znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 136/02-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. októbra 2002 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Juraja   Babjaka a Eduarda   Báránya prerokoval sťažnosť J. Ch., bytom H., zastúpeného advokátom JUDr.   D.   Ch.,   Ž.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   priznaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 127/99, a takto

r o z h o d o l :

1.   Právo J. Ch. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 127/99   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 127/99   p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. Ch.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica p o v i n n ý   vyplatiť sťažovateľovi do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Banskej Bystrici je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. D. Ch., Advokátska kancelária, Ž., vo výške 7 994 Sk (slovom sedemtisícdeväťstodeväťdesiatštyri slovenských korún).

5. Sťažnosti J. Ch. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16.   augusta   2002   doručená   sťažnosť   J.   Ch.,   bytom   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. Ch., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 127/99 o jeho žalobe, ktorou sa domáhal náhrady škody na zdraví.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že podaním z 12. júla 1999 podal okresnému súdu žalobu proti firme MIJAS, spol. s r. o., Medený Hámor 25, Banská Bystrica. Sťažovateľ   utrpel   ťažký   pracovný   úraz,   v dôsledku   ktorého   sa   stal   trvale invalidným. S odstupom času listom zo 17. októbra 2000 urgoval na okresnom súde termín   pojednávania.   Urgenciu   zopakoval   listom   predsedníčke   okresného   súdu z 10. septembra 2001.

Predsedníčka   okresného   súdu   listom   z 20.   septembra   2001   uznala   prieťahy v konaní a uviedla, že konajúci sudca bol na prieťahy v konaní upozornený a vo veci bude v krátkej dobe určený termín pojednávania.

Napriek týmto urgenciám bol ďalším úkonom vo veci až list okresného súdu z 25. apríla 2002, ktorým bol právny zástupca sťažovateľa vyzvaný na vyjadrenie k stanovisku odporcu k žalobnému návrhu.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 27.   augusta   2002   bola   sťažnosť navrhovateľa   doplnená   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   19.   septembra   2002, pričom v závere žiadal, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že:

„Právo J. Ch. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručené čl. 48 odst. 2 Ústavy SR, nečinnosťou Okresného súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 7 C 177/99 (správne malo byť uvedené 7 C 127/99) porušené bolo.

J. Ch. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk, ktoré vyplatí Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR v lehote 1. mesiaca od vydania nálezu Ústavného súdu SR.

J. Ch. sa priznávajú trovy konania pred Ústavným súdom SR tak, ako budú vyčíslené, ktoré vyplatí Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, v lehote 1. mesiaca od vydania nálezu Ústavného súdu SR.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   listom   z 11.   októbra   2002 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, ktorá vo vyjadrení uviedla, že vo veci bol 14. júla 1999 podaný návrh, ktorý bol prijatý pod sp. zn. Nc 3530/99. Dňa 2. augusta 1999 bola vec prevedená do registra C. Dňa 18. marca 2002 bol doručený opis návrhu odporcovi - firme MIJAS, spol. s r. o., na vyjadrenie, ktorý 8. apríla 2002 požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie. Vyjadrenie odporcu bolo 23. apríla 2002 doručené právnemu zástupcovi žalobcu (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa). Žalobca sa   k   veci   vyjadril   listom   zo   6.   mája 2002.   Predsedníčka   okresného   súdu   zároveň uviedla,   že   vo   veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   7   C   127/99   došlo k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upraveného čl. 48 ods. 2 ústavy v období od 2. augusta 1999 do 18. marca 2002.

Predsedníčka   okresného   súdu   navrhla   v súlade   s ustanovením   §   30   ods.   2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustiť   od   ústneho pojednávania o prijatom návrhu, keďže vzhľadom na uvedené skutočnosti od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Právny zástupca sťažovateľa v liste z 18. októbra 2002 uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní. Zároveň si za úkony právnej služby účtoval: za dva úkony po 7 750 Sk a dva režijné paušály po 100 Sk, spolu 15 700 Sk, pričom sadzbu tarifnej odmeny   žiadal   zo   sumy   300   000   Sk,   t.   j.   z výšky   požadovaného   spravodlivého zadosťučinenia.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru pri rozhodovaní o občianskoprávnych nárokoch a záväzkoch alebo o trestnom obvinení je každá dotknutá osoba oprávnená na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej   veci   uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa   ktorého   v konaní   o každom   návrhu   pred   ústavným   súdom,   v ktorom navrhovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   (inú   právnu) ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky právne   prostriedky   ich   ochrany,   ktoré   sú   navrhovateľovi   dostupné   (I.   ÚS   1/97, I. ÚS 49/98).

Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 127/99 je preukázané, že v predmetnom konaní boli realizované úkony, ktoré opísala predsedníčka okresného súdu, a nie je účelné opätovne ich vymenovať.

