znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 135/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   obchodnou   spoločnosťouTIMAR & partners, s. r. o.,   Štúrova   42,   Šaľa,   v mene   ktorej   koná   advokát   JUDr.   TiborTimár, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľačl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súduTrnava   sp. zn. 4   T   43/2014   z 30.   októbra   2014   a uznesením   Krajského   súdu   v Trnavesp. zn. 6 Tos 230/2014 z 13. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola29. decembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   vecinamietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľačl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   4   T   43/2014z 30. októbra   2014   a uznesením Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)sp. zn. 6 Tos 230/2014 z 13. novembra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je väzobne stíhaný pre obzvlášť závažný zločinlúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazomna § 138 písm. a) a i) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákonaa ďalšie trestné činy, pričom trestné konanie je v štádiu konania pred súdom po podaníobžaloby.   Uznesením   okresného   súdu   bolo   podľa   §   79   ods.   2   Trestného   poriadkurozhodnuté, že u sťažovateľa dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestnéhoporiadku naďalej trvajú. Zároveň okresný súd podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkusťažovateľovu väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil a podľa § 81ods. 1 Trestného poriadku neprijal ani ponúknutú peňažnú záruku. Krajský súd svojímuznesením sp. zn. 6 Tos 230/2014 z 13. novembra 2014 sťažnosť sťažovateľa podľa § 193ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Predmetom sťažovateľom napádaného postupu okresného súdu a krajského súdu bolorozhodovanie o žiadosti sťažovateľa podanej prostredníctvom obhajcu o nahradenie väzbypeňažnou zárukou a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ uvádza, žeoznačené súdne rozhodnutia sú ústavne nekonformné, pretože pri nahradení väzby osobystíhanej pre obzvlášť závažný zločin súdy vychádzali z požiadavky výnimočných okolnostíprípadu.   Podľa   názoru   sťažovateľa „vytvorenie   osobitnej   kategórie   trestných   činov   ako obzvlášť závažných zločinov (právna definícia v Trestnom zákone), pri ktorých je potrebné pre   nahradenie   väzby   inštitútmi   väzbu   nahradzujúcimi   (záruky)   splnenie   obligatórnej povinnosti osobitnej výnimočnosti okolnosti prípadu (bližšie bez zákonnej definície, ktorá sa nevytvorila a nevyvinula ani rozhodovacou praxou) je požiadavka ústavne nekonformná. Ani   Ústava   SR   ako   ani   Dohovor   nepoznajú   takúto   osobitnú   kategorizáciu   pre inštitúty nahradzujúce väzbu, pričom uvedený Dohovor poskytuje nepochybne obvineným osobám v naznačenom smere viac práv v rozsahu nahradenia väzby ako Trestný poriadok. Vzhľadom na to, že uvedený Dohovor bol riadne ratifikovaný je záväzný a má prednosť pred zákonom. Porušovatelia   mali   postupovať   tak,   že   mali   pripustiť   možnosť   (eventualitu) nahradenia väzby u sťažovateľa aj napriek tomu, že je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, a skutočnosť o výnimočnej okolnosti prípadu, keďže nevyplýva z Dohovoru ako ani z Ústavy SR nemali vziať do úvahy, a následne mali posúdiť účel väzby a stupeň a charakter záruky vo vzťahu k nej a osobe obvineného. Porušovatelia uvedené samotné posúdenie nevykonali, nakoľko dôvodili povinnosťou prvotnej prítomnosti výnimočnej okolnosti prípadu.“.

Sťažovateľ zároveň poukazuje na doterajšiu judikatúru ústavného súdu a Európskehosúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k obsahu práv zaručených čl. 17 ods. 1,2 a 3 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru, pričom uzatvára, že záruka nahrádzajúca väzbu mápred pokračovaním väzby prednosť. Uplatňuje sa nielen v prípade útekovej väzby, ale je ňoumožné nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. Sťažovateľ sa tak domáhapriamej aplikácie čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže zabezpečuje väčší rozsah základného právaako účinné znenie súdmi aplikovaného § 81 ods. 1 Trestného poriadku a «má za to, že rovnako ako upravil Ústavný súd SR pri kolúznej väzbe tak aj pri určitých trestných činoch, konkrétne obzvlášť závažných zločinoch je na mieste vysloviť právny záver, že vylúčenie možnosti skúmať nahradenie väzby zárukou predpísanou Trestným poriadkom pri určitých trestných činoch s vylúčením náhrady väzby z dôvodu závažných zločinov je identické ako pri kolúznej väzbe, a preto za porušujúce záruky článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky. Trestný poriadok však stále neumožňuje všeobecným súdom čo i len uvažovať o nahradení   väzby   niektorou   zo   záruk   stanovených   Trestným   poriadkom   pri   obzvlášť závažných zločinoch. Je potrebná preto priama aplikácia článku 17   Ústavy Slovenskej republiky a „vytvoriť“ si oprávnenie na spomenutú činnosť, ktorú je všeobecný súd povinný vždy urobiť.

