SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 135/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného obchodnou spoločnosťouTIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, v mene ktorej koná advokát JUDr. TiborTimár, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľačl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súduTrnava sp. zn. 4 T 43/2014 z 30. októbra 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnavesp. zn. 6 Tos 230/2014 z 13. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola29. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo vecinamietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľačl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 43/2014z 30. októbra 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 6 Tos 230/2014 z 13. novembra 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je väzobne stíhaný pre obzvlášť závažný zločinlúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazomna § 138 písm. a) a i) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákonaa ďalšie trestné činy, pričom trestné konanie je v štádiu konania pred súdom po podaníobžaloby. Uznesením okresného súdu bolo podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadkurozhodnuté, že u sťažovateľa dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestnéhoporiadku naďalej trvajú. Zároveň okresný súd podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkusťažovateľovu väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil a podľa § 81ods. 1 Trestného poriadku neprijal ani ponúknutú peňažnú záruku. Krajský súd svojímuznesením sp. zn. 6 Tos 230/2014 z 13. novembra 2014 sťažnosť sťažovateľa podľa § 193ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Predmetom sťažovateľom napádaného postupu okresného súdu a krajského súdu bolorozhodovanie o žiadosti sťažovateľa podanej prostredníctvom obhajcu o nahradenie väzbypeňažnou zárukou a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ uvádza, žeoznačené súdne rozhodnutia sú ústavne nekonformné, pretože pri nahradení väzby osobystíhanej pre obzvlášť závažný zločin súdy vychádzali z požiadavky výnimočných okolnostíprípadu. Podľa názoru sťažovateľa „vytvorenie osobitnej kategórie trestných činov ako obzvlášť závažných zločinov (právna definícia v Trestnom zákone), pri ktorých je potrebné pre nahradenie väzby inštitútmi väzbu nahradzujúcimi (záruky) splnenie obligatórnej povinnosti osobitnej výnimočnosti okolnosti prípadu (bližšie bez zákonnej definície, ktorá sa nevytvorila a nevyvinula ani rozhodovacou praxou) je požiadavka ústavne nekonformná. Ani Ústava SR ako ani Dohovor nepoznajú takúto osobitnú kategorizáciu pre inštitúty nahradzujúce väzbu, pričom uvedený Dohovor poskytuje nepochybne obvineným osobám v naznačenom smere viac práv v rozsahu nahradenia väzby ako Trestný poriadok. Vzhľadom na to, že uvedený Dohovor bol riadne ratifikovaný je záväzný a má prednosť pred zákonom. Porušovatelia mali postupovať tak, že mali pripustiť možnosť (eventualitu) nahradenia väzby u sťažovateľa aj napriek tomu, že je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, a skutočnosť o výnimočnej okolnosti prípadu, keďže nevyplýva z Dohovoru ako ani z Ústavy SR nemali vziať do úvahy, a následne mali posúdiť účel väzby a stupeň a charakter záruky vo vzťahu k nej a osobe obvineného. Porušovatelia uvedené samotné posúdenie nevykonali, nakoľko dôvodili povinnosťou prvotnej prítomnosti výnimočnej okolnosti prípadu.“.
Sťažovateľ zároveň poukazuje na doterajšiu judikatúru ústavného súdu a Európskehosúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k obsahu práv zaručených čl. 17 ods. 1,2 a 3 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru, pričom uzatvára, že záruka nahrádzajúca väzbu mápred pokračovaním väzby prednosť. Uplatňuje sa nielen v prípade útekovej väzby, ale je ňoumožné nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. Sťažovateľ sa tak domáhapriamej aplikácie čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže zabezpečuje väčší rozsah základného právaako účinné znenie súdmi aplikovaného § 81 ods. 1 Trestného poriadku a «má za to, že rovnako ako upravil Ústavný súd SR pri kolúznej väzbe tak aj pri určitých trestných činoch, konkrétne obzvlášť závažných zločinoch je na mieste vysloviť právny záver, že vylúčenie možnosti skúmať nahradenie väzby zárukou predpísanou Trestným poriadkom pri určitých trestných činoch s vylúčením náhrady väzby z dôvodu závažných zločinov je identické ako pri kolúznej väzbe, a preto za porušujúce záruky článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky. Trestný poriadok však stále neumožňuje všeobecným súdom čo i len uvažovať o nahradení väzby niektorou zo záruk stanovených Trestným poriadkom pri obzvlášť závažných zločinoch. Je potrebná preto priama aplikácia článku 17 Ústavy Slovenskej republiky a „vytvoriť“ si oprávnenie na spomenutú činnosť, ktorú je všeobecný súd povinný vždy urobiť.
