SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 136/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ –
, zastúpeného advokátkou Mgr. Klaudiou Szekeresovou, Široká 569, Tešedíkovo,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26ods. 1 a 2 Ústavy slovenskej republiky, čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a čl. 19 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politickýchprávach, práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikyv spojení s čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 14 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politickýchprávach v spojení s čl. 19 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politickýchprávach a práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím Radypre vysielanie a retransmisiu č. RP/020/2013 z 26. februára 2013 a rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž/9/2013 z 21. mája 2014 a takto
r o z h o d o l:
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ – ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ – ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na slobodu prejavu podľačl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 10 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 19 ods. 2Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodnýpakt“), práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 26 ods. 1a 2 ústavy, čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 10 ods. 1 dohovoru a čl. 26 medzinárodnéhopaktu v spojení s čl. 19 ods. 2 medzinárodného paktu a práva na spravodlivý proces podľačl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 medzinárodného pakturozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) č. RP/020/2013z 26. februára 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž/9/2013 z 21. mája 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je prevádzkovateľom programovejslužby Štúrovská televízia, na ktorej bol 6. júla 2012 viackrát odvysielaný príspevoko tragickej dopravnej nehode, ktorý obsahoval aj rozhovor dvoch mužov v maďarskomjazyku bez slovenských titulkov alebo následného odvysielania v slovenskom jazyku.Z uvedeného dôvodu pre nedodržanie podmienok používania štátneho jazyka podľa § 16ods. 3 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákonač. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono vysielaní a retransmisii) v spojení s § 5 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o štátnom jazyku“) mu rada svojím rozhodnutím č. RP/020/2013 uložilapokutu vo výške 165 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ opravný prostriedok,o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sž/9/2013 tak, že potvrdil rozhodnutiesprávneho orgánu a sťažovateľa zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 500 eur.
Napadnuté rozhodnutia podľa sťažovateľa zasahujú do slobody prejavu, porušujú jehoprávo na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákaz diskriminácie a tiež jeho právo na spravodlivýsúdny proces.
Porušenie slobody prejavu vyplynulo podľa sťažovateľa z ustanovení zákona, ktorénie sú primerané k verejnoprospešnému cieľu informovania väčšinového slovenskéhoobyvateľstva. Zároveň uvedené ustanovenia znemožňujú sťažovateľovi vysielaťv menšinovom jazyku bez slovenských titulkov alebo prekladu. Sťažovateľ ďalej v sťažnostiuvádza dôvody, prečo považuje postup zákonodarcu za neprimeraný sledovanému cieľu.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že napadnuté rozhodnutia porušujú zákaz diskrimináciez dôvodu, že zákonné ustanovenia, o ktoré sa opierajú, zakladajú nerovnaké zaobchádzaniez dôvodu jazyka a národnosti.
Napokon sťažovateľ namieta porušenie práva na spravodlivý proces. Svoje tvrdenieodôvodňuje takto:
«V zmysle čl. I ods. 1 Ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Jedným zo základov právneho štátu je právo na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré zaručujú čl. 46 až 50 Ústavy. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podmienky a podrobnosti podľa ods. 4 cit. článku ustanoví zákon, ktorým je v občianskoprávnych veciach predovšetkým OSP. Práve v tomto procesnom predpise sú stanovené aj náležitosti rozsudku, pričom náležitosti odôvodnenia sú upravené v § 157 OSP. V zmysle § 157 ods. 2 in fine súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Dodržaním tejto povinnosti môžu súdy značnou mierou prispieť k subjektívnemu pocitu účastníkov o rešpektovaní ich práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré zakotvuje aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Nutnosť odôvodniť súdne rozhodnutia je daná tiež vo verejnom záujme, lebo je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný, a že rozhodovanie súdov je kontrolovateľné, nakoľko len riadne odôvodnené rozhodnutie môže byť predpokladom na účinné využitie opravných prostriedkov.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach... Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých svojich rozhodnutiach skonštatoval, že cit. ust. zaväzuje súdy náležité odôvodniť svoje rozhodnutia a vyjadriť sa k argumentom sťažovateľa (viď napríklad Vrabec a iní v. Slovensko, č. 31312/08 z 26. marca 2013), pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, pokiaľ však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (viď napr. Ruiz Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994, Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997; Higgins v. Francúzsko z 19. februára 1998 a iné).