Obmedzenie vo forme výnimočných okolností prípadu je výrazne obmedzujúce pre úvahu súdu pri rozhodovaní o prepustení obvineného na jednu z foriem záruky, pričom podstata článku 5 ods. 3 Dohovoru a súčasne článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky je prednosť záruky pred väzbou bez obmedzenia, čo predstavuje, že súd nemá obmedzenie pri skúmaní prednosti záruky pred väzbou ani v samotnej úvahe. Uvedené ustanovenie § 81 Trestného poriadku na jednej strane pripúšťa aj pri obzvlášť závažných zločinoch nahradenie väzby zárukou, avšak súčasne len za obligatórneho a súčasného splnenia výnimočnej okolnosti prípadu, ktorá skutočnosť na strane druhej sama vylučuje možnosť použitia nahradenia väzby zárukou. Takéto obmedzenie nie je definované v článku 5 ods. 3 Dohovoru ako ani v článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, a je v rozpore s článku 5 ods. 3 Dohovoru ako aj s článkom 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.».

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci vydal takétorozhodnutie:

„1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6Tos/230/2014 uznesením zo dňa   13.11.2014   a   Okresný   súd   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4T/43/2014 uznesením zo dňa 30.10.2014 porušili základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ak aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods.3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.11.2014, sp. zn. 6Tos/230/2014 a uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 30.10.2014, sp. zn. 4T/43/2014 sa z r u š u j ú.

3. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 337,38 €... ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie TIMAR & partners, s.r.o.,... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

Pokiaľ ide o ústavný prieskum uznesenia okresného súdu, ústavný súd poukazujena princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, žesťažovateľ   má právo   domáhať   sa   ochrany   základného   práva   pred   ústavným   súdom   ibav prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebomedzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,IV. ÚS 135/05).

V sťažovateľovom prípade mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresnýmsúdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnomprostriedku. Právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu pritom sťažovateľ využil.Pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   je   teda   podstatné,   že existoval   „iný   súd“,   na   ktorýpoukazuje   čl.   127   ods.   1   ústavy,   a to   krajský   súd   ako   súd   sťažnostný (obdobneIII. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mupredchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveňby mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený predsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a máprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môžepodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1,2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd predovšetkým poukazuje nasvoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach čl. 17 ústavy,ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté tak právopodať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnostiväzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie akopo dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III.ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byťv zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z užvyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu právgarantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže ustanovenia čl.17 ústavy zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. III. ÚS255/03, III. ÚS 199/05, IV. 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzovalmožnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavya jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým uznesením krajského súduspoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre   ľudské práva (ďalej len„ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru,z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislýod terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvekprostriedok   prípustný   podľa   vnútroštátneho   práva,   ktorý   je   miernejší   ako   obmedzenieosobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní.Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdaniecestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti maťstále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytváralapostupne,   tiež   vyplýva,   že   prepustenie   na   základe   záruky   je   len   možnosťou,   a   nieoprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti mázáruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovejväzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnostina pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov.V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorýchtrestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000,S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavnýsúd už viackrát zohľadnil pri svojej rozhodovacej činnosti a v tejto súvislosti uviedol, žečl. 5   ods.   3   dohovoru   síce   nepriznáva   jednotlivcovi   absolútne   právo   byť   prepustenýna záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnymorgánom   vzniká   v   tejto   súvislosti   povinnosť   zvážiť,   či   sa   poskytnutím   určitej   zárukydosiahne   rovnaký   účel,   aký   bol   sledovaný   vzatím   osoby   do   vyšetrovacej   väzby.Pri posudzovaní   jej   opodstatnenosti   má   záruka   prednosť   pred   pokračovaním   väzby(I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súddo úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zisteniazávažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako ajz čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je takintegrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konanímustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátneprávo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov(Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveňmusí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou(Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

Podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechaťobvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak

a) záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie zárukyza ďalšie správanie obvineného...

b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnejčinnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia...

c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účelväzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa § 80 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku ak je obvinený stíhaný pre obzvlášťzávažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), aleboobvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebosľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.

Podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúťo ponechaní   obvineného   na   slobode   alebo   o   jeho   prepustení   na   slobodu   aj   vtedy,   akobvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme. Ak jeobvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, možno peňažnú záruku prijať, len ak toodôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiťpolicajtovi, prokurátorovi alebo súdu zmenu miesta pobytu. So súhlasom obvineného môžepeňažnú záruku zložiť aj iná osoba, ale pred jej prijatím musí byť oboznámená s podstatouobvinenia a so skutočnosťami, v ktorých sa nachádza dôvod väzby. Na dôvody, pre ktorépeňažná záruka môže pripadnúť štátu, musí sa obvinený a osoba, ktorá peňažnú zárukuzložila, vopred upozorniť.

Krajský   súd   v sťažovateľovom   prípade   uznesením   č.   k.   6   Tos/230/2014-2322z 13. novembra 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol sťažnosťsťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté, že dôvody väzbypodľa § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c) Trestného poriadku naďalej trvajú, väzbu sťažovateľanenahradí   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka   a ponúknutá   peňažná   zárukanahradzujúca   väzbu   neprijme.   V relevantnej   časti   odôvodnenia   sťažnosti   krajský   súduviedol,   že «okresný   súd   vo   veci   postupoval   zákonne   súladným   spôsobom,   pokiaľ v aktuálnom štádiu trestného konania na podklade podanej žiadosti obžalovaným o prepustenie z väzby na slobodu tejto (žiadosti) nevyhovel a súčasne, keď v jeho prípade konštatované („útekové“ a „preventívne“ dôvody väzby) nenahradil dohľadom probačného   a   mediačného   úradníka   nad   obžalovaným,   resp.   ponúknutou   peňažnou zárukou.

Pretrvávanie   príslušných   („útekových“   a   „preventívnych“   dôvodov   väzby) odôvodnil prvostupňový súd vo vlastnom rozhodnutí, pričom s týmto (odôvodnením) sa stotožňuje aj súd odvolací ako so správne ustáleným.

V kontexte týchto (ustálených, resp. pretrvávajúcich dôvodov väzby), odvolací súd v zhode s argumentáciou naznačenou v uznesení okresného súdu konštatuje, že obžalovaný je aktuálne stíhaný pre spáchanie obzvlášť závažného zločinu, ktoré trestné konanie,   ako   vyplýva   z   príslušného   dôkazného   materiálu   zabezpečeného   v   rámci prípravného konania, resp. vykonaného pred prvostupňovým súdom rezultuje záver, že je toto (trestné konanie) realizované nie na nedôvodnom základe. Bude v ďalšom priebehu dokazovania úlohou súdu I stupňa pritom ozrejmiť reálny rozsah zavinenia jednotlivých na veci zúčastnených osôb majúcich sa podieľať na   spáchaní   príslušnej (závažnej   trestnej činnosti) a v konečnom dôsledku sa vysporiadať s mierou zavinenia v samotnom rozhodnutí. Úlohou súdu I stupňa, resp. odvolacieho súdu je v aktuálnom štádiu trestného konania len zistenie, či v konkrétnom prípade pretrváva niektorý z dôvodov väzby, pričom odvolací súd zastáva   názor,   že   tento   u   obžalovaného pretrváva   v   rozsahu   stanovenom okresným   súdom.   Predmetné   („útekové“   dôvody   väzby)   sú   rozobraté   v   odôvodnení uznesenia   okresného   súdu   konkrétnymi   skutočnosťami   majúci   svoj   základ   v   tom,   že v počiatočnom   štádiu trestného konania obžalovaný zrejme sa snažil vyhnúť úkonom trestného konania a bolo potrebné ho zabezpečiť cestou zadržania na tieto (úkony trestného konania). V kontexte závažnosti protiprávneho konania majúceho sa dopustiť ním samotným spolu s ďalšími osobami súčasne, je potrebné poukázať na aj reálnu hrozbu uloženia vysokého trestu v prípade uznania viny.

