znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 136/08-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   novembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti JUDr. T. P., JUDr. K. M. P. a K. P., všetky bytom Ž., zastúpených advokátom JUDr. M. S., Advokátska kancelária, Č., vo veci namietaného porušenia ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 161/03 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. T. P., JUDr. K. M. P. a K. P. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Martin   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 161/03   p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn 14 C 161/03 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   JUDr.   T.   P.,   JUDr.   K.   M.   P.   a K.   P. p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie v sume po 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Martin   p o v i n n ý   zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Martin j e   p o v i n n ý uhradiť JUDr. T. P., JUDr. K. M. P. a K. P. trovy   právneho   zastúpenia   v sume   11 908,   50   Sk   (slovom   jedenásťtisícdeväťstoosem slovenských   korún   a päťdesiat   halierov)   na účet   ich   právneho   zástupcu   JUDr.   M.   S., Advokátska kancelária, Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 136/08-11   z 29.   apríla   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. T. P., JUDr. K. M. P. a K. P., všetky bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 161/03.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadrila a zároveň oznámila, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa   § 30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti,   a aby   ústavnému   súdu   zaslala   súdny   spis.   Predsedníčka   okresného   súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 534/08 zo 16. júna 2008 (doručenom ústavnému súdu 30. júna   2008)   okrem   podrobného   prehľadu   procesných   úkonov   vykonaných   vo   veci uviedla: „Na základe uvedenej chronológie úkonov konštatujem, že čo do celkovej doby konania je sťažnosť na prieťahy v konaní opodstatnená. Pokiaľ ide o konanie na Okresnom súde Martín, subjektívne prieťahy vo veci som nezistila.

Napriek skutočnosti, že od pojednávania konaného dňa 26. 10. 2006 nebolo vytýčené ďalšie   pojednávanie,   súd   v tomto   konaní   nebol   nečinný.   Súd   vykonal   a vykonáva od posledného   pojednávania   prípravu   ďalšieho   pojednávania   tak,   aby   toto   mohlo   byť vykonané účelne, v rámci tejto činnosti okrem odbornej prípravy sudcu na riešenie veci /právne   náročnej/   zhromažďuje   dôkazy,   ktoré   je   nevyhnutné   vykonať   pre   rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ navrhovateľky poukazujú na prieťahy v dôsledku rozhodnutia OS v Martine, ktorým   prerušil   konanie,   súd   bol   takého   právneho   názoru,   že   sú   naplnené   zákonné predpoklady v zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 písm. č/ OSP na prerušenie konania. Podľa   nášho   názoru   súd   z objektívnych   dôvodov   (zabezpečovanie   dôkazov,   ktoré tvoria   predmet   ochrany   utajovaných   skutočností)   nemohol   vo   veci   rozhodnúť   skôr.   Po právnej stránke je spor zložitý, vyžadujúci si predloženie viacerých dôkazov.“

V závere vyjadrenia predsedníčka okresného súdu súhlasila, aby ústavy súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateliek vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu zo 14. júla 2008 okrem iného uviedol: „Sám Okresný súd v Martine v konaní 14C 161/03 konštatuje,   čo   do   celkovej   doby   konania   opodstatnenosť   našej   sťažnosti.   Nie   je   pritom rozhodujúce pri posudzovaní zbytočných prieťahov v konaní a neprimeranej dĺžky konania, ktoré   je   nepochybne   v konkrétnom   prípade   daná,   či   prípadné   prieťahy   boli   spôsobené subjektívnym alebo objektívnym faktorom, pretože štátna moc ako celok má byť garantom ochrany práv jednotlivca, t.j. poskytnúť ochranu i právu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Pokiaľ   aj   bol   okresný   súd   takého   právneho   názoru,   že   sú   naplnené   zákonné predpoklady v zmysle ustanovenia § 109 ods. 2, písm. c) O.s.p. na prerušenie konania, je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že následne odvolací súd neuznal opodstatnenosť tohto prerušenia....“

Právny   zástupca   vo   vyjadrení   ďalej   oznámil   ústavnému   súdu,   že   sťažovateľky súhlasia s upustením od ústneho pojednávania a uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 908,50 Sk.