V konštantnej judikatúre Ústavného súdu SR sa taktiež uznáva, že súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. K naplneniu práva na spravodlivý proces je potrebné, aby všeobecné súdy po vykonám a vyhodnotení dôkazov zistili skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodli tak, aby ich skutkové a právne závery neboli svojvoľné, neudržateľné alebo neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, čím by sa poprel zmysel a podstata práva na spravodlivý proces (I. ÚS 226/03-29, I. ÚS 139/02, I. ÚS 114/08, I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 44/03, IV. ÚS 115/03, IV ÚS 252/04, III. ÚS 191/05-64, III. ÚS 300/07- 30, a iné).
Vzhľadom na tieto argumenty sa sťažovateľ domnieva, že napadnuté rozhodnutie NS SR porušuje aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľ počas konania pred NS SR argumentoval okrem iného aj tým, že rozhodnutie RVR porušuje jeho práva chránené článkom 26 Ústavy, článkami 10 a 14 Dohovoru a článkami 19, 26 a 27 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Tieto argumenty boli právnym zástupcom sťažovateľa prezentované ústne a zároveň doložené do súdneho spisu aj písomne na ústnom prejednaní veci dňa 21. mája 2014 (viď podanie sťažovateľa s názvom „Doplnenie opravného prostriedku“ datované 14.05.2014). NS SR sa však k týmto jeho argumentom vo svojom rozsudku vôbec nevyjadril. Z rozsudku nie je možné preto zistiť, v čom súd nesúhlasil so sťažovateľovými tvrdeniami, a o akú právnu argumentáciu sa názor súdu opiera. Máme preto za to, že svojím postupom NS SR porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jehosťažnosti vydal takýto nález:
„1. Sloboda prejavu sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 10 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 19 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RP/020/2013 z 26. februára 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2SŽ/9/2013 z 21. mája 2014 porušené bolo.
2. Právo sťažovateľa na rovnaké zaobchádzanie z dôvodu jazyka a národnosti podľa čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 14 v spojení s článkom 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach a článku 26 v spojení s článkom 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RP/020/2013 z 26. februára 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2SŽ/9/2013 z 21. mája 2014 porušené bolo.
3. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2SŽ/9/2013 z 21. mája 2014 porušené bolo.
4. Rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RP/020/2013 z 26. februára 2013 v časti výroku I, a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2SŽ/9/2013 z 21. mája 2014 sa zrušujú.
5. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 7.000,- € (slovom: sedemtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 284,08 € (slovom: dvestoosemdesiatštyri eur osem centov) na účet jeho právnej zástupkyne, Mgr. Klaudie Szekeresovej, advokátky so sídlom v Tešedíkove, Široká 569, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absenciapriamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej stranea namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stranedruhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietanýmpostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľnamieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozhodnutím rady a rozsudkom najvyššieho súduboli porušené jeho základné práva označené v petite jeho sťažnosti, zaručené ústavou,dohovorom a medzinárodným paktom.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovaťidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemukonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňaslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovaniaštátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovaliudeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Podľa čl. 19 ods. 2 medzinárodného paktu každý má právo na slobodu prejavu; totoprávo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každéhodruhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umeniaalebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom sa musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 26 medzinárodného paktu všetci sú si pred zákonom rovní a majú právona rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Zákon zakáže akúkoľvekdiskrimináciu a zaručí všetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskrimináciiz akýchkoľvek dôvodov, napr. podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politickéhoalebo iného presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods.1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislýma nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, aleboo akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozhodnutím radyč. RP/020/2013 z 26. februára 2013, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princípsubsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľmá právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mutúto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného právaalebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonomupraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takútosťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
V prípade sťažovateľom napadnutého rozhodnutia rady bol súdom, ktorýpreskúmaval jej rozhodnutie, najvyšší súd na základe opravného prostriedku sťažovateľav zmysle § 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľ tedavyužil na ochranu ním označených práv zákonom poskytnutý opravný prostriedok.Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu radyodmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na slobodu prejavu,ktorej súčasťou je aj sloboda vysielania a porušenie zákazu diskriminácie, sa zakladá na jehoanalýze zákonného ustanovenia, na základe ktorého mu bola uložená sankcia.
Napadnuté rozhodnutia sa opierajú o § 16 ods. 3 písm. e) zákona o vysielanía retransmisii a § 5 ods. 1 zákona o štátnom jazyku.
