znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 136/04-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2004 doručená sťažnosť M. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave (ďalej len „polícia“).

K porušeniu   sťažovateľkinho   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   došlo   podľa   jej tvrdenia nasledovným, ňou opísaným spôsobom. Sťažovateľkina matka Ing. A. M. podala 26. februára 1999 Obvodnému oddeleniu Policajného zboru Bratislava – Petržalka trestné oznámenie na sťažovateľkinho otca Ing. D. M. pre trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 213 Trestného zákona, pretože si voči sťažovateľke a jej bratovi A. od septembra neplnil súdom stanovenú vyživovaciu povinnosť a v čase podania podnetu dosiahol jeho dlh na výživnom 33 000 Sk. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava – Východ začalo 21. marca 2003, teda asi 1400 dní po podaní trestného oznámenia, uznesením č. ČVS: ORP-301/2000Bla stíhať Ing. D. M., B. pre trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 213 Trestného   zákona.   Sťažovateľkina   matka   podala   13.   januára   2004   ministrovi   vnútra Slovenskej republiky sťažnosť na prieťahy vo vyšetrovaní uvedenej veci. Odpovedala jej na ňu   polícia   listom   zo   14.   februára   2004   sp.   zn.   Č.   p.:   KRP-56/K-Sť-04   Zn,   ktorým   jej bolo oznámené, že vo veci sú kompetentné orgány prokuratúry.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej práva a práva jej brata A.   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a aby   im   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie 300 000 Sk.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažnosť   je zjavne neopodstatnená,   ak opísaným konaním   orgánu   štátu   nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva alebo slobody. „O zjavnej neopodstatnenosti podnetu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu vôbec   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil navrhovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.“ (I. ÚS 66/98)

Polícia   porušila   podľa   sťažovateľky   jej   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   nesprávnym vybavením podania jej matky z 12. januára 2004, a nie samotným pomalým postupom pri vybavovaní   trestného   oznámenia   podaného   sťažovateľkinou   matkou   na   sťažovateľkinho otca. Polícia totiž konala len o tomto podaní jej matky, a nie v samotnom trestnom stíhaní jej otca.

Sťažovateľkou opísaným skutkovým stavom jej nebola odopretá možnosť domáhať sa ochrany svojich práv, čiže nebolo porušené jej právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo polícia listom č. k. KRB-56/K/sť.-04 Zn správne informovala sťažovateľku, že v jej prípade nie orgány Policajného zboru, ale orgány prokuratúry môžu a sú povinné poskytnúť jej ochranu pred porušením jej práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka a hlavne jej matka   mali   a stále   majú   možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   pred   prípadným pomalým vybavovaním (nečinnosťou pri vybavovaní) trestného oznámenia sťažovateľkinej matky   pred   orgánmi   prokuratúry,   a to   podľa   §   17   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, § 158 ods. 3 a § 167 Trestného poriadku.

Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti nemožno odstrániť. Preto ústavný súd nevyzýval sťažovateľku   na   odstránenie   ďalších   nedostatkov   jej   sťažnosti   (napr.   na   predloženie splnomocnenia   pre advokáta podľa   § 20 ods.   2 zákona o ústavnom   súde)   a neriešil   ani otázku jej aktívne procesnej legitimácie v konaní pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004