Z obsahu podaní účastníkov konania a zo súdneho spisu okresného súdu ústavný súd okrem iného zistil, že

- návrh na ochranu osobnosti bol podaný 14. januára 2003 Okresnému súdu Žilina,

- v období od 13. februára 2003 do 13. novembra 2003 rozhodovali príslušné súdy o vylúčení sudcov   Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline a spis bol napokon 29. decembra   2003   doručený   okresnému   súdu,   ktorý   sa   stal   príslušným   vo   veci   konať a rozhodnúť,

- od prevzatia spisu okresný súd vykonal niekoľko obligátnych úkonov vo vzťahu k účastníkom konania (výzva na vyjadrenie odporcu, výzva na zaplatenie súdneho poplatku) a tiež procesné úkony spojené s vylúčením z prerokúvania a rozhodovania vo veci sudcov okresného   súdu   a 15.   apríla   2004   nariadil   pojednávanie   na   9.   júl   2004,   ktoré   bolo z dôvodov na strane odporcu odročené,

- ďalšie pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť 19. novembra 2004, okresný súd odročil pre ospravedlnenú neúčasť navrhovateliek,

- v období   medzi   uvedenými   termínmi   pojednávaní   okresný   súd   plynulo zabezpečoval podklady na rozhodnutie vo veci,

- okresný súd prerušil konanie uznesením zo 7. marca 2005, ktoré bolo na základe odvolania navrhovateliek zrušené uznesením Krajského súdu v Bratislave z 28. apríla 2006,

- pojednávanie nariadené na 26. október 2006 bolo odročené na neurčito za účelom zabezpečenia   listinných   dôkazov   a 11.   marca   2008   okresný   súd   nariadil   termín pojednávania na 24. september 2008.

Navyše ústavný súd zistil, že ostatné pojednávanie bolo odročené na 18. november 2008 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).  

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Z hľadiska prvého kritéria, či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke, ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   predmet   posudzovaného   konania,   ktorým   je rozhodovanie o nároku na ochranu osobnosti, možno vec považovať za skutkovo zložitú, keďže si vyžaduje uskutočniť časovo náročné dokazovanie. Ústavný súd zároveň musel pri posudzovaní   doterajšej   dĺžky   konania   brať   do   úvahy   aj   skutočnosť,   že   príslušnosť okresného súdu (ale aj odvolacieho súdu) bola delegovaná nadriadenými súdmi po tom, ako z konania   a   rozhodovania   vo   veci   boli   vylúčení   sudcovia   súdov   obidvoch   stupňov sídliacich v Žiline. Potrebné opatrenia organizačného charakteru súvisiace s príslušnosťou súdov   v tomto   prípade   nepochybne   prispeli   k predĺženiu   konania,   avšak   túto   okolnosť nemožno   pripočítať   na   vrub   ani   jednému   z účastníkov   konania   pred   ústavným   súdom. Z právneho hľadiska ústavný súd nepovažuje predmetné konanie za zložité.

  2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní   pred   súdom   došlo   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   k   porušeniu   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateliek v danom prípade nemalo vplyv na predĺženie konania, bolo aktívne a súčinnostné. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti neuviedol, že by správanie sťažovateliek prispelo k predĺženiu konania v danej veci.

3.   Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k neodôvodneným prieťahom, vzal do úvahy okolnosti   prípadu   a   zistil,   že   i   keď   okresný   súd   vykonával   úkony   v zásade   priebežne, efektívnosť jeho úkonov však nesmerovala k včasnému rozhodnutiu vo veci.