Obmedzenie vo forme výnimočných okolností prípadu je výrazne obmedzujúce pre úvahu súdu pri rozhodovaní o prepustení obvineného na jednu z foriem záruky, pričom podstata článku 5 ods. 3 Dohovoru a súčasne článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky je prednosť záruky pred väzbou bez obmedzenia, čo predstavuje, že súd nemá obmedzenie pri skúmaní prednosti záruky pred väzbou ani v samotnej úvahe. Uvedené ustanovenie § 81 Trestného poriadku na jednej strane pripúšťa aj pri obzvlášť závažných zločinoch nahradenie väzby zárukou, avšak súčasne len za obligatórneho a súčasného splnenia výnimočnej okolnosti prípadu, ktorá skutočnosť na strane druhej sama vylučuje možnosť použitia nahradenia väzby zárukou. Takéto obmedzenie nie je definované v článku 5 ods. 3 Dohovoru ako ani v článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, a je v rozpore s článku 5 ods. 3 Dohovoru ako aj s článkom 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.».
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci vydal takétorozhodnutie:
„1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6Tos/230/2014 uznesením zo dňa 13.11.2014 a Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4T/43/2014 uznesením zo dňa 30.10.2014 porušili základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ak aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods.3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.11.2014, sp. zn. 6Tos/230/2014 a uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 30.10.2014, sp. zn. 4T/43/2014 sa z r u š u j ú.
3. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 337,38 €... ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie TIMAR & partners, s.r.o.,... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
Pokiaľ ide o ústavný prieskum uznesenia okresného súdu, ústavný súd poukazujena princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, žesťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom ibav prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).
V sťažovateľovom prípade mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresnýmsúdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnomprostriedku. Právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu pritom sťažovateľ využil.Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorýpoukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy, a to krajský súd ako súd sťažnostný (obdobneIII. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený predsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a máprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môžepodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1,2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd predovšetkým poukazuje nasvoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach čl. 17 ústavy,ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté tak právopodať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnostiväzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie akopo dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III.ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byťv zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z užvyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu právgarantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže ustanovenia čl.17 ústavy zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. III. ÚS255/03, III. ÚS 199/05, IV. 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzovalmožnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavya jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým uznesením krajského súduspoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len„ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru.
Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru,z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislýod terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvekprostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenieosobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní.Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdaniecestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti maťstále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.
Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytváralapostupne, tiež vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nieoprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti mázáruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovejväzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnostina pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov.V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorýchtrestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000,S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).
Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavnýsúd už viackrát zohľadnil pri svojej rozhodovacej činnosti a v tejto súvislosti uviedol, žečl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustenýna záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnymorgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej zárukydosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby.Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby(I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).
Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súddo úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zisteniazávažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako ajz čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je takintegrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konanímustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátneprávo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov(Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveňmusí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou(Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).
Podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechaťobvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak
a) záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie zárukyza ďalšie správanie obvineného...
b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnejčinnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia...
c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účelväzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.
Podľa § 80 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku ak je obvinený stíhaný pre obzvlášťzávažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), aleboobvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebosľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.
Podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúťo ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy, akobvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme. Ak jeobvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, možno peňažnú záruku prijať, len ak toodôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiťpolicajtovi, prokurátorovi alebo súdu zmenu miesta pobytu. So súhlasom obvineného môžepeňažnú záruku zložiť aj iná osoba, ale pred jej prijatím musí byť oboznámená s podstatouobvinenia a so skutočnosťami, v ktorých sa nachádza dôvod väzby. Na dôvody, pre ktorépeňažná záruka môže pripadnúť štátu, musí sa obvinený a osoba, ktorá peňažnú zárukuzložila, vopred upozorniť.
