znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 136/09-53

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2. septembra 2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 108/2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   spoločnosti   S.,   a.   s.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 Cb 108/2003 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 Cb 108/2003 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti S., a. s., trovy konania v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. M. V., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2008 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na prejednanie jej veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 108/2003.

V označenom konaní okresného súdu vystupuje sťažovateľka ako odporca, pričom predmetom tohto konania je návrh spoločnosti S., s. r. o., Ž. (ďalej len „navrhovateľka“), na nahradenie vyhlásenia vôle uzavrieť kúpnu zmluvu. Konanie začalo žalobným návrhom doručeným okresnému súdu 8. apríla 2003.

V   odôvodnení   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   rozsiahlo   opísala   skutočnosti,   ktoré predchádzali   a napokon   viedli   k   začatiu   konania   pred   okresným   súdom.   Pozadím namietaného porušenia označených základných práv bolo podľa sťažovateľky prerušenie konania okresným súdom uznesením č. k. 11 Cb 108/2003-153 z 5. októbra 2005. Toto rozhodnutie bolo zdôvodnené trestným konaním prebiehajúcim od 25. marca 2003, ktoré „začalo na návrh odporcu“. V ňom bolo 16. novembra 2005 vznesené obvinenie proti konateľovi   navrhovateľky   a   proti   bývalému   konateľovi   sťažovateľky „pre   podozrenie z prípravy   podvodu,   ktorého   sa   mali   dopustiť   falšovaním   zmluvy   o   budúcej   zmluve, ktorá je podkladom pre návrh na nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie kúpnej zmluvy súdnym rozhodnutím“.

V už   uvedenom   uznesení   o   prerušení   konania   okresný   súd   dôvodil,   že „otázka platného   uzavretia   zmluvy   je   aj   otázkou   prebiehajúceho   konania,   nakoľko   odporca sa v konaní bráni tým, že uvedená zmluva je neplatná. Preto aj v prebiehajúcom súdnom konaní by konajúci súd predbežne musel riešiť otázku, či zmluva zo dňa 4. 2. 1999 je alebo nie je platná. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol o prerušení tohto konania až do skončenia trestného stíhania...“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že „sa   od   začiatku   konania   bráni   tým,   že   uvedená   zmluva je absolútne   neplatná   nielen   z   toho   dôvodu,   že   je   falošná,   ale   že   by   bola   z   viacerých dôvodov absolútne neplatná aj keby bola pravá... Preukázanie falšovania zmlúv je síce najrukolapnejším, ale nie jediným dôvodom ich neplatnosti.“.

Sťažovateľka navrhla okresnému súdu 14. septembra 2006 a opätovne 14. novembra 2006 pokračovanie v konaní, pretože podľa jej názoru „pre rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu na nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie kúpnej zmluvy súdnym rozhodnutím existoval už v tej dobe v trestnom spise dostatok vecných a právnych dôvodov, ktoré by súd musel zohľadniť aj v prípade, že by o pravosti zmluvy neexistovali žiadne pochybnosti“. Na tieto   návrhy   okresný   súd   spočiatku   nereagoval,   a   preto   sťažovateľka   14.   decembra 2006 podala   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   postup   súdu   podľa   §   62   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“).   Podpredseda   okresného   súdu „listom   zo   dňa 12. 1. 2007   oprávnenosť   sťažnosti   neuznal   a   nečinnosť   súdu   odôvodnil   tým,   že   nemal k dispozícii   vlastný   spis,   ktorý   zapožičal   vyšetrovateľovi   a   ten   ho   vrátil   súdu až 29. 11. 2006“.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   11 Cb 108/2003-181   z   18.   januára   2007   zamietol sťažovateľkin návrh na pokračovanie v konaní. Vychádzal „z rozhovoru s vyšetrovateľom Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Ž.“, z   ktorého   vyplynulo,   že   vyšetrovanie v súvisiacej   trestnej   veci „bude   ukončené   do   konca   mesiaca   január   2007   s   tým, že po preštudovaní   spisového   materiálu   bude   následne...   podaný   návrh   na   podanie obžaloby.“. Podľa názoru okresného súdu „sumár dôkazov a právnych tvrdení účastníkov v konaniach neumožňuje bez posúdenia pravosti spochybnenej zmluvy o budúcej zmluve rozhodnúť o návrhu navrhovateľa na nahradenie prejavu vôle. Posúdenie pravosti tejto zmluvy, resp. posúdenie skutočností, či konaním dotknutých osôb nedošlo k trestnému činu podvodu, je pritom práve predmetom prebiehajúceho trestného konania. Jedná sa pritom o skutočnosti, ktoré by rovnako musel posudzovať aj súd konajúci o návrhu na nahradenie prejavu vôle.“. Okresný súd uzavrel, že ak po podaní obžaloby a „po predložení výsledkov vyšetrovania   bude   možné   posúdiť   rozhodujúce   sporné   otázky,   súd   bude   pokračovať v prerušenom konaní aj bez právoplatného rozhodnutia uvedenej trestnej veci“.

