znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 136/05-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť V. L., t. č. vo väzbe, v ktorej namieta porušenie jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 13 ods. 4 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 T 392/03 z 15. februára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2005 doručená sťažnosť V. L., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 13 ods. 4 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 4 T 392/03 z 15. februára 2005.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 T 392/03 z 15. februára 2005 rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa ako obvineného do 22. augusta 2005. Svoje rozhodnutie najvyšší súd vo vzťahu k trvaniu dôvodov väzby sťažovateľa   odôvodnil   nasledovne: „(...)   Dôvod   tzv.   útekovej   väzby   podľa   §   67   ods.   1 písm. a) Tr. por. u obvineného V. L. podľa zistenia najvyššieho súdu zakladá skutočnosť, že obvinený je cudzinec, ktorý sa na území Slovenska zdržiaval bez povolenia. Je stíhaný pre trestnú   činnosť,   za   ktorú   mu   hrozí   vysoký   trest   odňatia   slobody.   Uvedené   okolnosti opodstatňujú   záver   o dôvodnosti   obavy,   že by   ušiel   alebo sa skrýval,   aby   sa   tak   vyhol trestnému stíhaniu a prípadnému trestu, ktorého uloženie mu hrozí. (...)“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že jeho väzba trvá už viac ako 24 mesiacov a   do   dnešného   dňa   sa   v uvedenej   veci   neuskutočnilo   hlavné   pojednávania.   Postupom orgánov činných v trestnom konaní v uvedenom prípade sa podľa sťažovateľa porušuje jeho právo ako obvineného byť súdený v primeranej lehote a jeho právo byť prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru. V uvedenom konaní sa podľa sťažovateľa ani „(...) nedbá sa na podstatu a zmysel pri obmedzení základných práv a slobôd zo znenia čl. 13 ods. 4) Ústavy Slovenskej Republiky (...)“.

Sťažovateľ   sa   uznesením   najvyššieho   súdu   cíti   byť   poškodený   a znevýhodnený, pretože nesúhlasí s odôvodnením uvedeného rozhodnutia, v ktorom podľa neho najvyšší súd vyslovil právny názor, ktorý je predčasný a je teda v rozpore s prezumpciou neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy. V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby „sa zotrvanie mojej osoby (sťažovateľa) vo   výkone   väzby   opätovne   prejednalo   a rozhodlo   s výsledkom rozhodnutia o prepustení mojej osoby z výkonu väzby v dôsledku pominutia dôvodu väzby zo znenia § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti požiadal, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 T 392/03 z 15. februára 2005 o predĺžení jeho väzby do 22. augusta 2005 došlo k porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, podľa ktorého každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť hneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu   splnomocnenú zákonom   na   výkon   súdnej   právomoci   a má   právo   byť   súdený v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa môže   podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Porušenie prvej záruky vyplývajúcej z tohto ustanovenia (práva byť predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu) evidentne v danom prípade nie je aktuálne, uvažovať preto možno len o možnosti porušenia záruky druhej (práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený na slobodu). Táto má za účel zabrániť, aby obvinený zostával vo väzbe príliš dlho pred rozsudkom, čiže ho ochraňuje pred neopodstatnene dlhou väzbou.

Právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru by mohla porušovať neopodstatnene dlhá   väzba.   Primeranosť   doby   trvania   väzby   sa   posudzuje   v každej   veci   podľa   jej osobitných   okolností,   pričom   podstatnými   sú   predovšetkým:   pretrvávanie   dôvodného podozrenia,   že   osoba   pozbavená   osobnej   slobody   spáchala   trestný   čin,   významné a dostatočné dôvody pre toto pozbavenie a osobitná starostlivosť (urýchlenie) príslušných orgánov pri vedení konania proti nej (napr. III. ÚS 7/00).

Ústavný súd súc viazaný návrhom sťažovateľa podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde,   aby   vyslovil,   že   k porušeniu   označeného   práva   sťažovateľa   došlo   napadnutým uznesením najvyššieho súdu o predĺžení väzby, musí konštatovať, že takýmto spôsobom nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva.

Právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru v časti týkajúcej sa primeranosti doby väzby   možno   porušiť   iba   v konaní trvajúcom   určitú   dobu   súhrnom   viacerých   právnych skutočností (najmä rozhodnutie, opomenutie a nečinnosť), ktoré majú spolu za následok neprimerane   dlhú   väzbu,   a nie   jedným   rozhodnutím,   ktoré   spravidla   takýto   následok nemôže mať (pozri III. ÚS 227/03).

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 15. februára 2005 došlo k predĺženiu väzby sťažovateľa do 22. augusta 2005. Takéto rozhodnutie je nevyhnutným titulom pre väzbu len do budúcnosti, v označenom období (teda nie pre väzbu, ktorá už bola vykonaná), za   predpokladu,   že   medzičasom   nedôjde   k prepusteniu   sťažovateľa   z nej   zákonne prípustným spôsobom. Samotným napadnutým uznesením najvyššieho súdu teda nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho práva byť súdený v primeranej lehote podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Sťažovateľ sa domáhal aj vyslovenia porušenia svojho práva byť prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru. Uvedené právo v sebe zahrňuje možnosť, a nie právny nárok   na   prepustenie   počas   konania   bez   ohľadu   na   splnenie   zákonných   podmienok. V uvedenom   prípade   však   najvyšší   súd   nezistil   splnenie   podmienok   na   prepustenie sťažovateľa, a preto rozhodol o predĺžení jeho väzby.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti teda možno konštatovať, že v predmetnom konaní nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho práva byť súdený v primeranej lehote podľa čl. 5   ods.   3   dohovoru,   ako   ani   k porušeniu   jeho   práva   byť   prepustený   počas   konania podľa tohto ustanovenia. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti taktiež namietal, že v predmetnom konaní „(...) nedbá sa na podstatu a zmysel pri obmedzení základných práv a slobôd zo znenia čl. 13 ods. 4) Ústavy Slovenskej Republiky (...)“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   podstata   a zmysel   ďalšieho   pozbavenia   osobnej slobody   sťažovateľa   (čl.   13   ods.   4   ústavy)   vyplýva   z dôvodov   rozhodnutia   najvyššieho súdu, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

II.3. Sťažovateľ napokon namietal, že uznesením najvyššieho súdu z 15. februára 2005 bol porušený princíp prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, pretože najvyšší súd   v odôvodnení   uvedeného   rozhodnutia   vyslovil   právny   názor,   ktorý   je   podľa   neho predčasný.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   dôvody   uvedené   v rozhodnutí   najvyššieho   súdu z 15. februára 2005 neporušujú princíp prezumpcie neviny – vyjadrujú iba obavu spojenú so vzneseným   obvinením   a podanou   obžalobou   a nie   sú už   vopred   vytvoreným   názorom najvyššieho súdu o vine sťažovateľa. Sťažnosť sťažovateľa bolo preto potrebné aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Z dôvodov uvedených v častiach II.1., II.2. a II.3. tohto uznesenia ústavný súd podľa §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. mája 2005