SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 135/2016-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie,Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice,pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 44 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiachživotného prostredia (Aarhuský dohovor) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 7 Sžo 61/2014 z 24. septembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2016telefaxom doručená sťažnosť Lesoochranárskeho združenia VLK, občianske združenie(ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola doplnená predložením originálu 5. januára 2016, prenamietané porušenie základného práva podľa čl. 44 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupek spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor; ďalej len„Aarhuský dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžo 61/2014 z 24. septembra 2015 (ďalej aj „napadnutérozhodnutie“).
Ako zo sťažnosti vyplýva, Krajskému úradu životného prostredia,odboru ochrany prírody a krajiny (ďalej len „krajský úrad“) bola doručená žiadosťPodielnického družstvao povolenie výnimky zo zákazovustanovených v § 2 ods. 3 písm. h), k) a m) vyhlášky Ministerstva životného prostrediaSlovenskej republiky č. 234/2006 Z. z., ktorou sa vyhlasuje Chránené vtáčie územieSysľovské polia, na aplikovanie pesticídov na dreviny rastúce mimo lesa, aplikovanieherbicídov a vstupovanie osôb a strojov na polia s kultúrou ozimnej pšenice (ďalej len„výnimka“).
Sťažovateľ podaním oznámil svoju účasť v predmetnom konaní.
Krajský úrad rozhodnutím sp. zn. ZPO/2012/203-KTP z 2. apríla 2012 (ďalej len„rozhodnutie krajského úradu“) výnimku povolil a v podmienkach rozhodnutia uviedol, ževýnimka sa udeľuje na obdobie do 31. decembra 2012.
Proti rozhodnutiu krajského úradu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodloMinisterstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)rozhodnutím sp. zn. 5620/2012-2.2 z 28. mája 2012 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva“)tak, že zmenilo rozhodnutie krajského úradu v jeho výrokovej časti. Zmena sa týkalačasových podmienok realizácie povolenej výnimky, ako aj spôsobu aplikácie chemickýchlátok. Ostatné časti napadnutého rozhodnutia vrátane doby platnosti výnimky zostalinezmenené.
Sťažovateľ podal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu,ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia ministerstva, ako aj prvostupňového rozhodnutia.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 S 258/2012 z 8. apríla 2014 (ďalej len „rozsudokkrajského súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol z viacerých dôvodov. Krajský súd sa popreskúmaní rozhodnutia ministerstva stotožnil len čiastočne s námietkou nedostatočnejpreskúmateľnosti rozhodnutia, a to v kontexte prípadných negatívnych následkov použitiaprípravkov na dané chránené územie. Nestotožnil sa však s názorom, že predmetnérozhodnutie je nepreskúmateľné celkom. Bol toho názoru, že k odvolacím námietkamsťažovateľa ministerstvo zaujalo síce stručné, ale dostatočne konkrétne stanovisko opierajúcsa i o príslušnú zákonnú úpravu. Nesúhlasil ani s tým, že by predmetné rozhodnutievychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Považoval za postačujúce, žesprávne orgány vo veci konajúce si pred vydaním rozhodnutia zadovážili odbornéstanovisko, ktoré bolo rozhodujúce a tvorilo podklad pre vydanie tak prvostupňového, akoaj pozmeňujúceho druhostupňového rozhodnutia. Krajský súd konštatoval, že pokiaľsťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci, treba sa stotožniť s názoromministerstva, že túto námietku k žalobe bližšie sťažovateľ nezdôvodnil. Z uvedenýchdôvodov krajský súd s poukázaním aj na novú právnu skutočnosť, a to uplynutie platnostirozhodnutia o povolenie výnimky dňom 31. december 2012, žalobu podľa § 250j ods. 1z. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)sťažovateľa zamietol, pretože prípadné zrušenie rozhodnutia by v danom prípadesťažovateľovi nemohlo priniesť žiadne priaznivejšie výsledky v konaní s poukázaním na to,že správne konanie z dôvodu uplynutia platnosti rozhodnutia by bolo potrebné zastaviť.
Podľa názoru sťažovateľa«[k]rajský súd v Bratislave zamietol žalobu žalobcu(sťažovateľa, pozn.), pričom z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že napriek tomu, že sa čiastočne stotožnil s námietkou nedostatočnej preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, v kontexte negatívnych dôsledkov použitých chemických prípravkov na chránené územie, rozhodujúcou pre rozhodnutie súdu bola skutočnosť, že dňa 31. 12. 2012 uplynula lehota platnosti výnimky.