Uznesenie okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním, o ktorom Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 3. augusta 2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 156/2007 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Krajský súd sa v zásade stotožnil s právnymi závermi okresného súdu.

Sťažovateľka   17.   septembra   2007   podala ďalší   návrh   na   pokračovanie   v   konaní. S poukazom na postup a dovtedajšie závery súvisiaceho trestného konania zdôvodnila svoj návrh   tým,   že „zo   zhromaždeného   spisového   materiálu   je   okrem   záveru   vyšetrovateľa a prokurátora, že sporná zmluva je falzifikát, zrejmé aj to, že existujú aj ďalšie skutočnosti, ktoré   nezávisle   na   posúdení   falošnosti   zmluvy   odôvodňujú   zamietnutie   podanej   žaloby na nahradenie prejavu vôle strán“.

Keďže okresný súd na tento návrh nereagoval, adresovala sťažovateľka 10. januára 2008 predsedovi okresného súdu sťažnosť na postup súdu podľa § 62 zákona o súdoch. Predseda okresného súdu „reagoval listom zo 6. 2. 2008, v ktorom uviedol, že považuje sťažnosť v celom rozsahu za nedôvodnú“.

Tvrdené porušenie označených základných práv zdôvodňuje sťažovateľka poukazom na ustanovenie § 111 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   z   ktorého   podľa   jej   názoru   vyplýva,   že „súd je aj po   dobu,   po   ktorú   je   konanie   prerušené,   povinný   sledovať   dôvodnosť   prerušenia a v konaní   pokračovať,   len   čo   odpadnú   prekážky,   pre   ktoré   bolo   konanie   prerušené. Odpadnutiu prekážok je dokonca povinný aktívne napomáhať.“. Okresný súd však podľa sťažovateľky „tak   nepostupoval.   Nekonal   ani   potom,   čo   ho   sťažovateľ   informoval o priebehu   a výsledkoch   prípravného   trestného   konania,   ani   po   jeho   skončení   podaním obžaloby, a to napriek tomu, že sa k takémuto postupu sám zaviazal v uznesení, ktorým zamietol návrh na pokračovanie v konaní.“.

Sťažovateľka nepožiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Po   preštudovaní   vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   uznesením č. k. III. ÚS 136/09-26 zo 14. mája 2009 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie. Následne   vyzval   22.   mája   2009   predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   k   sťažnosti   vyjadril z hľadísk významných pre posúdenie merita veci a aby ústavnému súdu oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 25. júna 2009 podpredseda okresného súdu súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci a navrhol, aby ústavný súd „sťažnosť sťažovateľa odmietol“. Poukázal na skutočnosť, že „o dôvodnosti prerušenia konania dva krát rozhodoval aj Krajský súd v Žiline“ a „v konaní do odpadnutia prekážok, pre ktoré bolo konanie prerušené, nebolo možné vo veci ďalej pojednávať a vec v merite rozhodnúť. V danej veci o nahradenie prejavu vôle nemôže byť rýchlosť konania na ujmu správnosti a zákonnosti   rozhodnutia   súdu,   najmä   ak   konania,   v   ktorom   sa   domáha   ochrany navrhovateľ je predmetom trestného konania v štádiu po podaní obžaloby.“.