Krajský súd v sťažovateľovom prípade uznesením č. k. 6 Tos/230/2014-2322z 13. novembra 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol sťažnosťsťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté, že dôvody väzbypodľa § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c) Trestného poriadku naďalej trvajú, väzbu sťažovateľanenahradí dohľadom probačného a mediačného úradníka a ponúknutá peňažná zárukanahradzujúca väzbu neprijme. V relevantnej časti odôvodnenia sťažnosti krajský súduviedol, že «okresný súd vo veci postupoval zákonne súladným spôsobom, pokiaľ v aktuálnom štádiu trestného konania na podklade podanej žiadosti obžalovaným o prepustenie z väzby na slobodu tejto (žiadosti) nevyhovel a súčasne, keď v jeho prípade konštatované („útekové“ a „preventívne“ dôvody väzby) nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným, resp. ponúknutou peňažnou zárukou.
Pretrvávanie príslušných („útekových“ a „preventívnych“ dôvodov väzby) odôvodnil prvostupňový súd vo vlastnom rozhodnutí, pričom s týmto (odôvodnením) sa stotožňuje aj súd odvolací ako so správne ustáleným.
V kontexte týchto (ustálených, resp. pretrvávajúcich dôvodov väzby), odvolací súd v zhode s argumentáciou naznačenou v uznesení okresného súdu konštatuje, že obžalovaný je aktuálne stíhaný pre spáchanie obzvlášť závažného zločinu, ktoré trestné konanie, ako vyplýva z príslušného dôkazného materiálu zabezpečeného v rámci prípravného konania, resp. vykonaného pred prvostupňovým súdom rezultuje záver, že je toto (trestné konanie) realizované nie na nedôvodnom základe. Bude v ďalšom priebehu dokazovania úlohou súdu I stupňa pritom ozrejmiť reálny rozsah zavinenia jednotlivých na veci zúčastnených osôb majúcich sa podieľať na spáchaní príslušnej (závažnej trestnej činnosti) a v konečnom dôsledku sa vysporiadať s mierou zavinenia v samotnom rozhodnutí. Úlohou súdu I stupňa, resp. odvolacieho súdu je v aktuálnom štádiu trestného konania len zistenie, či v konkrétnom prípade pretrváva niektorý z dôvodov väzby, pričom odvolací súd zastáva názor, že tento u obžalovaného pretrváva v rozsahu stanovenom okresným súdom. Predmetné („útekové“ dôvody väzby) sú rozobraté v odôvodnení uznesenia okresného súdu konkrétnymi skutočnosťami majúci svoj základ v tom, že v počiatočnom štádiu trestného konania obžalovaný zrejme sa snažil vyhnúť úkonom trestného konania a bolo potrebné ho zabezpečiť cestou zadržania na tieto (úkony trestného konania). V kontexte závažnosti protiprávneho konania majúceho sa dopustiť ním samotným spolu s ďalšími osobami súčasne, je potrebné poukázať na aj reálnu hrozbu uloženia vysokého trestu v prípade uznania viny.