Krajský súd skonštatoval, že žalobu považoval za potrebné zamietnuť, pretože prípadné zrušenie rozhodnutia by nemohlo priniesť žalobcovi (sťažovateľovi) žiadne priaznivejšie výsledky v konaní „s dôrazom, že správne rozhodnutie s dôvodu uplynutia platnosti rozhodnutia by bolo potrebné zastaviť“».
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. V odvolaní namietalokrem vecnej nesprávnosti rozsudku krajského súdu aj jeho záver, že„napriek tomu, že sa čiastočne stotožnil s jeho žalobnými námietkami o nepreskúmateľnosti rozhodnutia, jeho žalobu zamietol z dôvodu uplynutia doby platnosti výnimky“.
Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím rozsudok krajského súdu potvrdil.V potvrdzujúcom rozsudku sa stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobca nepreukázalukrátenie na svojich právach, že výnimka, ktorá bola sťažovateľovi udelená, bola udelenálen na dobu určitú, a priklonil sa k názoru, podľa ktorého„keďže uplynutím doby rozhodnutie na povolenie predmetnej výnimky stratilo platnosť, čím dôvod na konanie odpadol, keďže rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 80 ods. 9 písm. a/ zákona o ochrane prírody správneho orgánu by nemal predmet konania, ktorým bola samotná výnimka, a preto ak takáto výnimka neexistuje, keďže jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania“.
Podstatou argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v celom kontexte ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že „sťažovateľovi bolo najvyšším súdom odopreté preskúmanie jeho odvolania voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu, práve pre uplynutie doby platnosti výnimky“.
Podľa názoru sťažovateľa obsah napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdunereflektuje platnú právnu úpravu, pretože sťažovateľ podal žalobu proti právoplatnémurozhodnutiu správneho orgánu, ktoré bolo pôvodne spôsobilým predmetom súdnehoprieskumu a„túto vlastnosť správne rozhodnutie nemôže v priebehu konania stratiť a stať sa zo spôsobilého nespôsobilým predmetom súdneho prieskumu.“
Sťažovateľ s poukázaním na ustanovenia § 248,§ 250d ods. 3 a § 250i ods. 1 OSPa tiež s poukázaním na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 3/2011 z 17. apríla 2012a sp. zn. 1 Sžp 6/2013z 24. septembra 2013a sp. zn. 1 Sžp 13/2013z 13. mája 2014predkladá ústavnému súdu podľa svojho presvedčenia jediný možný spravodlivý výkladzákona, z ktorého vyvodzuje, že v sťažnosti namietané porušenie označených práv bolospôsobené zamietnutím žaloby z dôvodu uplynutia času, na ktorý bola výnimka udelená.Tým sťažovateľ dochádza k záveru, že„pokiaľ najvyšší súd potvrdil rozhodnutia krajského súdu o zamietnutí žaloby bez toho, aby ju vecne preskúmal, a aby vecne preskúmal jeho odvolanie odňal tým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom...“.
Odkazujúc na už uvedenú argumentáciu sa sťažovateľ rozhodnutím najvyššieho súducíti byť ukrátený aj na ďalších právach,„keďže najvyšší súd mu odoprel právo ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie vydal tento nález:
„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK
- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,
- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,
bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/61/2014 zo dňa 24. 9. 2015 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/61/2014 zo dňa 24. 9. 2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Sťažovateľ súčasne podáva návrh na prerušenie konania, a to s poukázaním naskutočnosť, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Sžp 4/2013 zo 14. apríla 2015 prerušilkonanie v obdobnej veci a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len,,Súdnydvor“) prejudiciálnu otázku (čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) týkajúcu samožnosti meritórne nepreskúmať na základe žaloby sťažovateľa rozhodnutie orgánovochrany prírody na základe uplynutia času.
Podľa sťažovateľa je„nesporné, že v prejudiciálnom konaní C-243/15 pred Súdnym dvorom Európskej únie sa rieši otázka, týkajúca sa výkladu zmlúv a aktov orgánov Európskej únie, ktorá úzko súvisí s podstatou podávanej sťažnosti. Uvedená otázka spočíva v tom, či je možné odoprieť mimovládnej organizácii, zaoberajúcej sa otázkami životného prostredia, právo na prieskum rozhodnutia, ktoré napadla na súde s poukázaním na to, že čas, počas ktorého sa mala vykonať činnosť, na ktorú napadnuté rozhodnutie orgánu ochrany prírody udelilo výnimku, či súhlas, v čase súdneho prieskumu už uplynul.“.