V kontexte dôvodov väzby „preventívnych“ uvedených v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku si rovnako odvolací súd osvojuje odôvodnenie uznesenia okresného súdu konštatujúce pretrvávanie týchto dôvodov väzby, a to jednak s ohľadom na závažnosť trestnej činnosti majúcej sa spáchať obžalovaným ⬛⬛⬛⬛ spolu s ďalšími osobami v osobitnom kontexte s jeho samotnou osobou v minulosti opakovane súdne trestaného aj pre   protiprávne   konania   násilného   charakteru.   Aj   v   tomto   ohľade,   podľa   názoru odvolacieho súdu, pretrváva dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by tento (obžalovaný ) mohol v trestnej činnosti násilného charakteru pokračovať. V kontexte týchto (konštatovaných skutočností) si odvolací súd osvojuje aj ostatné výroky   uznesenia   okresného   súdu,   ktorými   jednak   tento   (prvostupňový   súd)   nenahradil v prípade   obžalovaného   ustálené   dôvody   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného úradníka nad obžalovaným, resp. neprijal ponúknutú peňažnú záruku. Dôvodom pre takéto (rozhodnutie o neprijatí alternatívnych väzbu nahradzujúcich inštitútov) mala byť absencia výnimočných   okolností   prípadu,   ktoré   by   eventuálne   takýto   (procesný   postup) odôvodňovali. Odvolací súd v tomto kontexte namietaných skutočností obžalovaným konštatuje, že bol dodržaný príslušný zákonný postup, pokiaľ sa samotný (okresný súd)   pri   neakceptovaní   týchto   (väzbu   nahradzujúcich   inštitútov)   odvolal   na   absenciu výnimočných okolností prípadu, ktoré by eventuálne takýto postup odôvodňovali. Súčasne odvolací   súd   sa   nestotožňuje   s   argumentáciou   obžalovaného   obsiahnutou   v   samotnej sťažnosti, že príslušný procesný postup (odôvodňujúci prípadné prijatie takýchto (väzbu nahradzujúcich inštitútov) je možné viazať len na existenciu výnimočných okolností prípadu s odkazom, že sa jedná zrejme o prax už prekonanú. Naopak odvolací súd zastáva názor, že postup   protiprávny,   resp.   protiústavný,   eventuálne   odporujúci   rozhodovacej   činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva by bolo možné považovať len postup, ktorý by vôbec neumožňoval aj v prípadoch viažucich sa na spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti nahradiť   väzbu   akýmkoľvek   opatrením   túto   (väzbu   nahradzujúcim).   Keďže   náš   Trestný poriadok v príslušnom ustanovení (§ 81 odsek 1 Trestného poriadku) umožňuje nahradiť aj v   týchto   prípadoch   (stíhania   za   obzvlášť   závažný   zločin)   väzbu   inštitútmi   túto   (väzbu) nahradzujúcimi je možné a potrebné takýto zákonný postup považovať za nielen ústavne konformný,   ale   rovnako   konformný   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva v doposiaľ vydávaných (rozhodnutiach).

Keďže tento (odvolací súd) v konaní súdu I. stupňa doposiaľ realizovanom nezistil ani skutočnosti naznačujúce prípadné subjektívne prieťahy v konaní tohto (prvostupňového súdu) konštatuje, že procesný postup okresným súdom doposiaľ realizovaný je zákonný.».

Ústavný   súd   v medziach   daných   mu   ústavou   realizoval   v konaní   o predloženejsťažnosti prieskum napadnutého uznesenia krajského súdu vo svetle sťažovateľom vznesenejnámietky o nutnosti priameho použitia čl. 5 ods. 3 dohovoru prihliadajúc na obsah čl. 17ústavy, ktoré podľa jeho názoru zabezpečujú väčší rozsah označeného práva, než ktorýumožňujú § 80 a § 81 Trestného poriadku, avšak nezistil dostatok dôvodov na vyslovenienamietaného porušenia sťažovateľom označených ustanovení ústavy a dohovoru.

Predovšetkým   je   potrebné   uviesť,   že   ani   v   jednom   zo   sťažovateľom   uvádzanýchprípadov týkajúcich sa otázky rozhodovania o zárukách nahradzujúcich väzbu, v ktorýchústavný   súd   v minulosti   vyslovil   porušenie   niektorého   z označených   práv,   neboloz ústavného hľadiska spochybnené zákonné obmedzenie vyplývajúce z § 80 ods. 2 alebo§ 81 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorých je možné väzbu osoby obvinenej z obzvlášťzávažného   zločinu   nahradiť   ponúknutou   zárukou,   sľubom   alebo   dohľadom,   len   ak   toodôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Aplikáciu uvádzanej zákonnej úpravy ústavnýsúd v mnohých predchádzajúcich prípadoch (napríklad I. ÚS 113/08, III. ÚS 387/2010,II. ÚS 466/2012, IV. ÚS 559/2012, I. ÚS 132/2013 alebo II. ÚS 149/2014) považovalza ústavne akceptovateľnú a nevidel žiadne známky arbitrárnosti v rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, ktoré v prípadoch, o aké pri stíhaní za obzvlášť závažné zločiny ide,pre nahradenie väzby zárukami väzbu nahradzujúcimi vyžadovali existenciu výnimočnýchokolností prípadov.

