znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 136/2012-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. K. Ž., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   Slovenskou   republikou,   uznesením   Okresného   súdu Bratislava IV č. k. 8   C   137/2006-26   z   13.   novembra   2009,   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave   č.   k.   7   Co   23/2010-54,   7   Co   24/2010   z   27.   januára   2010   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 136/2010 z 9. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 2 a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   Slovenskou republikou,   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 8 C 137/2006-26 z 13. novembra 2009 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 23/2010-54, 7 Co 24/2010 z 27. januára 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 136/2010 z 9. februára 2011 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka   opísala   v   sťažnosti   skutkový   stav   a   procesný   postup   všeobecných súdov   v   konaní,   ktorým   sa   domáha   uloženia   povinnosti   odporcovi   odvysielať   opravu, vydania   predbežného   opatrenia   a   zabezpečenie   dôkazov.   Sťažovateľkou   napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 8 C 137/2009-24 z 13. novembra 2009 bol jej návrh na zabezpečenie   dôkazu   a   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   v   celom   rozsahu zamietnutý. Uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 23/2010-54, 7 Co 24/2010 z 27. januára 2010 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Následne podané dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu bolo odmietnuté pre neprípustnosť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 136/2010 z 9. februára 2011.

Sťažovateľka   v   súvislosti   s   predchádzajúcim   konaním   vedeným   pred   ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 240/2011 poukázala na to, že „z ochrany základných práv a slobôd, ktoré sú obsahom Čl. 20 ods. 1) ods. 4), Čl. 46 ods. 1), Čl. 48 ods. 1), ods. 2) Ústavy SR nie je možné vylúčiť prebiehajúce konanie súdu prvého stupňa sp. zn. 8 C 137/2009, v ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením 6 Cdo 136/2010 z 09.02.2011, pretože až meritórne rozhodnutie Ústavného súdu SR napĺňa princíp reálnej vymožiteľnosti ochrany základných práv a slobôd“, a že podanú sťažnosť preto nemožno považovať za neprípustnú, keďže ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 240/2011-16 zo 16. júna 2011 rozhodoval len o podmienkach konania a „v tomto podaní sú podmienky konania splnené v zmysle čl. 127 Ústavy SR a § 49, § 50 zákona č. 38/1993 Z. z.“. Nadväzne na to namietala, že bez toho, aby bola ohrozená podstata práva na súdnu ochranu, nie je možné uplatniť 2-mesačnú lehotu od právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu, pretože by bola pozbavená súdnej ochrany základných práv, ktorých porušenie namieta v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 8 C 137/2009.

K zdôvodneniu porušenia označených práv sťažovateľka v podstatnom uviedla, že najvyšší súd „odmietol dovolanie bez toho, aby sa riadil právnou úpravou § 236 až § 242 O. S. P. a v rozpore s § 242 ods. 1) O. S. P. odmietol preskúmať rozhodnutie odvolacieho súdu   7   Co   23/2010,   7   Co   24/2010   z   27.01.2010   v   rozsahu,   v   ktorom   bol   jeho   výrok napadnutý...   bez   uvedenia   relevantného   odôvodnenia   a   bez   uvedenia   konkrétnych skutkových a právnych dôvodov“. Ďalej namietala, že najvyšší súd rozhodol o jej dovolaní bez jej účasti a bez možnosti vyjadriť sa v konaní a odmietol jej poskytnúť súdnu ochranu proti   uzneseniu   krajského   súdu,   ktoré   považuje   za   arbitrárne.   Na   podporu   dôvodnosti podanej   sťažnosti   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   aj   Najvyššieho   súdu   Českej republiky (R 40/2003). Podľa názoru sťažovateľky bolo uznesením krajského súdu okrem iného zasiahnuté aj do jej vlastníckych práv.

Sťažovateľka navrhla vydať rozhodnutie o sťažnosti „proti Slovenskej republike“, vysloviť, že uznesením najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva zakotvené čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a že uznesením krajského súdu a uznesením okresného súdu boli porušené jej základné práva zakotvené čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Súčasne   navrhla   uznesenie   najvyššieho   súdu, uznesenie krajského súdu a uznesenie okresného súdu zrušiť, vec vrátiť na ďalšie konanie a uhradiť jej trovy konania v sume 434 € na účet jej právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia   sťažovateľa   porušili,   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody a proti komu sťažnosť smeruje.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľka   nejednoznačne vymedzila porušovateľa   jej   základných   práv,   keď   v   úvode   sťažnosti   označila   za   porušovateľa Slovenskú republiku, avšak z petitu sťažnosti je zrejmé, že porušovateľmi jej práv majú byť najvyšší súd, krajský súd a okresný súd.