II.
V zmysle ustanovenia čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez toho, aby boli dotknuté procesyskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienkyuvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístupk správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutíprávnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národnýmprávom v oblasti životného prostredia.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv, ku ktorému malodôjsť potvrdením rozhodnutia krajského súdu napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu,pričom sťažovateľ sa nestotožňuje s výkladom a aplikáciou jednoduchého práva naposudzovanú vec.
K návrhu na prerušenie konania
Prejudiciálna otázka, ktorú najvyšší súd predložil Súdnemu dvoru a ktorá je tamvedená pod sp. zn. C-243/15, znie:„Je možné právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, v prípade tvrdeného porušenia práva na vysokú úroveň ochrany životného prostredia vykonaného predovšetkým pre podmienky Európskej únie Smernicou Rady č. 92/43/EHS z 21. 5. 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín, t. j. najmä napomáhať hľadaniu stanoviska v spojení s verejnosťou k projektu, ktorý môže pravdepodobne významne ovplyvniť osobitne chránené územia sústredené pod európsku ekologickú sústavu s názvom NATURA 2000, a právo, ktorého uplatnenia sa v zmysle čl. 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v medziach naznačených prostredníctvom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie spisová značka C-240/09 zo dňa 8. 3. 2011 domáha žalobca ako nezisková organizácia založená na ochranu životného prostredia na vnútroštátnej úrovni, spravodlivo naplniť aj takým postupom vnútroštátneho súdu, ktorý zastaví súdny prieskum v spore o preskúmanie rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní o vydanie súhlasu, ako je tomu vo veci samej, a odkáže ho na podanie žaloby ako opomenutého účastníka v uvedenom správnom konaní?“
Ako jednoznačne z formulácie otázky vyplýva, týka sa prípadov v zásadenadväzujúcich na starší rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-240/09 z 8. marca 2011,dôsledkom ktorého bol sťažovateľ ako nezisková organizácia založená na ochranuživotného prostredia na základe jednoduchého prejavu vôle akceptovaný ako účastníkkonania vo veciach ochrany životného prostredia.
Ústavný súd v tomto konaní nedospel k záveru, že by vzhľadom na požiadavkusťažovateľa bolo namieste konanie prerušiť. V posudzovanom konaní správny orgán priznalsťažovateľovi postavenie účastníka konania automaticky, najvyšší súd s ním akos účastníkom správneho konania konal a vo veci rozhodol.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie Súdneho dvora o prejudiciálnejotázke (predloženej najvyšším súdom 14. apríla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.4 Sžp 4/2013) vedené na Súdnom dvore pod sp. zn. C-243/15 nemôže mať vplyv naposúdenie, či napadnutým rozhodnutím najvyšší súd porušil označené práva sťažovateľa.
Keďže nenastala situácia, v ktorej by ústavný súd bol povinný konanie prerušiť, aninezistil konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie,ústavný súd návrhu sťažovateľa na prerušenie konania vedeného ústavným súdomnevyhovel.
K dôvodom odmietnutia sťažnosti
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebnépripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Po oboznámení sa so sťažnosťou napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavnýsúd dospel k záveru, že najvyšší súd v ňom po materiálnej stránke zjavne vychádzalzo stabilného interpretačného prístupu k aplikácii ustanovení piatej časti Občianskehosúdneho poriadku regulujúcich podstatu správneho súdnictva a jeho účelového zameraniav právnom štáte. Tento prístup najvyššieho súdu je predznačený jeho ustálenou judikatúroustelesnenou napríklad rozhodnutím vo veci sp. zn. 4 Sž/98-102/02 zo 17. decembra 2002.Predmetný právny názor najvyššieho súdu považuje ústavný súd za nanajvýš potrebnézopakovať, hoci mu je z jeho činnosti známe, že sťažovateľovi je zo strany najvyššiehosúdu pravidelne pripomínaný:„... rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania.“
Ústavný súd poukazuje na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.Snj 72/2013 z 24. júna 2014, v ktorom najvyšší súd oprel svoj právny názor aj o nálezústavného súdu sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval,že„v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, a uviedol,že„nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“. Z tohto právneho názoruústavného súdu potom najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že„ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny“.