K svojmu vyjadreniu pripojil podpredseda okresného súdu i vyjadrenie zákonného sudcu. V ňom je uvedený nasledovný prehľad procesných úkonov okresného súdu vo veci:„8. 4. 2003 – doručenie žaloby na súd a pridelenie veci zákonnému sudcovi JUDr. B.

4. 7. 2003   –   výzva   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podaný   návrh   na   začatie konania

16. 7. 2003 – zaplatenie SUP za podaný návrh

31. 7. 2003 – výzva odporcovi na vyjadrenie sa k žalobe

20. 10. 2003 – vytýčenie termínu pojednávania na 3. 12. 2003

3. 11. 2003 – termín pojednávania zrušený + pripojenie spisu Okresného súdu Žilina 11 NcCbP/1/2003

2. 12. 2003 – vytýčenie termínu pojednávania na 30. 1. 2004

30. 1. 2004 – pojednávanie odročené z dôvodu žiadosti odporcu o odročenie termínu pojednávania; nový termín 3. 3. 2004

25. 2. 2004 – pripojenie spisu 23 C 65/2003 – k nahliadnutiu

3. 3. 2004   –   pojednávanie   odročené   na   neurčito   do   právoplatnosti   rozhodnutia Okresného súdu Žilina 23 C 65/2003

4. 3. 2004 – spis uložený na lehotu do 10. 4. 2003 alebo do doručenia vzájomného návrhu odporcu

19. 3. 2004 – doručenie zmeny návrhu navrhovateľom

22. 3. 2004 – uznesenie 11 Cb 108/2003-59 o pripustení zmeny návrhu

26. 3. 2004 – uznesenie – výzva na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh na zaplatenie zmluvnej pokuty

5. 4. 2004 – doručenie vzájomného návrhu o určenie neplatnosti zmluvy odporcom

7. 4. 2004 – doručovanie vzájomného návrhu navrhovateľovi s výzvou na vyjadrenie sa + uznesenie – výzva odporcovi na zaplatenie SUP za podaný vzájomný návrh

19. 4. 2004 – návrh navrhovateľa na oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku

30. 4. 2004 – zaplatenie SUP za podaný vzájomný návrh odporcom

17. 5. 2004 – vyjadrenie navrhovateľa k vzájomnému návrhu

1. 6. 2004 – uznesenie 11 Cb 108/2003-88 – nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov navrhovateľovi

6. 8. 2004 – pripojenie spisu Okresného súdu Žilina 23 C/65/2003

2. 9. 2004   –   žiadosť   na   Katastrálny   úrad,   Správa   katastra   Ž.   o   zaslanie   správy, za účelom   zistenia,   či   bola   predložená   na   zápis   vlastníckeho   práva   zmluva   medzi predávajúcich S., a. s. a kupujúcim A., s. r. o.

8. 11. 2004 – odpoveď Správy katastra Ž. na žiadosť

15. 11. 2004 – vytýčenie termínu pojednávania na 17. 12. 2004

17. 12. 2004 – pojednávanie odročené na neurčito

22. 12. 2004 – zaslanie spisu na Krajskú prokuratúru Ž.

