znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 136/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ –

, zastúpeného advokátkou Mgr. Klaudiou Szekeresovou, Široká 569, Tešedíkovo,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26ods. 1 a 2 Ústavy slovenskej republiky, čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a čl. 19 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politickýchprávach, práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikyv spojení   s čl.   26   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   14   Dohovoru   o ochraneľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd   a čl.   26   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politickýchprávach   v spojení   s čl.   19   ods.   2   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politickýchprávach a práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   14   ods.   1Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   rozhodnutím   Radypre vysielanie a retransmisiu č. RP/020/2013 z 26. februára 2013 a rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž/9/2013 z 21. mája 2014 a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ – ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ – ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na slobodu prejavu podľačl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 10 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   19   ods. 2Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   (ďalej   len   „medzinárodnýpakt“), práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 26 ods. 1a 2 ústavy, čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 10 ods. 1 dohovoru a čl. 26 medzinárodnéhopaktu v spojení s čl. 19 ods. 2 medzinárodného paktu a práva na spravodlivý proces podľačl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   14   ods.   1   medzinárodného   pakturozhodnutím   Rady   pre   vysielanie   a retransmisiu   (ďalej   len   „rada“)   č. RP/020/2013z 26. februára   2013   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž/9/2013 z 21. mája 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je prevádzkovateľom programovejslužby   Štúrovská   televízia,   na   ktorej   bol   6.   júla 2012 viackrát   odvysielaný   príspevoko tragickej   dopravnej   nehode,   ktorý   obsahoval   aj   rozhovor   dvoch   mužov   v maďarskomjazyku   bez   slovenských   titulkov   alebo   následného   odvysielania   v slovenskom   jazyku.Z uvedeného dôvodu pre nedodržanie podmienok používania štátneho jazyka podľa § 16ods.   3   písm.   e)   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   o vysielaní   a retransmisii   a o zmene   zákonač. 195/2000   Z.   z.   o telekomunikáciách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono vysielaní a retransmisii) v spojení s § 5 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč.   270/1995   Z.   z.   o štátnom   jazyku   Slovenskej   republiky   v znení   neskorších   predpisov(ďalej len „zákon o štátnom jazyku“) mu rada svojím rozhodnutím č. RP/020/2013 uložilapokutu vo výške 165 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ opravný prostriedok,o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sž/9/2013 tak, že potvrdil rozhodnutiesprávneho orgánu a sťažovateľa zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 500 eur.

Napadnuté rozhodnutia podľa sťažovateľa zasahujú do slobody prejavu, porušujú jehoprávo na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákaz diskriminácie a tiež jeho právo na spravodlivýsúdny proces.

Porušenie slobody prejavu vyplynulo podľa sťažovateľa z ustanovení zákona, ktorénie   sú   primerané   k verejnoprospešnému   cieľu   informovania   väčšinového   slovenskéhoobyvateľstva.   Zároveň   uvedené   ustanovenia   znemožňujú   sťažovateľovi   vysielaťv menšinovom jazyku bez slovenských titulkov alebo prekladu. Sťažovateľ ďalej v sťažnostiuvádza dôvody, prečo považuje postup zákonodarcu za neprimeraný sledovanému cieľu.

Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   napadnuté   rozhodnutia   porušujú   zákaz   diskrimináciez dôvodu, že zákonné ustanovenia, o ktoré sa opierajú, zakladajú nerovnaké zaobchádzaniez dôvodu jazyka a národnosti.

Napokon sťažovateľ namieta porušenie práva na spravodlivý proces. Svoje tvrdenieodôvodňuje takto:

