znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 136/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 6 Cdo 66/2012 zo 14. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2013 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 66/2012 zo 14.   novembra   2012   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie“).   Sťažnosť   sťažovateľa   bola doplnená podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 1. marca 2013.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   doplnenia   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 7 C 50/2009   sa   sťažovateľ   v   procesnom   postavení   žalobcu   žalobou   podanou Okresnému   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   18.   februára   2009   domáhal   proti žalovanej S. (ďalej len „žalovaný“) určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Co 38/2010 z 23. mája 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu z 29. januára 2009, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa, okrem výroku o trovách konania.

Okresný súd následne rozhodol uznesením sp. zn. 7 C 50/2009 zo 17. augusta 2011 o trovách konania tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v sume   4   723,   56   €   a   krajský   súd   predmetné   rozhodnutie   okresného   súdu   v   rámci odvolacieho konania uznesením sp. zn. 14 Co/73/2011 z 20. januára 2012 potvrdil.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že ho napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľ „vidí odopretie spravodlivosti - porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v tom, že nemal možnosť sa vyjadriť a predkladať návrhy k stanoveniu VŠH predmetu sporu, ktorý súd prvého stupňa určil iba na základe vyjadrenia mesta V. Najvyšší súd SR pochybenie Krajského súdu v Prešove nenapravil..., čím v zásahu do práva sťažovateľa v zmysle článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru pokračoval.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 2 Ústavy... a podľa článku 36 ods. 1 a článku 38 ods. 2 Listiny... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 66/2012 zo 14. 11. 2012, porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo 14. 11. 2012 sp. zn. 6 Cdo 66/2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   nahradiť   P.   J.   trovy   konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 € (dva úkony po 130,16 €...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (obdobne napr.   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podstatou sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu) je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie sú záruky, že vec bude spravodlivo   prerokovaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   postupom   ustanoveným zákonom. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   námietok   sťažovateľa   a   napadnutého   uznesenia najvyššieho   súdu   konštatuje,   že   nemá   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   žiadny   dôvod pochybovať o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu o odmietnutí jeho dovolania, pretože   sťažovateľ   napadol   dovolaním   také   právoplatné   uznesenie   odvolacieho   súdu o trovách konania, proti ktorému nie je prípustné dovolanie [§ 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], a prípustnosť dovolania nevyplývala ani z iných súvisiacich ustanovení najmä § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Okrem toho dovolací súd nezistil ani porušenie jeho práva na spravodlivý proces, ani odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP a ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a) až d), e) a   g)   §   237   OSP a ústavný   súd sa   stotožňuje s jeho závermi   na s.   3 a s.   4 uznesenia najvyššieho súdu.

Z   hľadiska   splnenia   zákonného   predpokladu   odôvodnenia   sťažnosti   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde) tiež sťažovateľ nepredložil žiadne významné argumenty, ktorými by   prezentoval   neodôvodnenosť,   nepreskúmateľnosť   či   svojvoľnosť   napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania a sťažovateľom označeným základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je žiadna relevantná súvislosť, preto jeho sťažnosť odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.Okrem toho sťažovateľom predložený návrh rozhodnutia vo veci samej (petit) nie je vymedzený   presne,   určito   a zrozumiteľne,   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej veci v tej časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.

Článok 48   ods.   2   ústavy   (čl.   38   ods.   2   listiny)   upravuje viaceré   základné práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť k vykonávaným dôkazom a na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ale   sťažovateľ   v sťažnosti   riadne nešpecifikoval, ktoré konkrétne základné právo vymedzené v tomto článku namieta.

Obdobne sťažovateľ osobitne v petite sťažnosti nenamietal ani postup krajského súdu na ústavnom súde, ústavný súd sa preto jeho námietkami vo vzťahu ku krajskému súdu bližšie nezaoberal.

Ústavný súd pripomína, že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátkou. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v znení neskorších   predpisov   advokát   je povinný   dôsledne   využívať všetky   právne   prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na   to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Keďže sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietaným porušeniam jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny nie je tiež vecne odôvodnená (návrh podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde musí obsahovať riadne odôvodnenie), ústavný súd sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   mohol   v tejto   časti   odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013