7. 4. 2005 – vrátenie spisu z Generálnej prokuratúry SR

22. 4. 2005 – žiadosť KR PZ Ž. o zapožičanie spisu

10. 5. 2005 – pripojenie spisu Krajského riaditeľstva PZ Ž. ČVS: KUJP-20/OVEK- 2003

11. 5. 2005 – vytýčenie termínu pojednávania na 1. 7. 2005

28. 6. 2005   –   termín   pojednávania   zrušený   z   dôvodu   ospravedlnenia   právneho zástupcu odporcu a vytýčený nový termín pojednávania 24. 8. 2005

20. 7. 2005   –   zaslanie   vyšetrovacieho   spisu   KÚJP-20/OVEK-2003   Krajskej prokuratúre Ž. v zmysle žiadosti zo dňa 20. 7. 2005

24. 8. 2005 – pojednávanie odročené na neurčito, za účelom rozhodnutia o prerušení konania

5. 10. 2005   –   uznesenie   o   prerušení   konania   č. k.   11 Cb 108/2003-153   – do právoplatného   skončenia   trestného   konania   vedeného   na   Krajskom   riaditeľstve Policajného zboru v Ž., zn. ČVS: KUJP-20/OVEK-2003

20. 11. 2005 – kalendár 6 mesiacov – konanie prerušené

7. 4. 2006 – v zmysle žiadosti zo dňa 4. 4. 2006 spis zaslaný Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Ž.

18. 9. 2006 – návrh odporcu na pokračovanie v konaní

27. 10. 2006 – žiadosť KR PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície Ž. o vrátenie spisu

20. 11. 2006 – opakovaný návrh odporcu na pokračovanie v konaní

29. 11. 2006 – vrátenie spisu

18. 1. 2007   –   uznesenie   č. k.   11 Cb   108/2003-181   –   zamietnutie   návrhu   odporcu na pokračovanie v konaní

31. 1. 2007 – doplnenie návrhu odporcom na pokračovanie v konaní

21. 2. 2007 – odvolanie odporcu proti uznesenie 11 Cb 108/2003-181

7. 3. 2007 – predkladacia správa Krajskému súdu Žilina – za účelom rozhodnutia o odvolaní odporcu

8. 3. 2007 – spis predložený Krajskému súdu Žilina

12. 3. 2007 – odvolanie doručené navrhovateľovi na vyjadrenie

27. 3. 2007 – vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu

3. 8. 2007   –   uznesenie   Krajského   súdu   Žilina   13 Cob/156/2007   –   potvrdenie rozhodnutia OS Žilina č. k. 11 Cb/108/2003-181

23. 10. 2007 – referát sudcu na pripojenie spisu 5 T 65/2007 k nahliadnutiu.“

Zákonný sudca poukazom na ustanovenie § 111 ods. 1 OSP zdôraznil, že „v prípade právoplatne prerušeného konania nemôže vo veci dochádzať k prieťahom v konaní okrem prípadu, ak by dôvod, pre ktorý je konanie prerušené medzičasom odpadol. V tomto prípade však tento dôvod naďalej trvá. Ako bolo uvedené už v odôvodnení uznesenia, ktorým súd zamietol   návrh   na   pokračovanie   v   konaní,   posúdenie   platnosti   tejto   zmluvy   závisí aj od skutočnosti, či konaním dotknutých osôb nedošlo k trestnému činu podvodu. Práve táto otázka je predmetom prebiehajúceho trestného konania a bude jednoznačne vyriešená až jeho právoplatným skončením.“. Zároveň však zákonný sudca uviedol, že „bude vo veci opätovne urgované trestné oddelenie tunajšieho súdu na predloženie súvisiaceho trestného spisu   na   nahliadnutie.   Po   oboznámení   sa   s   týmto   materiálom   bude   posúdená   možnosť pokračovať   v   tomto   konaní   aj   bez   právoplatného   skončenia   prebiehajúceho   trestného konania.“.