Podľa § 16 ods. 3 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii je vysielateľ povinnýzabezpečiť pri vysielaní programov a ostatných zložiek programovej služby používanieštátneho jazyka, jazykov národnostných menšín a cudzích jazykov v súlade s osobitnýmipredpismi.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o štátnom jazyku v znení platnom a účinnomdo 31. decembra 2013 sa vysielanie rozhlasovej programovej služby a vysielanie televíznejprogramovej služby na území Slovenskej republiky uskutočňuje v štátnom jazyku okremvysielania inojazyčných televíznych relácií s titulkami v štátnom jazyku alebo s ichbezprostredne nasledujúcim vysielaním v štátnom jazyku.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti sám konštatuje, že „keďže v predmetnom príspevku odvysielaného sťažovateľom odznel rozhovor v maďarskom jazyku bez slovenských titulkov alebo následného vysielania v štátnom jazyku, sťažovateľ porušil svoju zákonom ustanovenú povinnosť. Zásah do jeho slobody prejavu rozhodnutiami RVR a NS SR mal teda právny základ, bol v súlade so zákonom.“. Ďalej uvádza, že cieľom napadnutých rozhodnutí bolonaplnenie zákonných ustanovení, od ktorých sa nemohli odchýliť. Preto sťažovateľpristupuje k analýze cieľa zákonného ustanovenia, na základe ktorého sa stanovila sankciaza jeho konanie. Uvedenými ustanoveniami zákona o štátnom jazyku podľa nehozákonodarca zrejme sleduje ochranu práv tretích osôb (väčšinového slovenskéhoobyvateľstva) a zabezpečuje verejnoprospešný cieľ informovania miestneho slovenskéhoobyvateľstva o všetkom, o čom je informované menšinové obyvateľstvo. Vo svojej sťažnostiuvádza v bodoch a) až h) dôvody, pre ktoré považuje spôsob, ktorý si zákonodarca zvolil zaneprimeraný k sledovanému cieľu. Zákonné ustanovenia (a ich aplikácia v napadnutýchrozhodnutiach) preto podľa neho porušujú jeho právo na slobodu prejavu a porušujú ajzákaz diskriminácie, keďže obmedzujú vysielanie v maďarskom jazyku a znevýhodňujúvysielateľov v menšinových jazykoch, teda diskriminujú sťažovateľa z dôvodu jazyka.
Z obsahu sťažovateľovej sťažnosti vyplýva, že úlohou ústavného súdu malo byťposudzovanie napadnutých rozhodnutí v spojení s aplikovanými ustanoveniami zákonao vysielaní a retransmisii a zákona o štátnom jazyku a vyslovenie rozhodnutia o tom, žeorgány verejnej moci porušili jeho práva napriek tomu, že rozhodovali v súladeso zákonom.
Ústavný súd Slovenskej republiky nemá explicitne previazané konanie o ústavnejsťažnosti a konanie o súlade. To znamená, že podaním podľa č. 127 ods. 1 nemožnorozhodovať o protiústavnosti zákonov na návrh subjektov, ktoré tvrdia, že toutoprotiústavnosťou boli porušené ich základné práva, a to ani za okolností, keď došlok vydaniu správneho alebo súdneho rozhodnutia voči nim na základe týchto ustanovenízákonov. Nepriamo by totiž išlo o návrh na zrušenie napadnutých právnych noriem,k podaniu ktorého však fyzické osoby nie sú legitimované. Nič na tom nemení skutočnosť,že sťažovateľ nežiada v petite sťažnosti zrušenie napadnutých ustanovení zákona, ale lendeklarovanie porušenia svojich práv. Ústavný súd sa však pri posudzovaní ústavnejsťažnosti v zásade nemôže zaoberať vecou, ak podstata porušenia spočíva v normatívnomprávnom akte.
Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru v obdobných veciach,v ktorých zdôrazňuje, že „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a lenna návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhukonania pre ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonnáúprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konaniaa nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)pred ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07).Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavynemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnychpredpisov podľa čl. 125 ústavy.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti vychádza pri výkonesvojej jurisdikcie dôsledne z ústavného princípu vyjadreného v citovanom čl. 2 ods. 2ústavy, a preto môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci. Ústavný súdsa preto nemohol zaoberať meritórnymi argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v jehosťažnosti.