Opierajúc sa o uvedené najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, žekrajský súd v preskúmavacom konaní správne aplikoval právne normy ustanovenév § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochraneprírody a krajiny v znení neskorších predpisov.
Ďalej sa najvyšší súd podrobne zaoberal odôvodnením, prečo v systéme správnehosúdnictva nie je súdom skutkovým, prečo neposudzuje účelnosť a vhodnosť správnychrozhodnutí, pričom poukázal aj na základný cieľ konania v správnom súdnictve podľa piatejčasti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, a to preskúmavanie zákonnosti lentakých rozhodnutí a postupov správnych orgánov, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujúoprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva,právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamodotknuté. Z toho najvyšší súd vyvodil zákonný predpoklad podania správnej žaloby, tedaskutočnosť, že žalobca (sťažovateľ) bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré jenezákonné, a ďalej poukázal na skutočnosť, že„[a]k teda predmetná výnimka, ktorá bola povolená žiadateľovi len na dobu určitú a ktorá v priebehu konania súdneho prieskumu uplynula, táto skutočnosť má za následok stratu platnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím, a preto odvolací súd tiež zastáva názor, že žalobcovi nemohla vzniknúť ujma na jeho právach“.
Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46ods. 2 ústavy v sťažovateľovom prípade vyžadovala, aby súd v správnom súdnictvezabezpečil nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právachči právom chránených záujmoch. Ako však už bolo viackrát zdôraznené, relevantnéokolnosti neumožňovali súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože v čase ichrozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula totiž doba,počas ktorej bolo možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené práva,priznanie a následný výkon, ktorý sa sťažovateľ svojou správnou žalobou snažil odvrátiť.Z hľadiska kritéria ústavno-súdneho prieskumu daného požiadavkami plynúcimi z čl. 46ods. 1 a 2 ústavy na konanie o sťažovateľovej žalobe preto ústavný súd uzatvára, že jeirelevantné, či táto žaloba bola vecne zamietnutá alebo či konanie o nej bolo procesnezastavené. Otázka voľby jedného z popísaných dvoch postupov najvyššieho súdu je otázkouzákonnosti (m. m. III. ÚS 502/2015). Berúc do úvahy zistené skutkové okolnostiprejednávaného prípadu nejde o problém ústavnej relevancie. Napadnuté rozhodnutienajvyššieho súdu teda nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súdnie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov najvyššiehosúdu.
Ústavný súd tak vyhodnotil sťažovateľove námietky, na ktorých založil názoro porušení svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako nedôvodné.Preto sú sťažnosti v týchto častiach zjavne neopodstatnené. O zjavne neopodstatnený návrhtotiž ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pri predbežnomprerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženejnavrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručenýchústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosťexistencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javíako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Obdobný záver platí aj pre právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, keďže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnomprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnuochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedenéhodôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).Ústavný súd neopomína z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudokzo 16. 6. 1971 vo veci Ringeisen c. Rakúsko, séria A, č. 13) limitovaný priestor preuplatňovanie práva na spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianskepráva a záväzky“ a „trestné obvinenie“), no nepovažoval za potrebné sa touto otázkoubližšie zaoberať, keďže bez ohľadu na odpoveď by k záveru o porušení práva naspravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutímnajvyššieho súdu nemohol dospieť.
Rovnaký záver ako vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je potrebné prijaťaj k namietanému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuskéhodohovoru. Jeho zakotvenie v medzinárodno-právnom dokumente totiž odkazuje na splneniepodmienok vyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tie sú v podmienkach Slovenskejrepubliky v správnom súdnictve dané práve už spomínaným primárnym účelovýmzameraním na ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak súd v správnom súdnictvenemohol pre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správyna subjektívnu pozíciu sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom rešpektovalvnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,a tak nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k jeho porušeniu.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na priaznivé životné prostrediepodľa čl. 44 ods. 1 ústavy, ústavný súd predznamenáva, že ide o základné právo hmotnejpovahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie ústavyvykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).
Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasneporušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípadeby ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánomochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd bytakým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecnýchsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpciapod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súdsťažnosť v častiach pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavynapadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,odmietnutie ďalších častí sťažnosti, ktorými sťažovateľ namietal porušenie základnéhopráva podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomnéhovzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmiz perspektívy ich možného porušenia. Aj v týchto častiach je preto sťažnosť sťažovateľazjavne neopodstatnená.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemoholrozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostibude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016