Právny   zástupca   sťažovateľky   reagoval   na   základe   výzvy   z   26.   júna   2009 na vyjadrenie podpredsedu okresného súdu podaním doručeným ústavnému súdu 13. júla 2009,   v   ktorom   vyjadril   súhlas   s   rozhodnutím   o   sťažnosti   bez   ústneho   pojednávania. Vo svojom stanovisku právny zástupca sťažovateľky poukazom na judikatúru ústavného súdu zhodnotil ako nesprávny názor okresného súdu, že „v právoplatne prerušenom konaní možno pokračovať až po splnení podmienky na pokračovanie v konaní, resp. odpadnutí prekážky, pre ktorú bolo súdne konanie prerušené“. Podľa názoru sťažovateľky „ak v dobe, po   ktorú   je   konanie   prerušené,   vyjdú   najavo   nové   skutočnosti,   ktoré   možno   použiť ako dôkazy v prerušenom konaní, a možno predpokladať, že tieto dôkazy budú dostatočným podkladom   pre   rozhodnutie   súdu   aj   bez   rozhodnutia   otázky,   pre   ktorú   bolo   konanie prerušené, súd je v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy povinný v konaní pokračovať“. Sťažovateľka tiež uviedla, že súvisiace trestné konanie dosiaľ nebolo právoplatne ukončené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Článok   48   ods.   2   ústavy   okrem   iného   ustanovuje,   aby   súd   prerokoval   vec bez zbytočných   prieťahov.   Ide   o   imperatív   pre   všetky   súdne   konania.   Pre   oblasť občianskeho   súdneho   konania   tento   imperatív   vyjadruje   predovšetkým   záujem   na   tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia   súdu   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   26/95),   pretože   jeho   predlžovanie   sa   môže v konečnom   dôsledku   prejaviť   ako   odmietnutie   výkonu   spravodlivosti.   Inými   slovami, ústava vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu ochranu osobitný   význam   pripisuje   tomu,   aby   sa   spravodlivosť   nevykonávala   s   oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým ohroziť účinnosť a dôveryhodnosť   justície.   Ústava   takto   zaviazala   predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote (I. ÚS 21/00).

Keďže účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho orgánu, ústavný súd už viackrát zaujal názor, že samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna   úprava   relevantná   na   rozhodnutie   o   veci   (II. ÚS 26/95).   Predmetom   konania vedeného pred okresným súdom, v rámci ktorého namieta sťažovateľka zbytočné prieťahy, je nahradenie prejavu vôle uzavrieť kúpnu zmluvu tak, ako to predpokladá v § 50a zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).   Po   právnej   stránke   tak   uvedené   konanie   nemožno   považovať   za   zložité. Vyplýva to tiež zo skutočnosti, že sťažovateľka ako odporca v konaní svoju obranu založila na tvrdení o absolútnej neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve, ktorou navrhovateľ zdôvodnil svoj   žalobný   petit.   Neplatnosť   právnych   úkonov,   a   predovšetkým   zmlúv,   predstavuje štandardnú a veľmi frekventovanú časť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Z týchto dôvodov   právne   posúdenie   spornej   kauzy   nemôže   mať   za   následok   žiadne   výraznejšie predĺženie   konania.   K rovnakému   záveru   dospel   ústavný   súd,   aj   pokiaľ   ide   o skutkovú náročnosť súdenej veci.