«V zmysle   čl.   I   ods. 1   Ústavy Slovenská   republika   je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Jedným zo základov právneho štátu je právo na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré zaručujú čl. 46 až 50 Ústavy. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podmienky a podrobnosti podľa ods. 4 cit. článku ustanoví zákon, ktorým je v občianskoprávnych veciach predovšetkým OSP. Práve v tomto procesnom predpise sú stanovené aj náležitosti rozsudku, pričom náležitosti odôvodnenia sú upravené v § 157 OSP. V zmysle § 157 ods. 2 in   fine   súd   dbá   na   to,   aby   odôvodnenie   rozsudku   bolo   presvedčivé.   Dodržaním   tejto povinnosti   môžu   súdy   značnou   mierou   prispieť   k   subjektívnemu   pocitu   účastníkov o rešpektovaní ich práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré zakotvuje aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Nutnosť odôvodniť súdne rozhodnutia je daná tiež vo verejnom záujme, lebo je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný, a že rozhodovanie súdov je kontrolovateľné,   nakoľko   len   riadne   odôvodnené   rozhodnutie   môže   byť   predpokladom na účinné využitie opravných prostriedkov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná...   súdom...,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach... Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých svojich rozhodnutiach skonštatoval, že cit. ust. zaväzuje súdy náležité odôvodniť svoje rozhodnutia a vyjadriť sa k argumentom sťažovateľa (viď napríklad Vrabec a iní v. Slovensko, č. 31312/08 z 26. marca 2013), pričom rozsah tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie   vyplývajúcu   z   čl.   6   Dohovoru,   možno   posúdiť   len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení   rozhodnutia,   pokiaľ   však   ide   o   argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (viď napr. Ruiz Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994, Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997; Higgins v. Francúzsko z 19. februára 1998 a iné).

V konštantnej judikatúre Ústavného súdu SR sa taktiež uznáva, že súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. K naplneniu práva na spravodlivý proces je potrebné, aby všeobecné súdy po vykonám a vyhodnotení dôkazov zistili skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodli tak, aby ich skutkové a právne závery neboli svojvoľné, neudržateľné alebo neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, čím by sa poprel zmysel a podstata práva na   spravodlivý   proces   (I.   ÚS   226/03-29,   I.   ÚS   139/02,   I.   ÚS   114/08,   I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 44/03, IV. ÚS 115/03, IV ÚS 252/04, III. ÚS 191/05-64, III. ÚS 300/07- 30, a iné).

Vzhľadom na tieto argumenty sa sťažovateľ domnieva, že napadnuté rozhodnutie NS SR porušuje aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľ počas konania pred NS SR argumentoval okrem iného aj tým, že rozhodnutie RVR porušuje jeho práva chránené článkom 26 Ústavy, článkami 10 a 14 Dohovoru a článkami 19, 26 a 27 Medzinárodného paktu   o   občianskych   a   politických   právach.   Tieto   argumenty   boli   právnym   zástupcom sťažovateľa prezentované ústne a zároveň doložené do súdneho spisu aj písomne na ústnom prejednaní   veci   dňa   21.   mája   2014   (viď   podanie   sťažovateľa   s   názvom   „Doplnenie opravného prostriedku“ datované 14.05.2014). NS SR sa však k týmto jeho argumentom vo svojom rozsudku vôbec nevyjadril. Z rozsudku nie je možné preto zistiť, v čom súd nesúhlasil so sťažovateľovými tvrdeniami, a o akú právnu argumentáciu sa názor súdu opiera.   Máme   preto   za   to,   že   svojím   postupom   NS   SR   porušil   právo   sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jehosťažnosti vydal takýto nález:

„1. Sloboda prejavu sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 10 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 19 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RP/020/2013 z 26. februára 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2SŽ/9/2013 z 21. mája 2014 porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa na rovnaké zaobchádzanie z dôvodu jazyka a národnosti podľa čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 14 v spojení s článkom 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach a článku 26 v spojení s článkom 19 Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach   rozhodnutím   Rady   pre vysielanie a retransmisiu č. RP/020/2013 z 26. februára 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2SŽ/9/2013 z 21. mája 2014 porušené bolo.

3. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2SŽ/9/2013 z 21. mája 2014 porušené bolo.

4. Rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RP/020/2013 z 26. februára 2013 v časti výroku I, a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2SŽ/9/2013 z 21. mája 2014 sa zrušujú.

5. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 7.000,- € (slovom: sedemtisíc   eur),   ktoré   je   Najvyšší   súd   SR   povinný   mu   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 284,08 € (slovom:   dvestoosemdesiatštyri   eur   osem   centov)   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne, Mgr. Klaudie   Szekeresovej,   advokátky   so   sídlom   v   Tešedíkove,   Široká   569,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absenciapriamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej stranea namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stranedruhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietanýmpostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľnamieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozhodnutím rady a rozsudkom najvyššieho súduboli   porušené   jeho   základné   práva   označené   v petite   jeho   sťažnosti,   zaručené   ústavou,dohovorom a medzinárodným paktom.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovaťidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemukonaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať   na povolenie   štátu.Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňaslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovaniaštátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovaliudeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 19 ods. 2 medzinárodného paktu každý má právo na slobodu prejavu; totoprávo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každéhodruhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umeniaalebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   sa   musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 26 medzinárodného paktu všetci sú si pred zákonom rovní a majú právona rovnakú   ochranu   zákona   bez   akejkoľvek   diskriminácie.   Zákon   zakáže   akúkoľvekdiskrimináciu   a   zaručí   všetkým   osobám   rovnakú   a   účinnú   ochranu   proti   diskrimináciiz akýchkoľvek dôvodov, napr. podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politickéhoalebo iného presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.Každý   má   úplne   rovnaké   právo,   aby   bol   spravodlivo   a   verejne   vypočutý   nezávislýma nestranným   súdom,   ktorý   rozhoduje   buď   o   jeho   právach   a   povinnostiach,   aleboo akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozhodnutím radyč. RP/020/2013 z 26. februára 2013, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princípsubsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľmá právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mutúto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného právaalebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemudostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonomupraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takútosťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

V prípade   sťažovateľom   napadnutého   rozhodnutia   rady   bol   súdom,   ktorýpreskúmaval jej rozhodnutie, najvyšší súd na základe opravného prostriedku sťažovateľav zmysle § 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľ tedavyužil   na   ochranu   ním   označených   práv   zákonom   poskytnutý   opravný   prostriedok.Na základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   rozhodnutiu   radyodmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na slobodu prejavu,ktorej súčasťou je aj sloboda vysielania a porušenie zákazu diskriminácie, sa zakladá na jehoanalýze zákonného ustanovenia, na základe ktorého mu bola uložená sankcia.

Napadnuté   rozhodnutia   sa   opierajú   o   §   16   ods.   3   písm.   e)   zákona   o vysielanía retransmisii a § 5 ods. 1 zákona o štátnom jazyku.

Podľa § 16 ods. 3 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii je vysielateľ povinnýzabezpečiť pri vysielaní programov   a ostatných zložiek programovej   služby používanieštátneho jazyka, jazykov národnostných menšín a cudzích jazykov v súlade s osobitnýmipredpismi.

Podľa   §   5   ods.   1   písm.   a) zákona   o štátnom   jazyku   v znení   platnom   a účinnomdo 31. decembra 2013 sa vysielanie rozhlasovej programovej služby a vysielanie televíznejprogramovej služby na území Slovenskej republiky uskutočňuje v štátnom jazyku okremvysielania   inojazyčných   televíznych   relácií   s titulkami   v štátnom   jazyku   alebo   s   ichbezprostredne nasledujúcim vysielaním v štátnom jazyku.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti sám konštatuje, že „keďže v predmetnom príspevku odvysielaného sťažovateľom odznel rozhovor v maďarskom jazyku bez slovenských titulkov alebo následného vysielania v štátnom jazyku, sťažovateľ porušil svoju zákonom ustanovenú povinnosť. Zásah do jeho slobody prejavu rozhodnutiami RVR a NS SR mal teda právny základ, bol v súlade so zákonom.“. Ďalej uvádza, že cieľom napadnutých rozhodnutí bolonaplnenie   zákonných   ustanovení,   od   ktorých   sa   nemohli   odchýliť.   Preto   sťažovateľpristupuje k analýze cieľa zákonného ustanovenia, na základe ktorého sa stanovila sankciaza   jeho   konanie.   Uvedenými   ustanoveniami   zákona   o štátnom   jazyku   podľa   nehozákonodarca   zrejme   sleduje   ochranu   práv   tretích   osôb   (väčšinového   slovenskéhoobyvateľstva) a zabezpečuje   verejnoprospešný   cieľ   informovania   miestneho   slovenskéhoobyvateľstva o všetkom, o čom je informované menšinové obyvateľstvo. Vo svojej sťažnostiuvádza v bodoch a) až h) dôvody, pre ktoré považuje spôsob, ktorý si zákonodarca zvolil zaneprimeraný   k sledovanému   cieľu.   Zákonné ustanovenia   (a ich   aplikácia   v napadnutýchrozhodnutiach) preto podľa neho porušujú jeho právo na slobodu prejavu a porušujú ajzákaz   diskriminácie,   keďže   obmedzujú   vysielanie   v maďarskom   jazyku   a znevýhodňujúvysielateľov v menšinových jazykoch, teda diskriminujú sťažovateľa z dôvodu jazyka.