Ústavný súd s prihliadnutím na svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že ochrana základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom je poskytovaná proti konkrétne vymedzeným   porušovateľom   označených   práv   a   slobôd,   ktorí   majú   právomoc   konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami a slobodami v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Z tohto dôvodu nepostačuje, ak sťažovateľ uvedie ako porušovateľa svojich základných   práv   a slobôd   štát   (Slovenskú   republiku).   Je   na sťažovateľovi,   aby uviedol konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v jeho veci oprávnený a povinný chrániť základné práva a slobody v rozsahu vymedzenom konkrétnymi všeobecnými záväznými právnymi predpismi, predovšetkým zákonmi. Povinnosť označiť konkrétny orgán verejnej moci ako porušovateľa základných práv a slobôd je dôležitá aj z hľadiska subsidiarity právomoci ústavného súdu, pretože len v takom prípade sa dá uzavrieť otázka právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, prípadne podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (obdobne I. ÚS 414/2010).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd posúdil sťažnosť podľa jej celkového obsahu ako smerujúcu proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 137/2006-26 z 13. novembra 2009 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“), uzneseniu krajského súdu č. k. 7 Co 23/2010-54, 7 Co 24/2010 z 27. januára 2010 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 136/2010 z 9. februára 2011.

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

Sťažovateľkou namietaným uznesením okresného súdu bol zamietnutý jej návrh „na zabezpečenie   dôkazu   uložením   povinnosti   odporcovi   označiť   osobu,   ktorá   redakčne zodpovedala   za   skladbu   a   obsah   Televízneho   spravodajstva   STV   1   odvysielanom   dňa 02. 08 2009 o 19.30 hod, ďalej uložením povinnosti odporcovi označiť rozsah a spôsob výkonu kompetencií jednotlivých zamestnancov STV redakčne zodpovedných za skladbu a obsah Televízneho spravodajstva STV 1 odvysielaného dňa 02. 08. 2009 o 19.30 hod, ako aj uložením povinnosti   predložiť   písomnú   dokumentáciu   – kópiu protokolu,   podľa ktorého obsahom je schválenie odvysielania spravodajského príspevku o pašovaní odvysielanom dňa 02. 08. 2009 v Televíznych novinách o 19,30 hod na STV 1 odporcovi“. Súčasne bol týmto uznesením v celom rozsahu zamietnutý návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré sťažovateľka navrhla.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 23/2010, 7 Co 24/2010. Sťažovateľka teda využila opravný prostriedok, ktorý pripúšťa § 201 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu (ktoré však nemá charakter meritórneho rozhodnutia   vo   veci   samej)   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   7   Co   23/2010-54, 7 Co 24/2010 z 27. januára 2010. Právomoc krajského súdu na preskúmanie uznesenia okresného súdu teda vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na opísaný princíp subsidiarity vyplývajúci priamo z čl. 127 ods. 1 ústavy bolo preto potrebné sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv uznesením okresného súdu odmietnuť podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   (m.   m. III. ÚS 304/09, III. ÚS 271/09).

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

Uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 23/2010-54, 7 Co 24/2010 z 27. januára 2010 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým bol zamietnutý sťažovateľkin návrh na zabezpečenie dôkazu aj návrh na nariadenie navrhnutého predbežného opatrenia.

Ústavný súd dopytom na okresnom súde a následne na najvyššom súde (kde sa v čase vydania tohto rozhodnutia spis okresného súdu nachádzal v súvislosti s dovolaním sťažovateľky proti iným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu vydaným v otázke prerušenia konania) zistil, že uznesenie krajského súdu č. k. 7 Co 23/2010-54, 7 Co 24/2010 z 27. januára 2010 bolo doručené sťažovateľke 12. februára 2010 a odporcovi v konaní 15. februára 2010. Keďže proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je v zmysle § 201 OSP prípustné   odvolanie,   je   nepochybné,   že   doručením   uznesenia   krajského   súdu   ako   súdu odvolacieho účastníkom konania nadobudlo toto uznesenie právoplatnosť v zmysle § 159 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 OSP.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V okolnostiach prípadu teda dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažovateľke skončila 15. apríla 2010. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 8. marca 2012 (na poštovú prepravu bola podaná 6. marca 2012), je zrejmé, že bola vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu podaná dávno po uplynutí   dvojmesačnej   lehoty.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   neumožňuje   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08).

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota ustanovená na tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podala túto sťažnosť. Ústavný súd preto považoval jej sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu za podanú oneskorene.

3. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu 13.   mája 2011   už   domáhala   ústavného   prieskumu   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6   Cdo   136/2010   z   9.   februára   2011.   Sťažnosť   vedená   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. I. ÚS 240/2011 bola odmietnutá uznesením ústavného súdu zo 16. júna 2011 ako podaná oneskorene,   pretože   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   nadobudlo   právoplatnosť 7. marca 2011, sťažnosť však bola ústavnému súdu doručená až 13. mája 2011, teda po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť doručenú mu 8. marca 2012 v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 136/2010 zo 9. februára 2011, za neprípustnú podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, pretože sa týka veci,   o ktorej už ústavný súd rozhodol, a nedostatok podmienky konania, pre ktorý bola skoršia sťažnosť odmietnutá, t. j. oneskorenosť podania vyplývajúcu z objektívneho plynutia času, nemožno odstrániť.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť odmietol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia. S prihliadnutím na takéto rozhodnutie už nebol dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012