Pri   posudzovaní   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadných zbytočných   prieťahov v konaní ústavný súd dospel   k   záveru, že sťažovateľke nemožno pričítať   podiel   na   celkovej   dĺžke   predmetného   konania.   Skôr   naopak,   po   právoplatnom prerušení   konania   bola   sťažovateľka   aktívna   pri   uplatňovaní   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   keď   viackrát   navrhla   okresnému   súdu pokračovanie v konaní, a využila tiež právo podať sťažnosť na postup súdu podľa zákona o súdoch. Ku skutočnosti odročenia niektorých pojednávaní z dôvodov strany sťažovateľky ústavný súd uvádza, že fáza konania ešte pred jeho prerušením nie je medzi sťažovateľkou a okresným   súdom   sporná.   Inými   slovami,   sťažovateľka   nenamieta   výskyt   zbytočných prieťahov pred prerušením konania.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že, ako to tiež uvádza okresný súd vo vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   25.   júna   2009,   prerušenie   konania   z dôvodu prebiehajúceho   súvisiaceho   konania   navrhol   na   pojednávaní   24.   augusta   2005   právny zástupca   sťažovateľky.   Uvedená   skutočnosť   ale   z hľadiska   sťažnostných   námietok sťažovateľky   nie   je   relevantná,   keďže   sťažovateľka   v odôvodnení   svojej   sťažnosti, ako aj v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu pripustila, že „v dobe, kedy k prerušeniu konania   došlo,   nemusel   mať   ešte   súd   za   preukázanú   existenciu   ostatných   dôvodov pre rozhodnutie a tieto boli jednoznačne preukázané až v nasledujúcom trestnom stíhaní“. Je   teda   zrejmé,   že   sťažovateľka   nespochybňuje   rozhodnutie   okresného   súdu   prerušiť konanie.   Jej   námietky   smerujú   voči   procesnému   postoju   okresného   súdu   po   prerušení konania, a to hlavne vo väzbe na návrhy, ktoré mu v tejto súvislosti adresovala.

Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   posúdenia   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy. Ústavný súd sa pri hodnotení postupu okresného súdu zameral na obdobie po právoplatnosti prerušenia konania, keďže práve tento časový úsek je medzi účastníkmi konania o prerokovávanej sťažnosti sporný. Z vyžiadaného súdneho spisu   pritom   ústavný   súd   zistil   v zásade   zhodnú   chronológiu   posudzovaného   konania s prehľadom   úkonov   vo   veci,   ktorý   tvoril   obsah   vyjadrenia   okresného   súdu   k   prijatej sťažnosti a ktorý je citovaný v I. časti odôvodnenia tohto nálezu.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa § 111 ods. 1 OSP ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona.

Podľa § 111 ods. 2 OSP ak je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd v konaní i bez návrhu.

Citované   ustanovenia   už   boli   predmetom   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu vo vzťahu k prípadným zbytočným prieťahom v občianskom súdnom konaní. Ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 21/00 uviedol, že ak ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP tým, že v súvislosti s riešením „otázky, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu”, nerobí v princípe   rozdiel   medzi procesným   postupom   spočívajúcim   v   prerušení   konania,   počas ktorého „sa nevykonávajú pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona” (§ 111 ods. 1 prvá veta OSP), ale sa vyčkáva na odpoveď, ktorá na túto otázku bude daná v inom konaní, a procesným   postupom   spočívajúcim   v   „inom   vhodnom   opatrení”,   v prípade   ktorého sa konanie   bez   jeho   prerušenia   zameriava   aj   na   riešenie   takejto   otázky   ako   predbežnej otázky, ponecháva všeobecnému súdu istú voľnosť pri voľbe tohto procesného postupu, to ešte   neznamená,   že   táto   voľnosť   je   bez   obmedzenia   a ústavným   súdom nekontrolovateľná.

Vo veci   sp.   zn.   I.   ÚS   142/04   ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uviedol,   že   ak   bolo konanie   pred všeobecným   súdom   prerušené   z obligatórnych   dôvodov   vyplývajúcich z ustanovenia § 109 ods. 1 OSP, kým tieto dôvody trvajú, nemôže dochádzať ku zbytočným prieťahom. Tieto konania nie sú spôsobilým predmetom zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy.   Naproti   tomu   v prípade   konaní   prerušených   z fakultatívnych   dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 109 ods. 2 OSP musí ústavný súd skúmať, či nečinnosť všeobecného súdu je dôvodná, teda či nebolo jeho povinnosťou pokračovať v konaní.

Aj   ustanovenie   §   109   ods.   2   písm.   c)   OSP,   tak   ako   napokon   každé   zákonné ustanovenie, sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Keďže   zo   žiadneho   ustanovenia   ústavy   nemožno   vyvodiť,   že   prerušením   konania   jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl.   48   ods.   2   ústavy,   musí   sa   všeobecný   súd   pri   uplatňovaní   procesného   postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP riadiť preto i požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku ústavy a ktorá... ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (I. ÚS 21/00).

