znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 136/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť S. B., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., A. k., P., pre namietané porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 10 C 187/00-90 z 11. septembra 2001, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 716/01-113 z 29. novembra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2003 doručená   sťažnosť   S.   B.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. I. J., A. k., P., doplnená na základe výzvy ústavného súdu z 15. apríla 2003 právnym zástupcom sťažovateľa 20. mája 2003.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu namietal, že bol na svojich právach   ukrátený   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 10   C   187/00-90   z 11.   septembra   2001,   ktorým   mu   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť bývalému   zamestnávateľovi   4   000   Sk   z titulu   náhrady   škody   v lehote   troch   dní od právoplatnosti   rozhodnutia,   ako   aj   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 2 Co 716/01-113 z 29. novembra 2002, ktorým krajský súd potvrdil v odvolacom konaní rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 187/00-90 z 11. septembra 2001.

Predmetom   konania   bola   žaloba   bývalého   zamestnávateľa   sťažovateľa,   ktorou   sa domáhal   zaplatenia   18   042   Sk   ako   náhrady   škody,   ktorú   mu   mal   sťažovateľ   spôsobiť vyhotovením   výrobnej   dokumentácie   na   výrobu   dvojkrídlových   balkónových   dverí v rozpore   s podkladmi   predloženými   mu   obchodným   zástupcom   na   základe   zákazky č. 90/99, v dôsledku čoho došlo k vyrobeniu balkónových dverí, ktoré nespĺňali parametre podľa   požiadaviek   zákazníka,   ktorý   predmetný   výrobok   reklamoval,   čo   žalobca   ako odôvodnenú reklamáciu uznal.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol, že na základe vykonaného dokazovania   výsluchom   účastníkov,   oboznámením   pracovnej   zmluvy   medzi   účastníkmi konania,   vyúčtovania   náhrady   škody,   záznamu   z rokovania   škodovej   komisie,   výzvy na náhradu škody, výrobnej dokumentácie č. 007/99 a ponuky pre objekt č. zákazky 90/99, náčrtu   obchodného   zástupcu   k zákazke   č.   90/99,   potvrdenia   o príjme   žalovaného, špecifikácie náhrady škody, faktúry o predaji chybného výrobku, výdajkového lístka č. 1/21 a ostatného   spisového   materiálu mal   za   nepochybne preukázané, že   chybou   žalovaného (sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom) došlo k vypracovaniu nesprávnej výrobnej dokumentácie, ktorá nesúhlasila s predloženými podkladmi obchodného zástupcu, takže jej využitím pri výrobe finálneho výrobku neboli splnené požiadavky zákazníka, čím došlo ku škode na strane žalobcu. Pri určení výšky náhrady škody okresný súd prihliadal k zisteniam, že ku škode došlo na základe ospravedlniteľnej chyby sťažovateľa, ktorému počas trvania pracovného pomeru nebol vytknutý zlý postoj k práci, resp. iné disciplinárne nedostatky. K námietkam právneho zástupcu sťažovateľa uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že vypracovanie výrobných   podkladov   pre   plastové   okná a dvere   patrilo k pracovnej náplni sťažovateľa a z predmetnej výrobnej dokumentácie k zákazke č. 90/99 vyplýva, že ju vypracoval sťažovateľ. Skutočnosť, že sťažovateľ nebol priamo zaškolený na vypracovanie výrobnej dokumentácie pre plastové okná, zohľadnil pri určovaní rozsahu náhrady škody.

K námietke   právneho   zástupcu   sťažovateľa   v odvolaní   proti   prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu o tom, že žalobca nepreukázal jeho zavinenie ani to, že údajne chybnú   konštrukciu   vyhotovil   a vyrobil,   krajský   súd   uviedol,   že   prvostupňový   súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní, a vec správne právne   posúdil.   Podľa   jeho   názoru   postupoval   prvostupňový   súd   správne,   pokiaľ   uznal nárok   žalobcu   čo   do   základu   vychádzajúc   z ustanovení   §   184   Zákonníka   práce,   a nie z ustanovenia § 172 Zákonníka práce, pretože zamestnanec (sťažovateľ) spôsobil škodu žalobcovi ako zamestnávateľovi z nedbanlivosti vyrobením nepodarku, za ktorý nemožno považovať   výlučne   vždy   iba   finálny   výrobok,   ale   napr.   aj   podkladovú   –   výrobnú dokumentáciu. Podľa krajského súdu postupoval okresný súd správne aj pri stanovení výšky náhrady škody, keď vzal do úvahy nielen skutočnú výšku škody žalobcu, ale zaoberal sa aj osobnými   a majetkovými   pomermi   žalovaného,   jeho   pomerom   k práci,   okolnosťami,   za akých došlo ku škode, a významom škody.  