V kontexte dôvodov väzby „preventívnych“ uvedených v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku si rovnako odvolací súd osvojuje odôvodnenie uznesenia okresného súdu konštatujúce pretrvávanie týchto dôvodov väzby, a to jednak s ohľadom na závažnosť trestnej činnosti majúcej sa spáchať obžalovaným ⬛⬛⬛⬛ spolu s ďalšími osobami v osobitnom kontexte s jeho samotnou osobou v minulosti opakovane súdne trestaného aj pre protiprávne konania násilného charakteru. Aj v tomto ohľade, podľa názoru odvolacieho súdu, pretrváva dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by tento (obžalovaný ) mohol v trestnej činnosti násilného charakteru pokračovať. V kontexte týchto (konštatovaných skutočností) si odvolací súd osvojuje aj ostatné výroky uznesenia okresného súdu, ktorými jednak tento (prvostupňový súd) nenahradil v prípade obžalovaného ustálené dôvody väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným, resp. neprijal ponúknutú peňažnú záruku. Dôvodom pre takéto (rozhodnutie o neprijatí alternatívnych väzbu nahradzujúcich inštitútov) mala byť absencia výnimočných okolností prípadu, ktoré by eventuálne takýto (procesný postup) odôvodňovali. Odvolací súd v tomto kontexte namietaných skutočností obžalovaným konštatuje, že bol dodržaný príslušný zákonný postup, pokiaľ sa samotný (okresný súd) pri neakceptovaní týchto (väzbu nahradzujúcich inštitútov) odvolal na absenciu výnimočných okolností prípadu, ktoré by eventuálne takýto postup odôvodňovali. Súčasne odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou obžalovaného obsiahnutou v samotnej sťažnosti, že príslušný procesný postup (odôvodňujúci prípadné prijatie takýchto (väzbu nahradzujúcich inštitútov) je možné viazať len na existenciu výnimočných okolností prípadu s odkazom, že sa jedná zrejme o prax už prekonanú. Naopak odvolací súd zastáva názor, že postup protiprávny, resp. protiústavný, eventuálne odporujúci rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva by bolo možné považovať len postup, ktorý by vôbec neumožňoval aj v prípadoch viažucich sa na spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti nahradiť väzbu akýmkoľvek opatrením túto (väzbu nahradzujúcim). Keďže náš Trestný poriadok v príslušnom ustanovení (§ 81 odsek 1 Trestného poriadku) umožňuje nahradiť aj v týchto prípadoch (stíhania za obzvlášť závažný zločin) väzbu inštitútmi túto (väzbu) nahradzujúcimi je možné a potrebné takýto zákonný postup považovať za nielen ústavne konformný, ale rovnako konformný s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v doposiaľ vydávaných (rozhodnutiach).
Keďže tento (odvolací súd) v konaní súdu I. stupňa doposiaľ realizovanom nezistil ani skutočnosti naznačujúce prípadné subjektívne prieťahy v konaní tohto (prvostupňového súdu) konštatuje, že procesný postup okresným súdom doposiaľ realizovaný je zákonný.».
Ústavný súd v medziach daných mu ústavou realizoval v konaní o predloženejsťažnosti prieskum napadnutého uznesenia krajského súdu vo svetle sťažovateľom vznesenejnámietky o nutnosti priameho použitia čl. 5 ods. 3 dohovoru prihliadajúc na obsah čl. 17ústavy, ktoré podľa jeho názoru zabezpečujú väčší rozsah označeného práva, než ktorýumožňujú § 80 a § 81 Trestného poriadku, avšak nezistil dostatok dôvodov na vyslovenienamietaného porušenia sťažovateľom označených ustanovení ústavy a dohovoru.
Predovšetkým je potrebné uviesť, že ani v jednom zo sťažovateľom uvádzanýchprípadov týkajúcich sa otázky rozhodovania o zárukách nahradzujúcich väzbu, v ktorýchústavný súd v minulosti vyslovil porušenie niektorého z označených práv, neboloz ústavného hľadiska spochybnené zákonné obmedzenie vyplývajúce z § 80 ods. 2 alebo§ 81 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorých je možné väzbu osoby obvinenej z obzvlášťzávažného zločinu nahradiť ponúknutou zárukou, sľubom alebo dohľadom, len ak toodôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Aplikáciu uvádzanej zákonnej úpravy ústavnýsúd v mnohých predchádzajúcich prípadoch (napríklad I. ÚS 113/08, III. ÚS 387/2010,II. ÚS 466/2012, IV. ÚS 559/2012, I. ÚS 132/2013 alebo II. ÚS 149/2014) považovalza ústavne akceptovateľnú a nevidel žiadne známky arbitrárnosti v rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, ktoré v prípadoch, o aké pri stíhaní za obzvlášť závažné zločiny ide,pre nahradenie väzby zárukami väzbu nahradzujúcimi vyžadovali existenciu výnimočnýchokolností prípadov.
