresného súdu maladlhodobo zdržiavať na adrese jej starých rodičov ⬛⬛⬛⬛.

Krajský súd napadnutým uznesením s poukázaním na fikciu doručenia rozsudkuokresného súdu odvolanie sťažovateľky odmietol ako podané oneskorene.

Podľa názoru sťažovateľky„odvolací súd v rámci predmetného rozhodnutia odmietol prihliadať na sťažovateľkou predložené dôkazy - svedectvá viacerých svedkov, ktorí o skutočnosti zdržiavania sa sťažovateľky na inej adrese, ako adrese doručovania v rozhodnom čase predložili súdu čestné vyhlásenia. Odvolací súd arbitrárne posúdil formalistický zápis zamestnankyne súdu, ktorý bol uskutočnený v súvislosti s prevzatím predmetného rozsudku sťažovateľkou a bez existencie akýchkoľvek dôkazov o tom, že by sa sťažovateľka skutočne nachádzala na adrese doručovania v rozhodnom čase a v rozpore so svedectvami troch svedkov zachytených v ich čestných vyhláseniach vyhodnotil bez ďalšieho námietky sťažovateľky o nesplnení podmienok ustanovených v § 47 ods. 2 O.s.p. za účelové. Predmetným konaním odvolacieho súdu sa tak odňala sťažovateľke možnosť konať pred súdom a to v prípade, v ktorom sa namietal hrubý rozpor rozhodnutia súdu prvého stupňa (v spojení s predošlým rozhodnutím odvolacieho súdu) s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky.“.

So závermi odvolacieho súdu sa sťažovateľka nestotožňuje a v ostatnej častisťažnosti predkladá ústavnému súdu argumentáciu podporujúcu jej presvedčenieo nenaplnení podmienok pre uplatnenie fikcie doručenia na prejednávaný prípad v snahedosiahnuť„zachovanie“lehoty na podanie odvolania a neskôr aj o nesprávnej aplikáciiustanovení Obchodného zákonníka na ručiteľské vzťahy vyplývajúce zo spotrebiteľskýchzmlúv (o čom rozhodoval v merite prejednávanej veci okresný súd). Sťažovateľka rozsudokokresného súdu v petite sťažnosti nenapáda.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že uznesením krajského súdu sp. zn. 14 Co 741/2015 z 30. septembra 2015 boloporušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil,vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trovprávneho zastúpenia.II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom sťažnosti je namietané tvrdenie nesprávnosti skutkových a právnychzáverov napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým bolo odvolanie sťažovateľkyodmietnuté ako podané oneskorene.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahovústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ichprávomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bolalebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislostivo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôžezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivéhoprocesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedána konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetkykľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavouprípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverenálen ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušeniezákladných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovaneuviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranurozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretáciea aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudskýchprávach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov súdostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektorézo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Ako vyplýva z uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť správnosťprávneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorýv konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúru ústavnéhosúdu opomína a sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systémevšeobecného súdnictva. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkamiv systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranuzákladných práv a slobôd.

Krajský súd odvolanie odmietol, keďže v zmysle § 218 ods. 1 písm. a) OSP bolopodané oneskorene. Krajský súd v napadnutom uznesení primeraným spôsobomsťažovateľke vysvetlil, z akých dôvodov považoval rozsudok okresného súdu v súlades ustanovením § 47 ods. 2 OSP. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že záver krajskéhosúdu nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieralúčel a zmysel zákona. S určujúcimi námietkami sa krajský súd vysporiadal ústavnekonformným spôsobom,keďzdôvodnil,z akýchdôvodovpovažujenámietkyo nezdržiavaní sa na adrese prechodného pobytu za účelové.

Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd sťažnosť prijalna ďalšie konanie. Tejto totiž chýbala ústavnoprávna relevancia, ktorá by takýto postupa rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovala. V okolnostiach prípadu preto ústavný súdpovažujepostupkrajskéhosúduzaústavneakceptovateľnýaprimeraneargumentačne zdôvodnený. Napadnuté uznesenie preto nemožno považovať aniza svojvoľné či arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajskéhosúdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právnynázor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V uznesení krajského súdu tedaústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavneneakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesenímkrajského súdu a označenými právami, porušenie ktorých sťažovateľka namietala,predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súdnemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnostiby bolo vyhovené (zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, vrátenie veci na ďalšiekonanie a náhrady trov konania).

Nad rámec uvedeného je potrebné dodať, že sťažovateľka v petite sťažnosti neuvádzaoznačenie, ktoré ustanovenie, resp. právo čl. 6 dohovoru malo byť napadnutým uznesenímkrajského súdu porušené, a teda ústavný súd nemohol spoľahlivo ustáliť rozsah, v ktoromby mal o zásahu do uvedeného článku dohovoru konať. Ústavný súd sa v kontexte sťažnostimohol len domnievať, že ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016