S poukazom na svoju už citovanú ustálenú judikatúru ústavný súd hodnotí obranu okresného   súdu   spočívajúcu   v názore,   že „v   prípade   právoplatne   prerušeného   konania nemôže vo veci dochádzať k prieťahom v konaní okrem prípadu, ak by dôvod, pre ktorý je konanie prerušené medzičasom odpadol“, ako nedôvodnú.

Obrana   sťažovateľky   ako   odporkyne   v posudzovanom   konaní   okresného   súdu sa zakladala na tvrdení o neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve, ktorej existencia mala viesť k nahradeniu vyhlásenia vôle uzavrieť kúpnu zmluvu. Otázka platnosti zmluvy o budúcej zmluve sa tak stala v konaní okresného súdu otázkou predbežnou. Keď okresný súd zistil, že prebieha súvisiace trestné konanie, v ktorom sa zisťuje pravosť tej istej zmluvy o budúcej zmluve, resp. pravosť podpisov na nej sa nachádzajúcich, viedlo ho to k prerušeniu konania. Okresný   súd   tak   očakával,   že   vyriešenie   problému   pravosti   zmluvy   a podpisov   na   nej v trestnom konaní prinesie aj prejudícia v civilnom konaní.

Ústavný súd je toho názoru, že v naznačenej procesnej situácii prerušenie konania okresným   súdom   samo   osebe   bolo   vhodným   krokom   a zohľadňovalo   nielen   snahu o spravodlivé rozhodnutie, ale rešpektovalo aj zásadu procesnej ekonómie. Rovnaký názor však ústavný súd nezdieľa, pokiaľ ide o postup okresného súdu po prerušení konania.

Sťažovateľka   okresnému   súdu   viackrát   navrhla   pokračovanie   v spornom   konaní, pričom uviedla viacero dôvodov, ktoré by podľa jej názoru aj v prípade potvrdenia pravosti zmluvy   o budúcej   zmluve   a podpisov   na   nej   sa   nachádzajúcich   v súvisiacom   trestnom konaní museli viesť buď k záveru o neplatnosti problematickej zmluvy o budúcej zmluve, alebo k zamietnutiu návrhu vymedzujúceho predmet konania, teda nahradenie vyhlásenia vôle uzavrieť kúpnu zmluvu (išlo o tvrdenie sťažovateľky o rozpore predmetnej zmluvy s dobrými   mravmi   a   o existencii   skutočností   o naplnení podmienok   uvedených   v   §   50a ods. 3 Občianskeho zákonníka).

Prirodzene,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   zasahovať   do rozhodovacej   právomoci všeobecného   súdu   (v   tomto   prípade   okresného   súdu)   a   výrok   tohto   nálezu   nie   je rozhodnutím o dôvodnosti uvedených tvrdení sťažovateľky, ktoré majú privodiť zamietnutie návrhu navrhovateľky v spornom konaní. Okresný súd však na tieto tvrdenia sťažovateľky v uznesení   o   zamietnutí   jej   návrhu   na   pokračovanie   v   konaní   nereagoval   spôsobom, ktorý by   nasvedčoval   tomu,   že   sa   so   zákonnými   podmienkami   ďalšieho   pokračovania v prerušenom konaní (§ 111 ods. 2 OSP) vysporiadal spôsobom dôsledne rešpektujúcim ústavou požadovanú kvalitu súdnej ochrany účastníka konania. V odôvodnení uznesenia č. k. 11 Cb 108/2003-181 okresný súd k tvrdeniam sťažovateľky iba uviedol, že „sumár dôkazov a právnych tvrdení účastníkov v konaniach neumožňuje bez posúdenia pravosti spochybnenej zmluvy o budúcej zmluve rozhodnúť o návrhu navrhovateľa na nahradenie prejavu   vôle“, bez   toho,   aby   sa   zaoberal   jednotlivo   dôvodmi,   ktoré   pre   pokračovanie v konaní sťažovateľka ako odporca v konaní tvrdila.