Nemožno   sa   však   stotožniť   s tvrdením   predsedníčky   okresného   súdu, že k zbytočným prieťahom došlo v období od 2. augusta 1999 do 18. marca 2002, pretože k prieťahom došlo už od 12. júla 1999, keď bola žaloba podaná, a nie až od 2. augusta 1999, keď bola vec preradená z registra „Nc“ do registra „C“. K takémuto postupu nevidí ústavný súd racionálny dôvod.

Podanie účastníka bolo v zmysle ustanovenia § 42 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) prijaté a bolo zrejmé, že ide o občiansko-právne konanie, ktoré je vedené v registri „C“ okresného súdu.

Tento   neracionálny   postup   nebol   vyjadrením   predsedníčky   okresného   súdu objasnený   a senát   ústavného   súdu   považuje   za   zbytočné   prieťahy   aj   obdobie od 12. júla 1999 do 2. augusta 1999, keď došlo k zapísaniu žaloby do registra „C“ okresného súdu.

Zbytočné prieťahy vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 127/99 boli teda od 14. júla 1999 do 18. marca 2002, t. j. v dĺžke 32 mesiacov.

Navrhovateľ využil právne prostriedky, ktorých uplatnenie sa vyžaduje pred podaním   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom,   a podal   sťažnosť   na zbytočné prieťahy v konaní podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, čo však nezabezpečilo odstránenie stavu právnej neistoty vo veci, ktorou sa obrátil na okresný súd.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ   ide   o prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie o náhrade škody na zdraví súd hodnotí ako zložitú vec, kde pravdepodobne bude potrebné vyžiadať viacero znaleckých posudkov.

Pri kritériu „správanie“ sťažovateľa v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil žiadnu   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne   zohľadnená   na   ťarchu sťažovateľa   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

Sťažovateľ po podaní žaloby (14. júla 1999) listom zo 17. októbra 2000 urgoval vytýčenie   termínu   pojednávania.   Dňa   10.   septembra   2001   sťažovateľ   podal predsedníčke   okresného   súdu   sťažnosť   na   nečinnosť   súdu,   na   ktorú   reagoval podpredseda okresného súdu listom z 20. septembra 2001, kde uviedol, že sťažnosť je dôvodná, a upozornil na nečinnosť konajúceho sudcu.

Pokiaľ ide o tretie kritérium, a to „postup“ okresného súdu, je potrebné uviesť, že okresný súd nekonal od podania návrhu 14. júla 1999 do 18. marca 2002, keď boli vykonané prvé úkony, teda 32 mesiacov.

Ústavný   súd   teda   zistil,   že   nekonaním   okresného   súdu   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva došlo nekonaním okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 127/99, ústavný súd mu prikázal konať.

Sťažovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk. Svoj návrh odôvodnil tak, že podľa jeho názoru „konanie o náhradu škody na zdraví svojou povahou a najmä spôsobeným následkom by malo patriť medzi prioritné a čo najrýchlejšie prejednané“, nečinnosť vo veci súvisí s právnou neistotou a sťažovateľ sám,   ako   aj   jeho   rodina   sa   zavinením   žalovanej   strany   ocitli   v tiesnivej   sociálnej situácii, ktorá pretrváva doposiaľ. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ žiadal o vyplatenie spravodlivého zadosťučinenia, pričom povinnou stranou bude Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   citovaného   zákona   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a vyslovil porušenie jeho základného práva a prikázal okresnému súdu, ktorý jeho právo porušil, aby vo veci konal bez zbytočných   prieťahov.   Dovŕšením   opatrení   smerujúcich   zo   strany   ústavného   súdu k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   bolo   i priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia. Ústavný súd priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch. Ústavný súd vzal do úvahy stav, v akom sa sťažovateľ nachádza, t. j. jeho invaliditu, čo je v priamej súvislosti s predmetom sporu, zohľadnil, že jeho stav právnej neistoty má i sociálne dopady na jeho rodinu. Výšku zadosťučinenia stanovil ústavný súd najmä s ohľadom na zistené obdobie nečinnosti okresného súdu a na vyššie uvedené kritériá riešenia   zisteného   porušenia   základných   práv,   pričom   vychádzal   z danej   veci. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu nevyhovel.

Právny   zástupca   sťažovateľa   žiadal   ústavný   súd   o priznanie   trov   právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č.   163/2002   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za dva úkony po 7 750 Sk a dva režijné paušály po 100 Sk, spolu 15 700 Sk, pričom vychádzal zo sadzby tarifnej odmeny zo sumy 300 000 Sk, t. j. z požadovaného primeraného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa   vychádzal   z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol sčasti vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Právny zástupca sťažovateľa svoj nárok odôvodnil ustanovením § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., pričom sadzbu tarifnej odmeny odôvodnil od sumy 300 000 Sk.

Podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   citovanej   vyhlášky,   ktoré   upravuje   výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   sporu   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   je   v zásade nevyjadriteľná   v peniazoch   a   je   nezameniteľná   s primeraným   finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok 2001 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 11 693 Sk.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto   vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov vo výške 7 994 Sk, ktoré ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa okresný súd.

Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2002