Pre dodržanie limitov označeného základného práva na slobodu a bezpečnosť podľačl. 5 ods. 3 dohovoru je potrebné, aby možnosť nahradenia väzby zárukou procesnoprávnepredpisy na úrovni zákona súdnym orgánom rozhodujúcim o väzbe osoby obvinenejumožňovali. K porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru by došlo, ak by právne predpisy vopredvylúčili každý súdny prieskum väzby, ako aj možnosť domôcť sa v priebehu súdnehokonania prepustenia z väzby poskytnutím peňažnej záruky. Len nemožnosť určitýchkategórií zadržaných, ktorí boli obvinení zo závažných trestných činov, žiadať úspešneo dočasné prepustenie na slobodu je jednoznačne v rozpore so samotným právompriznaným v druhej časti vety čl. 5 ods. 3 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP vo veci Krejčířproti Českej republike č. 39298/04 a č. 8723/05 z 26. marca 2009).
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že pokiaľ v rámci svojej rozhodovacejčinnosti ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy v súvislostis rozhodovaním o väzbe obvinených, k vyhoveniu sťažnosti a vysloveniu porušenianiektorého z označených práv pristúpil v zásade len v prípadoch, v ktorých všeobecné súdyopomenuli rozhodnúť o žiadosti o nahradenie väzby zárukou (napríklad I. ÚS 100/04,I. ÚS 239/04, IV. ÚS 215/2010). V danom prípade však z obsahu uznesenia krajského súduvyplýva, že krajský súd (rovnako ako okresný súd) sa žiadosťami sťažovateľa o nahradenieväzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku alebo peňažnou zárukou podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku v skutočnostizaoberali a zvažovali možnosť nahradenia väzby z hľadiska, či by prepustenie sťažovateľaneohrozilo dosiahnutie účelu trestného konania, avšak nevzhliadli také výnimočné okolnostisťažovateľovho prípadu, ktoré by jeho prepustenie z väzby za súčasného poskytnutia väzbunahradzujúcej záruky odôvodňovali. Samotná požiadavka existencie výnimočných okolnostína prepustenie z väzby osoby stíhanej pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažnéhozločinu vo svojej podstate predpokladá vyššiu mieru rizika, že osoby stíhané za závažnútrestnú činnosť by sa v prípade ich prepustenia z väzby snažili utiecť alebo sa skrývať, aby satak vyhli trestnému stíhaniu, pôsobili na svedkov, znalcov či spoluobvinených s úmyslommariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, či pokračovali v trestnejčinnosti. Podmienka zisťovania takýchto výnimočných okolností na nahradenie väzbyzárukou tak podľa názoru ústavného súdu sleduje legitímny cieľ a je ústavne udržateľná.V kontexte posudzovaného prípadu sťažovateľ ústavný súd navyše poznamenáva, že totoriziko konajúce súdy starostlivo zvažovali, keď už okresný súd v napadnutom uznesenípoukázal na to, že sťažovateľ „prejavil snahu utiecť, čo sa mu dňa 15.11.2013 aj podarilo a zdržiaval sa na rôznych doposiaľ nezistených miestach až do svojho zadržania v obci dňa 25.02.2014 o 05.50 hod.“.
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súduobstojí aj z hľadiska procesných záruk spravodlivého procesu, ktoré sú implicitnou súčasťouoznačeného základného práva na osobnú slobodu. Uznesenie krajského súdu totiždostatočne reaguje na relevantné právne otázky nastolené sťažovateľom (najmä, čivyžadovanie výnimočných okolností prípadu pre prijatie väzbu nahradzujúcich inštitútov jepraxou prekonané). Sťažovateľom formulované argumenty podľa názoru ústavného súduprezentujú len nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným v jehoprávnej veci, ten však nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostitohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajskéhosúdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právnehonázoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasils interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by moholnahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že iné posúdenie sťažovateľovho prípadunemôže odôvodniť ani odlišný postup a právne závery iného senátu krajského súdu v inejprávnej veci, ktoré boli prijaté za existencie iných skutkových okolností prípadu. Ústavnýsúd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej mu neprislúcha zjednocovaťin abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré sa podľa zákona č.757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverujeNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky, resp. jeho plénu a kolégiám (napr. I. ÚS 17/01, III.ÚS 346/05).
Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou bolo namietanéporušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva naslobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu, za zjavneneopodstatnenú pre absenciu príčinnej súvislosti medzi týmto rozhodnutím a obsahomsťažovateľom označených práv, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde odmietol, tak ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2015