Z obsahu   sťažovateľovej   sťažnosti   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   malo   byťposudzovanie   napadnutých   rozhodnutí   v spojení   s aplikovanými   ustanoveniami   zákonao vysielaní a retransmisii a zákona o štátnom jazyku a vyslovenie rozhodnutia o tom, žeorgány   verejnej   moci   porušili   jeho   práva   napriek   tomu,   že   rozhodovali   v súladeso zákonom.

Ústavný súd Slovenskej republiky nemá explicitne previazané konanie o ústavnejsťažnosti   a konanie   o súlade.   To   znamená,   že   podaním   podľa   č.   127   ods.   1   nemožnorozhodovať   o protiústavnosti   zákonov   na   návrh   subjektov,   ktoré   tvrdia,   že   toutoprotiústavnosťou   boli   porušené   ich   základné   práva,   a to   ani   za   okolností,   keď   došlok vydaniu správneho alebo súdneho rozhodnutia voči nim na základe týchto ustanovenízákonov.   Nepriamo   by   totiž   išlo   o návrh   na   zrušenie   napadnutých   právnych   noriem,k podaniu ktorého však fyzické osoby nie sú legitimované. Nič na tom nemení skutočnosť,že sťažovateľ nežiada v petite sťažnosti zrušenie napadnutých ustanovení zákona, ale lendeklarovanie   porušenia   svojich   práv.   Ústavný   súd   sa   však   pri   posudzovaní   ústavnejsťažnosti v zásade nemôže zaoberať vecou, ak podstata porušenia spočíva v normatívnomprávnom akte.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   v   obdobných   veciach,v ktorých zdôrazňuje, že „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a lenna návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhukonania pre ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonnáúprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konaniaa nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)pred ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07).Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavynemôže   ústavný   súd   uplatniť   právomoc,   ktorou   disponuje   v   konaní   o   súlade   právnychpredpisov podľa čl. 125 ústavy.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti vychádza pri výkonesvojej jurisdikcie dôsledne z ústavného princípu vyjadreného v citovanom čl. 2 ods. 2ústavy, a preto môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci. Ústavný súdsa   preto   nemohol   zaoberať   meritórnymi   argumentmi   sťažovateľa   obsiahnutými   v   jehosťažnosti.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti konštatoval, že sa nímsťažovateľ domáha rozhodnutia, ktoré je ústavný súd oprávnený vydať len v konaní o súladeprávnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, a preto ho v súlade so svojou stabilizovanoujudikatúrou   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnejneopodstatnenosti.

3.   Ústavný   súd   sa   napokon   zaoberal   námietkou   sťažovateľa,   že   rozhodnutímnajvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sž/9/2013   z 21.   mája   2014   bolo   porušené   jeho   právona spravodlivý   proces   v zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   14medzinárodného paktu. Najvyšší súd sa podľa neho nevysporiadal s jeho argumentáciouprezentovanou   ústne   na   pojednávaní   a neskôr   doloženou   do   súdneho   spisu   aj   písomneo tom,   že   rozhodnutie   rady   porušuje   aj   jeho   práva   chránené   ústavou,   dohovoroma medzinárodným paktom.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol: „Po preskúmaní spisového materiálu sa najvyšší súd stotožnil s názorom vysloveným v   napadnutom   rozhodnutí   a   vo   vyjadrení   odporcu,   že   ako   príslušný   správny   orgán v dostatočnej   miere   zistil   skutkový   stav   veci,   na   ktorý   správne   aplikoval   relevantné ustanovenia   zákona   o   vysielaní   a   retransmisii.   Jeho   rozhodnutie   má   všetky   náležitosti ustanovené v § 47 Správneho poriadku, nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne   odôvodnené   a   vychádza   zo   skutkového   stavu   zisteného   v   zmysle   ustanovení Správneho poriadku.