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal,   že   oba   súdy   vo   svojich   rozhodnutiach: „(...) nedostatočne   zistili   skutkový   stav   a vyvodili   nesprávny   právny   záver,   (...).“ Podľa   jeho názoru   mu   v súdnom   konaní „nebolo   preukázané   zavinené   porušenie   pracovných povinností pri plnení (...) pracovných úloh vo funkcii konštruktéra kovových konštrukcií u žalobcu,   kde   bol   funkčne   zaradený.   Žalobca   nepreukázal   v konaní   jednak   zavinenie sťažovateľa   ale   ani   to,   žeby   mal   takúto   vadnú   konštrukciu   vyhotoviť.“ Sťažovateľ   sa domnieva, že pri posudzovaní jeho zodpovednosti „mali súdy skúmať, či sú splnené všetky zodpovedné predpoklady pre uplatnenie takéhoto nároku, ku ktorým patrí:

-protiprávny úkon

-vznik škody

-príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody

-zavinenie sťažovateľa ako zamestnanca žalobcu

-existencia pracovného pomeru

-ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo i priamej súvislosti s nimi tak, ako to vymedzuje ust. § 37 vykonávacieho predpisu k Zákonníku práce – nar. vl. č. 223/1988 Zb. v platnom znení“.

Následne sťažovateľ namietal nesprávnosť aplikácie § 184 Zákonníka práce (zákona č.   65/1965   Zb.   Zákonník   práce   v znení   neskorších   predpisov   platného   a účinného v rozhodnom období) oboma súdmi.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd rozhodol,   že   označenými   rozhodnutiami   oboch   súdov   bolo   porušené   jeho   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Žiadal taktiež zrušenie označených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu a náhradu trov konania pred ústavným súdom.  

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   namietal   v konaní   pred   ústavným   súdom   porušenie   svojho   práva na spravodlivé súdne konanie, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom   okresného súdu č.   k. 10 C 187/00-90   z 11.   septembra   2001,   ako   aj   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   2   Co 716/01-113 z 29. novembra 2002.

Z argumentácie,   ktorou   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   odôvodnil,   vyplýva,   že nespravodlivosť   konania   (resp.   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) vidí predovšetkým v tom, ako všeobecné súdy vyhodnotili dôkazy   vykonané   v priebehu   konania,   a v spôsobe,   akým   zistený   skutkový   stav   právne posúdili   (nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu   a vyvodenie   nesprávnych   právnych záverov).

Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu   zaručuje   čl.   6 ods. 1 dohovoru každému právo, aby o každom spore, ktorý sa týka jeho práv a povinností občianskej povahy, rozhodol súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené článkom 6 ods. 1, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu, ako aj o vedenie procesu. To všetko dohromady tvorí právo na spravodlivé prejednanie   veci   (Golder   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok   z 21.   februára   1975, séria A, č. 18, § 36).

Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru, ktorých porušenie však sťažovateľ vo svojej sťažnosti nenamietal.

Naopak, sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie malo dôjsť meritórnymi rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré sú podľa jeho názoru protizákonné v dôsledku nesprávnych skutkových a právnych záverov oboch súdov.  

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny   názor,   že   skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).

Vo   vzťahu   k právu   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, porušenie   ktorého   sťažovateľ   namietal,   by   preto   v uvedenom   kontexte   (vzhľadom na okolnosti   daného prípadu) prichádzala do   úvahy iba kontrola skutkových   a právnych záverov okresného súdu a krajského súdu v rozhodnutiach procesného charakteru. Záruky spravodlivosti konania v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru majú totiž procesný a inštitucionálny charakter a nezahŕňajú garanciu úspechu účastníka v konkrétnom konaní.

Po   oboznámení   sa   s obsahom rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   10   C   187/00-90 z 11. septembra 2001, ako aj s obsahom rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 716/01-113 z 29. novembra 2002 dospel ústavný súd k záveru, že oba súdy svoje rozhodnutia náležite odôvodnili. Súd prvého stupňa podrobne uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe vykonaného   dokazovania   za   preukázané,   o ktoré   dôkazy   oprel   svoje   skutkové   zistenia, akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   spravoval,   a náležite   odôvodnil   aj   použitie príslušných ustanovení právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Odvolací súd sa so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu stotožnil.

Z rozhodnutí všeobecných súdov je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tieto sa zaoberali   námietkami   a argumentáciou   sťažovateľa   ako   v prvostupňovom,   tak   aj v odvolacom konaní.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu nevyplýva   nič,   čo   by   svedčilo   o možnosti   porušenia   sťažovateľom   označeného   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2003