Ako   nesústredený   a neefektívny   ústavný   súd   hodnotí   postup   okresného   súdu v súvislosti   s prerušením   konania.   Zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že okresný   súd   uznesením   č.   k.   14   C   161/03-273   zo   7.   marca   2005   prerušil   konanie do právoplatného   skončenia   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava   III pod sp. zn. 27   C   11/00   a 27   C   56/00.   Proti   tomuto   uzneseniu   sťažovateľky   podali v zákonnej lehote odvolanie. Dňa 6. apríla 2005 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Trnave, ktorý spis vrátil okresnému súdu 12. mája 2005 ako predčasne predložený s tým, že príslušným rozhodovať o odvolaniach proti okresnému súdu je Krajský súd v Žiline. Okresný súd následne 19. mája 2005 spis predložil Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd v Žiline predložil spis 18. júla 2005 na rozhodnutie o vylúčení jeho sudcov   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky rozhodol 26. júla 2005 o vylúčení sudcov Krajského súdu v Žiline, v dôsledku čoho bol spis predložený   23.   augusta   2005   Krajskému   súdu   v Bratislave,   ktorý   uznesením č. k. 6 Co 306/05-292   z 28.   apríla 2006   odvolaním napadnuté   uznesenie   okresného   súdu o prerušení konania zrušil a súdny spis doručil okresnému súdu 6. júla 2006. Ďalší procesný úkon   vo veci   uskutočnil   okresný   súd   5.   septembra   2006,   keď   požiadal   Okresný   súd Bratislava III o zapožičanie spisov.

V zmysle ustanovení § 109 ods. 2 písm. c), § 167, § 169 ods. 3 a § 202 ods. 3 OSP súd fakultatívne preruší konanie, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. O prerušení konania rozhoduje súd uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie.

Krajský   súd v Bratislave,   ktorý   svojím uznesením zrušil   odvolaním sťažovateliek napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   o prerušení   konania,   v odôvodnení   okrem   iného uviedol, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, pretože v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 27 C 11/00 a 27 C 56/00 sa vedie konanie o ochranu osobnosti proti iným účastníkom   konania,   na   inom   skutkovom   základe   a tieto   konania   nemajú   žiaden   vzťah k uplatnenej žalobe v tomto konaní. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení ďalej uviedol, že tvrdenia súdu prvého stupňa (okresného súdu) v dôvodoch jeho rozhodnutia v tom, že predmetné konania vychádzajú z rovnakého skutkového základu, preto nemožno považovať za správne.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   sa   nemožno   stotožniť ani so   zdôvodnením okresného   súdu   týkajúcim   sa   zásad   hospodárnosti   a výsledkov   konaní   vedených na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 27 C 11/00 a 27 C 56/00, a to najmä vzhľadom na tvrdené výsledky dokazovania, ktoré môžu mať podľa názoru okresného súdu význam pre   rozhodnutie   v tomto   konaní,   keďže   v uvedených   konaniach   sa   podľa   názoru odvolacieho súdu nerieši otázka, ktorá by z procesného hľadiska mohla mať význam pre rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   v tomto   konaní,   pretože   v týchto   konaniach   ide o samostatné a odlišné nároky založené na inom skutkovom základe, ktoré spolu vzájomne nesúvisia, a to aj s ohľadom na predmet sporu a odlišných účastníkov konania.

Čo sa týka prerušenia konania, ústavný súd zastáva názor, že ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený, a treba ho posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú zásadne lepšie predpoklady než ústavný súd všeobecné   súdy,   odhliadnuc   od   princípu   subsidiarity,   ktorým   sa   riadi   jeho   vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd, ak je to nevyhnutné, sám neposudzoval   vhodnosť   a   účelnosť   zvoleného   procesného   postupu.   To   však   ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a že je ústavným súdom nekontrolovateľná. Aj ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP, tak ako napokon každé zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd v tejto súvislosti a za situácie, keď okresný súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky na prerušenie konanie v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP, a predmetné konanie uznesením prerušil, pričom odvolací súd na základe odvolania sťažovateliek toto uznesenie   zrušil   s odôvodnením,   že   na   prerušenie   konania   v čase   rozhodovania   neboli splnené zákonné predpoklady, konštatuje, že tento postup okresného súdu treba hodnotiť ako   jeho neefektívnu a nesústredenú   činnosť   a   uvedené   obdobie,   v ktorom   okresný   súd v dôsledku   svojho   rozhodnutia   o prerušení   konania   nekonal, je teda   obdobím,   v ktorom dochádzalo   k zbytočným   prieťahom.   V konečnom   dôsledku   tak   došlo   aj   k porušeniu základného práva sťažovateliek zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Za tohto stavu ústavný súd nemôže obdobie (od 7. marca 2005, keď okresný súd uznesením konanie prerušil, do 5. septembra 2006, keď po zrušení uznesenia o prerušení konania odvolacím súdom vo veci vykonal ďalší procesný úkon, t. j. približne 18 mesiacov), ktoré je s týmto vecne nesprávnym prerušením konania spojené, uznať za procesný postup zodpovedajúci požiadavke v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru, t. j. požiadavke prerokovať vec bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Na základe uvedeného ústavný súd uvedené obdobie posúdil ako zbytočný prieťah, v dôsledku ktorého dochádzalo v napadnutom konaní k porušeniu sťažovateľkami označených práv.