Pre dodržanie limitov označeného základného práva na slobodu a bezpečnosť podľačl. 5 ods. 3 dohovoru je potrebné, aby možnosť nahradenia väzby zárukou procesnoprávnepredpisy   na   úrovni   zákona   súdnym   orgánom   rozhodujúcim   o väzbe   osoby   obvinenejumožňovali. K porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru by došlo, ak by právne predpisy vopredvylúčili   každý   súdny   prieskum   väzby,   ako   aj   možnosť   domôcť   sa   v priebehu   súdnehokonania   prepustenia   z väzby   poskytnutím   peňažnej   záruky.   Len   nemožnosť   určitýchkategórií zadržaných, ktorí boli obvinení zo závažných trestných činov, žiadať úspešneo dočasné   prepustenie   na   slobodu   je   jednoznačne   v rozpore   so   samotným   právompriznaným v druhej časti vety čl. 5 ods. 3 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP vo veci Krejčířproti Českej republike č. 39298/04 a č. 8723/05 z 26. marca 2009).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   pokiaľ   v rámci   svojej   rozhodovacejčinnosti ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy v súvislostis rozhodovaním   o väzbe   obvinených,   k vyhoveniu   sťažnosti   a vysloveniu   porušenianiektorého z označených práv pristúpil v zásade len v prípadoch, v ktorých všeobecné súdyopomenuli   rozhodnúť   o žiadosti   o nahradenie   väzby   zárukou   (napríklad   I.   ÚS   100/04,I. ÚS 239/04, IV. ÚS 215/2010). V danom prípade však z obsahu uznesenia krajského súduvyplýva, že krajský súd (rovnako ako okresný súd) sa žiadosťami sťažovateľa o nahradenieväzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku alebo peňažnou zárukou podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku v skutočnostizaoberali a zvažovali možnosť nahradenia väzby z hľadiska, či by prepustenie sťažovateľaneohrozilo dosiahnutie účelu trestného konania, avšak nevzhliadli také výnimočné okolnostisťažovateľovho prípadu, ktoré by jeho prepustenie z väzby za súčasného poskytnutia väzbunahradzujúcej záruky odôvodňovali. Samotná požiadavka existencie výnimočných okolnostína prepustenie z väzby osoby stíhanej pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažnéhozločinu vo svojej podstate predpokladá vyššiu mieru rizika, že osoby stíhané za závažnútrestnú činnosť by sa v prípade ich prepustenia z väzby snažili utiecť alebo sa skrývať, aby satak vyhli trestnému stíhaniu, pôsobili na svedkov, znalcov či spoluobvinených s úmyslommariť   objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, či pokračovali   v trestnejčinnosti.   Podmienka   zisťovania   takýchto   výnimočných   okolností   na   nahradenie   väzbyzárukou tak podľa názoru ústavného súdu sleduje legitímny cieľ a je ústavne udržateľná.V kontexte posudzovaného prípadu sťažovateľ ústavný súd navyše poznamenáva, že totoriziko konajúce súdy starostlivo zvažovali, keď už okresný súd v napadnutom uznesenípoukázal na to, že sťažovateľ „prejavil snahu utiecť, čo sa mu dňa 15.11.2013 aj podarilo a zdržiaval sa na rôznych doposiaľ nezistených miestach až do svojho zadržania v obci dňa 25.02.2014 o 05.50 hod.“.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súduobstojí aj z hľadiska procesných záruk spravodlivého procesu, ktoré sú implicitnou súčasťouoznačeného   základného   práva   na   osobnú   slobodu.   Uznesenie   krajského   súdu   totiždostatočne   reaguje   na   relevantné   právne   otázky   nastolené   sťažovateľom   (najmä,   čivyžadovanie výnimočných okolností prípadu pre prijatie väzbu nahradzujúcich inštitútov jepraxou prekonané). Sťažovateľom formulované argumenty podľa názoru ústavného súduprezentujú len nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným v jehoprávnej veci, ten však nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostitohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajskéhosúdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právnehonázoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasils interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   by   moholnahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že iné posúdenie sťažovateľovho prípadunemôže odôvodniť ani odlišný postup a právne závery iného senátu krajského súdu v inejprávnej veci, ktoré boli prijaté za existencie iných skutkových okolností prípadu. Ústavnýsúd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej mu neprislúcha zjednocovaťin abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré sa podľa zákona č.757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverujeNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky, resp. jeho plénu a kolégiám (napr. I. ÚS 17/01, III.ÚS 346/05).

Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou bolo namietanéporušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva naslobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   3   ústavy   uznesením   krajského   súdu,   za zjavneneopodstatnenú   pre   absenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   týmto   rozhodnutím   a obsahomsťažovateľom označených práv, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde odmietol, tak ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2015