znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 136/2010-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ľ.   Ď.,   H.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   G.,   T.,   pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k.   23   Co   291/2009-93 z 25. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. Ď. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2010 faxom   a   následne   18.   marca   2010   poštou   doručená   sťažnosť   Ľ.   Ď.,   H.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   G.,   T.,   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Co 291/2009-93 z 25. novembra 2009 v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 23 Co 291/2009-93 zo dňa 25. 11. 2009 (doručeným   sťažovateľovi   15.   1.   2010)   rozhodol   o   zrušení   rozsudku   Okresného   súdu v Piešťanoch č. k. 7 C 277/2008-50 zo dňa 31. 3. 2009 v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy 4 400 Eur.

Odvolanie odporcu Kamila Lavóra v konaní Okresného súdu v Piešťanoch č. k. 7 C 277/2008 bolo podané podaním zo dňa 21. 4. 2009 doručeným súdu dňa 24. 4. 2009 iba v časti povinnosti zaplatiť sťažovateľovi 2 200 Eur, t. j. vo zvyšnej časti 2 200 Eur odvolanie podané nebolo,   preto   Krajský   súd   v Trnave   nemal   o   tejto   časti   rozhodovať a   zrušenie citovaného rozsudku v celej nezaplatenej časti je nulitným rozhodnutím.

Odvolanie   proti   rozsudku   podal   podaním   zo   dňa   9.   4.   2009   aj   sťažovateľ   ako navrhovateľ   v   konaní,   ale   nedotkol   sa   ním   sumy   priznanej,   podal   ho   v   časti   sumy nepriznanej....

Podľa názoru sťažovateľa   porušil Krajský súd v Trnave pri   svojom rozhodovaní v predmetnej veci článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takto došlo   k   porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   (aj porušenie článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd).

Podľa názoru sťažovateľa   porušil Krajský súd v Trnave pri   svojom rozhodovaní v predmetnej veci článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyhlásený   pod   č.   209/1992   Zb.,   a   tým základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že Krajský súd v Trnave rozhodoval nad rámec podaných odvolaní, sám si svojvoľne rozhodol o predmete odvolania, nerešpektoval dispozičné   právo   účastníkov   konania,   čím   odmietol   spravodlivosť   vo   vzťahu k sťažovateľovi.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd uznesením č. k. 23 Co 291/2009-93 z 25. novembra 2009 porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. 23 Co 291/2009-93 z 25. novembra 2009.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že Okresný súd Piešťany v konaní o   ochranu   osobnosti   a   náhradu   nemajetkovej   ujmy   rozsudkom   č.   k.   7   C   277/2008-50 z 31. marca   2009   rozhodol,   že   do   osobnostných   práv   sťažovateľa   (navrhovateľa)   bolo zasiahnuté   v   dôsledku   dopravnej   nehody   zapríčinenej   odporcom,   pri   ktorej   zomrela manželka a svokor sťažovateľa; odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi 4 400 € ako náhradu nemajetkovej ujmy.

Proti tomuto rozsudku v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy podali obaja účastníci   konania   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k. 23 Co 291/2009-93 z 25. novembra 2009 tak, že napádaný výrok rozsudku zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Odvolací súd na nariadenom pojednávaní podľa ust. § 214 ods. 1 vec prejednal obsahom   a   dôvodmi   podaných   odvolaní   podľa   ust.   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   a   zistil,   že účastníkom   konania   sa   odňala   možnosť   konať   pred   súdom   v   časti   nedostatočného zdôvodnenia   výšky   nemajetkovej   ujmy,   jej   rozsahu   ako   aj   vo   vzťahu   ku   svokrovi navrhovateľa takto priznanej nemajetkovej ujmy a súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav tým, že nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy....