Okresný súd tak neposúdil dôsledne prípadné odpadnutie prekážok, pre ktoré bolo konanie prerušené, hoci v danej procesnej situácii poznajúc tvrdenia sťažovateľky bolo jeho úlohou   aktívne   pristúpiť   k poskytovaniu   súdnej   ochrany   sťažovateľky   ako   účastníka konania. Namiesto toho okresný súd pasívne vyčkával na právoplatné ukončenie trestného konania,   resp.   na   doručenie   spisu   z tohto   konania,   a to   napriek   návrhom   sťažovateľky, z ktorých jednoznačne vyplývalo, že právoplatný výsledok súvisiaceho trestného konania, ba   ani   výsledky   dovtedajšieho   dokazovania   v trestnom   konaní   vôbec   nemusia   dávať dostatočné odpovede na prejudiciálnu otázku platnosti spornej zmluvy o budúcej zmluve, a že teda   tento výsledok   vôbec nemusí v prerušenom   konaní vylúčiť potrebu posúdenia otázok,   ktoré   už   sťažovateľkou   v návrhoch   na   pokračovanie   v konaní   boli   nastolené a ktoré možno   posúdiť   bez   akejkoľvek   závislosti   na   priebehu   a výsledkoch   súvisiaceho trestného   konania.   Takýto   postoj   okresného   súdu   už   bol   podľa   názoru   ústavného   súdu v rozpore   s požiadavkami   procesnej   ekonómie,   ktorá   bola   v   danom   prípade   stelesnená aj v požiadavke čo najrýchlejšieho poskytnutia súdnej ochrany účastníkom konania.

Ústavný súd uzatvára, že postup okresného súdu   po prerušení konania, a hlavne po doručení návrhov sťažovateľky na pokračovanie v konaní, bol v rozpore s požadovanou úrovňou   ústavne   zaručenej   kvality   poskytovania   súdnej   ochrany   účastníkovi   konania, pričom   nedostatky   tohto   postupu   sa   v   konkrétnych   okolnostiach   prejavili   v   porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov, pretože toto   základné   právo   je   konkretizáciou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   tak, ako to vyplýva zo systematiky siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti   navrhla   takéto   rozhodnutie,   preto   ústavný   súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu). Úlohou okresného súdu po nadobudnutí právoplatnosti tohto nálezu ústavného súdu bude dôsledné   posúdenie   tvrdení   opakovane   uvádzaných   sťažovateľkou   v   jej   návrhoch na pokračovanie   v konaní,   a to   z hľadiska   zistenia,   či   neodôvodňujú   jednoznačný   záver o prejudiciálnej   otázke   platnosti   spornej   zmluvy   o budúcej   zmluve,   prípadne   dokonca aj o merite prerokovávanej veci.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia nepožiadala, ústavný súd jej finančné zadosťučinenie nepriznal.

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V podanej   sťažnosti   si   sťažovateľka   uplatnila   nárok   na   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 9 340 Sk bez bližšej špecifikácie.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. M.   V.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) a stanovisko.

Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov   iba za prvé dva   úkony právnych služieb   vzhľadom   na   to,   že   v stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu   13.   júla   2009 nie sú uvedené   žiadne   nové   skutkové   okolnosti,   prípadne   právne   názory,   ktoré   by   mali akýkoľvek vplyv na výrok tohto nálezu.

Príprava zastupovania, ako aj písomné podanie (sťažnosť) ako úkony právnej služby boli   vykonané   v roku   2008.   Podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 19 076 Sk za úkony v roku 2008), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2008 odmenu v sume 3 176 Sk. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál za dva úkony právnej pomoci, teda dvakrát 190 Sk. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 € (bod 3 výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009