O nesústredenom   postupe   okresného   súdu   svedčí   aj   skutočnosť,   že   po   prerušení konania a podaní odvolania sťažovateliek okresný súd predložil súdny spis Krajskému súdu v Trnave, ktorý ho následne okresnému súdu vrátil ako predčasne predložený s tým, že vo veci nie je príslušný rozhodnúť.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy aj tú skutočnosť, že predmetom namietaného   konania   je   rozhodovanie   o   nároku   na   ochranu   osobnosti,   pričom   konanie sa začalo   14.   januára   2003   (okresnému   súdu   bola   vec   na   prerokovanie   a rozhodnutie prikázaná   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   z 13.   novembra   2003,   súdny   spis   bol doručený   29.   decembra   2003)   a do   času   rozhodovania   ústavného   súdu   nebolo   vo   veci vydané meritórne rozhodnutie (5 rokov a 9 mesiacov). Spory o ochranu osobnosti sú podľa názoru ústavného súdu svojou povahou mimoriadne citlivé už aj z toho dôvodu, že smerujú k ochrane základného práva upraveného v čl. 19 ods. 1 ústavy, pričom rozhodnutia súdov v takýchto sporoch môžu spravidla efektívne naplniť svoj účel len vtedy, ak sú vydané v primeranom   čase   od   podania   žaloby.   Čím   je   čas   od   podania   žaloby   po   právoplatné rozhodnutie vo veci dlhší, tým viac je, práve v sporoch o ochranu osobnosti, nižšia miera jeho efektivity (II. ÚS 131/03). Preto okresný súd mal venovať veci zvýšenú starostlivosť a organizovať svoj procesný postup tak, aby bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň sťažovateľky obrátili so žiadosťou o rozhodnutie (I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Vychádzajúc z uvedeného a celkovej dĺžky konania pred okresným súdom ústavný súd   dospel   k   názoru,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 161/03 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (1. bod výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.   14   C   161/03   v ďalšom   období   konal   bez   zbytočných   prieťahov   (2.   bod   výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľky v sťažnosti žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk pre každú z nich.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, ako aj skutočnosti súvisiace s delegovaním príslušnosti konajúcich súdov, zložitosť veci a povahu prerokovanej   veci,   ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania,   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume po 40 000 Sk pre každú sťažovateľku primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (3. bod výroku nálezu). Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel (5. bod výroku nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastúpením advokátom   JUDr.   M.   S.   v konaní   pred   ústavným   súdom,   ktorý   ich   vyčíslil   v sume 11 908,50 Sk (za tri úkony právnej služby).

Pri určení výšky náhrady trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk, a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2008 patrí odmena v sume 3 176 Sk a k tomu režijný paušál 190 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon sa znižuje o 20 % v súlade   s   § 13   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   pretože   išlo   o   spoločné   úkony pri zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“.   Takto   za   jeden   právny   úkon   pre   jednu sťažovateľku patrí odmena 2 541 Sk a 190 Sk režijný paušál, spolu trovy 2 731 Sk. Trom sťažovateľkám   za   tri   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2008   v   súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky patrí úhrada trov v celkovej sume 24 579 Sk bez DPH.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľky   si   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby a tieto trovy vyčíslili v   celkovej   sume   11 908,   50   Sk   (vrátane   DPH),   ústavný   súd   im   priznal   náhradu   trov právneho zastúpenia v požadovanej výške, tak ako to je uvedené vo 4. bode výroku tohto rozhodnutia.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2008