Odporca ako orgán verenej správy dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich   vysielanie   a   retransmisiu   a   vykonáva   štátnu   správu   v   oblasti   vysielania a retransmisie v rozsahu vymedzenom zákonom o vysielaní a retransmisii. Jeho prvoradým zákonným poslaním a teda aj prvoradou povinnosťou je presadzovať záujmy verejnosti. Ak pri plnení tejto povinnosti dospeje v záveru, že konaním monitorovaného subjektu došlo alebo dochádza k porušovaniu zákona, je oprávnený podľa § 64 a nasl. zákona o vysielaní a retransmisii uložiť sankciu.

V   prejednávanom   prípade   je   zrejmé,   že   navrhovateľ   bol   povinný   pri   vysielaní zabezpečiť používame štátneho jazyka, jazykov národnostných menšín a cudzích jazykov v súlade s osobitnými predpismi a že k splneniu tejto povinnosti z jeho strany nedošlo, nakoľko nezabezpečil používanie štátneho jazyka a nejednalo sa o výnimku upravenú v § 5 zákona o štátnom jazyku. Nebolo úlohou správneho orgánu skúmať, prečo navrhovateľ svoju   povinnosť   nesplnil,   nakoľko   táto   otázka   je   pre   vznik   zodpovednosti   navrhovateľa nepodstatná.

Podľa § 67 ods. 2 písm. k/ zákona o vysielaní a retransmisii, Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 165,- € do 6 638,- € a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99,- € do 1 659,- € ak nesplnil povinnosť podľa § 16 ods. 3 písm. e/.

V predmetnom prípade odporca uložil navrhovateľovi pokutu v sume 165,- € v súlade s § 64 ods. 1 písm. d/ a § 67 ods. 2 písm. k/ zákona o vysielaní a retransmisii ktorý umožňuje uložiť pokutu od 165,- € do 6 638,- €.

Pokiaľ   navrhovateľ   v   opravnom   prostriedku   tvrdil,   že   titulkovaním   predmetného rozhovoru by došlo k porušeniu práva autora tohto diela na jeho nedotknuteľnosť, odvolací súd túto námietku vyhodnotil ako účelovú, nemajúcu oporu v právnej úprave.

Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade s poslaním odporcu definovaným v § 4 zákona o vysielaní a retransmisii, bolo bez formálnych   a   logických   nedostatkov,   riadne   odôvodnené   a   vychádzalo   z   dostatočne zisteného skutkového stavu, Najvyšší sud Slovenskej republiky rozhodol tak, že toto ako vecne správne podľa § 250q ods. 2 OSP potvrdil.

O náhrade trov rozhodol sud podľa § 250k ods. 1 OSP, podľa ktorého náhradu trov možno priznať len tomu navrhovateľovi, ktorý mal vo vecí aspoň sčasti úspech.

O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok vo výške 500,- € rozhodol sud podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, z dikcie ktorého vyplýva, že poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Výška   poplatku   bola   určená   podľa   položky   č.   10   písm.   g/   Sadzobníka   súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí posudzoval v zmysle § 244 ods. 1 a nasl. OSPzákonnosť rozhodnutia a postupu verejnej správy a konštatoval, že správny orgán rozhodolv súlade so zákonom (čo napokon nepopiera ani sťažovateľ), a preto v zmysle ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku o správnom súdnictve rozhodol tak, že rozhodnutie, ktorélogicky   aplikovalo   platné   a účinné   právne   normy   v súlade   s ich   účelom   a významom,potvrdil.

Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž/9/2013z 21. mája 2014 nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, preto ústavný súdnie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššiehosúdu.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je ani dostatočným dôvodomna záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,ktoré   by   umožnili   prijatie   takéhoto   záveru   aspoň   na   účely   prijatia   sťažnosti   na   ďalšiekonanie.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jehosťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súdnemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktorémajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje   plne   realizované   právo   účastníka   konania   na   spravodlivé   súdne   konanie(m. m. IV. ÚS 112/05, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Skutočnosť, že sťažovateľ   sa   s právnym názorom   najvyššieho súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor svojímvlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylova právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejtoprávomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Najvyšší súd interpretoval a aplikoval príslušné hmotnoprávne aj procesné právnenormy spôsobom,   ktorý zodpovedá ich   účelu   a zmyslu.   Z uvedeného   dôvodu odmietolsťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2015