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti konštatoval, že sa nímsťažovateľ domáha rozhodnutia, ktoré je ústavný súd oprávnený vydať len v konaní o súladeprávnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, a preto ho v súlade so svojou stabilizovanoujudikatúrou odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
3. Ústavný súd sa napokon zaoberal námietkou sťažovateľa, že rozhodnutímnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž/9/2013 z 21. mája 2014 bolo porušené jeho právona spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14medzinárodného paktu. Najvyšší súd sa podľa neho nevysporiadal s jeho argumentáciouprezentovanou ústne na pojednávaní a neskôr doloženou do súdneho spisu aj písomneo tom, že rozhodnutie rady porušuje aj jeho práva chránené ústavou, dohovoroma medzinárodným paktom.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol: „Po preskúmaní spisového materiálu sa najvyšší súd stotožnil s názorom vysloveným v napadnutom rozhodnutí a vo vyjadrení odporcu, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistil skutkový stav veci, na ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona o vysielaní a retransmisii. Jeho rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47 Správneho poriadku, nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení Správneho poriadku.
Odporca ako orgán verenej správy dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie a retransmisiu a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania a retransmisie v rozsahu vymedzenom zákonom o vysielaní a retransmisii. Jeho prvoradým zákonným poslaním a teda aj prvoradou povinnosťou je presadzovať záujmy verejnosti. Ak pri plnení tejto povinnosti dospeje v záveru, že konaním monitorovaného subjektu došlo alebo dochádza k porušovaniu zákona, je oprávnený podľa § 64 a nasl. zákona o vysielaní a retransmisii uložiť sankciu.
V prejednávanom prípade je zrejmé, že navrhovateľ bol povinný pri vysielaní zabezpečiť používame štátneho jazyka, jazykov národnostných menšín a cudzích jazykov v súlade s osobitnými predpismi a že k splneniu tejto povinnosti z jeho strany nedošlo, nakoľko nezabezpečil používanie štátneho jazyka a nejednalo sa o výnimku upravenú v § 5 zákona o štátnom jazyku. Nebolo úlohou správneho orgánu skúmať, prečo navrhovateľ svoju povinnosť nesplnil, nakoľko táto otázka je pre vznik zodpovednosti navrhovateľa nepodstatná.
Podľa § 67 ods. 2 písm. k/ zákona o vysielaní a retransmisii, Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 165,- € do 6 638,- € a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99,- € do 1 659,- € ak nesplnil povinnosť podľa § 16 ods. 3 písm. e/.
V predmetnom prípade odporca uložil navrhovateľovi pokutu v sume 165,- € v súlade s § 64 ods. 1 písm. d/ a § 67 ods. 2 písm. k/ zákona o vysielaní a retransmisii ktorý umožňuje uložiť pokutu od 165,- € do 6 638,- €.
Pokiaľ navrhovateľ v opravnom prostriedku tvrdil, že titulkovaním predmetného rozhovoru by došlo k porušeniu práva autora tohto diela na jeho nedotknuteľnosť, odvolací súd túto námietku vyhodnotil ako účelovú, nemajúcu oporu v právnej úprave.
Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade s poslaním odporcu definovaným v § 4 zákona o vysielaní a retransmisii, bolo bez formálnych a logických nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, Najvyšší sud Slovenskej republiky rozhodol tak, že toto ako vecne správne podľa § 250q ods. 2 OSP potvrdil.
O náhrade trov rozhodol sud podľa § 250k ods. 1 OSP, podľa ktorého náhradu trov možno priznať len tomu navrhovateľovi, ktorý mal vo vecí aspoň sčasti úspech.
O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok vo výške 500,- € rozhodol sud podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, z dikcie ktorého vyplýva, že poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.
Výška poplatku bola určená podľa položky č. 10 písm. g/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“
Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí posudzoval v zmysle § 244 ods. 1 a nasl. OSPzákonnosť rozhodnutia a postupu verejnej správy a konštatoval, že správny orgán rozhodolv súlade so zákonom (čo napokon nepopiera ani sťažovateľ), a preto v zmysle ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku o správnom súdnictve rozhodol tak, že rozhodnutie, ktorélogicky aplikovalo platné a účinné právne normy v súlade s ich účelom a významom,potvrdil.
Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž/9/2013z 21. mája 2014 nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, preto ústavný súdnie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššiehosúdu.
Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je ani dostatočným dôvodomna záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,ktoré by umožnili prijatie takéhoto záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšiekonanie.
K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jehosťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súdnemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktorémajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie(m. m. IV. ÚS 112/05, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojímvlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylova právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejtoprávomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Najvyšší súd interpretoval a aplikoval príslušné hmotnoprávne aj procesné právnenormy spôsobom, ktorý zodpovedá ich účelu a zmyslu. Z uvedeného dôvodu odmietolsťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2015