Je nepochybné, že konaním odporcu žalovaného bolo jednoznačne zasiahnuté do práva na súkromie samotného žalovaného, nakoľko ním bola protiprávne narušená úzka rodinná   väzba   a   vznikla   tým   nemajetková   ujma   spočívajúca   v   porušení   jeho   práva   na súkromie v dôsledku porušenia existujúcej kvalitnej citovej a sociálnej väzby na nebohú manželku   navrhovateľa,   nenapraviteľnosťou   následku   konania   žalobcu,   nečakanosťou úmrtia manželky navrhovateľa a neposlednom rade aj duševnými útrapami pozostalého navrhovateľa   žalobcu   pre   smrť   jeho   manželky.   Je   nepochybné,   že   právo   na   ochranu súkromia   zahŕňa   i   právo   fyzickej   osoby   vytvoriť   a   udržiavať   vzťahy   s   inými   fyzickými osobami predovšetkým v citovej oblasti. Zásah do súkromia je daný zásahom spočívajúcim úplnej   deštrukcii   úzkej   rodinnej   väzby,   usmrtením   člena   rodiny.   Jedná   sa   o   zásah protiprávny a daná je tiež príčinná súvislosť medzi zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy na súkromí žalobcu navrhovateľa. Je jednoznačné, že tento zásah, aký sa stal zo strany odporcu,   bol   objektívne   spôsobilý   vyvolať   ujmu   spočívajúci   v   porušení   súkromia navrhovateľa,   pretože   existovali   medzi   navrhovateľom   a   jeho   manželkou   pevné   citové väzby. Všetky zákonné predpoklady preto pre priznanie práva na ochranu osobnosti a práva na nemajetkovú ujmu boli dané vo vzťahu k nebohej manželke navrhovateľa. Prvostupňový súd však sa nezaoberal týmito všetkými atribútmi a nevyložil tak vzťah, citovú väzbu a porušenie   súkromia   v   súvislosti   so   zásahom   a   vznikom   nemajetkovej   ujmy   na   súkromí svokra navrhovateľa. Je nepochybné, že v predchádzajúcich alebo súbežných konania, kde žaluje   o nemajetkovú   ujmu   práve   svokra   toho   istého   odporcu   je   tento   predpoklad   na aplikáciu   nemajetkovej   ujmy   daný.   Prvostupňový   súd   sa   však   nezaoberal   práve predpokladmi, či konanie žalovaného odporcu bolo jednoznačne zasiahnuté do práva na súkromie svokra navrhovateľa, či ním bola protiprávne narušená a aká narušená rodinná väzba   medzi   navrhovateľom   a   nebohým   svokrom   navrhovateľa,   či   citová   väzba   medzi pozostalým svokrom navrhovateľa navrhovateľom bola taká úzka, že ju môže pociťovať ako ujmu osoby blízkej. Pre takéto rozhodnutie prvostupňový súd podľa názoru odvolacieho súdu nemal predpoklady, nemal vykonané dokazovanie a nemohol tak rozhodnúť o zásahu do súkromného a rodinného života navrhovateľa smrťou jeho svokra vo výške 400 eur. Pokiaľ sa jedná o rozsah nemajetkovej ujmy je nedostatočné rozhodnutie aj v tejto časti, pretože nie je zdôvodnené, prečo práve prvostupňový súd priznáva nemajetkovú ujmu 4 000 eur za zásah do súkromného a rodinného života navrhovateľa smrťou manželky a smrťou svokra   400   eur   a   prečo   bol   vo   zvyšku   návrh   zamietnutý.   V   tejto   súvislosti   však   treba pripomenúť, že je potrebné od začiatku výpoveďou navrhovateľa a jeho právneho zástupcu zistiť, prečo práve požaduje rozsah zaplatenia nemajetkovej ujmy v takej výške v akej sa domáhal návrhom a ako zopakoval aj v odvolacom petite pri podaní odvolania.

Práve   týmto   sa   stalo   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   nepreskúmateľné   pre nezrozumiteľnosť,   pre   nedostatok   dôvodov,   čím   sa   odňala   účastníkom   možnosť   vo   veci konať, čo bolo dôvodom zrušenia a vrátenia veci podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. a zároveň súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že zatiaľ nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.“

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I.   ÚS   4/00,   I.   ÚS   17/01, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v sťažovateľom napádanom uznesení dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnil svoje závery, t. j. dospel k logickým a ústavne konformným záverom, pričom vychádzal z platnej a účinnej právnej úpravy – Občianskeho súdneho poriadku.

V   ustanoveniach   §   221   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   sú   taxatívne vymenované dôvody, kedy odvolací súd rozhodnutie zruší. Okrem iných sú to prípady, ak:

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom...

h)   súd   prvého   stupňa   nesprávne   vec   právne   posúdil   tým,   že   nepoužil   správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav...

Tvrdenia sťažovateľa, že krajský súd „rozhodoval nad rámec podaných odvolaní, sám   si   svojvoľne   rozhodol   o   predmete   odvolania,   nerešpektoval   dispozičné   právo účastníkov konania, čím odmietol spravodlivosť vo vzťahu k sťažovateľovi“, sa nezakladajú na   pravde.   Samotný   krajský   súd   v   sťažovateľom   napádanom   uznesení   konštatoval nepreskúmateľnosť   a   nezrozumiteľnosť   prvostupňového   rozhodnutia   (čím   mala   byť účastníkom konania odňatá možnosť vo veci konať), ako aj nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu, preto rozhodol v súlade s § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd zároveň podrobne poučil prvostupňový súd, ako ďalej postupovať v konaní, aby bola zabezpečená ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Úlohou   krajského   súdu   v rámci   odvolacieho   konania   je   preskúmať   rozhodnutie Okresného súdu Piešťany v celom rozsahu a v prípade tak závažných nedostatkov (zistenie, že účastníkom bola odňaťá možnosť konať pred súdom) a porušenia ústavnoprocesných predpisov,   ako   to   bolo   v danom   prípade,   je   jeho   povinnosťou   rešpektovať   zásady spravodlivého   procesu   a zrušiť   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   i napriek   tomu,   že účastník konania v rámci odvolacieho konania podaným odvolaním nepoukázal na dôvody (výroky), o ktorých rozhodol odvolací súd.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 50 ústavy (a teda aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. K porušeniu práva na súdnu a inú právnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II.   ÚS   8/01),   alebo   v   prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Taktiež   nejde   o   porušenie   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   práva   na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

V zmysle stabilnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním štátneho orgánu alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   tohto   orgánu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 30. marca 2010